Xiara
Xiara si bola vedomá toho, že stádo nemá na výber. Krutý človek, ktorý sa ich zmocnil, im nedal inú možnosť než pustiť sa do boja so šľachtickými rodmi Terragonu. Nechápala, čo tým sledoval, ale vedela, že ak sa vzoprie, mláďatá nedostanú miazgu. Ten človek ich držal od stromov i od dospelých polodrakov – boli pripútané k hrubým múrom bašty tak, aby nedosiahli na lymfy. Čím dlhšie boli bez miazgy, tým slabšie sa stávali. Stačilo dvadsať dní a nocí bez tejto potravy a úbohé mláďatá by zahynuli.
Xiara je najstarším polodrakom z celého našeho kniežatstva. Má tristopäťdesiat rokov, ale napriek jej úctyhodnému veku sa zatiaľ nestala dlhožijúcou legendou. Údajne žil kedysi polodrak s menom Haegord, starší než tisíc rokov.
Ktovie, možno sa raz i Xiara dožije iného milénia a začnú ju volať Legendou podobne ako Haegorda.
Smutné je, že dnes už polodraci žijú podstatne kratšie. A sú vzácni. Dnes ich chovajú len niekoľkí čarodeji a strážia ich ako oko v hlave. Polodraci sú – napriek svojej schopnosti chrliť oheň – zraniteľní, pretože na rozdiel od drakov, ktorí vyhynuli dávno pred nimi, nedokážu lietať. Naviac, mnohí králi i vojvodcovia ich túžia získať do svojich kráľovstiev – prirodzene, ako „zbrane“.
O to by nešlo; polodraci sú v prípade núdze skvelými bojovníkmi, lenže nebojujú radi. Vôbec – neradi plytvajú vlastnou energiou na také hlúposti, akými sú vojny. Polodraci milujú svoj pokoj a pohodlie; bez týchto rituálov si nedokážu predstaviť vlastnú existenciu.
Môj otec, arciknieža Arraton, sa môže pýšiť tým, že má na svojom dvore tridsaťsedem polodrakov. Medzi nimi je šesť mláďat – tri „dračice“ a traja „draci“: jednoducho dokonalá rovnováha.
Napriek tomu, že mladí draci pociťujú ku mne zvláštne sympatie, najradšej mám práve Xiaru. Táto dračia „starena“, ktorú navštevujem od samého detstva, ma naučila vnímať svet inými očami. Aj keď polodraci nerozprávajú, čarodeji – ako moji rodičia i ja – dokážu vnímať ich pocity; zdieľať s nimi myšlienky a chápať sa navzájom. S ľuďmi je to horšie: ľudia im nerozumejú a ani polodraci nerozumejú ľuďom. Dokážu však pochopiť, čo od nich ľudia chcú.
Je viac než isté, že vlastnosti polodrakov sú jedným z dôvodov, prečo sú takí vzácni. Len chamtiví hlupáci nedokážu pochopiť, že žiaden polodrak sa nedá kúpiť za peniaze. Ich cena je nevyčísliteľná.
(Úvaha princa Matisa;
krajina Terragon)
Kapitola 1
Arciknieža Arraton pozrel čiernymi očami na syna Matisa. Kým on bol vážny, jeho manželka, kňažná Deorah, sa usmievala. To pomohlo princovi zachovať sa rozvážne.
„Mne sa príliš starena Hannah nepáči,“ povedal princ otráveným hlasom. Arraton bol stále vážny.
„Páči-nepáči, nemáš na výber,“ povedal. „Dosiahol si osemnásty rok života a bez starej a múdrej Hannah nemôžme vykonať skúšku. Len ONA môže rozhodnúť, či sú tvoje „čarodejnícke“ znalosti na dostatočnej úrovni.“
„Ale ten jej pohľad! Je černejší než uhlie z baní Dolnej Zeme!“
Tentokrát sa ozvala Deorah.
„Drahý syn, snáď sa nebojíš? Vieš dobre, že schopnosť prekonať akýkoľvek strach je najdôležitejšou súčasťou skúšky. Ak chceš byť skvelým čarodejom, nesmieš sa báť ničoho. Dokonca ani bolesti či vlastnej smrti.“
Matis sa nahlas zasmial.
„Hááá! Z tej stareny by som nikdy nemal strach! Jednoducho ju nemám rád; v tom je celý problém.“
Rodičia si vzájomne vymenili pohľady. Arraton si napokon povzdychol a dodal: „Dúfam, že raz zmeníš názor. Hannah je výnimočná a múdra žena. Možno ti prekáža jej prísnosť, ale ver mi, syn môj – práve táto vlastnosť ju robí skvelou ženou.“
Potom vstúpili do stareninho príbytku.
* * *
Slovo ‘staroba’ malo u Hannah svoj význam: mala deväťdesiatpäť rokov. Jej príbytok, postavený v tieni vysokého múru arratonského hradu, bol vlastne drevenou chatrčou, v ktorej sa nachádzal len skromný nábytok; zato bolo dnu mnoho bylín a rôznych druhov sušených rastlín, ktoré viseli z dreveného brvna ako spiace netopiere.
Princ Matis predstieral kašeľ, aby starenu naštval, ale pohľad oboch rodičov ho napokon prinútil k poslušnosti.
„Myslím, že náš syn je pripravený,“ povedala Deorah a z jej vynúteného úsmevu bolo možné vycítiť bázeň ku starej čarodejke.
Starena si čosi zamrmlala pre seba; potom sa obrátila smerom k nim a prehovorila drsným hlasom: „Váš syn je mladý, ale ani mladým čarodejom príliš nesvedčí drzosť. Posmech a pohŕdanie takisto.“
Princ chcel niečo povedať, no napokon si to rozmyslel. Namiesto toho pozoroval Hannah, o dve hlavy nižšiu od neho, ako sa prehrabáva v starej drevenej truhlici a niečo odtiaľ vyberá. Čoskoro sa v prítmí chatrče zaleskli dva úzke strieborné meče. Starena jeden z nich podala Matisovi; druhý si vložila do ruky. Potom oznámila: „Priprav sa, mladý muž. Ideme do záhrady.“
Napadlo mu mnoho myšlienok, ktorými by mohol uraziť stareninu hrdosť, ale vedel, že humor nie je na mieste. Preto len mlčky nasledoval starenu von z chatrče.
* * *
Záhrada, v ktorej rástlo mnoho zvláštne pokrivených stromov s dúhovosfarbenými listami, bola vlastne i cvičnou arénou, kde mohli vojaci testovať mečom svoje schopnosti. Teraz však bola prázdna.
Arciknieža s kňažnou zostali stáť na kraji záhrady; Hannah s Matisom sa postavili do stredu čistiny s pripravenými mečami. Napriek tomu, že princ si robil často zo stareny posmech, o jej schopnostiach nepochyboval. Už viackrát počul o tom, že Hannah vie majstrovsky narábať s mečom.
Ani sa nenazdal a starena vyrazila prudko proti nemu. Spočiatku si myslel, že nízke chudé a najmä staré postavy sú trasorítky – čoskoro sa presvedčil o opaku. Stará žena narábala s mečom naozaj majstrovsky. Matis kryl každý úder vlastnou silou, no Hannah začala používať hlas, ktorý ho oslaboval. Úspešne vykryl výpad, lenže sila slov, vychádzajúcich z jej úst, mu bránila vo vlastnej ofenzíve. Princ sa len bránil a tlak zo strany stareny sa zvyšoval.
Napokon sa jej meč objavil tak blízko pri jeho tvári, že ho to prinútilo vykríknuť. Sám bol prekvapený z toho, akú silu dokáže mať jeho hlas – dokonca mal pocit, že Hannah sa na chvíľu zastavila. Keď však vyrazila proti nemu s novým odhodlaním, použila taký prudký výpad, že princ stratil nielen rovnováhu, ale i meč.
Potom ho prekvapila bolesť.
* * *
„To nie je možné!“ zakričala starena a vzápätí stál pri nej i Arraton s Deorah. Princ sedel na tráve a pozoroval svoju pravú ruku, na ktorej bola dlhá krvavá čiara. To, čo ich všetkých šokovalo, bola rýchlosť, s akou sa hojilo jeho rameno.
Arraton sa zamyslel: „Pozoruhodné! Myslíš, že náš syn dokáže ovládať ‘cestu krvi’?“
Tá otázka patrila Hannah.
„Hm, zdá sa, že áno. Ovládanie hlasu mu ešte zatiaľ robí problémy – aj keď jeho výkrik ma na okamih paralyzoval – ale čo sa týka cesty krvi, v tom je jedinečný.“
Skutočne: princova ruka prestala nielen rýchlo krvácať, ale samotná rana sa zocelila a zostala po nej len jazva tenká ako vlas. Matis sa postavil, oprášil si odev a zvedavo sa opýtal: „Čo to vlastne znamená?“
Vysvetlenia sa ujala kňažná. „Drahý syn. V celej zemi Terragon je len málo čarodejov, ktorí majú schopnosť zastaviť silou vôle svoje krvácanie. Po pravde, neviem pochopiť, ako si to vlastne dokázal...“
Matis sa pyšne usmial. „Bolo to celkom jednoduché. Po tom čo ma Hannah zranila, pocítil som ku nej vysoký stupeň nenávisti a uvažoval som o tom, že jej to vrátim. Vzápätí mi prestala krvácať ruka.“
Teraz sa ozvala starena.
„Nechýba ti sebavedomie, mladý muž. Ale daj pozor: Táto vlastnosť je dobrý sluha a zlý pán. Treba ju vedieť používať. Mimochodom, tvoja nenávisť ku mne je pomýlená. Ja ti pomáham, nie ubližujem.“
„A čo moja ruka?“ chcel vedieť Matis. Starena odpovedala: „Zranila som ťa preto, aby si bol pripravený. Nikto nepovedal, že skúška života bude jednoduchá. Ale učíš sa rýchlo, čo je dobre.“
Na okamih nastala pauza. Po krátkej chvíli sa ozval arciknieža. „Aký je teda tvoj názor, Hannah?“
Starena prehovorila vážnym hlasom. „Hoci váš syn nedokáže úplne ovládať silu vlastného hlasu, skúškou prešiel. O jeho schopnostiach svedčí najmä cesta krvi. Je statočný a nemá strach. Musím uznať, že ma milo prekvapil.“
Tieto slová – naopak – prekvapili jeho samotného. Preto si pomyslel: ‘Zdá sa, že stará Hannah ma trocha obdivuje. Možno nie je až taká nepríjemná, ako som si o nej myslel.’
Vtedy ešte netušil, že si ju neskôr celkom obľúbi.
Kapitola 2
Polodraci bývali v rozľahlej časti arratonského hradu, nazvanej Dračia záhrada. Rástli tam lymfy – stromy, ktoré im poskytovali dostatok potravy v podobe sýtooranžovej miazgy, vytekajúcej z ich kmeňov. Napriek tomu, že to bola rastlinná potrava, dodávala im potrebné živiny a naviac, samotná miazga im pomáhala regulovať teplotu tela, aby im „ohňové žľazy“ nespôsobovali zbytočné problémy.
Paradoxom bolo, že kým polodraci by bez lýmf jednoducho zahynuli, ľuďom miazga z týchto stromov ubližovala. Bol to pre nich prudký jed, ktorý takmer vždy znamenal smrť.
