Ber čo ponúkajú!
Do pokojného mestečka Marinhold prichádza zbedačený jazdec s varovaním pred nebezpečnými Beštiami, pijúcimi ľudskú krv a požierajúcimi ľudské srdcia. Dokáže sa mestečko ubrániť, alebo je dopredu odsúdené na zánik? Prvá poviedka tohto autora na našom serveri.
„Sú to beštie! Odporné beštie!“ Preletelo všetkými uličkami prístavného mesta. Muž, tridsiatnik, neisto sedel na hrbe ebenového žrebca. Unavený kôň podával už len zlomky svojej predvčerajšej slávy. Spoločne smerovali na námestie.
Už od vstupnej brány reval, ako lev v ruji. Kde bral na to silu, zrejme ani sám nevedel. Pravda, nebol to hlas hrdého leva. Pripomínal hadí sykot s jemnou dávkou únavy. Tak či onak, iba hluchý by ho prepočul. Kričal na všetky strany a všetky strany odpovedali pohľadmi zvedavých mešťanov.
„Nenásytné svine! Beštie!“ odmlčal sa.
„Ľudia! Pomôžte!“ strácal dych. Pena okolo úst, v ústach púšť a znamenia na jeho tvári vyobrazovali úzke príbuzenstvo s nadchádzajúcou smrťou. Telo posiate červenými, miestami už zaschnutými, trhlinkami dodávali jeho zjavu naliehavosť. Popukaná helma labilne plápolajúca na hlave so znakom orla prezrádzala vojenský stav.
V meste nastal rozruch. Na tiché, slnečné poobedie zaútočil neznámy cestujúci. Ľudia vyrazili smerom k nepoznanému, len aby ukojili vlastnú zvedavosť. Občas sa znenazdania miestni opilci (zástancovia jednotlivých krčiem) skĺbia v jedno veľké klbko plné chaosu. Pokúsia sa opätovne rozriešiť vážny problém či to, či ono pivo je najlepšie. Podľa väčšiny pivo z krčmy „V hube mám sucho“ právoplatne drží korunu víťaza. Rozlietanými a nepresnými údermi si zmerajú bojové umenie posilnené dúškami blahodarných tekutín. Po prvých tvrdších pádoch a zásahu mestskej stráže „percentuálni bojovníci“ doplazia svoje telesné schránky do príbytkov. Tu ich s radosťou privítajú ďalšie rany plné výčitiek od matiek ich detí. Ale takéto grandiózne, priam herecké, vystúpenie krvácajúceho, záhadného muža v končinách inak pokojného mestečka Marindhold nebýva zvykom.
„Sú to beštie! Ľudia! Ľudia vy ste to nevideli! Vy ste nevideli čo s nimi spravili!“ stekajúce slzy v zhluku malých potôčikov dláždili pokožke výhľad z pod blatových šmúh.
„Beštie!“ zajačal nanovo.
„Čo hučíš ty blázon!! Si pomätený či čo? Kto je beštia? O kom to rozprávaš? Prečo strašíš ľudí? Zastav ty blázon!“ Do cesty pomätenca skočil postarší muž s bradou dlhšou než jeho predlaktie. Schmatol koňa za uzdu a prudko trhol. Unavené zviera zastavilo a bojovník sa pozrel zdeseným pohľadom na starca.
„Bodali ich mečmi! Bodali ich až kým neprerazili hrudník! Ten zvuk! Ten odporný zvuk! Som vojak, ale tón mŕtvych kostí je aj na mňa prisilná pálenka! Potom všetkých rozrezali. Rozrezali nepriateľov aj tých čo bojovali po mojom boku! Banda! Zberba beštií! Nič im nebránilo rozrezať padlých bojovníkov!“ Oháňal sa rukami akoby maľoval obraz svojho prejavu.
„Vytiahli srdcia a... a..., vkladali do nádob a odnášali ich do vozu! Odnášali ich do vozu!!! Pekelný voz! Videl som, ako pili ich krv!“ Historka o krvilačných stvoreniach, pobehujúcich okolím mesta, prilákala a na druhú stranu v žalostnom kriku odlákala pozornosť mešťanov. Tí zutekali domov vybudovať brániacu pevnosť proti príšerám.
