Adolf

Čo všetko môže zasiahnuť usporiadanú rodinu?
Podporte scifi.sk
Kaltar, rok: 1886
Drahý braček,
Určite spomínaš na deň, keď Adolf zmizol z rodičovského domu a už sme ho viac krát neuzreli. Vlastne, až potom. Na jar, keď rozkvitlo pramálo jabloní a otec musel vziať robotu v továrni , aby sa o nás ako tak postaral. Matka sa triasla nešťastím, plakala dňom i nocou, no vieme, že to nikomu nepomôže...
Tieto dni ma kvária depresívne myšlienky, nahlodávajú mi mozog ako pažravé mole, a práve preto Ti píšem. Nič nebolo pre mňa strašnejšie, ako pohľad na maličkého brata, znetvoreného tou zákernou chorobou. Jeho tvár, ponášajúcu sa na prezretý eidam, široká sánka, mastné vlasy rozstrapkané ako kukuričné šúpolie a zrak plný hnevu a beznádeje.
Pamätáš, ako rozpáral otcovho najmilšieho žrebca? Sťaby to bola iba podmanivá hračka? Tá krv, vnútornosti, skrútené v špinavej slame, šialený rev a pukot lámajúcich sa kostí? Ešte dnes mi je z toho nevoľno a posieva ma zimomriavkami. Ruka sa mi trasie od strachu a oči volajú po utišujúcej slze.
Je mi slabo.
Viem, že sme mu to nemali urobiť, on za to predsa nemohol. Prečo by smel za fakt, že sa začal z ničoho nič ponášať na monštrum? Bože. Tak nevinný Adolf a odrazu zmizol a vracal sa iba, keď bol lačný a potreboval nasýtiť žalúdok…
Otec mlčiaci ako hrob a matka kropiaca chodby svojimi horúcimi slzami.
Zmenil sa, preonačil na zviera s chtíčom po krvi, no nemali sme to spraviť. Viem, že tak v útrobách srdca cítiš aj Ty. Bol to predsa náš brat! Hneď, ako skántril otcovho hnedáka, akoby som tušil, že toto je latka, ktorá sa nemala prekročiť. Klávesa klaviatúry, do ktorej sa nesmelo udrieť.
Keď si s ním bojoval a vaše telá sa splietli v pevnom klbku, mal som chuť ujsť. Mohol som tak urobiť, no hlboko vnútri som vedel, že Adolfa musíme zastaviť, inak sa jeho krvavá púť prenesie všade a on sa stane nezadržateľnou povodňou. Spomínaš na okamih, keď si ho zranil? Nôž ostal trčať z kože, ako klin zo steny, prichystaný na zavesenie ťaživého obrazu. Ryčal, metal sa a neskrotné oči mu blčali tisíckami pekelných iskier.
A ja som ho následne dorazil…
Ešte teraz cítim, ako sa mi trasie každý úd v tele. Tie vidly som už nikdy nevzal do rúk a v živote by som ich nechcel vidieť. Radšej nech umriem ponorený v neľudských mukách…
Prosím ťa, odpíš mi, čo najskôr. Tých pocestných, čo zmizli z Berkelho farmy, už isto nikdy nenájdu, som presvedčený, že práve Adolf si ich s príslovečným apetítom dal na neskorú večeru a tuším, že aj Ty si rovnakého názoru.
Už sme spolu dlho nepísali, a preto dúfam, že sa Ti darí dobre. Pretože mne nie…
Najprv som myslel, že ma morí nejaká zradná choroba, absolvoval som pravidelné vyšetrenia, starostlivo som si prezeral raňajšie podkovy pod očami a zrenice, kaliace sa žltou farbou. Postrádam chuť na jedlo a manželka sa sťažuje, že sa jej nevenujem.
Neviem, akosi na ňu nemám čas.
Za tmy sa budím spotený a srdce mi bije, ako kanárik v klietke, vyplašený na smrť. Som bledý a bez života. Sucho v ústach, svrabivé pocity po celom tele. Niečo sa deje. Dokonca sa chodím uprostred nocí napchávať surovou hovädzinou.
Zvýšil som jej nákupy, musím mať dostatok, strašne mi chutí a milujem, keď je nasiaknutá šťavou a troškou krvi. Trhám ju hryzákmi, ako mäkký, práve z pece vytiahnutý chlieb. Zmyselná záležitosť. Čo sa týka zubov, mocnejú mi. Viem že sa Ti to bude zdať absurdné, no je to tak. Mám ich pevné, ako tridsaťročný mladík, korene, ako stáročné duby a zrak…vidím veci o akých som predtým ani nesnil. Aj najtajnejší beh drobnej myšky, pohyb pavúka na stene, jelšový lístok plávajúci v septembrovom vánku. Neujde mi nič. Naozaj.
No najhoršie veci sa dejú vnútri. Počínam všetko nenávidieť. Rodinu, dcérku , ženu, takisto susedov. Mávam chvíľky zlostného amoku, kedy by som ich najradšej vypitval. Braček, je mi skutočne do plaču. Akoby sa zo mňa na povrch predierala osoba , ktorá tam celé veky mlčky spala. Pazúriskami si razí cestu cez srdce, rebrá a hrudný kôš a blíži sa deň, keď vykuklí a pohltí ostatok.
Minulú stredu som kúpal malú Aly. Čľapotala sa a smiala, rozhadzovala ručičkami a mal som pocit, že som ešte nikdy nevidel šťastnejšiu bytosť. A v tom som pozrel na vodu. Bola hlboká a tmavá. Veľmi ľahko by sa v nej utopila. Už rozumieš? Veľmi ľahko…
V noci sa niekedy pritúlim k žene a jej krk ma vábi tak živelnou silou, že odolám, len keď si okamžite naplním žalúdok kusom mäsa. Bože, ako by som ho s radosťou rozdriapal a jazykom nasával teplú, rinúcu sa krv. Nevieš si predstaviť, čo je to za chtíč. Ako, keď prvý krát okúsiš hašiš, omámi ťa a napojí blaženosťou.
Myslím, že je to dedičné, vlastne ani neviem, či nemáš podobné problémy. Teraz sa šialene smejem. Bláznim. Naša rodina si nesie ťaživú kliatbu a ja nerozumiem prečo. Možno mi budeš vedieť napísať nejaké poznatky o ktorých neviem. Prosím ťa, skús. No zároveň ťa žiadam o inú láskavosť…
Keď odpíšeš, zober Alenu a presťahujte sa niekde, kde Ťa nebudem môcť nikdy nájsť! Je toľko krásnych a podmanivých miest. Apelujem na Teba len z čírej bratskej lásky. Vieš, že sa už nespoznávam?
Niekedy mám strašnú chuť odísť do Baltomu, nájsť Ťa, aj s detičkami a ženou, všetkých zviazať, ponížiť a vstrebávať telesný strach a unikajúci moč. Bránim sa nutkaniu mučiť Vás a krájať tými najhroznejšími, reznými predmetmi. Vetriť pot, zápach bolesti, vznášajúci sa ako vlhký opar v tvojom dome. Kriste braček…Mám chuť Vás všetkých po jednom pozabíjať…
Ujdi, ak ešte môžeš. Adolf sa vrátil a derie sa skrze mňa rýchlo na slobodu. Už ho skutočne neudržím.
Prepáč, no musím končiť. Žena je opäť doma a v kuchyni varí neskorú večeru. Rozvoniava tu aróma pečeného mäsa a francúzskeho drezingu. Mával som to strašne rád. No dnes?
Sliny sa mi zbiehajú len na ňu, držím sa už z posledných, konečných síl. Je to tak blízko, iba pár metrov…stačí len zaboriť špičáky do nežného, rozpáleného bruška.
Som tak hladný…
Tak zbohom. Opatruj sa a mysli na mňa. Už skutočne končím.
So smútkom, Tvoj stále oddaný Timotej.