Matis ich zakaždým obdivoval. Vo svojej mlčanlivosti sa pásli na miazge, ktorá sa vždy vytvorila na kmeni vo vzájomnej zhode medzi stromami a polodrakmi: zvieratá čerpali silu z miazgy a stromy z dračích slín. Princ bol hrdý na to, že práve jeho otec vlastní toto veľké stádo polodrakov. V celej zemi Terragon ich bola necelá tisícka a napriek tomu, že ich kompletná „armáda“ by dokázala spôsobiť hotovú apokalypsu, ich počet bol nízky. Arciknieža Arraton ich získal dedičstvom, ale nikdy nemal v úmysle zneužiť ich na vojnu. Bol si vedomý ich schopností, takže odmietol akékoľvek finančné ponuky aristokratov na ich kúpu.
Matis sa priblížil tesne k nim. Xiara bola najvyššia – spokojne spásala miazgu z päťmetrovej lymfy. Šesť mláďat, ktoré boli od neho o hlavu vyššie, pribehlo k nemu s plnými ústami a Matis ich poškriabal pod dlhým krkom.
„Včera som prešiel skúškou dospelosti!“ pochválil sa a napriek tomu, že polodraci nerozprávajú, vedel, že mu gratulujú k úspechu. Princ sa vždy s nimi rád rozprával nahlas.
Mláďatá odbehli za svojimi matkami a čoskoro sa pri ňom objavila Xiara. „Najstaršia“ z dvanástich dospelých dračíc mala dinosaurie telo, no na rozdiel od ostatných polodrakov obsahovala jej krátka srsť viac tmavohnedého pigmentu, čo bol znak staroby. U mladších zvierat prevládala zmes sivej a svetlohnedej farby.
Mohutná hlava s pevnými čeľusťami bola spojená s dlhším krkom; za ním nasledoval mohutný trup s dvoma prednými a zadnými končatinami a vysokým chrbátom. Na konci sa nachádzal šupinatý „hadí“ chvost. Šupiny sa leskli na slnku dúhovými farbami a podobný efekt vytvárali i dračie oči. Matis premýšľal o tom, že tejto dokonalosti sa nebude môcť nikdy nasýtiť.
Pohladil Xiaru po sklonenom krku a pyšne oznámil: „Drahá Xiara, zvládol som cestu krvi!“
Ani si nevšimol, že niekto stojí pri vstupe do záhrady a mlčky ho pozoruje.
* * *
Tajomník Camal Vespa nevedel, čo znamená ‘cesta krvi’, ale bolo mu to jedno. Bol človek a rozumieť čarodejníkom bolo preňho také ťažké ako rozumieť vesmíru. Jedno však vedel s istotou: čarodeji sú naivní a hlúpi v otázke dôvery k ľuďom.
Tak to bolo i s princom Matisom a jeho otcom Arratonom. Camal mal štyridsaťpäť rokov, ale Arratonovi slúžil už od času, keď bol jeho syn malým chlapcom. Bol to práve Matis, kto si získal jeho dôveru.
Camala trocha mrzelo, že musel zradiť svojho pána (po toľkých rokoch!), ale vedel, že ľudská oddanosť sa mení ako počasie. Všetko závisí viacmenej od toho, kto zaplatí viac. Tentokrát sa karta obrátila: oddanosť k barónovi Aaronovi Molettovi sa zdala tajomníkovi výhodnejšia.
Prestal premýšľať. Všimol si, že polodraci zdvihli hlavy: zjavne zachytili jeho pach.
„Blahoželám ti k úspechu!“ zakričal a princ sa obzrel. Zamával mu späť a vykročil smerom k nemu so širokým úsmevom na tvári.
„Škoda, Camal, že sa bojíš polodrakov,“ povedal, keď stáli blízko seba. Hoci to bola pravda, tajomník to zahovoril. „Skôr sa bojím tvojho otca. Vieš, Matis, že nie je rád, keď sa tu motajú ľudia. Ale aby som bol úprimný ... potrebujem sa s tebou porozprávať. Nepôjdeme do Galérie?“
Matis mlčky prikývol.
Galéria bola vlastne otvorená promenáda Kniežacieho paláca, odkiaľ bol skvelý výhľad na všetky hradné záhrady.
Tajomník predstieral smútok a do rozhovoru s princom vložil všetku vážnosť.
„Ide o to, že tvoj otec bude musieť odísť,“ začal opatrne. „Vojská nepriateľov z Dolnej Zeme vytvorili mohutnú alianciu, ktorá ohrozuje hranice Terragonu. Je mi to ľúto, ale veliteľ Van Casperck potrebuje pomoc tvojho otca ako soľ.“
Princ sa potešil. „To by som mohol ísť s ním! Neviem síce dobre narábať s hlasom, ale bojovať s mečom dokážem a naviac, som už dospelý!“
Tajomník schladil jeho nadšenie. „Drahý Matis. Pre teba bude najlepšie zostať na hrade Arraton. Polodraci by boli bez teba opustení. Je pravdou, že práve ich prítomnosť na bojovom poli by zastavila večné rebélie, ale zároveň chápem, že arciknieža ich nechce stratiť. Áno, tu sú v bezpečí. A ty tiež. Na vojnu máš ešte čas.“
Obaja prešli na koniec Galérie, kde sa zastavili a opreli o kamenné zábradlie. Tu bolo možné sledovať dokonalý fortifikačný systém múrov, ťahajúcich sa až k miernym svahom lesov.
Princ ostal vážny. „Kedy vlastne otec odíde?“
„Najneskôr o týždeň,“ odpovedal tajomník. „Mám však vážne obavy, že tvoja matka ho bude chcieť sprevádzať tak, ako vždy, keď išiel do boja. Iste, hrad ostane strážený, ale i tak je tvrdohlavá – jednoducho preto, že ženy na bojisko nepatria.“
Princ sa urazil. „Tak o mojej matke nehovor! Vieš, že je skvelá bojovníčka a našemu kniežatstvu v mnohom pomohla!“
Camal sa ospravedlnil. „Prepáč, máš pravdu. Len mám isté obavy o to, čo sa stane. Aliancia, ktorá vznikla, je údajne obrovská a hoci čarodeji z Terragonu sa k nej odmietli pripojiť, aj tak môže byť pre naše vojsko neporaziteľná. Preto mám obavy. Keby sa niečo prihodilo – čokoľvek – treba dostať polodrakov do bezpečia.“
Princ spozornel. „Pamätáš si, milý Camal, vetu, ktorú som ťa učil už od malého chlapca? Samozrejme, tajne, aby to moji rodičia nevedeli. Ale nechápem, prečo s tým majú také tajnosti: si predsa náš človek!“
Tajomník predstieral nevinu. „Tvojich rodičov chápem: opatrnosti nikdy nie je dosť. A čo sa týka tej vety, jasné, že si ju pamätám: ORDERIA HOMMO! Ako si ma to učil? Už viem: ‘Káže Človek!’ Správne?“
„Správne. Ale nezabudni, Camal. Tá veta sa nesmie zneužiť! Použi ju len vtedy, keď budeš chcieť dostať polodrakov do bezpečia.“
Tajomník sa usmial. „O mne nemusíš vôbec pochybovať.“ Potom zmenil tému rozhovoru.
„Obávam sa, že musíme ukončiť náš dialóg. Teraz ma čaká dôležitý rozhovor s tvojím otcom. Dobre sa mi s tebou rozprávalo, ale už naozaj musím ísť.“
Tajomník sa napokon rozlúčil s princom a opustil Galériu. Matis ešte chvíľu pozoroval vzdialené lesy a v duchu premýšľal o tom, aká budúcnosť ich čaká.
Vedel, že obdobie mieru a pokoja sa skončilo.
Kapitola 3
Kniežacia sieň bola miesto, ktoré mal Camal z celého hradu najradšej. Obrovská miestnosť s nádhernou klenbou reprezentovala bohatstvo kniežacieho rodu Arraton. Tajomník si v duchu predstavoval, ako riadi jeden z najväčších terragonských hradov. Ktovie, možno mu barón Molette prenechá aspoň jeho malú časť.
Arraton sedel na vysokom drevenom tróne (s Deorah po svojej pravici) – tajomník z úcty k nemu stál.
„Dolnozemci sú hlúpejší než osli!“ rozčuľoval sa Arraton, pričom jeho hlas vytváral v rozľahlej miestnosti ozvenu. „Ale chápem, že tú bojachtivosť majú v krvi. Drahý Camal. Navštíviš baróna Moletta a poďakuješ mu, že nám poskytne svojich mužov, aj keď je to slizký človek, ktorému ide hlavne o to, aby získal mojich polodrakov. Hlupák – pri poslednej návšteve mi ponúkol štyri milióny zlatiek, ako keby sa jednalo o tovar, ktorého hodnota sa dá vyčísliť!“
Tajomník sklonil hlavu. „Nerozčuľujte sa, Veličenstvo. Barón Molette je bohatý a nechápe, že nie vždy je pieseň peňazí krásnou melódiou. Nebojte, vojna s Dolnozemcami ho privedie na iné myšlienky...“
Arraton sa pozrel na manželku.
„Vidíš, akého mám múdreho tajomníka?“ Opäť sa obrátil smerom k nemu. „Odkáž teda barónovi, že si jeho pomoc nesmierne vážim. A ešte niečo: Ak sa bude pýtať čo i len na jediného polodraka ... Veď vieš – svoj názor nezmením.“
„Áno, Veličenstvo,“ odpovedal tajomník, zhlboka sa uklonil a odišiel preč. V duchu uvažoval o tom, ako dokonale zahral svoju úlohu.
„Mrzí ma, že si neoblomná ako kameň,“ povedal svojej manželke, keď osameli.
„Drahý, vieš, že ťa samého nepustím,“ povedala Deorah. Arraton ju obdivoval: mala štyridsaťjeden rokov, no napriek tomu sa vedela biť ako levica. Bola od neho len o rok mladšia, ale vedel, že v ríši čarodejov sa na vek hľadí inak než u ľudí. Takisto bol rozdiel, keď išla do boja ľudská žena a čarodejka. Arciknieža si bol istý, že skvelými výsledkami v boji by sa mohla pýšiť i stará Hannah.
„Ak máš obavy o hrad a drakov,“ povedala Deorah, „tak môžeš ostať pokojný. Máme tu predsa svojich verných ľudí – ako vždy – a tentokrát ťa v otázkach politiky zastúpi náš syn, ktorý spolu s Hannah dohliadne i na bezpečnosť stáda.“
Nechala doznieť svoje slová. Arciknieža ju pozoroval a zároveň vedel, že jej tmavé oči a dokonalá tvár by mu na bojisku veľmi chýbali. Mala silný dôraz v hlase; jednoducho jej nedokázal odolať.
„Neprehovorím ťa, však?“ spýtal sa celkom zbytočne.
„Nie, drahý. Pôjdem s tebou, či sa ti to páči, alebo nie.“
Tento spôsob nátlaku ho prinútil rezignovať.
* * *
Kým Arraton bol vysoký, mohutný muž, barón Aaron Molette bol nízky, tučný chlap. Napriek tomu, že už mal za sebou viac než polstoročie života, jeho vek bol klamlivý: v skutočnosti to bol silný muž, ktorý dokázal prekvapiť i mladých bojovníkov. Bol z neho však predovšetkým úlisný aristokrat, ktorý – ak si nedokázal niekoho kúpiť – riešil veci ľstou a intrigami.
Camal Vespa musel uznať, že skromný zámok Molette sa s arratonským hradom nemohol rovnať. Iste, barón bol bohatý človek, ale svoje skutočné bohatstvo v podobe šperkov a zlata prísne ukrýval v zámockej klenotnici.