Zhluk vytvorený okolo jazdca pojal niekoľko desiatok ľudí. Naslúchali rozprávaniu o monštrách z nie až tak vzdialenej krajiny. O príšerách v ľudskom tele, čo pojedali surové mäso! Či už bojovník nadnášal rozprávanie, zvyšujúcim sa záujmom, alebo sa naďalej pridŕžal pravdivosti, to mešťania nevycítili. Každopádne - prach zvedavosti rozvíril dostatočne.
„To nie je možné!“ volali jednohlasne.
„Odporné! S tým musíme niečo spraviť!“ Chrapľavý, vekom unavený hlas, zaútočil na hrdosť okolostojacich.
„Kde? Kde si ich videl?“ kričal ďalší, zvedavý muž rozhadzujúci rukami zo Severu na Juh.
„Pri Baltswaldowskom moste, na lúke Balingrass. Deň a pól cesty na Sever rýchlim cvalom. Moji druhovia tam zahynuli! Všetci do jedného! Dvesto mužov! Marka ‘Orla Targwaldera‘ bola pobitá do posledného muža! Okrem mňa! Mne sa podarilo dokrívať na kraj lúky. Hneď na to som zabočil do lesu Tromwall. Stihol som sa schovať ešte pred tým, ako pekelný voz vyrazil brány samotného zla. Dvaja čierne, až na popol čierne, tátoše kúsok po kúsku poťahovali voz. Miestami bol krvou poliaty! Prisahám! Moje oči sú očami orla!“ Spustil, ako divý. Niekoľko dúškov z čaše plnej čistej vody a reč z jeho úst zabudla na únavu a zranenia.
Posol z hlbín temna už nepociťoval toľký strach a zdesenie. Práve naopak. Cítil sa oveľa uvoľnenejšie. Vyrozprávanie hrôz posledných dní prenášalo vrásky z jeho tváre do očí sústredených poslucháčov.
Mladý muž zahĺbeného pohľadu uprene sledoval žeravý prednes. Stál rovno pod ním. V tieni koňa. Slnko pred niekoľkými hodinami dojedlo obed a zo západnej strany zakúšalo chuť jeho potu. Zelené oči elegána plápolali, ako samovoľne vznietený bárium na vzduchu. Schmatol prázdnu nádobu do pevných kostnatých rúk a položil ju na studničku ležiacu po jeho ľavom boku. Pohľad v mladej a krásnej tvári odrážal tieň predstavy vyrozprávaného príbehu.
Príbeh gradoval a gradoval. Nikoho však netrápilo a nezaujímalo prečo vznikol konflikt a prečo dve armády proti sebe bojovali. V podstate ani nemali dôvod. V dnešných časoch je to priam samozrejmosťou. Veľa pánov Slnko vypľulo na tvrdú zem a ich pohodlie a hrdosť odmieta slúžiť inému. Tí najmocnejší vybudovali malé vojenské marky a ako veľmajstri velili vojsku niekedy aj o počte tisíce bojovníkov. Väčšinou každej marke patrilo niekoľko miest. Mestá chránili a prijímali od nich obživu, spánok, zábavu a všetko to, čo vojaci na cestách mečmi nedobijú. Mnohé marky vytvárali spoločenstvá s rovnakým politickým či hospodárskym smerovaním. Mariek bolo asi toľko koľko je prstov na rukách tridsiatich sedliakov. Niektoré povstali z popola, iné sa do popola vrátili. Skrátka, konflikty ozbrojených oddielov boli bežnou rutinou.
Neďaleko diania postával muž vyššej postavy. Čierne, dlhé vlasy plápolali tým smerom kade fúkal vietor. Opieral sa o prázdny sud a pozorne načúval všetkému čo sa vydralo z úst rozprávača. Chvíľkami sa zdalo, akoby mu čítal z pier. Z pod plášťa obopínajúci chudé telo niečo vytiahol. Z diaľky to pripomínalo malú štvorcovú fľaštičku zabalenú v jemnej, časom obrúsenej koži. Nebola to ani nádoba na ohnivú vodu, ani len zbraň. Bol to zápisník. Niečo si do neho poznačil a opäť ho schoval. Takto sa to zopakovalo tri krát. Nato sa obozretne zvrtol. Ľahké cestovné čižmy rozvírili prach. Mávol tmavohnedým plášťom a stratil sa v blízkej uličke.
