Preemu

Mladé zranené dievča ešte netuší, že onedlho sa bude musieť stretnúť so svojim osudom. Dokáže nabrať dostatok síl, aby porazilo pradávne zlo?
Podporte scifi.sk
Prológ
Strašná zima a všade hrobové ticho. Vietor lámal konáre a roznášal sneh do každej a jednej škáročky, ktorú našiel. Záveje hustej bielej prikrývky sa kopili všade, kde len ľudské oko dovidelo. A práve tam, uprostred tej bielej pustatiny ležalo dievča. Dievča s dlhými vlasmi farby smoly. Bledá pokožka splývala so snehom a jej temer nečujný dych sa strácal v skuvíňaní vetra. Polomŕtvu, no predsa živú ju snehové vločky prikrývali a oberali ju aj o to teplo, ktoré jej ešte ostalo. Ani vlnený zimný plášť ju nedokázal ochrániť pred snehom a nieto ešte pred zablúdeným šípom, ktorý ju zhodil z koňa. A tak tam tíško ležala v bezvedomí obklopená drsnou zimnou krajinou a v kútiku duše cítila, že sa niečo deje. Cítila, ako sa všetko mení. Ako sa ona mení. A tak zima zúrila a nikto netušil, čo prinesie jar...
Pamätám si len pocit strašného chladu a to hrobové ticho. A potom už nič. Všetko pohltila akási neznáma sila. Rozprestrela sa nado mnou hlboká temnota. Bola som v nej uväznená. Ani vlastne neviem ako dlho som bola v takomto stave. Potom si spomínam na to, ako som sa začala preberať. Spánok nado mnou strácal kontrolu a ja som pocítila, ako mám stuhnuté celé telo. Bolel ma každý sval, pľúca mi išlo priam roztrhnúť a hlava mi išla prasknúť, ale bola som rada, že som pri vedomí, a že žijem. Doteraz neviem, čo sa mi stalo. Jedno viem však iste- nastal zlom v mojom doterajšom živote, nech už bol akýkoľvek. Bolo mi strašne horúco. Zakrývalo ma množstvo diek a kožušín. Niečo vo vzduchu strašne smrdelo a ja som dúfala, že to nie som ja. Chcela som sa poobzerať po miestnosti a zistiť, kde to vlastne som, ale viečka akoby som mala zalepené. Z hrdla sa mi vydral vzlyk od toľkej námahy, ktorú som vyžadovala od svojho prebudeného tela. Ale potrebovala som vidieť, kde som. Či som v bezpečí alebo či mi niečo nehrozí. Nemohla som veriť svojím otupeným inštinktom. Zrazu sa mi napli všetky svaly a pocítila som niečo zvláštne. Akoby sa mi znásobili zmysly a ja som začala vnímať miestnosť okolo seba. Priam som ju cítila. Hoci som mala aj naďalej zatvorené oči, mala som dokonalý prehľad o tvare a zariadení malej izbietky. Pocítila som jemný závan vzduchu, keď sa otvorili dvere do miestnosti. Zhlboka som sa nadýchla a tým som neznámemu prezradila, že už som hore. Šuchotavé zvuky chôdze sa približovali ku mne, no panika sa nedostavila, ako by som si myslela. Bola som rovnako pokojná. Až príliš pokojná a to ma desilo. Myslela som si... nie ja som VEDELA, že sa nemám čoho báť. Ako som to mohla vedieť? Kroky sa zastavili tesne pri mne. Ďalší záchvev vzduchu a na mojom čele pristála horúca starecká ruka. Plamene zachvátili moje telo. Boli všade. Oblizovali mi nohy, boky, ruky, hruď i hlavu. Strašne som kričala a metala sa. Bolelo to. Tak strašne to bolelo. A potom to prestalo. Bolesť bola preč. Zasa som cítila len stuhnuté svaly. Atmosféra v izbe sa zmenila. Odrazu bola napätá. Na lícach sa mi vytvárali mokré cestičky od slaných sĺz. Horúce slzy mi pomohli konečne otvoriť oči. Videla som cez ne rozmazane. Najprv mi do očí udrelo ostré poludňajšie svetlo. Keď si môj zrak naň zvykol, začala som rozoznávať veci okolo seba, ktoré som tam už predtým tušila. Pohľadom som narýchlo preletela časti miestnosti, na ktoré som dovidela. Počula som tiché vzlyky vedľa mňa. Obrátila som ta hlavu a ležal tam schúlený starý muž. Ležal na studenej zemi, tíško plakal a niečo si mrmlal. Zdesená som ho sledovala. Začínala som sa báť. Nechápala som, čo sa deje. Chlap na zemi sa začal pomaly spamätávať. Už neplakal, ale stále ležal na zemi. Po niekoľkých minútach akoby sa zasa začal ovládať. Atmosféra v miestnosti sa zasa upokojila a on sa postavil na nohy, akoby sa nič nebolo stalo. Len jeho opuchnuté a od plaču červené oči hovorili, že plakal. Jeho zelené ubolené oči na zjazvenej tvári. Zjazvená tvár. Oheň. Pochopila som to. To nie ja som horela, ale on. To bol jeho zážitok, jeho spomienka. Ale prečo som ju videla? Prečo bola taká skutočná? Chcela som sa ho na to opýtať, ale z mojich popraskaných pier vyšlo len nezmyselné chrčanie. Krivo sa na mňa usmial, akoby mi rozumel. Odšuchtal na druhú stranu izby a vrátil sa s lavórom so studenou vodou. Ovlažoval mi tvár a ja som ho sledovala. Nespustila som ho z očí ani na okamih. Zase niekam odšuchtala vrátil sa ku mne. Zdvihol ruku k mojej hlave, ale na pol ceste sa mu zastavila a viditeľne chvela. Ovládol sa však a nadvihol mi hlavu. Dym. Cítila som dym. Ako mi plní pľúca a znemožňuje dýchanie. Dym. A horká tekutina stekajúca do môjho rozochveného žalúdka. Rýchlo ruku stiahol a s ňou odišiel aj dym. Sledovala som ho. Zrak sa mi začal rozostrovať. Všetko sa začalo točiť a zahmlievať. Šuchotavé kroky sa strácali hučaní v mojej hlave.