Tajomník prešiel až do Hlavnej sály, ktorá bola podstatne menšia než Kniežacia sieň na Arratone. Barón sedel za dlhým dreveným stolom a spoločnosť mu robili jeho verní rytieri. Keďže vonku bolo tma, miestnosť osvetľovali fakle, zastrčené v kovových obručiach na stene.
Na stole boli cínové taniere s množstvom opekanej hydiny a rýb. Nechýbali ani krčahy s vínom a cínové čaše.
„Poď si s nami pripiť na zdravie!“ zakričal barón a tajomník pocítil hnev. Barón mal byť predsa triezvy a mali sa rozprávať medzi štyrmi očami! Udržal svoju zlosť na uzde a prehovoril ustatým hlasom: „Ďakujem, ale cesta na koni ma dosť vyčerpala.“
Molette, posilnený vínom, sa nahlas zasmial a zašermoval ukazovákom do vzduchu.
„Rozkazuj si doma, tajomníček! Tu si mojím hosťom a ja chcem, aby si si s nami pripil!“
Keď si nahlas odgrgol, čo sa nezaobišlo bez smiechu rytierov, pokračoval už vážnejším tónom. „Ale vlastne ... priniesol si mi, ako predpokladám, dobré správy.“
Camal sa neisto poobzeral okolo seba. Barón ihneď pochopil, v čom je problém.
„Á, tak to ťa trápi! Nemaj obavy, pred rytiermi môžeš byť úprimný. Musel si predsa tušiť, že moji verní ľudia budú o všetkom vedieť, takže ... aké správy mi prinášaš?“
Tajomník sa osmelil. „Arciknieža Arraton odíde do boja – to už je isté. Predpokladám, že Deorah pôjde s ním. Viem, že chceš zabiť čarodejku Hannah, ale dúfam, že naša dohoda platí.“
Barón sa zasmial. „Poď si už konečne sadnúť, ty dohoda!“
Čokoro si tajomník pripil s rytiermi na zdravie. Molette si nečakane povzdychol a snažil sa upokojiť Camala, ktorý mal stále v tvári vyplašený výraz.
„Neboj sa, naša dohoda platí. Tú starú bosorku zabijeme, taktiež i Arratona s jeho manželkou, ale princa necháme nažive. Ty najmä zabezpeč kľúče od žalára, kde bude Matis – dúfajme, že naveky – prikovaný k stene. A najmä sa priprav na polodrakov. Budeš to práve ty, kto zakričí pre nás tú šťastnú vetu, ktorá ich prinúti k poslušnosti. Dúfajme, že to zaberie.“
Keď si barón odpil z čaše, tajomník doplnil jeho slová.
„Princ Matis mi prezradil, že polodraci by mali poslúchať i ľudí. Samozrejme, ak majú správny kľúč k ich mysli! A ten my máme: zázračnú vetu. Ja osobne verím tomu, že to zaberie.“
Molette potľapkal tajomníka po pleci. „Inú možnosť ani nemáš. Odmenu dostaneš až vtedy, keď budú Xiara a jej stádo v mojej záhrade. Už len zohnať stromy lymfy ma stálo poriadne peniaze!“
Po krátkej chvíli ticha jeden z rytierov naplnil prázdne čaše, takže barón zmenil tému rozhovoru: „Prípravy na boj sa nezaobídu bez poriadnej zábavy. Preto na zdravie!“
Keď si štrngli, spomenul si na dohodu medzi ním a Camalom. Mrzelo ho, že princa Matisa nechajú nažive – aj keď bude zatvorený v hladomorni – ale s tým už nič neurobí. Keď budú polodraci v jeho záhrade, možno sa zbavia i tajomníka. Možno.
Všetko bude závisieť od toho, ako sa vyvinie situácia.
Kapitola 4
Istá časť vojakov ostala na arratonskom hrade. O politické záležitosti sa zatiaľ staral tajomník Vespa s princom Matisom. Princ s Hannah mali na starosti i pohodlie Xiary a jej stáda.
Arciknieža sa niesol pyšne na čiernom koni a vedľa neho sedela na svojej hnedej kobyle Deorah. Za nimi pochodovala armáda vojakov. Obaja predpokladali, že potlačia vzburu Dolnozemcov a vrátia sa späť domov. O pripravovanej zrade nemali najmenšie potuchy.
Cesta k Dolnej Zemi im na koňoch trvala dva dni a dve noci. Veliteľ Van Casperck sedel mlčky na koni a Arraton mal pocit, že je vymenený: vážnosť na jeho tvári bola zriedkavá i napriek tomu, že tiahli do boja. Pomyslel si, že je možno len unavený z cesty, aj keď u veliteľa Caspercka bola únava vzácna vlastnosť.
Zaujímavé bolo to, že keď sa blížili k Veľkej Planine (ku hraniciam Dolnej Zeme s Terragonom), namiesto kriku, ktorý sa mal ozývať zo všetkých strán, ich prekvapilo takmer hrobové ticho.
„Nemali by sa na tomto mieste biť Dolnozemci s terragonskou šľachtou?“ spýtal sa Arraton veliteľa. Ten len pokrčil plecami a stručne oznámil: „Možno sa presunuli na iné miesto.“
Čoskoro sa hordy koní a jazdcov ocitli na obrovskej lúke. Nikde nebolo ani stopy po mŕtvych telách. Arraton sa zamyslel: ‘Žeby nás poslovia nesprávne informovali?’
Vtedy sa ozval výkrik jeho manželky: „Drahý, pozor!“
Arciknieža sa otočil. Nasledujúci útok jeho vlastných ľudí sa odohral tak rýchlo, že nestihol ani zareagovať. Ostrá čepeľ Van Casperckovho meča mu prešla po krku hladko ako po masle. Prekvapený Arraton spadol z koňa a pravou rukou si chytil krk. Cez prsty mu čoskoro tiekol potok krvi.
Keď sa naňho vrhlo viac chlapov naraz, začal sa biť päsťami, pretože prišiel o meč. Pokúsil sa použiť hlas, ale namiesto zvuku mu vychádzalo z úst len prázdne chrčanie.
Kňažná Deorah bola o niečo úspešnejšia. Jej zaklínadlá sa ozývali po celej lúke a napriek tomu, že ju mocní chlapi zrazili z koňa, niekoľkí z nich – tí, čo stáli najbližšie – pustili zbrane a chytali si uši. Bolo jasné, že ich sluch je definitívne stratený.
Nemilosrdná čepeľ meča niektorého z vojakov napokon dokonala svoje dielo skazy: i Deorah skončila s podrezaným hrdlom.
Arciknieža s kňažnou nemali proti značnej presile šancu. Mnohí muži ich pevne držali; naviac ich oslabovala i strata vlastnej krvi.
„Tak to vidíš,“ povedal nečakane barón, stojaci tesne pri Arratonovi. „Dlhé roky som ti odolával; dlhé roky som zbieral peniaze na to, aby som získal tvojich polodrakov. Zabralo mi to príliš veľa času, kým som dostal mnoho ľudí na svoju stranu. Teraz som rád, že som sa konečne dočkal svojho víťazstva.“
Arciknieža pochopil, že ho zradili vlastní ľudia. Ovládol ho hnev a hoci bol mocnejší než ktorýkoľvek muž z jeho vojska, nedokázal sa brániť. Jeho i Deorah pripravili o najmocnejšiu zbraň: hlas.
Ešte z posledných síl sa pokúsil o výkrik; nasledovalo len chrčanie a pískanie unikajúceho kyslíka z pľúc.
„Hovoril si niečo?“ spýtal sa posmešne barón. Potom dal rukou pokyn svojim mužom. Vzápätí prišli arciknieža i s Deorah o hlavy.
„Vložte ich do košov a pošlite na arratonský hrad,“ povedal Molette. Tým myslel tie hlavy. Potom dodal: „Telá spáľte.“
* * *
Lož o pripravovanej aliancii Dolnozemcov zabrala. Van Casperck vedel, že tieto intrigy spôsobil Molette a Arraton s manželkou na ne kruto doplatili.
Teraz, usadený na svojom koni, premýšľal, ako hlúpo zradil svojho pána. Barón mu sľúbil – vlastne všetkým, ktorí sa dali na jeho stranu – bohatú odmenu. Tú im však vyplatí až vtedy, keď sa vrátia víťazne z boja proti Dolnozemcom.
V duchu si prial, aby to s tou alianciou nebola iba lož: boli to totiž nie Dolnozemci, ale barón Molette, kto sa rozhodol zaútočiť na nich. A boli to práve Dolnozemci, ktorí neboli na útok pripravení.
Veliteľ si pomyslel: ‘Nuž čo... Urobíme Molettovi radosť, pobijeme niekoľkých Dolnozemcov a keď nám vyplatí bohatú odmenu, raz a navždy mu ukážeme chrbát.’
Touto myšlienkou zahnal preč vlastné výčitky svedomia.
* * *
Problémy nastali, keď veliteľ požiadal baróna o vyplatenie odmeny po tom, čo sa vrátili z boja.
„Ts-ts-ts,“ povedal barón nahlas a poškriabal sa na nose. „Nič iné nepočujem, len peniaze sem, peniaze tam... Po pravde, už som z toho unavený. Ja nie som zradca, ale ty a tvoja armáda! A ten váš podarený tajomníček.“
Vtedy zakrútil vo vzduchu pravým ukazovákom a dal pokyn svojim mužom: „Skončite to!“
Netrvalo dlho a zelená farba trávy sa premenila na červený koberec krvi. Barón mal na svojej strane mnoho mužov; arratonskí bojovníci mali zasa dobrý výcvik, ale bolo ich menej. Naviac stratili navždy svoju oporu: Arratona a Deorah.
Po troch hodinách krutého boja odišli Molettovci víťazne z bojového poľa. Medzi mŕtvymi telami ležalo i telo Van Caspercka.
* * *
Poslovia s mŕtvymi hlavami v košoch dorazili ako prví. Tajomník Vespa ich ukryl v predhradí, kde počkali na príchod barónových ľudí.
Z Molettovej päťstočlennej armády sa vrátilo o päťdesiat mužov menej. Arratonova armáda bola pobitá; s výnimkou tých, ktorí sa pridali na stranu baróna.
Keď prešli barbakanom arratonského hradu, bolo už tma. Vtedy prišli Camalovi ľudia zobudiť princa Matisa a čarodejku Hannah.
Princ stál na nádvorí vedľa nej. Sluhovia držali v rukách horiace fakle. Pred nimi stál Camal, predstierajúci smútok.
„Je mi to ľúto,“ povedal a dal znamenie ďalším sluhom, ktorí odniesli koše s mŕtvymi hlavami. V bráne, cez ktorú prechádzali, sa práve stretli s Molettovými mužmi, vchádzajúcimi na nádvorie.
Tajomník zdvihol ruku na pozdrav a otočil sa späť k princovi. „Obaja padli statočne v boji. Neboj, drahý Matis, Dolnozemci na to kruto doplatia.“
Princ tam stál so stiahnutým hrdlom. Nedokázal si pripustiť, že jeho rodičia sú mŕtvi. Videl síce ich tváre – aj keď znetvorené smrťou – ale napriek tomu v sebe hľadal aspoň malé zrnko nádeje. Ako sa to však mohlo stať? Ako mohol byť osud k jeho rodičom taký krutý?
Molette, ktorý nečakane podišiel priamo k nim, chcel vyjadriť falošné slová útechy, ale Hannah sa ozvala ako prvá.