„Prisahám! Pozoroval som ich z lesa. Postupovali od tela k telu. Tí, čo javili známky života, boli dorazení. Zarezali ich pod krkom a čerstvú krv nechali odtiecť do nádob! Srdcia vyberali precíznejšie. Neviem, za akým účelom ich brali so sebou, ani aký mali v tom postup. Boli to príšery odeté v ľudskom oblečení. Ach ľudia! Videl som ako si jeden z nich kľakol k mŕtvemu bojovníkovi. Chvíľku ho prešacoval a na to sňal z neho brnenie. Roztvoril bojovníkov spodný šat a zjedol časť z jeho tela! Dúfam, že ma nezavetrili a neprenasledovali až do mesta. Ak áno zbrojte ľudia a obraňujte životy seba i svojich blízkych! “ Bojovníkova pravá ruka bubnovala o srdce na znak pravdivých slov.
„Boli štyria! Pamätám si obrysy ich tvári. Keď som videl zápal, s ktorým trhali srdcia nebožtíkov, schmatol som luk. Vpratal doň šíp a vystrelil. Prvý minul svoj cieľ, no druhý trafil do čierneho, ako sa vraví. Dal by som ruku do ohňa, že som zasiahol ich vodcu priamo do hrude!“ Hrdo pokýval hlavou a chvíľku nasával chválu a pohľady obdivu.
„Neboli pripravení na útok a nečakali, že niekto prežil. Prekvapil som ich. Schoval som sa do lesa a čakal čo sa bude diať. Samozrejme ma nenašli. To mi dalo šancu k úteku. Ten čo padol k zemi mal na hlave klobúk. Golier z košele...“ pokračoval.
„Koho zaujíma čo mal kto oblečené! Opíš nám, ako vyzerali ich tváre! Postavy! Aby sme sa mohli brániť keď prídu! Veľa nových ľudí prekročilo za posledné dni prach Marindholdu! Šaty vymeníš, ale tvár a srdce nie!!!“ odvrkol nezdržanlivý obyvateľ.
„Dobre! Dobre! Jeden teda padol!“ Zasmial sa čo mu zranenia dovolili.
„Ďalší z nich bol obrovskej, silnej, priam nadmernej...,“ zarazil sa akoby mal v hlave tisíc myšlienok a nevedel vybrať a uprednostniť tú najdôležitejšiu.
„Nie! Nie! Keď uvidíte voz! Je čas začať zbrojiť. Mali na ňom znak! Áno! Bola to skôr pečať a vyzerala ako ...,“ jeho slová dokončil svižný a presne mierený šíp.
Preletel nad hlavami poslucháčov, ako voľný vták. V podstate nemal ťažkú cestu. Žiadna prekážka mu nebránila zasiahnuť tam kde bol predurčený. Chlapík, v domnienke lepšieho prednesu, nezosadol na zem a sedel na štvornohom priateľovi. Ten sa mu stal osudným. Vydal zo seba posledné sekané zvuky. Štyri červené pierka trčali z jeho krku, ako kohúti lalok. Bezvládne telo zletelo na zem. Krv osviežila suchý, slnkom vypálený prach. Zliali sa do jedného a ako brat s bratom sa doplazili na okraj kameňom vystuženej studničky.
Mladík uskočil na stranu. Svižná zmena polohy postačila k ochráneniu pred kosierikom teplého nápoja. Pokrčil kolená a do rúk pevne uchopil svoju svetlo hnedú hlavu. Vojakovi pri tvrdom náraze o zem, nielenže rupli kosti, ale taktiež z jeho kabátu vypadol malý stuhou previazaný zožltnutý papierik. Ihneď prilákal chlapcov pohľad, akoby len a len čakal na tento okamih. Tholdmer, ako mu všetci čo ho poznali hovorili, natiahol ruku.
„Zadosťučinenie nedokončeného príbehu,“ zamrmlal tichým hlasom a vložil tajomný pergamen do kapse svojho ošúchaného kabátu.