Ako čas plynul, moje telo sa zotavovalo. Vedela som, že sa o mňa stará ten popálený muž. Omýval mi tvár studenou vodou, podával mi nejaké nápoje, po ktorých som spala a zotavovala sa z nich rýchlejšie. Potom mi začal nosiť aj jedlo. Najskôr len vývary a kŕmil ma. Sila sa mi vracala obrovskou rýchlosťou. Ani jeden z nás nehovoril. Dotýkal sa ma čo najmenej a ja som mu za to bola vďačná. Za každým jeho dotykom sa skrývala bolestná spomienka na jeho upálenie a ja som to nechcela prežívať s ním. Keď som sa cítila dostatočne silná, pokúšala som sa vstať a postupne som si precvičovala stuhnuté svaly. Raz nejakým zázračným spôsobom dovliekol do mojej izbietky malú kaďu a nanosil mi horúcej vody, prichystal čisté oblečenie. Nesmierne som sa potešila, pretože to znamenalo kúpeľ. Bola som celá lepkavá od potu, bolo mi to veľmi nepríjemné. Diskrétne opustil miestnosť a ja som zo seba rýchlo pozhadzovala špinavé a prepotené veci na zem. Zrazu som si všimla, že na veciach, ktoré som zhodila na zem je zachytených pár čiernych dlhých vlasov. Jeden som vzala do ruky a skúmala ho. Bol naozaj dlhý ale zvláštny. Od čiernej prudko prechádzal do bielej. Chytila som si svoje krátke vlasy. Žeby patrili mne? Žeby ma niekto ostrihal? Bála som sa ďalej naťahovať čas, nevedela som kedy sa starec vráti. Vliezla som do horúcej vody a s radosťou sa vyumývala. Cítila som sa oveľa lepšie. Kúpala som sa dlho a vychutnávala som si to. Zrak mi padol na čisté oblečenie. Bolo na ňom niečo položené. Bola som zvedavá, tak som vyliezla z kade a podišla bližšie. Na oblečení bolo staré obité zrkadlo. Váhavo som ho vzala do rúk s nádejou v srdci, že mi môj odraz napovie, kto som a vráti sa mi pamäť. Nestalo sa tak. Dve modré oči. Chladné žiarivé modré oči lemované závojom hustých mihalníc. Rovný nos. Výrazné lícne kosti. Vzdorovitá brada, vysoké čelo, to všetko orámované bielymi krátkymi vlasmi. Takže tie dlhé vlasy boli moje. Ale ako to, že sú teraz biele? Skúmala som tú cudziu tvár. Vôbec mi nepripadala známa. Skúmala som každý centimeter alabastrovej pleti, podrobne som si prezerala pevne zovreté pery i zamyslene stiahnuté obočie. Nič. Ani len záblesk spomienky. Sklamane som odhodila zrkadlo na posteľ a narýchlo sa poobliekala do čistej bielej tuniky a voľných nohavíc rovnakej farby. Starec akoby vedel, že som už hotová, tíško vošiel do izby s tácňou plne naloženou jedlom a položil mi ju k posteli na stolík. Ak si aj všimol odhodené zrkadlo, nedal to na sebe znať. Pomaly začal odpratávať kaďu a špinavé veci. Ja som sa pustila do jedla, ale myslela som na svoj odraz. Divné. Vôbec som sa nespoznala. Nič. Nijaký pocit. Keď som dojedla starec sa vrátil a podal mi sandále. Naše ruky sa dotkli a ja som zase uvidela plamene. Starca trhlo dozadu a zatváril sa veľmi divne. Obzeral si ma od hlavy po päty, akoby ma videl prvýkrát. Hlavou mi pokynul, aby som vyšla von z izby. Na chvíľu som zaváhala, ale potom som sa obula a pomaly vyšla z izbietky. Ocitla som sa vo väčšej miestnosti s malým lôžkom, kde asi spával on, malým nahrubo ohobľovaným stolom s dvoma starými stoličkami. Na ohnisku uprostred miestnosti bol kotol s variacou sa polievkou. Starec bol za mnou. Počula som jeho prerývaný dych. Obzrela som sa a on mi zasa kývol hlavou, aby som vyšla aj z tejto miestnosti. Cez malé okná som videla, že vonku svieti slnko. Vyšla som teda von a ocitla sa v záplave slnečnej žiary. Hriala ma na koži a šteklila mi tvár. Podvedome som sa usmiala. Starec vyšiel za mnou a v rukách držal dve hrubé palice. Jednu mi hodil a ja som ju inštinktívne chytila. To nemôže myslieť vážne, že sa chce so mnou biť. Ale myslel to vážne. Zaútočil napodiv veľmi rýchlo a tvrdo. Zázrakom som útok odvrátila. Útočil stále znova a znova ani neviem ako dlho. Len som sa bránila. Po jeho nekonečných útokoch konečne prestal. Ja som spadla na zem celá dobitá a ubolená, on sa len trochu zadychčane na mňa díval. Zajtra sa to zopakuje, pomyslela som si. A mala som pravdu. Vždy ráno mi priniesol jedlo a lavór s vodou a potom nasledoval boj. Potom jedlo, ktoré sme postupne začali pripravovať spoločne. Potom zasa boj. Umyla som sa a ubolená som šla spať. Čas plynul a ja som sa postupne prestávala len brániť. Začínala som aj útočiť. Keď to starec zbadal, začal sa na mňa pokrivene usmievať. Nikdy sme spolu neprehovorili. Akoby sme komunikovali myšlienkami. Vždy som presne vedela, čo mi chce povedať a on vedel, čo chcem povedať ja. Naše tréningy sa skracovali. Začal ma vodievať po okolí. Ukazoval mi jedlé a nejedlé rastliny. Ani neviem ako a naučila som sa orientovať sama v lese podľa maličkostí, čo mi ukázal. Každý deň neuveriteľne žiarivo svietilo slnko. Ako v nejakej rozprávkovej krajine. Častejšie som sa na starca usmievala a on na mňa. Stali sa z nás tichí priatelia. Večer som mu pomáhala s domácimi prácami. Zrazu sa atmosféra v izbe zmenila, akoby nad malú chatku pritiahol obrovský tmavý a pochmúrny mrak. Starec vykríkol, spadol na zem a rozbil hlinené misky, čo držal v rukách. Pribehla som k nemu a otočila ho na chrbát. Oheň, dym, bolesť a strach ma prepadli takou intenzitou, že keby som nekľačala, tak by ma to zrazilo z nôh. Nepustila som sa ho. Držala som sa starca ako kliešť. Plakala som nad ním a nad bolesťou, čo prežil a čo prežíval doteraz. Plakala som nad sebou že mu neviem pomôcť. Aj on plakal. Chúlil sa ku mne ako malé dieťa a dychčal. Jeho vzlyky postupne ustávali. Dych sa mu upokojoval. Upieral na mňa vďačný pohľad. Jazvy na tvári sa mu začali vyhladzovať a nahrádzali ich obyčajné starecké vrásky. Už predo mnou neležal zohavený človek, ale obyčajný starý muž. Trasľavou rukou mi pohladil líce a zotrel slzy. Rozplakala som sa ešte viac a objala som ho. Pošepkal mi, že už som pripravená. Že už od neho smiem a musím odísť. Že aj jeho čas už nadišiel. „Mám ťa veľmi rád dievčička moja,“ ledva počuteľne zašepkal a potom mi umrel v objatí. „Nie!