„Nepáči sa mi tón tvojho hlasu.“
Tie slová patrili Camalovi. Tajomník otvoril ústa, no starena pokračovala. „Mám pocit, že nás klameš. Mňa i princa.“
Na nádvorí bolo počuť zvláštny šum: muži sa k nim záhadne natlačili. Vtedy starena pochopila, že tajomník drží stránku Molettovi.
Ustúpila o krok späť. Skôr než vykríkla prvé zaklínadlá, otočila sa na princa: „Matis, uteč!“
Matis to však nestihol. Muži, stojaci pri ňom, sa naňho ihneď vrhli a začali ho biť. Princ sa pokúsil kričať, no sila jeho hlasu mu nestačila.
Hannah zakričala prvé zaklínadlo: „Concessia Directus!“
Príkaz ‘Ustúpte Stranou!’ zabral len na okamih. O starenin hlas sa postaral samotný Molette, ktorý vytiahol zo svojho plášťa stileto, krátku úzku dýku – tou jej šikovne podrezal krk. Z tepny jej okamžite začala striekať krv.
* * *
Princ sa bránil zo všetkých síl. Bol nahnevaný na seba, že nedokázal použiť hlas. Cesta krvi sa mu zdala zbytočná a trápna. K čomu mu teraz bola schopnosť hojiť vlastné rany, keď nedokázal paralyzovať slovami?
Vojaci, ktorí ho premohli, si ani nevšimli, že rany sa mu hoja príliš rýchlo. Dobili ho a odvliekli do žalára, kde ho pripútali k stene do pevných okov.
Ťažké dubové dvere väznice sa zatvorili a úbohý princ zostal opustený v úplnej tme.
„Odseknite jej hlavu!“ prikázal barón vojakom, keď sledoval Hannah, ako sa zvíja v bolestiach na zemi a drží sa za krk. Muži čoskoro ukončili jej utrpenie.
Potom sa barón pozrel na tajomníka. „Choď s ostatnými vojakmi a odveďte polodrakov. Vezmite si so sebou laná, keby stádo robilo problémy. Lymfy spáľte; na mojom zámku ich je dosť. Pri odchode podpáľte aj hrad.“
Vojaci bez váhania splnili Molettov príkaz.
* * *
Xiara uvidela v tme postavy. Mnoho postáv. Horiace fakle vytvárali okolo nich zvláštnu žiaru; polodrakom však umelé svetlo neprekážalo. Napriek tomu bola nepokojná, lebo nikde nevidela Matisa, Arratona, ani Deorah s Hannah. Prítomnosť ľudí bez čarodejov ju prekvapila.
Netrvalo dlho, a všetci polodraci pozorne sledovali okolie. Ľudské postavy boli až príliš blízko; to bolo podozrivé. Ešte podozrivejšie bolo, že niekoľkí z nich držali v rukách laná.
Xiara vycítila nebezpečenstvo ako prvá. Zdvihla hlavu a vydýchla z nozdier kúdoľ prachu. Vtedy jeden z mužov zareval na tajomníka: „Na čo čakáš, ty hlupák?!“
Camal sa včas spamätal. Skôr než polodraci zareagovali na Xiarin signál, zhlboka sa nadýchol a z plného hrdla zakričal: „Orderia Hommo!“
V tom okamihu ovládla celé stádo hlúpa ľahostajnosť a pokora. Molettovi muži mohli konať. Bez problémov spútali polodrakov lanami a odviedli preč z Dračej záhrady.
Keď bola prázdna, niekoľkí muži priložili k lymfám horiace fakle. Netrvalo dlho a záhrada sa premenila na tanec besnejúcich plameňov. Muži napokon podpálili i strechy arratonského hradu.
Kapitola 5
Prebral ho zápach dymu.
Keď otvoril oči, chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, kde sa vlastne nachádza. Hlboká tma, ktorá ho obklopovala, a boľavé zápästia ho uistili v tom, že je uväznený v hladomorni, kde by podľa spravodlivosti mali byť všetci tí, ktorí tak odporne zradili jeho rod.
Až teraz si celkom uvedomil, že jeho rodičia sú mŕtvi. To poznanie doľahlo naňho ako balvan. Nedokázal uveriť tomu, že ľudia, ktorí im boli verní taký dlhý čas, sa teraz obrátili proti nim. Kto im dal vlastne právo takto konať?
Ten štipľavý zápach mu stále dráždil nos. Žeby horel hrad?
Úvahy o tom, čo sa stalo, mu zamestnávali myseľ, no potreboval nájsť nejaké riešenie. Spomenul si na čarodeja s menom Sinaus, ktorý chová na svojom hrade troch polodrakov. O Sinaovi sa hovorilo, že je veľmi múdry a nestará sa do „ľudských záležitostí“; pokiaľ, samozrejme, nemajú vplyv na jeho život.
Matis vedel, že jeho rodičia boli priatelia so Sinaom. Možno by mu tento starý čarodej dokázal pomôcť.
Ale ako sa vyslobodiť z okov a reťazí, vsadených do steny?
Vtedy mu ako blesk z neba napadla skvostná myšlienka: použije cestu krvi.
* * *
Xiara si bola vedomá toho, že stádo nemá na výber. Krutý človek, ktorý sa ich zmocnil, im nedal inú možnosť než pustiť sa do boja so šľachtickými rodmi Terragonu. Nechápala, čo tým sledoval, ale vedela, že ak sa vzoprie, mláďatá nedostanú miazgu. Ten človek ich držal od stromov i od dospelých polodrakov – boli pripútané k hrubým múrom bašty tak, aby nedosiahli na lymfy. Čím dlhšie boli bez miazgy, tým slabšie sa stávali. Stačilo dvadsať dní a nocí bez tejto potravy a úbohé mláďatá by zahynuli.
Xiaru a ešte ďalších štrnásť polodrakov čakal tvrdý boj s ľuďmi. Pravidlá „Orderia Hommo!“ boli najkrutejšie zo všetkých.
* * *
„Myslel som, že dostanem aspoň časť arratonského hradu,“ povedal sklamane Camal, keď sedel v Hlavnej sále molettského zámku. „Naviac mám pocit, že ma vodíš za nos, drahý barón. Dohodli sme sa predsa, že odmenu dostanem vtedy, keď budú polodraci v tvojej záhrade.“
Molette sa zhlboka nadýchol, napil sa z vína a utrel si rukou bradu. Potom nahlas zareval: „Chceš arratonský hrad, ty červ?! Pokojne si ho vezmi; aj s popolom!“
Táto poznámka bola sprevádzaná smiechom rytierov. Barón stále kričal. „To je tvoja odmena, tajomníček! Odo mňa neuvidíš jedinú zlatku, pretože ti nič nedlhujem! A teraz vypadni z môjho zámku, ak nechceš, aby som ťa dal vyviesť nasilu!“
Tajomníkov pohár trpezlivosti sa v tom okamihu prelial. Podišiel k miestu, kde sedel barón; potiahol nosom a z celej sily mu napľul do tváre.
To, že bude nasledovať masaker, si ľahko vydedukoval. Bolo mu to vlastne jedno. ON zradil svojho pána kvôli barónovi (úbohý arciknieža ho odhadol správne!), a Molette teraz za odmenu zradil jeho. Dočerta s takou prácou!
Rytieri, posilnení vínom, surovo dobili tajomníka a napokon ho vyhodili von oknom. Pád na tvrdú skalu pod palácom ho pripravil definitívne o život.
* * *
Matisov plán bol jednoduchý z teoretického hľadiska. Vykonať ho prakticky bolo však horšie.
Rozhodol sa použiť vlastnú silu a ignorovať bolesť. Dostať sa na slobodu bolo oveľa ťažšie než si myslel, no napokon uspel. Nevedel, ako dlho mu to trvalo – bol si však istý, že „dlho“ je to správne slovo. Na to, aby sa vyslobodil z pút, musel komicky a bolestivo vykĺbiť vlastné ruky a zodrať si na nich veľký kus kože. Nezaobišlo sa to ani bez zlomených prstov.
Keď padol na kamennú dlážku ako kus polena, vydal zo seba bolestivý ston a v duchu prisahal na všetkých terragonských bohov, že sa pomstí.
Potom dlho spal a keď sa prebral v úplnej tme, zistil, že ruky sa „skutočne“ hoja. Zdalo sa, že cesta krvi mu vychádzala v ústrety i vtedy, keď bol v bezvedomí. Trvalo to dlhší čas, kým sa zlomené prsty a vykĺbené ramená vyliečili z vlastných zranení, ale napokon sa to podarilo.
Po niekoľkých dňoch väzenia sa pokúsil vypáčiť dvere. Samozrejme, bez úspechu. Jeho snaha sa postupne zmenila na zúfalstvo a hnev. Bola to práve zlosť, ktorá ho prinútila kričať. Jeho hlas sa ozýval po malej kruhovej miestnosti ako rev pantera. Sám Matis ostal náhle prekvapený z toho, čo sa stalo: pevné drevo na dverách začalo praskať, akoby ho niekto štiepal sekerou. Uvedomil si, že takto pracuje jeho hlas; preto opäť zakričal.
„Reletia Me!“
Ten príkaz znamenal ‘Pusť ma!’ a očividne zabral. Ťažké dubové dvere sa rozlomili priamo v strede. Princ sa náhle potešil: dokázal použiť hlas!
Netrvalo dlho a bol na slobode. Jeho ďalšie kroky smerovali na hrad Sina.
Kapitola 6
Polodraci sa vrátili z boja vyčerpaní. Vypálili niekoľko dedín Dolnej Zeme a o zvyšok sa postarali barónovi ľudia.
Xiara sa vo svojom vnútri búrila proti zabíjaniu ľudí, lenže nedobrovoľná situácia, do ktorej sa dostala, jej nedovolila konať inak. Naviac, ostatní polodraci mali strach, že ak sa nepodvolia ‘Orderia Hommo!’, barón ich taktiež pripraví o lymfy.
Teraz bola Xiara šťastná, keď videla mláďatá, ako sa kŕmia miazgou. To bola Molettova odmena za vyhratý boj. Vedela však, že ďalšie boje ich ešte len čakajú.
* * *
Čarodej Sinaus sa dopočul o tom, že jeho priateľ Arraton i s manželkou sú mŕtvi. To, že ich syn prežil, považoval za statočnosť.
Princ Matis teraz sedel v útulnej miestnosti hradu Sina a zohrieval sa pri kozube. Putoval sem cez podzemné chodby, o ktorých Molettovi ľudia vôbec netušili – Matis bol vďačný tomu, že v spálených zvyškoch ich hradu našiel aspoň fakľu, ktorú si mohol zapáliť, aby mu uľahčila cestu podzemím.
Molettovi ľudia vzali z arratonského hradu všetko, čo malo nejakú hodnotu, ale zadnú časť zbrojnice sa im, našťastie, objaviť nepodarilo. Matis si vzal so sebou jeden meč pre prípad obrany.
„Vypi to,“ povedal Sinaus – starec s dlhou bielou bradou a nápadnými modrými očami – a podal mu bielu porcelánovú misku s neznámym nápojom.
„Čo je to?“ spýtal sa Matis.
„Nápoj úľavy,“ odpovedal čarodej. „Pre ľudí bolehlav, pre nás liek. Liek na dušu, aby si mi rozumel správne.“
Matis sa napil. Vôňa neznámych bylín sa šírila po celom okolí. Prekvapilo ho, že nápoj je chutný.