V rýchlosti prečesal pohľadom okolie. Bol by nerád keby za tento malý priestupok trávil istý čas za železnými vrátami. Zákony mesta sú občas prisilné a to nie len pre cudzincov, ako je on. Pomalými pohybmi vyrovnával nohy. Stál pevne. Pohladkal koňa na hrive a pocítil pot nazberaný za posledných pár dní. Chytil ho za uzdu.
„Keď už čerešničku, prečo nie celú tortu?“ v duchu sa rozosmial. Využil situáciu mestského divadla a potichučky v spoločnosti žrebca odkráčal do „bezpečnej zóny.“
Srdce mladého južana stále bije pre správne veci. O tom niet pochyb. Ale občas, ako ho dlhé cesty naučili, človek musí konať v zlomku sekundy. Pochádza z mesta, Rathill, kde ľudia žijú slovom: „keď neukradneš ty, ukradnú iní tebe.“ Za dvadsať rokov života medzi neustálim strehom a opatrnosťou pochytil mnohé. Toto mnohé ocenil hlavne na cestách dláždiac cieľ jeho výpravy.
„Zachráň sa kto môžeš!“ kričal jeden. „Vražda! Vražda!“ kričal druhý. „Vrah, je tu vrah! Je tu beštia?!“ S roztraseným hlasom vykríkol chlap utekajúc smerom ani jemu známym.
Predtým než mestská stráž zmobilizovala sily a rozbesnený dav v kriku a v ratovaní zmizol na všetky strany, postava záhadného muža so zápisníkom v ruke vykukla v protiľahlej uličke.
Dvom modrým očiam stačila sekunda k prebodnutiu terénu okolo chladnúcej mŕtvoly. Pevný ťah ruky preletel po prázdnych stranách. Ešte raz skontroloval situáciu, schoval zápisník a zmizol.
Strážnici z marky Sufíria old Alhendela, chrániac Marindhold, vybehli do ulíc. Ako už býva zvykom, okrem mŕtveho psa, opitého starca zvíjajúceho sa vo svojich zvratkoch a neškodného rodinného konfliktu na predmestí, nenašli žiadnu stopu odhaľujúcu strelca.
„Prečo a kto strieľal? Prečo ho zabili? Vedel niečo čo iný nemôžu počuť? Kto sú tie beštie? Sú azda v meste?“ Ťažilo nepokojné mysle obyvateľov Dreveného mesta, ako ho s pýchou nazývali.
Deň ušiel za neďalekými horami. Mesiac zaklopal na oblohu a Slnko poslednými lúčmi svetla zaželalo prímorskému mestečku dobrú noc. Prvé, malinké hviezdy útokom podporili svojho nočného veliteľa a po hrejivom kotúči nezostal ani závan.
To si mešťania, pravdaže, nemohli povedať o predstavách a myšlienkach krvilačných beštií. Vyžierali ich až do hĺbky kostí. Mrvili ich na inak pohodlných lôžkach a od týchto čias Marinhold nespal pokojným spánkom.
Filip de'Mad Grim
Diskusia
Aldeberan
Celkový dojem: mierny nadpriemer. Vadili mi hlavne tri veci: 1) vyjadruješ sa divne, ako keby si mal slovenčinu ako druhý jazyk (brániaca pevnosť, prebodol miesto, apod.), vyrušuje to pri čítaní. 2) zjavne si po sebe neskontroloval text (aj keď to môže byť spôsobené tým, že slovenčinu máš ako druhý jazyk) a ušli ti čiarky - po osloveniach sa píše čiarka (napr "Ludia, ...!"). 3) koniec vyznel úplne do stratena. Nie som zástanca pointy za každú cenu, ale že mesto nespalo pokojným spánkom je fakt velmi zlý koniec. Hlavne po celkom slušnom build-up-e v úvode.
20.08.2011
Celkový dojem: mierny nadpriemer. Vadili mi hlavne tri veci: 1) vyjadruješ sa divne, ako keby si mal slovenčinu ako druhý jazyk (brániaca pevnosť, prebodol miesto, apod.), vyrušuje to pri čítaní. 2) zjavne si po sebe neskontroloval text (aj keď to môže byť spôsobené tým, že slovenčinu máš ako druhý jazyk) a ušli ti čiarky - po osloveniach sa píše čiarka (napr "Ludia, ...!"). 3) koniec vyznel úplne do stratena. Nie som zástanca pointy za každú cenu, ale že mesto nespalo pokojným spánkom je fakt velmi zlý koniec. Hlavne po celkom slušnom build-up-e v úvode.
