Ich deň v našej večnosti

Eternáli, požierači svetov, sú už na ceste. Podarí sa ľudstvu prežiť?

Sme pod ich rozlišovacou schopnosťou. Akoby sme ani neexistovali. Tak ako kedysi ľudia nevnímali jednotlivé baktérie pri umývaní zubov.

„Začínam budovať potrubie,“ zaznie tichý Solkatov hlas.

Potrubie je len prenesené označenie, v podstate ide o úsečku dlhú dva milióny kilometrov, s priemerom menším ako je priemer elektrónu. V jej vnútri nie je nič. Nie vesmírne prázdno, ale absolútna ničota, dokonalá neprítomnosť aj samotného pradiva tvoriaceho podstatu vesmíru. Úsečka povedie priamo do srdca hviezdy a má len jediný účel, prepraviť rozbušku.

Solkat pomaly skladá priestor, milimeter za milimetrom predlžuje potrubie až k jeho cieľu.

Ja ovládam generátor, viacdimenzionálnu mriežku zloženú z čiernych dier mikroskopických rozmerov, ktoré dodávajú energiu na vybudovanie tohto subtílneho vlákna. Sme zohraná dvojica a toto je už dvadsiata pasca, ktorú chystáme. No aj napriek tomu si uvedomujeme, že aj tá najmenšia chyba by nás, spolu s celou sústavou, vymazala z tváre univerza. Bude to trvať dlhé roky, naplnené tichom a pekelným sústredením, kým prácu dokončíme, no to je v poriadku. Našťastie máme času viac než dosť. Eternáli sú ďaleko, dorazia až o celé storočia. Ale už sú na ceste.

Ani niekoľko tisícročí nestačilo na úplné vymazanie toho pocitu zhrozenej bázne. Tiesne, ktorá je prirodzenou ľudskou reakciou pri pohľade na to, čo sa vymyká chápaniu, čo sa nedá nijakým zrakom obsiahnuť. Bolo by ľahké ich za bohov považovať, ale túto ilúziu našťastie už nemáme. Odkedy sa prvýkrát zjavili – bezfarební, vystupujúci z medzihviezdnej temnoty – a zaútočili na naše svety, zničili všetky naše planéty a eliminovali takmer celú ľudskú rasu, sme sa mnohé naučili.

Z ľudskej perspektívy sú veční. Žijú stotisíc rokov, možno ešte viac. Ich stopy sme našli v horninách, v pozostatkoch rozložených planét starých päť miliárd rokov, ale zrejme tu boli už predtým – ale v takej hĺbke času ich nedokážeme rozoznať od slepých geologických síl, ktorými takmer aj sú. Možno vznikli dávno pred zrodom Galaxie, keď bol vesmír ešte mladý a hustý. Dnes sú v tejto Galaxii len oni, Eternáli – a my, pre nich len baktérie. Iný inteligentný život už nezostal.

Niektorí majú veľkosť v stovkách kilometrov, iní v desať tisícoch. Z diaľky vyzerajú ako oblak... útvar... zhluk amorfných častíc, kryštálov, plynov a hmoty, a to všetko ako strapec pospájané interakciami, ktoré sme zatiaľ ani nepomenovali. Pripomínajú fantaskné útvary bez života, ktorých je vesmír plný, ale sú živí. Ak sa to ešte dá nazvať životom.

Putujú vesmírom v kŕdľoch, po desiatkach až tisícoch, bez hluku a akýchkoľvek motorov sa pohybujú medzi hviezdnymi systémami. Princíp ich „pohonu“ je založený na deformácii časopriestoru, ktorý pred sebou ohýbajú. Vyzerá to, akoby priestorom kĺzali, šmýkali sa po svahu, ktorý pred sebou sami vytvárajú.

Ich potravou sú planéty. Metabolizujú ich. Prvky, z ktorých sa skladajú, sily ktoré ich držia pohromade. To, čo po nich zostane, sú len šnúry štrku mŕtvo visiace v priestore, kde ich drží zostatková gravitácia. A Eternáli tiahnu ďalej.