„Obdivujem tvoju schopnosť cesty krvi,“ prehovoril opäť starec. „Čo sa týka tvojich rodičov i Hannah, je mi ich skutočne ľúto. Samozrejme, ty môžeš ostať na mojom hrade tak dlho, ako budeš chcieť. Týmto spôsobom ti pomôžem, a rád, no čo sa týka baróna Moletta, v tom ťa musím sklamať.“
Za iných okolností by sa Matis urazil; teraz, keď mal v sebe nápoj úľavy, rozprával celkom pokojne.
„Viem, drahý Sinaus. Nechcem sa pomstiť; chcem len získať späť Xiaru a ostatných polodrakov. Lenže som sám a neviem, ako to urobiť.“
Čarodej hodil do kozuba veľké poleno dreva a potiahol sa za bradu. Potom sa zamyslel.
„Nie všetci ľudia sú ako Molette,“ povedal po chvíli. „Iste, je ťažké im dôverovať – najmä po tom, čo sa stalo u vás, na Arratone – lenže viem o jednej osobe, ktorá by možno bola ochotná pomôcť ti. Škoda, Matis, že tvoj otec dal na klamstvá baróna Moletta a bojoval proti Dolnozemcom. Tá osoba je práve z Dolnej Zeme.“
„Z Dolnej Zeme?“ spozornel princ.
„Áno. A je mimoriadne krásna.“
Matis si myslel, že mu nápoj motá hlavu. „Chceš mi povedať, že je to ... žena?“
Čarodej zdvihol prst. „Krásna mladá žena! Je to komtesa Evelyn.“
Chvíľu ostalo ticho. Matis už o tejto žene počul, no teraz si nebol istý, či a ako mu pomôže.
„Pozvem ju na môj hrad,“ navrhol Sinaus a vzal prázdnu misku zo stola, kam ju princ položil. Potom dodal: „Teraz by si si mal odpočinúť, chlapče. Budeš potrebovať veľa, veľa sily. Pripravil som ti Hosťovskú izbu.“
Matis vstal. Keď vychádzali z miestnosti, pozrel na starca a povedal: „Ďakujem.“
Sinaus sa usmial. „Neďakuj mi. To je to najmenej, čo môžem pre teba urobiť.“
Potom ho zaviedol do pripravenej izby.
* * *
Molettovo vojsko zostalo stáť na Veľkej Planine. Vojaci očakávali, že barón ich bude viesť priamo k Dolnej Zemi, ale mýlili sa. Nasmeroval ich k územiu čarodeja Sinaa.
Xiara cítila, že krajina, do ktorej vstúpili, dýcha zvláštnou, tajomnou silou. Vedela, že sú v čarodejnom svete pokoja – ten nečakane narušia barónovi vojaci. Zároveň vedela, že hoci barón chce len „postrašiť“ obyvateľov malých dedín sinajského územia, sleduje tým oveľa dôležitejší cieľ: samotného Sinaa.
Bola si sitá, že peklo, ktoré rozpútajú Molettovi muži, zanechá v Terragone krvavú stopu.
* * *
Princ sa po dlhšom čase skvele najedol. Na raňajky zjedol kus chleba so slaninou a syrom a zapil to veľkým pohárom mlieka. Potom poďakoval sluhovi, ktorý odniesol špinavý riad, a vybral sa za Sinaom.
Už keď sa blížil k hlavnej miestnosti, počul Sinaov rozrušený hlas. V okamihu, keď vstúpil dnu, zistil, že čarodej má hosťa.
„Toto je posol komtesy Evelyn,“ povedal starec, keď ho uvidel. Posol – nízky muž v stredných rokoch – sa mierne uklonil. Potom pokračoval v rozhovore so Sinaom. „Keďže Molettovi muži sa priblížili až k vašim osadám, je to už i vaša záležitosť, milý Sinaus. Ak budete pred tým zatvárať oči, ukážete tomu podliakovi zbabelosť a strach. Všimli ste si? ON strach nemá...“
Starec bol pokojný.
„S celým stádom polodrakov by som ani ja nemal strach,“ povedal a potiahol sa za bradu.
Tieto informácie boli pre Matisa nové. To, že barón sa odvážil priblížiť i k neutrálnym majetkom Sinaa, ho rozčúlilo. Ako môže byť vôbec starec taký pokojný? Alebo to pod vplyvom nápoju úľavy len predstiera?
„Komtesa čaká na odpoveď,“ povedal po chvíli posol, zjavne unavený zo starcovej letargie. Sinaus sa opäť zamyslel, no keď prehovoril, hlas mal plný odhodlania a sily.
„Pošli komtesu Evelyn na môj hrad. Zdá sa, že krajinu Terragon čaká krutý boj. Evelyn je skvelá bojovníčka a okrem čarodejov je ona jedinou osobou, ktorej zverím do rúk svojich polodrakov.“
Keď posol odišiel, Sinaus pozrel na princa a povedal: „Chlapče, je čas zoznámiť ťa s mojimi troma polodrakmi.“
Kapitola 7
„Zoznámte sa. To je Mälstrom, Daniard a Morielle,“ povedal Sinaus. Matis vykročil vpred. Čarodejovi polodraci boli úžasní: nedokázal od nich odtrhnúť oči. Priblížil sa k nim. Zvieratá sa prestali kŕmiť miazgou a naklonili k nemu robustné hlavy. Matis ich pohladil po nozdrách i po krku.
„Sú mohutní ako Xiara,“ povedal s obdivom.
„Tuším sa im páčiš,“ poznamenal Sinaus. „To je veľmi dobre. Keď príde komtesa Evelyn, dohodneme váš postup boja. Niet pochýb o tom, že Molette opäť zaútočí. Tentokrát ho to môže veľmi mrzieť.“
Matis sa zamyslel. „Čo sa stane, keď polodraci narazia v boji na iných polodrakov?“
Sinaus sa záhadne usmial. „Polodrak inému polodrakovi neublíži,“ povedal. „Preto budú opatrní pri používaní ohňa. Ver mi, Matis, bude to zaujímavá situácia, keď sa stádo odmietne podvoliť Orderia Hommo! Skôr než by mal polodrak ublížiť inému polodrakovi, radšej by zahynul. To je to, čo Molette nevie. Naša výhoda je jeho nevýhodou.“
Princ sa pokúsil predstaviť si túto situáciu. Bolo to zvláštne, ale starcove slová sa mu zdali absurdné. Bolo vlastne nemožné odhadnúť správanie stáda pri vzájomnej konfrontácii – v duchu však veril, že čarodej sa nemýli.
„S tvojimi polodrakmi som sa už teda zoznámil,“ povedal napokon. „Teraz ma zaujíma, ako dopadne stretnnutie s Evelyn.“
Sinaus sa usmial. Vedel, že títo dvaja mladí ľudia si padnú do oka. Jednoducho tomu veril.
* * *
Evelyn navštívila hrad Sina hneď na druhý deň ráno. Matis sa dozvedel, že je od neho o štyri roky staršia, ale jediný rok života neubral nič z jej krásy. Práve naopak: Evelyn bola krásna štíhla žena, oblečená do bohato zdobených šiat, siahajúcich nad jej členky. Dlhé medovosvetlé vlasy jej zakrývali celý chrbát; modrozelené oči mali úprimný a čistý pohľad. Princ musel v duchu uznať, že sa mu naozaj páči.
Sinaus ich usadil k stolu a nalial im i sebe víno do cínových čiaš.
„Je mi ľúto, že došlo k takému nedorozumeniu,“ ozval sa princ a snažil sa, aby jeho slová vyzneli čo najúprimnejšie. „Ospravedlňujem sa v mene arratonského rodu, že sme tak kruto a nezmyselne napádali obyvateľov Dolnej Zeme. Nastal hlúpy omyl, ktorý vznikol vďaka klamstvám a intrigám Moletta a jeho ľudí. Môj otec sa snažil predovšetkým o to, aby ochránil hranice Terragonu. To, že naše vojská chcú zaútočiť na Dolnozemcov ako prvé, bola lož, ktorú vymyslel samotný Molette. Môžem odprisahať, že zbytočne stratené životy nevinných ľudí zaplatí ten podliak vlastnou krvou.“
Matis bol chvíľu ticho, akoby nevedel nájsť vhodné slová, ktorými by ospravedlnil krivdu, spáchanú za posledné dni. Potom pokračoval smutným hlasom. „Ak je čokoľvek, čo môžem urobiť, aby som napravil ťažkú chybu, ktorá padla na plecia nášho rodu, urobím to. Moji rodičia sú mŕtvi – viem, že keby žili, bez váhania by boli ochotní pykať za svoj krutý omyl. Drahá Evelyn, je mi to skutočne ľúto...“
Keď Evelyn prehovorila, v hlase mala dosť pochopenia i súcitu.
„Viem, že tvoj otec bol čestný a statočný muž. Bojoval proti vojakom, nie proti ženám, deťom a starým ľuďom. Naviac, nikdy neplienil naše dediny. Na rozdiel od Moletta, ktorý nebral ohľad na nevinných ľudí. Okrem toho, tvoji rodičia sa stali obeťami intríg a lží.“
Matis bol rád, že z jej úst nepočuje nenávisť, hoci mala na ňu právo. Evelyn predložila svoju požiadavku a snažila sa, aby vyznela ako prosba; nie ako povinnosť.
„Cením si tvoju ochotu, Matis, a rada by som ju i využila. Je možnosť, ako dokázať, že tvoj rod je statočný a stojí na strane dobra. Práve teraz, v týchto neistých dňoch, môžeme vytvoriť alianciu, ktorej existenciu podporoval samotný Molette. Urobil by si mne – nám, nášmu rodu – obrovskú radosť, keby si sa rozhodol stáť po našom boku. Dolnozemci sú silný národ a ak im niekto pomáha, nemajú vo zvyku ukázať mu chrbát. Znie to možno zvláštne, ale my neuznávame molettovské zvyky.“
Sinaus zasiahol do ich rozhovoru: „Takže je to v otázke medziľudských vzťahov v poriadku?“
Evelyn odpovedala. „U mňa určite.“
Potom pozrela na princa.
„Ja nemôžem protestovať!“ vyhlásil Matis. Sinaus, spokojný s takýmito odpoveďami, ukončil ich rozhovor. „V tom prípade navrhujem, aby ste sa poradili, čo bude nasledovať ďalej. Úspech víťazstva spočíva často v dobrom pláne.“
Obaja vedeli, že starý čarodejník má pravdu.
* * *
Keď Molettovi muži stáli na kopci nad neznámou osadou, slnko už zapadalo za horizont. V osade bolo len niekoľko skromných domov; vonku stáli jej obyvatelia a hľadeli na množstvo vojakov, ktorí pôsobili dojmom moci. Bolo isté, že zaútočia.
Starci z osady stáli vpredu a v rukách držali hrable, motyky, sekerky a lopaty – jediné zbrane, ktoré mali k dispozícii. Deti s matkami sa tlačili pri sebe. Domy boli prázdne; nikto nechcel zostať dnu, keď strechy zachvátia plamene.
Aaron Molette nahlas zakašľal. Potom sa obrátil ku vojakom a zakričal: „Takže sa pripravte! Rozprášte tú bandu žobrákov a nikoho nešetrite! Zabite všetkých, do jedného! Orderia Hommo!“
Štebot vtákov zanikol v dupote kopýt a v ľudskom kriku. Tí, čo mohli, sa pokúsili o útek; ostatní nemali čas nasledovať ich príklad.