20.08.2011
Filip de'Mad Grim
Ahoj.
Ďakujem, že si mal čas na prečítanie mojej poviedky. :)
K prvému bodu by som povedal len toľko, že som chcel skúsiť nový štýl písania, ale zrejme nie je po chuti :)
Text som pravdaže skontroloval, ale čiarky mi mohli uniknúť. Určite sa na to pozriem.
S tým koncom súhlasím. Stráca to pointu. Ono je to len časť z prvej kapitoly. Respektívne by som to nazval prvým dejstvom, ak to tak smiem nazvať. Nepísal som a nepridával som sem toho viac, lebo som chcel vedieť, ako sa ujme takáto forma písania. No ak to ruší, potom nie je moc dobrá :)
Teda to pôsobí rušivo, hej? Aký máš názor na dialógy?
V podstate som nechcel do poviedky vkladať prílišné opisy. Preto som zvolil túto formu krátkych opisov, ale s nejakým nádychom.
20.08.2011
Ahoj.
Ďakujem, že si mal čas na prečítanie mojej poviedky. :)
K prvému bodu by som povedal len toľko, že som chcel skúsiť nový štýl písania, ale zrejme nie je po chuti :)
Text som pravdaže skontroloval, ale čiarky mi mohli uniknúť. Určite sa na to pozriem.
S tým koncom súhlasím. Stráca to pointu. Ono je to len časť z prvej kapitoly. Respektívne by som to nazval prvým dejstvom, ak to tak smiem nazvať. Nepísal som a nepridával som sem toho viac, lebo som chcel vedieť, ako sa ujme takáto forma písania. No ak to ruší, potom nie je moc dobrá :)
Teda to pôsobí rušivo, hej? Aký máš názor na dialógy?
V podstate som nechcel do poviedky vkladať prílišné opisy. Preto som zvolil túto formu krátkych opisov, ale s nejakým nádychom.
20.08.2011
Aldeberan
toho som sa bál :) co sa týka stylu, tak podla mna sa nebude moc pacit ani ostatnym, ale mozem sa mylit. podla mna by si mal byt viac jemny (proste subtle). Dlhym opisom sa ti podarilo vyhnut (az na tu zbytocnu pasaz o politickej situaci pripoinajucej browserovu online hru), to ale neznamena, ze ich musis napisat ako keby si bol madar, co nevie moc dobre po slovensky. Dialogy neboli dokonalé ale podarilo sa ti nimi podla mna vyvolat atmosferu naliehavosti. Keby si ale podobne pisal milostny rozhovor tak by to asi moc nefunovalo, ale to asi vies :) No, kazdopadne, na dialogy som lama, tak ti do toho urcite nechcem moc kecať :)
20.08.2011
toho som sa bál :) co sa týka stylu, tak podla mna sa nebude moc pacit ani ostatnym, ale mozem sa mylit. podla mna by si mal byt viac jemny (proste subtle). Dlhym opisom sa ti podarilo vyhnut (az na tu zbytocnu pasaz o politickej situaci pripoinajucej browserovu online hru), to ale neznamena, ze ich musis napisat ako keby si bol madar, co nevie moc dobre po slovensky. Dialogy neboli dokonalé ale podarilo sa ti nimi podla mna vyvolat atmosferu naliehavosti. Keby si ale podobne pisal milostny rozhovor tak by to asi moc nefunovalo, ale to asi vies :) No, kazdopadne, na dialogy som lama, tak ti do toho urcite nechcem moc kecať :)
20.08.2011
jurinko
Mne ten styl pripominal pozu takeho akoze stredovekeho rozpravania, ktory je pozou prave preto, lebo nie je dostatocne autenticky. Ano, je kvetnaty, a niekedy to stredovek naozaj pripomina. Ale nie je uveritelny, ludia nerozpravaju kvetnato, ked nejde o ritual (trubac podava spravu, omsa, pohreb, stretnutie na kralovskom dvore) alebo o basen. Aj v stredoveku boli sedliaci, ktori sice pouzivali inu rec, ako my dnes, ale aj inu rec, ako slachta. Neviem, ci sa vyjadrujem dost jasne, ale mne to proste prislo, ako keby si si precital zopar textov, ktore boli kvetnate, a pokusil sa to napodobnit, bez toho, aby si vedel, co je za tym. Prepchavas to prirovnaniami, niektorymi vydarenymi, niektorymi nie, ale prepchavas. Rychlo to zacne nudit. Navyse sa neustale opakujes. Ten text nemal strukturu zaciatok -> koniec. ...