“, vykríkla som, „nesmieš ma opustiť.“ Chrapľavo som mu dohovárala, aby so mnou zostal, ale on sa už neozval. Už bol opäť tichučko. Izba sa zaplnila bielym svetlom a telo starca sa mi rozplynulo v rukách ako hmla. Zdesená som skríkla a tackavo sa postavila. Izba sa začala otriasať. Riad sa rozbíjal, ohnisko vyhaslo. Cez malé okienko dnu prúdilo neuveriteľné biele svetlo. „...si pripravená... mám ťa veľmi rád dievčička moja.... si pripravená... pripravená...“ nevedela som, čo sa deje, čo je to za šepot. Vykríkla som a padla som na kolená. Chytila som si hlavu a kričala a kričala a kričala. Ľahla som si na zem na chrbát, nechala som sa obklopiť svetlom a čakala som, čo sa stane. Pozerala som sa na drevený strop chatrče, ktorý rozožieralo biele svetlo. Podlaha sa so mnou triasla. Už som nebola v chatrči. Nebola som nikde. Už som neležala na podlahe. Vznášala som sa v prázdnom bielom priestore. Bolo to desivé. Nepočula som žiadne zvuky, nič. Ani len svoj uplakaný dych. Neviem, čo sa presne stalo. Pamätám si len, že sa predo mnou formovala akási hmla. Formovala sa do ženskej podoby a milo sa usmievala. „Je čas,“ ozývalo sa mi v hlave, „si pripravená... je čas.... si taká krásna... je čas...“. Čas na čo? Pripravená na čo? Čo sa deje? Kto si? „Ja som tá, čo ti dala život... si taká krásna... si pripravená slúžiť mi... slúžiť ľuďom...choď a pomáhaj im ako len budeš vedieť... choď...pomáhaj im... potrebujú ťa...“ bolo divné, ale takéto vysvetlenie mi stačilo. Hlboko v srdci som cítila, že mám poslanie a vedela som, čo mám robiť. Sklonila som hlavu a čakala. Žena z hmly sa ma jemne dotkla rukou a vyparila sa. Biele svetlo začalo slabnúť a ja som sa ocitla v hustom lese uprostred noci. Bolo chladno, to si pamätám. Vtedy sa začala moja púť. Chodievala som ta, kde ma ľudia potrebovali. Pomáhala som im liečiť staré žiale a bôle. Mesiace ubiehali ako voda. Moja existencia bola pre ľudí záhadou. Niektorí sa ma báli, iní mnou opovrhovali, ba našli sa aj takí, ktorí ma mali radi. Moje srdce však bolo pokojné. Pomáhala som im najlepšie ako som vedela.
Raz som sa dopočula o jednej dedine, v ktorej každú noc mizli ľudia. Povrávalo sa, že tam straší nejaký duch, alebo zlé démonické bytosti. Neváhala som ani na chvíľu a šla som tam. Dorazila som tam na svitaní. Dedina vyzerala ako opustená. Ani lístok v jesennom vetre sa nepohol. Ako by sa tu zastavil čas. Drevené domčeky čupeli okolo veľkej studne chránené hustým lesom. Jediné, čo prezrádzalo život v dedinke bol hadiaci sa dym z komínov. Mala som zlý pocit. Zimomriavky po celom tele. Striaslo ma, ale snažila som sa potláčať ten zlý pocit a prísť na to, čo sa tu asi deje. Vnorila som sa do dedinky a prechádzala sa pomedzi učupené domčeky. Ako si slnko razilo cestu pomedzi mračná na oblohe, tak aj ľudia pomaly vstávali. Opatrne vychádzali z domovou za svojimi každodennými povinnosťami. Všimli si ma okamžite. V ich očiach sa miešal strach a úcta. Asi už o mne počuli. Nemala by som sa diviť, chýry sa šíria neuveriteľne rýchlo. Chodila som po dedine niekoľko hodín a mala som už o nej a o jej usporiadaní aký-taký prehľad. Pristúpil ku mne zavalitý muž, ktorý sa mi predstavil ako richtár dediny. Opýtal sa ma s nádejou v očiach, či by som im vedela pomôcť. Odpovedala som mu, že sa posnažím zo všetkých mojich síl, ale musí mi povedať, čo konkrétne ich sužuje. Rozpovedal mi príbeh o čarodejnici, ktorej patril tento les. Pred desiatkami rokov tu prišli osadníci a dohovorili sa s ňou, že ich bude chrániť a dovolí im tu ostať žiť pod podmienkou, že jej budú dávať časť úrody a raz za päť rokov jej obetujú jedného dobrovoľníka. Vraj takéto spolunažívanie fungovalo dlhé roky a čo sa dobrovoľníkov týka, ponúkali sa väčšinou starší ľudia, ktorí nechceli byť na ťarchu svojim blížnym. Lenže raz sa stalo, že sa už nik nechcel obetovať. Čarodejnicu roky nikto nevidel a tak sa to začalo považovať za nejaký mýtus. Jedlo chodievali obetovať, ale úroda bola z roka na rok slabšia a tak postupne prestávali nosiť aj jedlo do lesa. A vtedy sa všetko začalo. Hmly, desivé zmiznutia, čudné zvuky, zničená úroda, mŕtve zvieratá a mnoho iných vecí, ktoré sa diali predovšetkým v noci. Veľa rodín sa už vraj odsťahovalo, lebo sa báli vychovávať tu svoje deti. Počúvala som ho pozorne, ale stále som nevedela, čo ma tu môže po zotmení stretnúť. Richtár ma neustále ubezpečoval, že celá dedina mi ochotne pomôže, ak bude treba. O tom som nepochybovala. Už na prvý pohľad bolo jasné, že urobia čokoľvek, len aby nemuseli žiť v neustálom strachu a biede. Odviedli ma do chyže, ktorú predošlí majitelia opustili, doniesli mi jedlo a povedali, že cez deň si môžem oddýchnuť, že som iste po dlhej ceste unavená. Vraj je tu cez deň bezpečne, potrebovať ma budú až