Posol zastavil koňa a vyliezol na blízky strom. To, čo uvidel, mu vyrazilo dych: v diaľke zazrel stovky koní a stovky mužov, rútiacich sa ako vysoká voda na sinajskú dedinu. Mohutné zvieratá, ktorých dupot doliehal až k nemu, chrlili oheň na skromné stavby. Plamene zo striech šľahali vysoko a štipľavý dym sa niesol na všetky strany.
Vtedy si s hrôzou uvedomil, že vidí polodrakov.
Posol neváhal, zoskočil zo stromu, nasadol na koňa a upaľoval čo najrýchlejšie na sinajský hrad. O tom, čo sa stalo, musel informovať čarodeja.
Kapitola 8
Posol dorazil na hrad za hlbokej tmy. Strážcovia ho vpustili bez váhania dnu, pretože ho poznali.
Sluha ho zaviedol do hlavnej miestnosti. Princ s komtesou sa práve chystali ísť spať, ale jeho príchod ich prekvapil. Najväčší šok však zažil Sinaus.
„Stala sa hrozná vec,“ povedal zadychčane posol, keď sa usadil za stôl. „Molettovi muži napadli poslednú osadu pri Sinajskom lese. Vašu osadu. Vojaci pobili starcov, ženy i deti. S pomocou polodrakov podpálili každý jeden dom. Prenasledovali i utekajúcich; pochybujem, že niekto ten masaker prežil.“
Čarodej zaťal päste. Táto správa okamžite rozbila pokojnú náladu v miestnosti a prinútila ho zmeniť postoj. Matis mal pocit, že vidí Sinaa prvýkrát s takou zamračenou tvárou.
Keď čarodej prehovoril, hlas mal tichý, no nikto nepochyboval o tom, že ho ovláda veľký hnev.
„Toto sa nemalo stať. Útoky Molettových vojakov presiahli všetky medze. Pohár mojej trpezlivosti sa prelial. Teraz je to už aj moja záležitosť.“
Sinaus vstal od stola. Pozrel na svojich hostí – na ich očiach videl únavu i zlosť. Udalosti posledných dní na nich doľahli rovnako kruto ako naňho. Kocky osudu terragonskej zeme boli hodené a rozhodnutie zastaviť Molettove zločiny zvíťazilo nad všetkými predsudkami.
„Teraz by sme si mali odpočinúť,“ povedal po dlhej chvíli Sinaus. „Zajtra nás čaká ťažký deň. Musíme sa pripraviť na boj proti barónovi a jeho ľuďom.“
Nikto nepochyboval o jeho slovách. To, že pre nich nastali ťažké časy, bolo viac než isté.
Čoskoro si popriali dobrú noc a rozišli sa, len Sinaus ešte nešiel spať. Musel navštíviť polodrakov a pripraviť ich na vlastné nepohodlie. Nechcel ich hnať do boja; nechcel, aby trpeli pre ľudskú hlúposť, lenže nemal na výber.
Keď kráčal s fakľou v ruke do záhrady, dúfal, že to pochopia. Jednoducho si želal, aby to pochopili.
* * *
Na druhý deň skoro ráno dal Sinaus zavolať princa do hradného sadu. Sluha ho zaviedol ku včelínom, kde už naňho čakal čarodej.
„Zdravím ťa, Matis,“ povedal starec. „Ako si sa vyspal?“
Princ bol úprimný. „Nie príliš dobre. Stále som sa budil – snívali sa mi hlúpe sny.“
Poobzeral sa okolo seba. „Kde je Evelyn?“
Sinuas sa usmial. „Evelyn?! Tuším sa ti páči! Predpokladám, že je v hale na raňajkách. Teraz však ide o teba. Vieš, prečo som ťa dal zavolať ku včelínom?“
„Nie,“ priznal princ. Sinaus sa pokúsil o vysvetlenie.
„Chcem, aby si si preskúšal vlastný hlas. Prikážeš včelám, aby našli Molettových ľudí.“
Princ sa začudoval. „Prikážem ... čo?! Ako mám prinútiť včely, aby našli Molettových ľudí?“
Starec si povzdychol. „Nemaj strach, Matis. Poď so mnou.“
Princ kráčal za ním. Zastavili pri jednom úli – vtedy starec chytil nečakane princovu pravú ruku a priložil ju ku včeliemu príbytku.
„Upokoj sa!“ povedal Sinaus, keď zbadal princov výraz v očiach. To už mal celú ruku obalenú včelím rojom.
Čoskoro okolo nich lietali tisíce včiel. Matis mal zvláštny pocit; napriek tomu ostal pokojný.
„Presenta Orderia Princippe!“ povedal nečakane Sinaus. Matis pochopil jeho slová: ‘Teraz káže princ!’
Včely začali neisto lietať okolo nich. Ostatné včely postupovali z ruky až k jeho tvári; vtedy zneistel ešte viac.
„Čo mám robiť?“ spýtal sa. Prvé včely mu začali liezť po líciach.
„Spomeň si na slovnú zásobu!“ povedal prísne Sinaus. „No tak, Matis, ovládaj ich hlasom!“
Princ sa opäť upokojil. Sústredil sa na to, čo mu povedal čarodej. Vtom jeho myseľ zaplavili celé myriády slov, ktoré sa učil dlhé roky a ktoré nosil v hlave ako poklad. Teraz ich vychrlil zo seba ako lávu.
„Obidia Me! Ege orderia voster exa localis Molette voc hes soldita!“
Sinaus nadšene prekladal jeho slová: ‘Poslúchajte ma! Prikazujem vám, aby ste zistili, kde je Molette a jeho vojaci!’
Príkaz zabral. Roj včiel sa spojil do jedného veľkého celku a vzniesol sa vysoko do vzduchu. Včely z Matisovho ramena i jeho tváre vyleteli hore a pridali sa k roju. Bzučiaca guľa preleta vysoké hradby a zmizla v diaľke.
„Myslím, že to bol skvelý výkon,“ povedal starec a uznanlivo kývol hlavou.
„Sám som prekvapený z toho, že som dokázal použiť vlastný hlas,“ priznal ohromený Matis. Sinaus sa usmial.
„Nech ti slúži ku cti,“ povedal, „že okrem hlasu si sa naučil ovládať ďalšiu skvelú zbraň.“
Keď sa naňho princ nechápavo pozrel, dodal: „Tou zbraňou, milý Matis, sú včely.“
* * *
Sinaove vojsko bolo pripravené. Čakalo sa už len na včely.
Roj priletel v čase, keď už slnko bolo vysoko nad sinajským hradom. Hmyz sa rozdelil do skupín; jednotlivé skupiny sa usadili na okolitých stromoch a vydávali hlasné bzučanie.
Sinaus mlčky sledoval ich správanie. On jediný vedel pochopiť „signály“, ktoré sa mu snažili interpretovať; on jediný dokázal dedukovať význam ich zoskupenia.
Netrvalo dlho a Sinaus sa obrátil smerom k vojakom.
„Molettovi muži držia pod kontrolou hraničné územia v blízkosti Veľkej Planiny,“ povedal nahlas. „Zaútočíme na nich spredu, ale pamätajte: túto bitku musíme raz a navždy vyhrať, aby ten podliak už nikdy nezabíjal naše ženy a deti! V tomto boji nám pomôžu Mälstrom, Daniard a Morelle,“ rukou ukázal na polodrakov. „A, samozrejme, včely. Robotnice ostanú i naďalej vo svojich úľoch, ale pre bojové včely to bude, žiaľ, ich posledná bitka. Tento statočný hmyz však padne pre možnú záchranu našich životov.“
Napriek mase vojakov, stojacich na obrovskom priestranstve pred vstupnou bránou hradu, bolo všade hrobové ticho. Jediný Sinaus bol teraz pánom slova; z terasy vstupnej bašty znel jeho hlas ako ozvena.
„Pýtam sa vás,“ povedal obrovskej mase. „Ste pripravení poraziť baróna Moletta?“
Až teraz sa ticho premenilo na hlasné „Áno!“
Sinaus spokojne kývol hlavou. Potom zišiel po točitých schodoch dolu a vonku nasadol na koňa. Prešiel bránou a vtedy sa rozhodol, že už viac nenechá svojich mužov čakať. Popravil si žiarivé brnenie a z plného hrdla zakričal: „Orderia Conjurae!“
Matis porozumel jeho slovám: ‘Kážu Čarodeji!’
Keď vojaci zopakovali krikom túto vetu, neodolal a urobil to isté. Potom, po boku Sinaa i Evelyn, začal premýšľať o blížiacej sa skaze. Vedel, že to bude prvá veľká bitka v jeho živote.
Kapitola 9
Xiara cítila známy pach, prichádzajúci z opačnej strany. Nemýlila sa však? Bol to skutočne pach iných polodrakov? Ale ak sa nemýlila, potom to znamenalo jediné: rútia sa v ústrety sile, ktorá predstavuje značný odpor. Ešte nikdy sa neocitla v takejto situácii; jej stádo ešte nikdy nebojovalo proti iným polodrakom.
* * *
Prvé sa na voľnom priestranstve ocitli včely. Ich príkaz bol jasný: útočiť len na „nepriateľských“ ľudí. Roj sa postupne rozdelil a využil chybu Molettových mužov, ktorí si dali dole prilby z hláv. Včely, letiace oproti nim v menších skupinách, nepredstavovali pre nich takmer žiadnu hrozbu. Nikto z nich netušil, že včely na nich zaútočia v okamihu, keď sa stretnú.
Mnohí z nich si ani nestihli nasadiť helmy. Zákerný včelí útok ochromil na okamih barónove frontové línie. To stačilo Sinaovi a jeho mužom na to, aby využili moment prekvapenia.
* * *
Matis žasol. Keď sa zahľadel z kopca dolu do údolia, nemohol odtrhnúť oči od veľkolepého stáda, vedeného samotnou Xiarou. Jazdci na koňoch siahali sotva do polovice výšky polodrakov; bez stáda by boli jednoducho len monotónnou kavalériou.
Matis, chránený brnením, vedel, že Xiara môže byť z veľkého davu ľudí zmätená – na obidvoch stranách bolo cez tisíc bojovníkov, takže sa rozhodol priblížiť až k nej, aby ho mohla spoznať podľa hlasu.
Zahľadel sa do diaľky. Molette očividne prikázal svojim mužom, aby stáli na mieste. Kým tí vpredu sa chytali za doštípané tváre od včiel, ostatní si nasadili prilby a sledovali hordu jazdcov a koní na kopci.
Po krátkom čase vzájomnej nečinnosti dal barón pokyn svojim lukostrelcom. Polodraci zatiaľ ostávali v zálohe.
* * *
Nasledovala odpoveď. Sinaovi lukostrelci mierili rovnako dobre ako Molettovi; brnenia však väčšinou splnili svoju funkciu.
Potom prišlo všetko rýchlo ako blesk z neba. Obidve strany sa na predných líniách zrazili a do bojového kriku sa primiešalo rinčanie zbraní. Čoskoro bolo všade cítiť železitý zápach krvi.
Po boku Evelyn bojoval Matis statočne ako lev a v okamihu, keď stratil prilbu a komtesa mu zachránila život pred mečom jedného z nepriateľov, splatil jej dlh tým, že skríkol na niekoľkých mužov, ktorí ju nečakane obkolesili. Sám zostal prekvapený z toho, ako sa naučil ovládať vlastný hlas. Desiati muži sa po jeho výkriku zrútili nehybne na zem.
Vonkajšia línia Sinaových bojovníkov sa úspešne dostávala vpred.