Roman Kulich

Roman Kulich

Diskusia

Aldeberan
dobre napísané, pekne vykreslená atmosféra. Dokázal som z toho listu vycítiť, ako bojuje so svojim zvieracím ja a ako ho desí, že pomaly prehráva, takže (predpokladám) misia splnená :) Silno literárne slová ako sťaby a kvári ma zakaždým vyrušili z čítania - je to ok, pokiaľ si chcel zdôrazniť archaickosť, ale inak moc príbehu nepridávali. Dávam 8.
14.05.2011

Fantasmic
Veľmi sa mi to páčilo. Bol by som zvedavý na bratovu odpoveď :-). Dal som 9.
14.05.2011

draculin
Vyborne opisana atmosfera doby aj hrozy. Na kratkom rozsahu prave tak spravne zahustene. Super! Niektore slovne spojenia mi nesadli, ale to je len uplne mala vycitka. Ako celok to slapalo prakticky bezchybne.
14.05.2011

jurinko
Mne by sa to pacilo ako list v nejakom diele. Takto same osebe mi to prislo zvlastne nezaujimave. Utekaju ti zvratne zamena (sa, si,..) a niektore slovne spojenia boli naozaj nie uplne dobre. Nebolo to napisane zle a celkom ma to aj bavilo citat, ale fakt by som si radsej precital od teba nieco rozsiahlejsie. Pises dobre. Dal som 8
14.05.2011

Roman Kulich
Čaute
Takže som rád, že sa to celkom páčilo:) No, ono to aj bolo kedysi súčasť väčšieho celku, ale napísal som to na papier a stratil som)...Bratovu odpoveď azda časom napíšem, aj mňa by zaujímalo ako zareaguje:)
Tie slovíčka tam asi dajaké vyskakujú, snažil som sa to písať trochu archaickejšie, občas je to isto prestrelené. Vlastne mi to vyznelo ako dobrý nápad, napísať niečo vo forme listu.
Díky, zatiaľ
15.05.2011

Roman Kulich
A s tými zvratnými zámenami, s tým bojujem áno:) ak budem mať dačo dlhšie, pošlem samozrejme. V minulosti som tu aj čosi mal, ale nebolo to bohviečo.
15.05.2011

nebeská kobyla (Anonym)
už žiadna odpoveď nepomôže.
18.05.2011

kAnYs
Velmi dobre. 9.
12.06.2011
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.