večer. Pritakala som, najedla sa a uložila sa na lôžko spať. Zobudila som sa tesne pred západom slnka. Dedina sa už ukladala na spánok, všetok ruch ustal. Vyšla som z chatrče von a začala hliadkovať. Celú noc sa nič nestalo. Aj nasledujúca noc bola pokojná. Ale na tretí deň sa situácia v dedine zmenila. Bola som pri studni, odkiaľ som mala dokonalý prehľad o dedine a o pohybe v nej. Bolo to, ako keď som tu prišla. Nepohol sa ani lístok. Vo vzduchu bolo cítiť napätie, predzvesť niečoho zlého. Nepokojne som vraštila čelo a hľadala zdroj, čo narúšal pokoj dediny. Z jedného vzdialeného konca som začula hádku manželského páru. O chvíľu nasrdený muž vyšiel nadávajúc na svoju ženu z dverí. Vtom sa z lesa vynoril obrovský vlk a skočil po ňom. Nestihla som sa ani pohnúť a chlapa už nebolo. Nestihol ani vykríknuť. Rozbehla som sa ta. Prenasledovala som to zviera celé hodiny, ale nenašla som ho. Na svitaní som sa vrátila do dediny a išla rodine oznámiť smutnú správu. Žena sa nervovo zrútila, ale pomohla som jej, prevzala som na seba jej bolesť. Poprosila som dedinčanov o pomoc. Mala som totiž tušenie, že dnes v noci sa to zopakuje a ľudia v domoch už nebudú v bezpečí. Ochotne mi vyhoveli a podriadili sa mojim príkazom. Kým sa zvečerilo, boli bezpečnostné opatrenia presne podľa môjho želania. Okolo domov som sala postaviť zátarasy z vozov, driev a podobne. Neostal jediný voľný priechod. Vytvorili sme tak akúsi vonkajšiu hradbu. Rodiny sa prisťahovali bližšie ku studni, muži a niekoľko žien ostalo so mnou vonku a ticho sme čakali na zotmenie. Len čo slnko zašlo, do dediny sa začala plaziť hmla. Napätie vo vzduchu a medzi dedinčanmi by sa dalo krájať. Zomkli sa tesnejšie k sebe a jednoduché zbrane, prevažne vidly, sekery a palice, pevnejšie zovreli v rukách. Pohľadmi sme jastrili po okolí. Všetci sme čakali, čo sa bude diať. Dlho sa nič nedialo, až na tú hmlu. Potom ticho noci preťali zvuky padajúceho dreva. Niečo búralo domy za vonkajším „opevnením“! Dedinčanov sa začal zmocňovať čoraz väčší strach, ale statočne ostávali na svojich miestach. Zvuky búrajúcich domov sa približovali. Bolo ich počuť čoraz bližšie pri opevnení. Videla som aj pár lietajúcich kusov dreva. Potom opäť nastalo ticho. Hmla bola čoraz hustejšia. Približovala sa k nám. Začala sa mi ovíjať okolo nôh. Chlad, ten hrozný chlad, čo šírila. Akoby sa o mňa obtierala samotná Smrť. Dedinčania boli už na prvý pohľad celí vydesení. Tá hmla. Tak strašne mi otupovala zmysly. Tak strašne sa mi chcelo spať. Bola taká chladná. Modlila som sa k mojej panej, aby mi pomohla, aby mi dala silu pomôcť dedinčanom. Aby som ich nesklamala. Moja palica mi vypadla z ruky. Všetko sa zahmlievalo. Vzdialene som počula panické výkriky okolo seba, besné štekanie aj ďalší praskot dreva. Nemohla som sa hýbať. Nemohla som sa dostať z toho omamného chladu hmly. Nemohla. Potom som uvidela hnedé, krvou podliate oči obrovského psiska pripomínajúceho vlka. Pozeral sa na mňa, krvavé tesáky mal vycerené a zúrivo vrčal. Zhypnotizovane som naňho pozerala. Svet sa so mnou krútil, rozpadával sa. Zem. Tvrdá zem na mojom líci. Alebo ja na tvrdej zemi? Neviem. Nepamätám si to presne.
Neskôr prebrala na divnom vlhkom mieste. Páchlo to tam plesňou. Obzerala som sa dookola, ale nič mi nepripadalo známe. Bolo to pre mňa cudzie miesto. Na prvý pohľad. Keď som sa však pozrela hore, nad seba, uvedomila som si, že som na dne obrovskej studne, čo ležala uprostred dediny. Snažila som sa nejako vyškriabať hore ale nešlo to. Niečo som musela stlačiť, lebo sa predo mnou objavila tajná chodba. Nuž čo, veď lepšie ako trčať v studni. V chodbe horeli fakle. Vyzeralo to, že chodba je dobre udržiavaná a dosť často používaná. Zvláštne. Richtár mi o nej nič nepovedal. Alebo žeby o nej nevedel? Teraz to už bolo jedno. Podľa svetla na oblohe bol už ďalší deň. Musím sa odtiaľto dostať a zistiť, čo sa stalo hore. Chodba bola dlhá a striedavo klesala a stúpala. Napokon som sa však dostala k dreveným dverám. Boli dobre naolejované, tak sa dali ľahko a nehlučne otvoriť. Schodiskom za nimi som stúpala hore. Zdalo sa mi, že som od dediny už veľmi ďaleko. Na konci schodištia boli ďalšie dvere a tie ma zaviedli do obrovskej miestnosti. Vyzeralo to ako nejaká časť starého kamenného hradu. Prechádzala som sa po celom obrovskom komplexe a hľadala som východ. Ale ako keby tu žiaden nebol. Začínala som mať nejakú čudnú predtuchu. Niečo zlé. Zježili sa mi chĺpky na krku a nabehla mi husia koža. Bez svojej palice som sa cítila bezbranná tak som si z jednej steny vzala krátky meč. Zlé tušenie naberalo na intenzite. „Choď hore,“ počula som v mojej mysli a hneď nato sa predo mnou zjavili schody. Opatrne som po nich stúpala až na samý vrch. Ocitla som sa na okrúhlom priestranstve vysokej veže. Podišla som k okraju a hľadala dedinku. Zbadala som hadiaci sa dym na západe. Veža bola naozaj vysoká, nemohla som z nej zoskočiť a nedalo sa ani zliezť. „Vitaj v Chráme,“ ozvalo sa za mnou. Strhla som sa. Vôbec som ju nepočula prísť. Mladé dievča s dlhými čiernymi vlasmi. Vyzerala veľmi krehko. Aspoň na prvý pohľad. Ale jej oči prezrádzali jej krutosť. „Som Danuta. Dlho som na teba čakala. Počula som kadejaké chýry o tvojej existencii. Ale musela som sa presvedčiť aj na vlastné oči. Krásna žena, ktorá pomáha nezištne ľuďom s ich problémami, prevezme na seba ich bolesť, uľaví im, dá im pokoj a istotu. Pche! S tvojimi schopnosťami a potenciálom by si mohla dokázať oveľa viac. Ale ty len mrháš darom, ktorý si dostala. Ja som tu už stovky rokov a viem, že ľudia nemajú šancu prežiť. Nevedia dodržiavať ani len vlastné slovo. A keď sa im človek pripomenie, hneď sa búria a chcú odplatu a pomoc a neviem čo ešte. Nič si nezaslúži tá chamraď! Mala by si si to uvedomiť...