„Potrubie je dokončené,“ oznamuje pokojne Solkat po nekonečnej dobe v tichu. So subatomárnymi časticami sa hrá zľahka ako žonglér a tvári sa, akoby vnikal do srdca hviezdy každý deň. Ale je to pochopiteľné – kým ja som človek na nerozoznanie od pôvodných pozemšťanov, Solkatove vedomie je roztrúsené na desiatkach miest nášho supermechanizmu. Je človekom a zároveň je aj tonami strojov. Dýcha záchvevmi elektrónov v sieťach. „Vkladám rozbušku...“

Eternálov priťahuje akýkoľvek život. Nijaká živá planéta im neodolá a pokiaľ niektorú pokryje vrstva biosféry, tak sa vždy objavia. Možno po stovkách miliónov rokov, alebo miliardách, ale napokon raz určite prídu.

Preto v tejto Galaxii nie je nijaký život na vyššej úrovni než mikróby – okrem nás. Dohovoriť sa s nimi nikdy nemohlo byť možné. Žijú a rozmýšľajú, ale ich myšlienky sa hýbu rýchlosťou tektonických dosiek... Prelievajú sa nekonečne pomalým tempom, jeden ich deň je pre nás večnosťou. Naše životy sú pre nich efemérne záblesky na okraji pozornosti. Nedôležité. Preto keď zmetabolizovali takmer celé ľudstvo, o jednotlivcov, ktorí unikli, sa nestarali. Boli sme ako náhodný odpad, ktorý sa stratí a rozptýli studenej tme. A teraz... teraz vieme, že pre Eternálov a ľudí je Galaxia príliš malá. Možno i celý vesmír.

Tak sme sa naučili žiť tam vonku, v prázdnote medzi hviezdami. Stále ostražití, bez prestania v pohybe, nikde nezostávame dlhšie. Putujeme riečiskami vesmíru, plávame poháňaní podkvantovými prúdmi kozmu. Mimo planét nepútame pozornosť Eternálov. Kočovníci, nomádi a tuláci, existujúci v stovkách rozličných foriem.

A potom začali naši otcovia plánovať budúcnosť, ktorá bude oslobodená od večnej hrozby. Priamy útok bol len jeden a takmer znamenal koniec aj toho mála, čo zostalo z ľudstva. Útok na bytosti schopné stráviť planétu musel vyvolať strašnú odpoveď. Naši predkovia mali vedieť, že príde. Eternáli, vystavení útoku, zatriasli časopriestorom v milisekundu trvajúcom kŕči, ktorého dosah však bolo cítiť o celé parseky ďaleko. Jeden jediný dezinfekčný úder, ktorý mohol byt pre nás posledným. No ani vtedy nepochopili, že za tým, čo na nich útočilo, bola inteligencia.

„Vidíš, čo robí chronosféra?“ Solkat je nadšený ako malé dieťa, ktorým nikdy nebol. „Stúpa smerom k nám!“

Musím mu dať za pravdu, je to nádherné. Akoby sa povrch hviezdy snažil šplhať po potrubí, obtáča ho žiarivými niťami. Z povrchu vyrastá ohnivý prst a smeruje k nám.

„Nemôže nám ublížiť?“

„Nezabúdaj, že to ja teraz ovládam fyziku,“ Solkat zároveň ukazuje, čo tým myslel. Z generátora vytiahne niekoľko miliárd yottajoulov a vyšle ich k stúpajúcej žiare...

„Motýľ,“ povie o chvíľu.

„Je krásny,“ súhlasím. Motýľ roztiahne tisíckilometrové krídla z plazmy a vzplanie oslepujúcim žiarením naprieč celým spektrom. Solkat ho vníma celé, od rádiových vĺn, až po gama lúče. On vidí, ja premýšľam.

„Ešte lepší, než tie skutočné!“ a zasmeje sa tak, ako sa len človek v stroji dokáže smiať. Nepoviem mu to, ale mýli sa. Nikdy to nebude také, ako môže byť skutočný život na skutočnej planéte.

„A mimochodom,“ dodáva po chvíli, „rozbuška je už v jadre“.

Rozbuška je vlastne len fyzikálna anomália, menšia než milióntina veľkosti kvarku. Zostane uzavretá v sebe aj v búrke, ktorá víri v srdci hviezdy – až pokým ju nezasiahne iniciačný signál spustený príchodom nepriateľov. Potom sa rozpadne a jej nestabilita sa reťazovo rozšíri.