* * *
Molette sa zachoval zbabelo. Zaradil sa na zadnú líniu a s hnevom pozoroval neúspech vlastných mužov. To, že zazrel princa Matisa, ho rozhnevalo ešte viac. V duchu si nadával do hlupákov za to, že ho nechal nažive. Vedel však, že na ľútosť je neskoro.
Chvíľu sledoval trápnu situáciu. Potom, prekvapený nepriateľskou ofenzívou, sa rozhodol použiť zálohu.
* * *
Xiara sa vnútorne búrila, ale príkaz jej nedával inú možnosť. Jej mláďatá sa stali rukojemníkmi ‘Orderia Hommo!’ a pre ich záchranu musela riskovať. Pätnásť polodrakov na čele s ňou sa preto rozbehlo proti nepriateľskému vojsku. Bola si vedomá toho, že polodraci sa im vyhnú – v tejto bitke išlo predovšetkým o víťazstvo ľudí nad ľuďmi.
Práve v okamihu, keď sa jej stádo blížilo k nepriateľskej línii, zaznel výkrik. Napriek chaosu a revu vojakov zachytila slová, smerujúce k nej: „Orderia Conjurae!“
Vtedy spoznala Matisov hlas.
* * *
Barón si s nechuťou uvedomil, že jeho šíky podľahli chaosu. Niečo mu na tejto situácii nesedelo: správanie polodrakov. Namiesto toho, aby použili oheň na nepriateľské vojsko, začali útočiť plameňmi na jeho mužov. Obrana zlyhala takmer okamžite – lúka na Veľkej Planine sa stratila v dyme a vo vzduchu sa ozýval strašný rev zaživa upálených bojovníkov.
Barón dostal nečakane strach. Vedomý si toho, že ich víťazstvo je ohrozené, otočil koňa a v totálnom chaose opustil bojové pole. Nikto z jeho vojakov si toho nevšimol.
* * *
Matis sa dohodol so Sinaom na ďalšom postupe boja. Bolo dôležité dobehnúť baróna skôr, než im utečie. Na jeho prenasledovanie odmietol pomoc; čarodejovi sľúbil, že baróna privedie spútaného naspäť a potom dotiahnu svoje víťazstvo do úplného konca.
Sinaovi ostávalo jediné: dôverovať mu.
Našiel ho na kraji lesa, bokom od bojujúcich mužov. Molette sa nervózne obzeral okolo seba a stále kopal koňa ostrohmi do bokov. Keď zbadal blížiaceho sa Matisa, zrýchlil ešte viac.
Princ pochopil jeho bezradnosť. Rozhodol sa, že sa s ním chvíľu pohrá, aby mu nahnal ešte väčší strach.
Molettov kôň sa blížil k širokému potoku. Vtedy si Matis spomenul na jednu vtipnú vetu, ktorá sa hodila k tejto situácii. Zasmial sa vlastnému nápadu a zakričal na Molettovho koňa: „Anime, disposum tem cargo!“
Kúzlo zabralo: kôň nečakane zastavil, zdvihol zadok a prehodil Moletta cez chrbát priamo do vody. Princov príkaz bol prostý: „Zviera, zbav sa svojho nákladu!“
Poraziť vystrašeného Moletta, ktorý bol premočený a naviac sa zranil pri páde z koňa, nebolo pre Matisa žiadnym problémom. Zviazal ho lanom, ktoré mal zložené na sedle koňa, a o niekoľko minút sa ocitol i so zviazaným barónom späť na bojovom poli.
Kapitola 10
Necelá pätina mužov – pozostatok Molettovej armády – sa dobrovoľne vzdala. Sinaus vedel, že týmto mužom sa už nedá dôverovať; preto im ponechal život len pod podmienkou, že navždy opustia hranice Terragonu. Muži v obave o vlastný život poslúchli.
S barónom však čarodej nemal žiadne zľutovanie: naňho sa milosť nevzťahovala.
Keď sa ocitli na molettskom zámku, porazili a vyhnali mužov, ktorí držali stráž. Potom oslobodili mláďatá polodrakov.
Barónov trest smrti bol rýchly: Matis mu odťal hlavu a jediná veta, ktorú povedal na ospravedlnenie svojho činu, bola: „Toto je trest v mene arratonského rodu!“
Keď vojaci napokon opustili zámok, polodraci navždy zničili pamiatku na podlého baróna: Vychrlili na zámocké strechy dážď horúcich plameňov.
Epilóg
„Myslíš, že stádo už zostane navždy spokojné?“ spýtala sa Evelyn na druhý deň ráno. Stála vedľa Matisa na terase sinajskej veže, odkiaľ bol krásny výhľad na záhradu. Princ sa usmial.
„Človek nikdy nevie,“ povedal, „ale ich bezpečnosť závisí i od toho, či sa v tomto svete – v ľudskom alebo čarodejnom – nájdu ďalší Molettovci a ďalší zradcovia. Každopádne, Xiaru vidím po prvýkrát takú šťastnú a spokojnú.“
„Si si tým istý?“ spýtala sa.
„Samozrejme. Poznáš to podľa toho, ako vznešene sa správa. Hotová kráľovná!“
Obaja sa zasmiali. Keď Matis opäť prehovoril, zahľadel sa priamo na ňu.
„Vieš, Evelyn, Xiara je šťastná najmä preto, že v stáde pribudli traja polodraci: Mälstrom, Daniard a Morelle. Pre tieto tvory je typická jedna vlastnosť, ktorá ich robí ešte dokonalejšími: vzájomná láska. Pre polodrakov je veľmi dôležité, aby zostali s tými, ktorých milujú. To je jedna z vecí, na ktorých im vážne záleží.“
Vtedy sa zamyslela nad významom jeho slov. Pochopila, že má pravdu a zároveň si uvedomila, že to cíti tak isto. I pre ňu samotnú bolo dôležité zostať s tými, ktorých milovala.
V jej prípade bol tou osobou Matis.
Spacer
Diskusia
Chivay
Dobre zavádzajúci prvý odstavec. Prekvapila ma pra mňa nová predstava o drakoch a očakával som slušnú fantasy s drakmi. No ale dostal som naivné dielko, v ktorom sa nehraje rolu čas, vzdialenosti, alebo logika. Chýbajú opisy na dôležitých miestach, napríklad v prvom odstavci, kedy som nevedel, kde sa scéna nachádza. Skúška čarodejov prebiehajúca s mečmi, tajomník slúžiaci ako posol, niekoľko dní strávených v horiacom hrade a hlavne hrozná, ale fakt hrozné a naivné správanie kráľa a jeho syna. Syn prezradí tajomnú vetu ovládajúcu drakov a kráľ uverí takýmto báchorkám o nejakej aliancii? To akože nemajú s nimi žiadny kontakt? Ďalej je tu kopa nezrovnalostí, klišé a predvídateľnosti. Dokonca to nefunguje ako rozprávka, čo bol asi pôvodný zámer autora.
Veľmi zlé, naivné dielko. Minimum znalostí o minulosti.
09.07.2011
Dobre zavádzajúci prvý odstavec. Prekvapila ma pra mňa nová predstava o drakoch a očakával som slušnú fantasy s drakmi. No ale dostal som naivné dielko, v ktorom sa nehraje rolu čas, vzdialenosti, alebo logika. Chýbajú opisy na dôležitých miestach, napríklad v prvom odstavci, kedy som nevedel, kde sa scéna nachádza. Skúška čarodejov prebiehajúca s mečmi, tajomník slúžiaci ako posol, niekoľko dní strávených v horiacom hrade a hlavne hrozná, ale fakt hrozné a naivné správanie kráľa a jeho syna. Syn prezradí tajomnú vetu ovládajúcu drakov a kráľ uverí takýmto báchorkám o nejakej aliancii? To akože nemajú s nimi žiadny kontakt? Ďalej je tu kopa nezrovnalostí, klišé a predvídateľnosti. Dokonca to nefunguje ako rozprávka, čo bol asi pôvodný zámer autora.
Veľmi zlé, naivné dielko. Minimum znalostí o minulosti.
09.07.2011
Chivay
Určite viac čítaj a píš, lebo tam je aký taký potenciál.
Táto poviedka je za 3 body, ale určite si prečítam ďalšie tvoje diela, takže dúfam, že sa zlepšíš.
Vieš čo skús? Vykašli sa fantasy, lebo to ti očividne nie a nevyznáš sa v tom a skús písať o niečom, čo veľmi dobre poznáš. Napríklad o niečom z tvojho okolia, jednoducho použi tému v ktorej si ako ryba vo vode. Neskutočne sa potom zlepšíš v písaní.
09.07.2011
Určite viac čítaj a píš, lebo tam je aký taký potenciál.
Táto poviedka je za 3 body, ale určite si prečítam ďalšie tvoje diela, takže dúfam, že sa zlepšíš.
Vieš čo skús? Vykašli sa fantasy, lebo to ti očividne nie a nevyznáš sa v tom a skús písať o niečom, čo veľmi dobre poznáš. Napríklad o niečom z tvojho okolia, jednoducho použi tému v ktorej si ako ryba vo vode. Neskutočne sa potom zlepšíš v písaní.
09.07.2011
Ash
Zbežne som to prečítal do polovice, zdá sa mi to ako veľmi naivná ponáška na Dunu. To, čo máš v hlave a to, čo zapíšeš do textu, sú dve odlišné veci, pozri sa na svoj zapísaný text cudzími očami. No najmä treba nenapodobňovať prečítané príbehy, ale odhaľovať svoje vlastné.
09.07.2011
Zbežne som to prečítal do polovice, zdá sa mi to ako veľmi naivná ponáška na Dunu. To, čo máš v hlave a to, čo zapíšeš do textu, sú dve odlišné veci, pozri sa na svoj zapísaný text cudzími očami. No najmä treba nenapodobňovať prečítané príbehy, ale odhaľovať svoje vlastné.
09.07.2011
jurinko
Zacnem kritikou, ale na konci spomeniem aj nejake pozitiva: Nazov - Xiara je vedlajsia postava, preco sa podla nej vola cele dielo? Opis prostredia v prvej scene (vid vyssie, ja osobne som si to predstavoval v hlavnej sale pred tronmi, a oni zrazu vstupia do chatrce). Kostrbatost pisania, ukazujuca nevypisanost (vlozit si mec do ruky znamena, ze ta ruka je nevladna, normalni ludia veci rukami uchopuju; Odneste ich na hrad! Tym myslel tie hlavy - ta vysvetlovacia veta je uplne zle). Kazdu chvilu totalne polopatisticke vysvetlovanie veci a javov (bolo iste, ze zautocia) - je to otravne, zbytocne a zle. Na konci kazdeho druheho odstavca veta o pocitoch/vedomostiach/nadejach nejakej postavy - keby to tam bolo tak 2x, bola by to super atmosfericka vec, takto to bolo totalne otravne. Opakovanie slova "jednoducho" - ked kazdy niecomu "jednoducho veri", v nieco "jednoducho dufa" a je to ...
11.07.2011
Zacnem kritikou, ale na konci spomeniem aj nejake pozitiva: Nazov - Xiara je vedlajsia postava, preco sa podla nej vola cele dielo? Opis prostredia v prvej scene (vid vyssie, ja osobne som si to predstavoval v hlavnej sale pred tronmi, a oni zrazu vstupia do chatrce). Kostrbatost pisania, ukazujuca nevypisanost (vlozit si mec do ruky znamena, ze ta ruka je nevladna, normalni ludia veci rukami uchopuju; Odneste ich na hrad! Tym myslel tie hlavy - ta vysvetlovacia veta je uplne zle). Kazdu chvilu totalne polopatisticke vysvetlovanie veci a javov (bolo iste, ze zautocia) - je to otravne, zbytocne a zle. Na konci kazdeho druheho odstavca veta o pocitoch/vedomostiach/nadejach nejakej postavy - keby to tam bolo tak 2x, bola by to super atmosfericka vec, takto to bolo totalne otravne. Opakovanie slova "jednoducho" - ked kazdy niecomu "jednoducho veri", v nieco "jednoducho dufa" a je to ...