“ dlho mi takto dohovárala a snažila sa ma presvedčiť, že ľuďom sa nedá pomôcť, že pomaly a isto sa zabíjajú navzájom, a že im už nič nepomôže. Nesúhlasila som. Ja verím v ľudskú existenciu. Videla som im v očiach vďačnosť a úľavu keď som im pomohla. Videla som radosť, keď som zachránila matke dieťa. Možno sa ľudia zabíjajú, ale to neznamená, že nemá zmysel pomáhať im. Moje slová, moje myšlienky sa čarodejnici Danute evidentne nepáčili. V rukách sa jej objavili dva meče. To znamenalo boj. Boj na život a na smrť. Ešte som nikoho nezabila na svojich cestách svetom. Áno, zranila som ľudí pri obrane a tak, ale nikdy som nikoho nezabila. Na Danutiných očiach bolo vidno, že ona ma zabije bez mihnutia oka a potom začne ubližovať ľuďom vo veľkom. Rozhodla som sa. Budem bojovať. Boj na život a na smrť. Nič iné im neostávalo. Chladné, takmer čierne oči upierali svoj pohľad do mojich žiarivo modrých a pokúšali sa odtiaľ vyčítať akékoľvek slabé miesto, ktoré by v boji o holý život mohli použiť proti mne. V Chráme vládlo mŕtvolné ticho. Stáli sme nepohnute ako sochy a očami sme jedna druhú premeriavali od hlavy až po päty. Ani jedna nechcela vyraziť do útoku ako prvá. Veď času bolo dosť. Nik sa predsa neponáhľa zomrieť...
Ešte dlho sme stáli ako vrastené do zeme. Dve neústupné, tvrdé povahy. Obrovský charakter, či už dobrý alebo zlý, pevné nervy a sila vôle nechýbali ani jednej. Ja som svoju vôľu budovala dlhé roky v službách svojej panej. Danuta ju mala od svojich predkov, od zlých černokňažiek, ktoré sa pokúšali dostať k moci, aby mohli ovládnuť svet.
Prvá sa pohla Danuta. Jemne si rukou prešla po spánku a privrela oči. Keď ich otvorila, uprela svoj čierny pohľad opäť do mojich očí. Usmiala sa. „Vieš, nemávam vidiny, ale teraz som mala. Videla som ťa umrieť. Ja som bola na tróne a vládla som svetu a ty si hnila v hrobe a nik si na teba už ani nespomenul,“ ledva počuteľným hlasom zašepkala čarodejnica. Nasadila som si chladnú kamennú tvár, ktorá vôbec neprezrádzala, čo si myslím o tých slovách. Tvárila som sa, akoby som to vôbec nepočula. Danute sa rozšíril úsmev. „Ukončime to.“ V rukách držala obnažené meče. Podobné ako som mala ja a predsa iné. Boli niečím zvláštne, ale nevedela som čím a v podstate mi to bolo v tú chvíľu aj jedno. Ja som v rukách tiež poťažkala meč, ktorý som vzala zo steny. Mlčky sme sa pripravovali na nadchádzajúci boj. Vtedy som vyslovila niečo, ktoré Danutinu hladkú tvár skrivili do nenávistnej grimasy. Slová, ktoré rozpútali peklo. Boj na život a na smrť. Slová, ku ktorým som sa často utiekala. “Ochraňuj ma pani moja. Moja Bohyňa a vládkyňa Dobra“
S poslednou ozvenou vyrieknutých slov sa rozpútal boj. Neviem, kto začal prvý. Okolím sa začali niesť zvuky zúrivého boja. Naše meče sa stretali v desivom tanci. Iskrili, rinčali, kvílili. Obe sme odrážali útoky i útočili na tú druhú. Pohybovali sme sa po celej plošine, snažili sme sa jedna druhú zhodiť dole z veže. Boli sme dokonalé protivníčky. Mnoho mužov by sa zahanbilo, keby videli, s akou ľahkosťou sme sa pohybovali. Meč mi akoby vrástol do ruky. Mol mojou predĺženou časťou. Ani som necítila jeho váhu. Prechádzali sme s jednej pozície do druhej nevediac, čo sa deje za múrmi Chrámu. Zrazu sa nad našimi hlavami prehnali tisíce bleskov. Brázdili oblohu, narážali do seba a hrozivo burácali. To znamenalo, že aj bohovia sa dívali na náš boj. Múry Chrámu sa začali otriasať a rozpadať. S každým stretom mečov sa postupne rúcali steny a hradby. Najprv sa rozpadlo opevnenie a potom vzdialené časti Chrámu. Veža akoby zázrakom ostáva celá. My sme sa zvíjali v krvavom tanci boja. Ani jedna z nás nemala ani škrabanec. Blesky ustali. Celá krajina akoby zamrela. Nepohlo sa ani steblo trávy ani lístok nespadol zo stromu. Ľudia sa nevedomky začali zhromažďovať v strede dedín a podvedome upierali oči ku Chrámu, akoby vedeli, čo sa tam deje. Čas akoby sa zastavil, a predsa plynul neuveriteľne rýchlo. Začala som pociťovať prvé príznaky únavy. Meč mi v rukách postupne oťažieval, ale bojovala som ďalej. Obe sme naraz urobili ten istý výpad a naše meče sa stretli v oslepujúcej spŕške iskier. Krajinou sa prehnalo dunenie. Stáli sme tam. Tvárou v tvár. Meče stále iskrili. V Danutiných očiach sa mihlo zúfalstvo. Alebo to bolo len moje zbožné prianie? Konečne sme sa od seba odtrhli a vzdialili. Bola som spotená, ubolená, unavená a zadychčaná, ale v žiadnom prípade som to nemienila vzdať. „Vzdaj to. Počuješ? Vzdaj to a svet bude patriť mne tak ako to malo byť pred stovkami rokov!“ „Nie,“ zašepkala som. Ak by som aj chcela povedať niečo iné, nemala by som šancu. Moje slová by zanikli v ohlušujúcom bojovom výkriku, ktorý z úst vypustila tá čiernovlasá čarodejnica, a ktoré bolo počuť určite v celok kraji. Danuta zaútočila ako prvá. Mihnutím oka prekonala vzdialenosť, čo nás rozdeľovala, zdvihla meče pripravená na posledný úder, aby ma zničila...