21.08.2011
Mne ten styl pripominal pozu takeho akoze stredovekeho rozpravania, ktory je pozou prave preto, lebo nie je dostatocne autenticky. Ano, je kvetnaty, a niekedy to stredovek naozaj pripomina. Ale nie je uveritelny, ludia nerozpravaju kvetnato, ked nejde o ritual (trubac podava spravu, omsa, pohreb, stretnutie na kralovskom dvore) alebo o basen. Aj v stredoveku boli sedliaci, ktori sice pouzivali inu rec, ako my dnes, ale aj inu rec, ako slachta. Neviem, ci sa vyjadrujem dost jasne, ale mne to proste prislo, ako keby si si precital zopar textov, ktore boli kvetnate, a pokusil sa to napodobnit, bez toho, aby si vedel, co je za tym. Prepchavas to prirovnaniami, niektorymi vydarenymi, niektorymi nie, ale prepchavas. Rychlo to zacne nudit. Navyse sa neustale opakujes. Ten text nemal strukturu zaciatok -> koniec. ...
21.08.2011
jurinko
[pokr.] Ten text stale znova opisoval (aj to, ako niekomu veju [nie plapolaju] vlasy, je opis ;-) ) to iste: zbedaceny jazdec vykrikuje, ludia pribehnu pocuvat, bestie su bestie, jazdec je zbedaceny, bestie su bestie, ludia pocuvaju zbedaceneho jazdca, ktory rozprava o bestiach, je zbedaceny, hovori o bestiach, ludia pocuvaju... Vety v diele by mali jednak podavat nejaku informaciu, a jednak by sa mali skladat do celku, ktoreho informacna hodnota sa stupnuje. Opakovanim rovnakej informacie na 10 sposobov sa informacna hodnota textu nezvysuje, naopak, stagnuje, a nudi citatela (“toto som uz cital..”). Co sa tyka dialogov, tak trpia uplne rovnakymi neduhmi, ako zvysok diela: opakuju sa v nich uz zname skutocnosti, styl rozpravania je kostrbaty a malo autenticky a cele to posobi akosi umelo. ...
21.08.2011
[pokr.] Ten text stale znova opisoval (aj to, ako niekomu veju [nie plapolaju] vlasy, je opis ;-) ) to iste: zbedaceny jazdec vykrikuje, ludia pribehnu pocuvat, bestie su bestie, jazdec je zbedaceny, bestie su bestie, ludia pocuvaju zbedaceneho jazdca, ktory rozprava o bestiach, je zbedaceny, hovori o bestiach, ludia pocuvaju... Vety v diele by mali jednak podavat nejaku informaciu, a jednak by sa mali skladat do celku, ktoreho informacna hodnota sa stupnuje. Opakovanim rovnakej informacie na 10 sposobov sa informacna hodnota textu nezvysuje, naopak, stagnuje, a nudi citatela (“toto som uz cital..”). Co sa tyka dialogov, tak trpia uplne rovnakymi neduhmi, ako zvysok diela: opakuju sa v nich uz zname skutocnosti, styl rozpravania je kostrbaty a malo autenticky a cele to posobi akosi umelo. ...
21.08.2011
jurinko
[pokr.] Ale zas nie je to az take zle, podla mna to je pomerne vydarena zaciatocnicka poviedka (budem sa tvarit, ze som necital, ze to je vlastne iba cast prologu, a zameriam sa na tie stylisticke veci, co si si chcel overit ;-) ). Takze moje odporucania su: skladaj z informacii dej, potom nebudes mat jednu scenu na 4 strany, prepchatu prirovnaniami; pracuj na prirovnaniach, niektore napady mas dobre, ale ine su vylozene zle (maval rukami zo severu na juh – to mal vo vacku kompas a vzdy sa otocil tak, aby to splnil?. prilba plapola na hlave – ak nie je v plamenoch, tak sa trebars kymaca, ale neplapola. vlasy veju rovnakym smerom ako vietor – ak by viali opacnym, to by bola aspon nejaka magicka sranda, takto je to zbytocne. mesiac najprv klope na oblohu, ale vzapati uz jeho armada hviezd podporila jeho vpad – nie je tam rozpor? ...); ...