Čo sa stane, keď sa rozpadne jadro atómu? Energia zažiari jasnejšie než tisíc sĺnc.

A keď sa rozpadnú samotné zložky atómu? Keď protóny, neutróny a elektróny prestanú existovať? Hviezda sa premení na najväčšiu nastraženú bombu v Galaxii. Celá táto sústava je obrovskou pascou a bude dokonale anihilovaná, vrátane všetkých jej planét, vrátane tisícov Eternálov, ktorí sú už na svojej pomalej ceste. Rozpadu neunikne nič, každá častica sa rozloží na elementárny šum superstrún. Nebude nijaký záblesk, aj fotóny prestanú existovať a zostane len dokonalé prázdno. Priamy útok na Eternálov nemal šancu na úspech, ale takto... takto im môžeme uštedriť smrtiacu ranu. Aspoň niektorým.

Pohľad mi zase skĺzne smerom k druhej planéte. Návnada, nič iné to nie je, len návnada. Tú planétu sme osiali životom, ktorý by nikdy sám od seba nevznikol. Umelý život vyprojektovaný v laboratóriách umiestnených na čiernych lodiach, skrývajúcich sa v nepreniknuteľných hviezdokopách. Bol upravený tak, aby sa rozširoval a vyvíjal miliónkrát rýchlejšie než ten pôvodný, pozemský. Na planéte vybuchol ako gejzír nepredstaviteľných farieb a tvarov. Narástol do úžasných rozmerov a mení sa každý deň spôsobom, ktorý by si človek sotva vedel vymyslieť. A toto všetko prestane existovať... Je to len návnada, tak ako milióny iných.

Na začiatku som cítil voči Eternálom len nenávisť a... áno, aj strach. Zem bola spomienkou a život len agregátom biofyzikálnych parametrov. Bol som ako Solkat. On to nevie, ale jeho skutočným domovom je navždy už len vesmírne prázdno – žiadny skutočný planetárny život sa nemôže vyrovnať jeho predstavám.

Už neviem pri ktorej pasci som si uvedomil, že pohľad na také množstvo premrhaného života, bez ohľadu na správny dôvod, jednoducho...bolí.

Aj keď predĺžené, naše životy sú oproti eternálskym len záblesky. Ale práve toto bude dôvodom ich konca. Kým u nich uplynie jedna generácia, pre nás to budú eóny. Už teraz sme iní, než sme boli na začiatku, keď prišli. Oni sú stále rovnakí – obrovskí a veční.

My budeme stále lepší.

Alebo aspoň ešte o niečo iní.

Bomba astronomických rozmerov je hotová a nepotrebné časti supermechanizmu nechávame napospas gravitácii, aby ich stiahla dole, do žiarivého pekla hviezdy. Solkat skladá zvyšné časti do cestovnej formácie. Posledným pohľadom sa rozlúčim s hviezdou a smaragdovo zelenou planétou a nechám rozpustiť svoju ľudskú postavu. V podobe tekutej ektoplazmy sa medzi hviezdami putuje oveľa pohodlnejšie. So Solkatom musíme pripraviť ešte ďalšie pasce.

Snívam svoj sen. Sen o tom, že kým sem Eternáli dorazia, my ľudia objavíme lepší spôsob, ako ich poraziť. Bez nutnosti zničiť celé hviezdne systémy. Bez zahubenia toľkého života.

Potom by nami vytvorený život mohol pretrvať a kvitnúť.

To by mohlo zmeniť tvár Galaxie.