Ľudia v dedinách ticho tŕpli, aj keď nevedeli prečo.
Všetko sa to zbehlo tak strašne rýchlo. V jedenej chvíli sme stáli oproti sebe a v druhej sa na mňa rútila s besným výrazom v tvári. Vnútro mi zaplavil chlad. Nechala som sa unášať pudmi. Urobila som nepatrný podvedomý pohyb. Zadržala som dych. Meč sa mi zachvel v ruke. Zatvorila som oči a zaborila meč hlbšie do Danutinho brucha. „Nie,“ ozval sa jej tichý protest. Neveriaci na mňa civela. Ani neviem ako, ale jej meče skončili neškodne pod mojimi pazuchami. Pustila ich a s rinčaním dopadli na kamennú dlážku. Danute začali po lícach stekať slzy. To už bolo na mňa priveľa. Dívala som sa do tých očí plných sklamania, bolesti a smútku. Začala som tíško plakať aj ja. Danuta odo mňa odstúpila a teraz jej z očí sršala číra nenávisť. Chladná, pohlcujúca nenávisť. Videla som, ako sa jej z tváre vytráca farba. Trasúcimi sa rukami sa pomaly dotkla krvácajúcej rany. Pravú ruku, v ktorej som držala zakrvavený meč som voľne spustila k telu. Danuta si obzerala svoje ruky. Videla na nich len krv. Svoju vlastnú, horúcu krv. Zaklonila svoju bledú tvár. Vtedy sa jej z úst vydral neľudský výkrik. Cvalom sa rozbehol po celej krajine. Predral sa každou škáročkou, prenikol všade. ľudia na dedinách i v mestách, i kdekoľvek inde padli na kolená a chytili si hlavy v snahe zabrániť ostrej bolesti, ktorú vreskot spôsoboval. Po tele im stekal studený pot a naskočili im zimomriavky. Vyľakané zvieratá sa poskrývali do skrýš v lese alebo sa dali na bezhlavý útek. Márne. Nikde nebolo úniku pred strašným, kvílivým zvukom. Všetkým trhal vnútro, iba dvom osobám nie. Dvom sokyniam. Pozerala som sa na postavu pred sebou. Z rany na brucha jej stekali pramienky krvi a stekali dolu na zem, kde pomaly vytvárali mláčku. Nevnímala som nič. Ani ten výkrik. Len postavu pred sebou. Keď neľudský výkrik doznel aj s poslednou ozvenou, čierne oči sa pozreli do mojich. Strácali iskru života. Vyhasínal ich plameň. Pomaly som sklonila čepeľ zbrane k zemi. Spolu s prvou kvapkou krvi, ktorá z nej dopadla na zem, sa Danuta nehlučne zosunula tiež. Poslednýkrát vydýchla. Ale ja som stále pozerala na miesto, kde pred chvíľou vyhasínali uhľovočierne oči. Videla som ich. Ako sa z nich vytrácal život mojou vinou. Ja som jej ho vzala. Bolo mi zle. Točila sa mi hlava, napínalo ma na zvracanie. Potom si veci pamätám hmlisto. Nejako som sa dostala do zničenej dediny. Chvalabohu väčšina obyvateľov to prežila s menšími zraneniami. Keď ma videli dedinčania, pribehli mi na pomoc a odniesli ma do dediny. Bola noc. Ako to? To som s Danutou bojovala tak dlho? Danuta... och bože čo som to urobila. Mám ruky pošpinené krvou! Som vrah! Rozplakala som sa. Ja som vždy utišovala ľudí. Pomáhala som im oslobodiť sa od bolesti. Ale kto pomôže mne? Kto zbaví bolesti mňa? Dedinčania sa mi začali strácať spred očí. Opäť to svetlo, ten biely priestor ako po starcovej smrti. Tak dlho som tu nebola! Moja pani sa predo mnou znovu zjavila ako žena z hmly. Pochválila ma za moju dobrú prácu počas všetkých tých rokoch. Povedala, že som splnila svoje poslanie presne podľa očakávaní. Mojím poslaním bolo síce pomáhať ľuďom, ale hlavne som mala zabrániť, aby Danuta neubližovala sebe a ostatným. Vraj to bola bohyňa, ktorá sa kedysi vzoprela príkazu Najvyššieho. Ostatní bohovia ju nemohli zabiť, pretože bola jednou z nich. A tak som na rad prišla ja. Vybrali si ma spomedzi tisícok ľudí a pripravili ma na moju úlohu. Boli nadmieru spokojný, že som to zvládla a zbavila sa najväčšieho zla, aké bolo na zemi. Danuta vraj ubližovala ľuďom po celom svete, len osadníkov vo svojom kraji nechávala na pokoji, lebo to boli pre ňu len bezcenní dedinčania. Moja pani mi povedala, že tým, že som niekomu vzala život, hoci aj preto aby som zachránila ostatných, mi musí vziať schopnosti, ktoré mi dala na pomoc ostatným. Vraj mám ruky pošpinené krvou a preto už nesmiem pomáhať ostatným. Nezvládla by som to. Ako by som mohla pomáhať ostatným, keď by som sa sama nemohla zbaviť bolesti v srdci? Mala pravdu. Ale čo budem teraz robiť? Ako budem žiť? „Vrátim ti pamäť a dám ti jeden týždeň na to, aby si robila, čo chceš. Potom sa ku mne pripojíš v mojom večnom kráľovstve.“ Pokorne som sklonila hlavu. Tisíce obrazov, zvukov a vôní ma prepadlo v jedinej sekunde. Všetky tie zabudnuté spomienky sa na mňa zosypali ako lavína. Pod ich ťarchou som spadla na kolená. Ani som si neuvedomila, že už zasa som v dedine. Plakala som. Neviem prečo, ale plakala som. Asi od šťastia, že konečne viem aký život som viedla predtým, že konečne poznám svoje meno. Preemu. Volám sa Zara Preemu. Spomenula som si na všetko. Kde bývam, na nehodu, čo zmenila môj život. Na všetko. Cez slzy som sa usmievala. Držala som si hlavu, plakala a smiala sa. Môj snúbenec. Mám snúbenca. Musím ho nájsť! Chcela som sa postaviť, ale bola som slabá. Ženy z dediny sa o mňa postarali. Doniesli mi jedlo, čisté šaty a prinútili ma odpočinúť si