11.07.2011
jurinko
... "jednoducho monotonna kavaleria", je vysledok jednoducho jednoznacny: je to jednoducho cele zle. Lovestory linka (a cela postava komtesy) je nerozvinuta, nezasahuje do deja, je to zbytocne a nasilu a vobec to tam netreba pchat. Nelogizmy az biju do oci, za vsetky jeden najvyraznejsi: baron zuteka, ale nikto z jeho armady si to nevsimne - WTF? A kto rozdava rozkazy? Ci baron len sedel uplne vzadu, bez strazi a nedolezity, nespojeny s armadou retazou poslov, a odskocil si ako keby siel za strom na zachod? A aj keby sa mu podarilo nepozorovane ujst, jeho vojsko o tom nevie, ale super sa ho vyda prenasledovat? No nic, podme dalej. Psychologia je nielen, ze nulova (zabili mi rodicov, ale to mi vobec nevadi, najviac ma sere, ze sa nemozem kochat pohladom na moje polodraky), ale priam minusova (prenasledujem vraha mojich rodicov a unoscu Xiary, najvacsieho sliza na svete, ktory ma dal ...
11.07.2011
... "jednoducho monotonna kavaleria", je vysledok jednoducho jednoznacny: je to jednoducho cele zle. Lovestory linka (a cela postava komtesy) je nerozvinuta, nezasahuje do deja, je to zbytocne a nasilu a vobec to tam netreba pchat. Nelogizmy az biju do oci, za vsetky jeden najvyraznejsi: baron zuteka, ale nikto z jeho armady si to nevsimne - WTF? A kto rozdava rozkazy? Ci baron len sedel uplne vzadu, bez strazi a nedolezity, nespojeny s armadou retazou poslov, a odskocil si ako keby siel za strom na zachod? A aj keby sa mu podarilo nepozorovane ujst, jeho vojsko o tom nevie, ale super sa ho vyda prenasledovat? No nic, podme dalej. Psychologia je nielen, ze nulova (zabili mi rodicov, ale to mi vobec nevadi, najviac ma sere, ze sa nemozem kochat pohladom na moje polodraky), ale priam minusova (prenasledujem vraha mojich rodicov a unoscu Xiary, najvacsieho sliza na svete, ktory ma dal ...
11.07.2011
jurinko
... hodit do hladomorne, ale namiesto hnevu si najdem cas na vtipek so zlozenim nakladu, haha, to je sranda, to sme robili ako deti, pamatas, Jozo? Vtedy na luke, ked si sa vytrel do toho kravskeho lajna, haha, ozaj, baron, pod sem, zviazem ta, hehe, Jozo, alebo ked si mna zhodil na tie tulipany pani Hruzikovej, ako nas nahanala po celej dedine s portvisom v ruke, hohoho, to je sranda, skapem z toho, baron, nemetaj sa, hned sa ti budem venovat, ...). Motivacie barona a jemu podobnych, ktori by chceli polodraky pouzit v boji ako zbran, su fajn, kym si neuvedomis, ze polodraci su uplne priserna zbran. Jednak nebojuju radi, takze ich treba nutit (co znamena, ze su nespolahlivi), jednak nebojuju proti inym polodrakom (cize su nespolahlivi!) a jednak ich dokaze ovladnut kazdy pobehaj, co na nich nieco zareve (cize su nielen nespolahlivi, ale aj potencialne nebezpecni pre vlastne vojsko!). ...
11.07.2011
... hodit do hladomorne, ale namiesto hnevu si najdem cas na vtipek so zlozenim nakladu, haha, to je sranda, to sme robili ako deti, pamatas, Jozo? Vtedy na luke, ked si sa vytrel do toho kravskeho lajna, haha, ozaj, baron, pod sem, zviazem ta, hehe, Jozo, alebo ked si mna zhodil na tie tulipany pani Hruzikovej, ako nas nahanala po celej dedine s portvisom v ruke, hohoho, to je sranda, skapem z toho, baron, nemetaj sa, hned sa ti budem venovat, ...). Motivacie barona a jemu podobnych, ktori by chceli polodraky pouzit v boji ako zbran, su fajn, kym si neuvedomis, ze polodraci su uplne priserna zbran. Jednak nebojuju radi, takze ich treba nutit (co znamena, ze su nespolahlivi), jednak nebojuju proti inym polodrakom (cize su nespolahlivi!) a jednak ich dokaze ovladnut kazdy pobehaj, co na nich nieco zareve (cize su nielen nespolahlivi, ale aj potencialne nebezpecni pre vlastne vojsko!). ...
11.07.2011
jurinko
... Utok vciel je fajn napad, ale zle prevedeny. Jedno vcelie zihadlo je z pohladu bojaschopnosti nic (pokial ta nestipne do otvoreneho oka trebars, alebo do jazyka, alebo nie si alergicky), ale instinktivna reakcia sa neda potlacit (dostanes zihadlo a trhnes sa) - co tak pouzit vcely ako zaskodnikov az pocas boja muza proti muzovi? Protivnik ti ide fajnovo odseknut hlavu, ked ho zrazu stipne vcela, typek sa trhne, a cez dieru v jeho obrane mozes pre zmenu fajnovo odseknut hlavu ty jemu. Pouzit vcely ako frontalny utok, je hovadina, lebo ich ucinok by bol prakticky nulovy (par postipanych opuchnutych zmrdov, mozno este viac nasranych, ze si si vobec dovolil na nich poslat takuto nepohodu, ti dokonca mozno aj poskodi). No, a teraz pozitiva: ...
11.07.2011
... Utok vciel je fajn napad, ale zle prevedeny. Jedno vcelie zihadlo je z pohladu bojaschopnosti nic (pokial ta nestipne do otvoreneho oka trebars, alebo do jazyka, alebo nie si alergicky), ale instinktivna reakcia sa neda potlacit (dostanes zihadlo a trhnes sa) - co tak pouzit vcely ako zaskodnikov az pocas boja muza proti muzovi? Protivnik ti ide fajnovo odseknut hlavu, ked ho zrazu stipne vcela, typek sa trhne, a cez dieru v jeho obrane mozes pre zmenu fajnovo odseknut hlavu ty jemu. Pouzit vcely ako frontalny utok, je hovadina, lebo ich ucinok by bol prakticky nulovy (par postipanych opuchnutych zmrdov, mozno este viac nasranych, ze si si vobec dovolil na nich poslat takuto nepohodu, ti dokonca mozno aj poskodi). No, a teraz pozitiva: ...
11.07.2011
jurinko
... Paci sa mi, ze si premakal svoj svet, vymyslel si v podstate pomerne originalnu magiu (mozno by to znieslo viac vysvetlit, ako to, ze tajomnik dokazal ovladnut polodraky, ked nemal Hlas a magicke schopnosti, iba povedal nieco po latinsky), carodejnici mali odlisne fyzicke dispozicie ako ludia (tiez si to mohol viac rozvinut, pretoze zomierali uplne rovnako lahko, ako ludia) a polodraky su fajn tvory (aj ked trocha ako z Heroes of Might and Magic, ale nevadi), ich symbioza s Lymfami bola pomerne osviezujuca a keby si ich pouzil ako inteligentnejsie tvory so slobodnou volou, mohlo to byt o dost lepsie. Ale v zasade nevadi, vymyslel si si svet, evidentne ta stredovek bavi (latincina dufam nebola cez Google Translator, ale uz som mal latincinu davno, tak to neviem posudit), zbrane si pouzival relativne schopne, aj ked malo originalne, a celkovo to vobec nebolo zle. ...
11.07.2011
... Paci sa mi, ze si premakal svoj svet, vymyslel si v podstate pomerne originalnu magiu (mozno by to znieslo viac vysvetlit, ako to, ze tajomnik dokazal ovladnut polodraky, ked nemal Hlas a magicke schopnosti, iba povedal nieco po latinsky), carodejnici mali odlisne fyzicke dispozicie ako ludia (tiez si to mohol viac rozvinut, pretoze zomierali uplne rovnako lahko, ako ludia) a polodraky su fajn tvory (aj ked trocha ako z Heroes of Might and Magic, ale nevadi), ich symbioza s Lymfami bola pomerne osviezujuca a keby si ich pouzil ako inteligentnejsie tvory so slobodnou volou, mohlo to byt o dost lepsie. Ale v zasade nevadi, vymyslel si si svet, evidentne ta stredovek bavi (latincina dufam nebola cez Google Translator, ale uz som mal latincinu davno, tak to neviem posudit), zbrane si pouzival relativne schopne, aj ked malo originalne, a celkovo to vobec nebolo zle. ...
11.07.2011
jurinko
... Takze napokon si to pokazil tou naivitou a tym, ze to dielo nemozno brat ako vazny pokus o nejaku serioznu fantasy, pretoze to ma primalo spisovatelskeho umenia a privela nelogizmov, naivity a neuveritelnosti. Ako rozpravka to ale tiez neobstoji, pretoze to zas nema atmosferu, ktoru by to potrebovalo, aby to bolo citatelne pre deti. Hm hm hm, kolem a kolem, celkom prijemne dielo, ktore vsak nemoze mat ambicie na vazne posudenie, napisane s citom a nadsenim, ale bez spisovatelskych schopnosti, ktore by z neho spravili inspirujucejsi kus literatury. Dal som 5
11.07.2011
... Takze napokon si to pokazil tou naivitou a tym, ze to dielo nemozno brat ako vazny pokus o nejaku serioznu fantasy, pretoze to ma primalo spisovatelskeho umenia a privela nelogizmov, naivity a neuveritelnosti. Ako rozpravka to ale tiez neobstoji, pretoze to zas nema atmosferu, ktoru by to potrebovalo, aby to bolo citatelne pre deti. Hm hm hm, kolem a kolem, celkom prijemne dielo, ktore vsak nemoze mat ambicie na vazne posudenie, napisane s citom a nadsenim, ale bez spisovatelskych schopnosti, ktore by z neho spravili inspirujucejsi kus literatury. Dal som 5
11.07.2011
Spacer
V prvom rade by som sa chcel ospravedlniť, že reagujem až teraz - bol som týždeň mimo SK a nemal som prístup k netu. Čo sa týka komentov, ani nebudem nič bližšie rozvádzať, pretože tu nie je čo negovať. Len by som dodal k tej latine: nie je to vlastne latina, aj keď tie slová tak vyzerajú. Je to v podstate vymyslený jazyk, ale latinou som sa vlastne inšpiroval. Každopádne vďaka za komenty. :D
16.07.2011
V prvom rade by som sa chcel ospravedlniť, že reagujem až teraz - bol som týždeň mimo SK a nemal som prístup k netu. Čo sa týka komentov, ani nebudem nič bližšie rozvádzať, pretože tu nie je čo negovať. Len by som dodal k tej latine: nie je to vlastne latina, aj keď tie slová tak vyzerajú. Je to v podstate vymyslený jazyk, ale latinou som sa vlastne inšpiroval. Každopádne vďaka za komenty. :D
16.07.2011