To by mohlo zmeniť úplne všetko.


draculin

Diskusia

Ash
Skvelé! (To isté som síce napísal aj pri minulej poviedke, ale s úplne iným akcentom.) Výborná space opera, takmer bez deja (pri danom rozsahu logické), no s veľkým príbehom v pozadí.
24.11.2012

soyka
Krásne. Ten "príbeh v pozadí" ma dostal. Pekne si to priadol.
24.11.2012

Ash
Inak, práve malý rozsah a redukovaný dej podľa mňa zapríčinili slabé umiestnenie v Cene Fantázie. A žáner, samozrejme. Je iluzórne čakať, že space opera nadchne viacerých porotcov, hocako dobre by bola napísaná. Najbližšie finále si tuším bol pred pár rokmi s poviedkou "Medzihviezdny všemocný" a tá bola ambicióznejšia než táto.
24.11.2012

Janko Iša
Marek SLabej s touto poviedkou súťažil v Cene Fantázie 2012
malý rozsah, výborný obsah. Space Opera s potenciálom, ktorý je možno lepšie nevyužiť a nechať ho zavretý v pandorinej skrinke. Tam núti ľudí rozmýšľať.. Bezprostredne po dočítaní sa mi vybavil tuším posledný diel štvrtej série Babylonu 5 .. fanúšikovia budú vedieť. Naozaj fantastické.
24.11.2012

draculin
Vdaka :)
Inac, skusal som to rozpisat aj na vacsi rozsah, ale nefungovalo to. Bolo to ako Bilbo povedal: "Ako ked sa maslo natrie na prilis velky krajec chleba". Cize radsej takto, nez pridat 10 stran balastu, ktory sa prilis nepacil ani mne samemu... A co sa tyka umiestnenia v IC, trosku som pocital s tym, ze presne tento zaner nemusi nadchnut privela ludi (aj keby bola uplne bezchybna, co nebola), takze vysledok je vlastne OK :) A sice som B5 umyselne nekopiroval, ani nan nemyslel - nemozem vylucit, ze niekde v podvedomi mi tento serial skrabal na mozog : )))
24.11.2012

LaKiRi (Anonym)
Naozaj vynikajuco napisane! Krasna ukazka scifi lyriky, miestami az romanticka (aspon pre mna:). Cely cas nuti cloveka rozmyslat, predklada sofistikovane vyzvy, vyuziva nasu prirodzenu kognitivitu....davam plny pocet, Marek!
24.11.2012

jurinko
Ked ja zostavam nepresvedceny. Je to poeticke, je to uzasne. Ale je to zufalo nelogicke. Ludia vedia tvorit zivot, vedia anihilovat hviezdne systemy, ale nejake takmer nemysliace oblaky, ktore sa pohybuju (a reaguju) tak pomaly, ze su takmer tektonickymi silami, nevedia rozmontovat? Preco Solkat s kolegom nepostavili rozbusku priamo v eternalskom oblaku? Preco, ked ich oni nevnimaju, nemozu zaskodnicit priamo pri nich? To naozaj musia stavat miliony (!) pasci s neistym vysledkom, ked Solkat "ovlada fyziku"? Mozno som iba nepoeticky necita, ze v basni o zubozenom ludstve, dufajucom v lepsie zajtrajsky hladam racionalitu, ale mam pocit, ze ako poviedka to nefunguje. Ta poetika, ktora bola super v tej tvojej poviedke o konci planety, tu nestacila, pretoze toto dielo nemalo dej. Prepis to na basen a bude to dokonale. Snaz sa z toho spravit poviedku a bude mi tam nieco chybat :-) Dal som 6
24.11.2012

draculin
Ech, presne toto si mi vycital uz povodne :) ...a ono nema asi velky zmysel presviedcat niekoho, komu to nesadlo, ale budiz :) Aspon k logike - to mas ako s lovom mamutov. Postavit sa im priamo by nefungovalo. Bolo potrebne nastrazit pascu a az potom pouzit tie zbrane, ktore boli k dispozicii. Rozbuska fungovala len v strede hviezdy,alebo ineho velkeho telesa - ktore prirodzene uprostred roja nenajdes. Rovnako ani zavadzat priamo do nich by nefungovalo, to by zaregistrovali. Rexflex :) ....a ze to nemalo standardny dej, nuz - to bol vlastne umysel, aj vabank. Alebo to na niekoho zaberie, alebo nie. :)
25.11.2012