predtým ako som sa vydala na cestu. Bola som im nesmierne vďačná. Na druhý deň som sa vydala na cestu a kládla som si otázky, aké to bude znovu sa uvidieť so svojou rodinou. Vlasy som mala opäť čierne ako smola. Spoznajú ma? Ako ma privítajú? Ako vezmú fakt, že pri nich môžem byť len pár dní? Cestovala som najrýchlejšie, ako som len vedela. Zvládla som to za deň a pol. Bola som vo svojom rodnom kraji. S malou dušičkou a obrovským strachom som sa blížila k nášmu domu. Rodičia ma privítali s plačom. Plakal i otec, ktorého som nikdy nevidela vyroniť čo i len slzu. Chceli zavolať všetkých susedov a usporiadať obrovskú oslavu. Veď sa im vrátila dcéra! Našťastie som ich odhovorila a vysvetlila som im, že tu nemôžem ostať. Rozpovedala som im, čo sa mi stalo. Prívaly ďalších sĺz na seba nenechali dlho čakať, keď sa moji rodičia dozvedeli, že musím opäť odísť už o pár dní. Opýtala som sa, čo sa stalo s mojím snúbencom. Vraj ma dva roky hľadal a pátral, čo sa mi stalo, ale nikdy sa to nedozvedel. Ďalší rok žil ako samotár, ale nakoniec sa oženil a žije neďaleko mojich rodičov. Túžila som ho vidieť. Rodičia ma odhovárali ale ja som už bola na ceste k nemu. Už z diaľky som ho videla pri dome. Bol ku mne otočený chrbtom a pozeral sa do diaľky. Akoby ma vycítil, obzrel sa a zbadal ma. Na chvíľu skamenel, ale potom sa ku mne ozlomkrky rozbehol. Niekoľko metrov od mňa zastavil, akoby stále nemohol uveriť, že som to ja. Plakala som a usmievala sa na mňa. Aj on mal slzy v očiach. Prekonal tu krátku vzdialenosť medzi nami a tuho ma objal. Moje srdce išlo prasknúť pretekajúcou láskou. Ako som mohla na neho zabudnúť? Ako som mohla zabudnúť na to, čo som k nemu cítila a čo k nemu cítim? Ako som mohla celé roky žiť bez neho? Dlho sme stáli bez pohnutia v tuhom objatí. Potom sa vymanil z môjho zovretia a pýtal sa ma, kde som bola, čo sa mi stalo. Hovoril, že ma všade hľadal, ale nikto o mne nepočul. Keď už stratil nádej, rozhodol sa, že musí žiť. Oženil sa a má dve deti, ktoré nadovšetko miluje a vraj má celkom rád aj svoju ženu. Porozprávala som mu, čo sa mi stalo. Až keď som dorozprávala, uvedomila som si, že bola chyba prísť za ním. On má rodinu. Ja už do jeho života nepatrím a nesmiem mu rozbiť tú krehkú rovnováhu, čo budoval celé roky. Túžila som ho pobozkať. Akoby mi čítal myšlienky. Naše pery sa spojili v bozku z neskrotnej lásky. Pripomenula som si, že tu neostanem dlho a nemala by som mu takto ubližovať. Ani jemu, ani jeho rodine, ani sebe, už mi nepatril. Mal inú a ja to musím rešpektovať. Vrátila som sa k rodičom a strávili sme spolu krásny večer. Na druhý deň k nám môj milý prišiel a doviedol mi svoje deti. Veselo sme sa spolu hrali až do západu slnka. Potom odišli domov. Mama mi povedala, že tu chodieva často. Tá myšlienka ma zabolela. Modlila som sa k svojej panej, aby na mňa zabudol, aby žil spokojne tento svoj nový život, ktorý si bezo mňa vybudoval. Modlila som sa a modlila. Tých pár dní, čo mi ostávali sa niesli v znamení lásky, pokoja a harmónie. Moji rodičia ťažko niesli môj odchod, ale neostávalo im nič iné ako sa s tým zmieriť. Nadišiel posledný deň môjho pobytu na zemi. Boli sme vonku a otec založil oheň aby nás zahrial v jesennom počasí. Nevedeli sme, kedy a ako sa to stane. Prišiel aj môj milý. Presedeli sme spolu celú noc pri ohni a spoločne sme spomínali na staré časy. Bola som čudne pokojná a vyrovnaná. Cítila som sa šťastná a naplnená. Malo sa to stať už čo nevidieť. Náš rozhovor pomaly utíchol. O chvíľu. Stane sa to o chvíľu. Vstala som a podišla k rodičom. Naposledy som ich objala a povedala im, ako veľmi ich milujem, a že mi budú veľmi chýbať. V ich očiach sa miešala láska a bolesť z môjho odchodu. Podišla som k svojmu milému, objala som ho a naposledy pobozkala. Aj jemu som povedala, ako veľmi ho ľúbim a aby na mňa zabudol a žil šťastný a pokojný život. Ustúpila som od neho držiac ho ešte stále za ruku. Venovala som im všetkým šťastný úsmev. Začali sa mi strácať pred očami. Pomaly bledli. Ani dotyk jeho ruky som už necítila. Pozerala som mu do očí a videla, že sa v nich niečo zmenilo. Nič som necítila. Len radosť a voľnosť. Bola som šťastná a slobodná. Ponorila som sa do neznáma...
Posledný pohľad venovala svojmu milému a potom sa odovzdala do rúk svojej panej. Bolesť z jeho očí sa vytrácala a nahrádzal ich pokoj. Jej pani vyslyšala jej prosby a vzala mu spomienky na jeho veľkú lásku k nej. Bolelo ju to, ale bola rada. Zaslúži si prežiť krásny a šťastný život a jeho žena si zaslúži, aby ju miloval celým svojím srdcom. Upierali sa na ňu tri páry uslzených očí. Pozerali sa na ňu, ako sa vytráca ako hmla. Bola krásna a šťastná. Jej duša sa rozletela do všetkých strán s východom ranného jesenného slnka. V to ráno začalo snežiť. Veľké chumáče snehu, ľahké ako páperie, sa vznášali vo vzduchu a prikrývali zem. V ten deň sa všetci usmievali a ani nevedeli prečo. Možno to bolo prvým snehom, možno niečím iným. Kto vie...