21.08.2011
[pokr.] Ale zas nie je to az take zle, podla mna to je pomerne vydarena zaciatocnicka poviedka (budem sa tvarit, ze som necital, ze to je vlastne iba cast prologu, a zameriam sa na tie stylisticke veci, co si si chcel overit ;-) ). Takze moje odporucania su: skladaj z informacii dej, potom nebudes mat jednu scenu na 4 strany, prepchatu prirovnaniami; pracuj na prirovnaniach, niektore napady mas dobre, ale ine su vylozene zle (maval rukami zo severu na juh – to mal vo vacku kompas a vzdy sa otocil tak, aby to splnil?. prilba plapola na hlave – ak nie je v plamenoch, tak sa trebars kymaca, ale neplapola. vlasy veju rovnakym smerom ako vietor – ak by viali opacnym, to by bola aspon nejaka magicka sranda, takto je to zbytocne. mesiac najprv klope na oblohu, ale vzapati uz jeho armada hviezd podporila jeho vpad – nie je tam rozpor? ...); ...
21.08.2011
jurinko
[pokr.] nesnaz sa za kazdu cenu napodobnovat ine styly pisania, najdi si vlastny; no a na zaver obligatna rada: Toto vsetko dosiahnes, ked budes vela citat ;-) Dal som 3
21.08.2011
[pokr.] nesnaz sa za kazdu cenu napodobnovat ine styly pisania, najdi si vlastny; no a na zaver obligatna rada: Toto vsetko dosiahnes, ked budes vela citat ;-) Dal som 3
21.08.2011
jurinko
A na zaver mam este otazka: Preco sa to volalo tak, ako sa to volalo? Aky ma nazov suvis s pribehom?
21.08.2011
A na zaver mam este otazka: Preco sa to volalo tak, ako sa to volalo? Aky ma nazov suvis s pribehom?
21.08.2011
jurinko
A na zaver mam este otazku: Preco sa to volalo tak, ako sa to volalo? Aky ma nazov suvis s pribehom?
21.08.2011
A na zaver mam este otazku: Preco sa to volalo tak, ako sa to volalo? Aky ma nazov suvis s pribehom?
21.08.2011
jurinko
Kurnik, som sa prave zobudil, a tak mam niekolko veci "na zaver" :-D Napriklad ma este napadlo, ze tie intermezza o opilcoch a o statnom zriadeni zbytocne odvadzaju od deja, co je este umocnene tym, ze sa vratis vlastne zasa na zaciatok (nasleduje opis zbedaceneho jazdca, ... vid vyssie). Takze okrem zamerania sa na dej v zmysle uvod -> vyvrcholenie -> zaver, sa zameraj aj na pseudovedlajsie vysvetlovacie linky - a dobre si rozmysli, ci su vhodne, ci je vhodne vytrhnut citatela z prebiehajuceho deja a hodit ho do vedlajsej dejovej linie, alebo nie (toto sa neda povedat vseobecne, niekedy to vhodne je, niekedy nie, to zavisi aj od schopnosti autora gradovat dej ;-) ). Idem si dat ranajky :-)
21.08.2011
Kurnik, som sa prave zobudil, a tak mam niekolko veci "na zaver" :-D Napriklad ma este napadlo, ze tie intermezza o opilcoch a o statnom zriadeni zbytocne odvadzaju od deja, co je este umocnene tym, ze sa vratis vlastne zasa na zaciatok (nasleduje opis zbedaceneho jazdca, ... vid vyssie). Takze okrem zamerania sa na dej v zmysle uvod -> vyvrcholenie -> zaver, sa zameraj aj na pseudovedlajsie vysvetlovacie linky - a dobre si rozmysli, ci su vhodne, ci je vhodne vytrhnut citatela z prebiehajuceho deja a hodit ho do vedlajsej dejovej linie, alebo nie (toto sa neda povedat vseobecne, niekedy to vhodne je, niekedy nie, to zavisi aj od schopnosti autora gradovat dej ;-) ). Idem si dat ranajky :-)
21.08.2011
B.T. Niromwell
Bez toho, aby som čítala predchádzajúce komentáre, môj názor: Sláva sa nepodáva. Ďalej, prečo ho prirovnávaš k levovi, ak to znelo skôr ako had? No možno len ja priveľa orzmýšľam... Ale zas toto sa mi páčilo, /namenia na jeho tvári vyobrazovali úzke príbuzenstvo s nadchádzajúcou smrťou./ vyžaruje z toho nádherný sarkazmus, neviem, či bol mienený, ale je tam a je dobrý:). Ale zabiješ to vetou: elo posiate červenými, miestami už zaschnutými, trhlinkami dodávali jeho zjavu naliehavosť., ktorá ma prinútila zamyslie sa, či pozn ám pravý zmysel slova naliehavosť, alebo či ho pozná autor.