Janko Iša
jurko ja tam napriklad vidim zaujimavy kontrast. Nie su to ludia s mechanickymi zbranmi a benzinovymi motormi.. su to ludia cestujuci ako ektoplazma, manipulujuci s mikro ciernymi dierami.. Ludia co maju za sebou obrovsku historiu, no stale len zlomok oproti vecnosti Eternalov. To si treba mozno uvedomit, ten pomer, to prirovnanie radovej bakterie k cloveku.. alebo mozno este viac. Zivot ktory vznikol vo vesmire, alebo nedajboze zivot ktory dal za vznik vesmiru proti vyvynutej inteligentnej forme.. mozno aj ludia su len pozostatok nejakej pasce, niekoho kto to nedotiahol dokonca...ja v tej poviedke vidim strasne vela, logiky, aj pribehu, ale najviac v tom vidim toho pozadia, co by mohlo byt.
25.11.2012

Janko Iša
Videli ste niekto Star Gate : Universe ? V par castiach tam su naznaky o existencii rasy, ktora bola schopna tvorit hviezdne systemy, zivotaschopne planety...velmi podobna interakcia ako tu, ze ked ma niekto taketo schopnosti, co pre neho vlastne znamena ludstvo, ktore sa ledva dotklo hviezd?
25.11.2012

jurinko
Ok, ale potom su Eternali zufalo vyhynutiahodna rasa. Ked dokaze v podstate plankton nastrazit im pascu, ktoru mozno ani nepochopia, ale nedokazu ju odhalit/zastavit a zabije ich.. Ja vo svete nevidim to, co by mohlo byt, ale to, co je. A v poviedkach tiez. Ak maju matracaci behat po ich domovskej planete v Stoparovi od Adamsa, nemam s tym problem, pretoze je to vesmir, v ktorom je mozne vsetko, ale to vsetko je obratene na hlavu a robime si z toho srandu. Lenze Eternali nie su sranda, to je akoze to vazne, co vo vesmire je a hrozi vsetkemu zivotu. Je to Galaktus z Fantastic Four, pozierac svetov a zivota, je to ultimatna hrozba. A proti nej stoji nejaky Solkat, ktory ovlada fyziku a je hrozne mocny makac, ale nevie, ako vlastne Eternali dopadnu. Nie je tam nadhlad, ktory ospravedlnuje tu nelogickost, ale nie je tam dost logiky, aby to bolo strasidelne. Aspon pre mna..
25.11.2012

cyberstorm
pozeram ze to uz je ta upravena verzia...ci?
25.11.2012

draculin
To nemalo byt strasidelne :) A prirodzene, vyslovena veta "Ja ovladam fyziku" bola nadnesena a prehnana - tak isto ako neskor Solkat namyslene (a rovnako nespravne) tvrdil, ze motyl zo solarnej plazmy je krajsi nez zivy. Uznavam, ze v tak malo texte to nemuselo byt hned zjavne, ale presne takto to bolo myslene :)
25.11.2012

draculin
A ano, toto je uz trosku ocesana verzia, nie ten prvy nastrel.
25.11.2012

Janko Iša
jurinko: daj planktonu inteligenciu a moznost chapat a mozno budu velryby prekvapene :)
25.11.2012

cyberstorm
Inak, ako som Draculinovi uz davnejsie pisal, tento styl sa mi paci. V podstate nieco ako NSO, co ja mam velmi rad :)
26.11.2012

kAnYs
Naaaaaadhera. Osobne nemam moc rad takyto neosobny rozpravacsky styl, ale epickost tohoto diela ma nadchla. Bravo :) Inak "podkvantove prudy kozmu" ma rozosmiali :D Technobabble at its best :).
26.11.2012

kAnYs
Jo, 8, lebo mi tam chybali dialogy, stavnate charaktery a tak :)
26.11.2012

draculin
Technobabble, yezzir! Ano, zapracovat randomizer cool znejucich slov. A ano, bol to pokus o miniaturizovanu NSO :)
26.11.2012

cyberstorm
Znova po rokoch som dostal chut na jedneho vesmirneho Draculina. A spolu s Prach a mungo je toto asi jedna z mojich naoblubenejsich. Navyse...ked citam tie komenty spred siedmych...7!!!! rokov, a vidim tu s odstupom casu mnohych uz zavedencyh starcov fantastiky :D, tak mi niekedy toto komentovanie before the dark times, befor the Facebook obcas naozaj chyba. Ale spat k poviedke: ani po rokoch neztratila na parade... :)))
28.06.2019

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.