Petra

Petra

Diskusia

YaYa
Pozitívne je, že to bol príbeh s úvodom, jadrom a záverom. Úvod sa mi zdal k ostatným častiam neúmerne dlhý a má veľmi pomalé tempo. Ku koncu je poviedka lepšia než na začiatku. Ďalej mi prekážalo obkecávanie, dávala si do toho príliš veľa detailov, mnoho ráz úplne zbytočne. Niekedy sa aj opakuješ - keď píšeš v prvej osobe, je tam hrozne veľa prirovnávania cez "akoby", v pasážach v tretej osobe príliš veľa privlastňovacích zámen.
28.08.2011
YaYa
Nejde však len o opakovanie slov, niekedy povieš aj dvakrát to isté inými slovami. Na tvojom mieste by som tú poviedku ešte raz prešla a zosekala na polovičnú dĺžku. A na to, aké je to dlhé, bolo povedané strašne málo. Kto bol starec? Kto bola jej pani? Ešte by to chcelo bohatšie členenie na odstavce, v takých veľkých kusoch sa to veľmi zle číta. Ešte som si všimla slovíčka ako "komplex", ktoré mi nezapadali do starobylej atmosféry. A sloveso odšuchtať sa niekam je zvratné... A prísť sem nie prísť tu.
28.08.2011
Petra
Možno ide aj hlavne o to, že neviem presne vyjadriť to, čo chcem napísať. Lebo ja to mám proste v hlave a myslím si, že aj ostatní to pochopia, aj keď to tak asi nie je. Ale ďakujem za pripomienky.
28.08.2011
Beáta Plučinska
Nie je to také zlé. Len príliš veľa opisu. Dávaj častejšie odseky. A každá priiama reč, nech sa ti začína v novom riadku.
Takto sa to bude lepšie čítať a orientovať. A tie rady, ktoré si dostala predtým počúvni.
29.08.2011
jurinko
Velmi zaciatocnicke dielo. Mam pocit, akoby to ani nebola poviedka. Pripomina mi to nejaky namet alebo nieco podobne nedokoncene. Vieme, co sa stane a ako sa to skonci, ale nie je to literarne dielo. Tempo posuvania deja je nekonzistentne, preskakujes pomerne velke casove obdobia (celu noc sa nic nestalo, ani druhu, ale na tretiu...), ale prekladas to zbytocnymi detailami (kto sa kam postavil, ako sa kto tvaril) - cas plynie skokmi, raz opisujes jednu sekundu troma vetami, inokedy preskocis niekolko hodin jednou vetou. Chyba. Ta poviedka mala naznak deja, co je fajn, ale aj ten bol zle strukturovany. Uvod bol jednak prilis dlhy, ale hlavne bol uplne zbytocny (nic sme sa nedozvedeli, pretoze vsetko bolo zahalene ruskom tajomstva - od starca, cez nu samu a to, co sa jej stalo, az po jej Pani - a ani si to potom nevysvetlila). ...
30.08.2011
jurinko
[pokr.] Vsetko z uvodu si mohla povedat mimochodom a dvoma vetami kdekolvek v texte, pre dej je to absolutne nepodstatne (dejom je v podstate len porazenie carodejnice). Rovnako zaver. Kedze nevieme, kto bola predtym, tak je nepodstatne davat tam nejake vracanie pamate a zmierovanie sa s minulostou, pretoze ju nepozname... Ten zaver je rovnako o nicom, rovnako nepodstatny, ako uvod. Je tam pricapeny, aby to bola poviedka. Hlavnym posolstvom toho diela zostava porazenie carodejnice, ktore je zufalo ploche, neoriginalne, neinvencne, nudne a nezaujimave (ked sa carodejnica vykecava o tom, aki su ludia zli, tak to tam napis, nenapis, ze „mi este dlho takto prehovarala do duse“ ci co, daj si zalezat, dielo je len take dobre, aky dobry je hlavny zaporak, tak sa s tym vyhraj, do slaka). ...
30.08.2011
jurinko
[pokr.] Cica k carodejnici dosla ako slepe kura k zrnu, jej schopnosti boli opisovane ako mierumilovne utesovanie, kym carodejnica dokaze pouzivat masivne energie, terorizovat pol sveta a ani sa nezapotit, a, cuduj sa svete, v boji jednej proti jednej, v ktorom ma carodejnica aj tak navrch (dva mece, ak ich vie ovladat, znamenaju, ze jednym sa da branit a druhym utocit naraz), ju zrazu mierumilovna cica porazi, a to este tak smiesne, ze niekolkostorocna carodejnica ju pri poslednom vypade netrafi a bodne jej pomedzi ruky a telo... Neznie ti to uplne zle? Ak uz mas v hlave nejaky napad, skus s nim trocha pracovat, kym sa vobec pustis do pisania. Vysperkuj to, co ma byt vysperkovane, potlac to, co tam nema co robit, vysvetli veci, ktore maju byt vysvetlene, zamysli sa nad logikou (stalo by sa to takto a takto?), vymysli nieco, co bude to „nove“ pre svetovu literaturu ...
30.08.2011
jurinko
[pokr.] (to sa ti trocha podarilo v tom, ze su nejaki bohovia a Najvyssi a ze bohovia sa navzajom nemozu zabijat, tak potrebuju „pravu ruku“ – akurat si to nedotiahla do konca, je to tam iba v naznaku, pretoze sa zaoberas neoriginalnymi kravinami typu „carodejnica vo vezi terorizuje ubohych dedincanov“), jednoducho – daj si s tym pracu. Potom to napis, nechaj odlezat, zabudni na to, precitaj si to ako nezainteresovany citatel, daj to precitat nezainteresovanemu citatelovi, oprav to, a az potom to publikuj. A hlavne: Vela citaj, nech to nevyzera, ako prepis tvojich myslienok bez ladu a skladu, ale ako literarne dielo. Ciarky, zvratne slovesa, gramatika, tym sa budem mozno zaoberat v tvojom dalsom diele, dufam, ze bude lepsie, ako toto. Dal som 2
30.08.2011
Petra
ďakujem za všetky pripomienky... musím povedať, že kritiku znášam zle, ale s odstupom času si uvedomujem, že to všetko, čo ste mi písali je pravda... myslím, že na sebe musím ešte riadne zapracovať... takže naozaj veľmi pekne ďakujem:)
08.09.2011
jurinko
Boze, to je taka zmena, ked niekto berie kritiku naozaj dobre a nakopne ho k tomu, aby na sebe pracoval :-) Dakujem a drzim palce!
08.09.2011
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.