26.08.2011
Bez toho, aby som čítala predchádzajúce komentáre, môj názor: Sláva sa nepodáva. Ďalej, prečo ho prirovnávaš k levovi, ak to znelo skôr ako had? No možno len ja priveľa orzmýšľam... Ale zas toto sa mi páčilo, /namenia na jeho tvári vyobrazovali úzke príbuzenstvo s nadchádzajúcou smrťou./ vyžaruje z toho nádherný sarkazmus, neviem, či bol mienený, ale je tam a je dobrý:). Ale zabiješ to vetou: elo posiate červenými, miestami už zaschnutými, trhlinkami dodávali jeho zjavu naliehavosť., ktorá ma prinútila zamyslie sa, či pozn ám pravý zmysel slova naliehavosť, alebo či ho pozná autor.
26.08.2011
B.T. Niromwell
čítam ďalej a zrazu pochopím tvoj problém: človeče, ty si vynašiel nový jazyk, pri čítaní je to viav ako rušivé. tieto netradičné slovné spojenia by mali byť metaforiké, ale v konečnom výsledku sú divné. Niekedy sa to vydarí, ako v "tekajúce slzy v zhluku malých potôčikov dláždili pokožke výhľad z pod blatových šmúh". To bolo pekné, lebo to malo zmysel, ale tie predchádzajúce slovné spojenia nie... Ďalej chválim nzov"V hube mám sucho“:) Rovnako "Oháňal sa rukami akoby maľoval obraz svojho prejavu. " Informácia"lasy plápolali tým smerom kade fúkal vietor." mi prišla dosť zbytočná, kde inde by mali viať vlasy, pravda? Ale záver je už v podstate veľmi pekný, zručne napísaný, celkom ľahký, takže fajn. a inak mám pocit, že je to úvod k niečomu, neviem.
26.08.2011
čítam ďalej a zrazu pochopím tvoj problém: človeče, ty si vynašiel nový jazyk, pri čítaní je to viav ako rušivé. tieto netradičné slovné spojenia by mali byť metaforiké, ale v konečnom výsledku sú divné. Niekedy sa to vydarí, ako v "tekajúce slzy v zhluku malých potôčikov dláždili pokožke výhľad z pod blatových šmúh". To bolo pekné, lebo to malo zmysel, ale tie predchádzajúce slovné spojenia nie... Ďalej chválim nzov"V hube mám sucho“:) Rovnako "Oháňal sa rukami akoby maľoval obraz svojho prejavu. " Informácia"lasy plápolali tým smerom kade fúkal vietor." mi prišla dosť zbytočná, kde inde by mali viať vlasy, pravda? Ale záver je už v podstate veľmi pekný, zručne napísaný, celkom ľahký, takže fajn. a inak mám pocit, že je to úvod k niečomu, neviem.
26.08.2011
B.T. Niromwell
A ešte, poprečítaní príspevkov, by som chela povedať, že sa mi páčili opisy krvavých beštií a áno, odsvádzaš od deja.
26.08.2011
A ešte, poprečítaní príspevkov, by som chela povedať, že sa mi páčili opisy krvavých beštií a áno, odsvádzaš od deja.
26.08.2011