Mŕtve mesto

.
Filmová história scifi
ÚVOD
Asi hodinu na to, čo ma pustili z cvokárne som zapadol do jedného baru a ožral som sa tam ako prasa. Musel som spláchnuť všetky tie sračky čo tam do mňa napchali a niečím zaplniť tú priepasť v duši. Potom som šiel domov.
Strávil som na psychiatrii snáď tri mesiace... Snáď milión rokov. Trilión pokusov o samovraždu. A po celú tú dobu strašné sny... Sny o jej mŕtvych očiach, o krvi a beznádeji. Blúdil som daždivou nocou až do rána, v hlave spomienku...
Spomienku na tú zasratú desivú noc pred troma mesiacmi. Bol som mimo mesto, keď jej nejaký vypatlaný psychopat prerezával žily na rukách. Našiel som ju ráno v jej byte ležať bezmocne na zemi, telo bez krvi, tvár bez očí... Život sa posral a ja som túžil po smrti. Potom si už len pamätám ako ma v sanitke odvážali predávkovaného mizerným fetom...
BYT C4
Konečne vo svojom byte. Nieje to nič extra ale na lepšie bývanie si písaním podpriemerných hororových poviedok asi nezarobím. Dvere majú vylomený zámok. Domovník si asi prišiel v mojej neprítomnosti pre nájom za pol roku. Zase som sa ocitol medzi štyrmi šedivými stenami. Hneď prvé ako som vošiel mi udrel do očí červený nápis na mojej šedivej stene. OMNIA MORS AEQUAT? To je po latinsky a znamená to smrť všetko urovná..?!?! Čosi z latinčiny som si ešte pamätal so štúdia medicíny, ktoré som nedokončil. To by ma zaujímalo ktorý dement sa mi vlúpal do bytu len aby mi takto umelecky vylepšil stenu. Niečo mi vraví, že to červené nieje farba. Skúšam si zapnúť počítačový terminál, čiže štandartnú verejnú počítačovú konzolu poskytujúcu sadu bezplatných a nudných verejnoprávnych služieb z oblasti informácii či zábavy. Stískam tlačítko ovládača ale nič sa nedeje. Keď niekto nezaplatí tri mesiace za elektrinu, tak sa nemôže diviť, že mu v byte nepôjde nejaký ten elektronický nezmysel. Vybral som si zo špajze červené víno a nalial som si ho do pohára. Druhý pohár zo skrinky som nechal prázdny nehybne postavený na stole. Pozrel som sa z okna ako keby tam stála moja odpoveď. Nádherný výhľad. Tie oblaky plné toxického bordelu na obzore majú v sebe čosi poetické. Hneď pri okne je moja drevená stolička. Nieje síce najpohodlnejšia ale aspoň nemusím sedieť na zemi kde ležia moje matrace. Dosť provizórna a veľmi nepohodlná náhrada postele. Ja tu toho aj tak veľa nenaspím. V cvokárni som toho naspal dosť a naviac ani nemám náladu na moje obvyklé nočné mory. Keď som sa pozrel bližšie tak som našiel medzi matracami zapadnutý môj zväzok kľúčov. Kľúče od všetkého možného aj nemožného vrátane môjho auta. Ešteže sa mi ich podarilo nájsť. Nehodlám po meste blúdiť peši keď mám pred barákom zaparkované moje auto. Je to čierny Ford Torino z roku 1971. Moja pýcha, ktorú som zdedil po starom otcovi. Na prívesku s kľúčami sa pohupuje malá ale celkom výkonná baterka. Darček od Tess.
STRATENÁ ULICA
Odparkoval som pred barom kam chodievam. Ulica je prázdna a kyslý dážď obmýva studený betón všade naokolo. Nad vchodom visí plagát. Skupina Nihilis hraje dnes večer v bare Haluzion. Vchádzam dnu do nie veľmi veľkého ale zato útulneho baru, kam občas chodievam na trocha tekutej útechy. Na maličkom pódiu stojí starý syntetizátor. Celý orchester narvaný do kusu elektroniky. Nikde ani noha iba za barom stojí starý známy barman Nick, ktorého oslovujem v nádeji že mi povie niečo čo by mi pomohlo trocha sa tu zorientovať:
- Nazdar šéfe.
- Tak, čo to bude?
- Zopár informácií.
- Informácie akože o čom?
- Čo si myslíš o vražde Tess?
- Že Tess bola jedna z mála ľudí, ktorí si takéto odporné zakončenie života naozaj nezaslúžia. Zato poznám spústu ľudí, ktorým by som to vážne prial. Tess mala vždycky smolu. Už keď som videl, že chodí s tebou, mi bolo jasné, že s ňou niečo nieje v poriadku.
- Možno som nebol to najlepšie, čo ju v živote stretlo, ale to snáď teraz nemusíš rozoberať.
- Tak fajn. Prepáč. Len som chcel povedať, že proste mala smolu na ľudí, ktorí sa jej primotali do života.
- Nevidel si ju tu v poslednej dobe s niekým?
- Občas som ju tu videl s tými jej pošahanými kamarátkami. Ale asi ťa skôr bude zaujímať, že som ju tu raz alebo dvakrát videl s nejakým dedkom v čiernych handrách, čo nosia farári alebo tak nejak.
- Farár? To som nevedel, že v tomto meste ešte funguje nejaký kostol?
- Neviem ako by som ti mohol ešte pomôcť.
- Daj mi pivo do pollitra a morfa do žily.
- Pivo sa už chystá ale s tým morfom ti asi nepomôžem. Skús sa tu ale niekde porozhliadnuť po Dr. Styxovi, možno má niečo na sklade.
Dopíjam pivo a lúčim sa s barmanom:
- Už mám dosť. Nazdar.
- Tak fajn. Maj sa.
Kráčam na WC. Ako vojdem dnu môjmu pohľadu neunikne spomínaný Dr. Styx v čiernych handrách, opierajúci sa o stenu. Bledý v tvári, zachmúrený pohľad, čierna briadka a dlhé čierne vlasy padajúce do tváre.
- Môžem nahodiť pokec?
- Vitaj pútnik.
- Čo je nového?
- Svetla ubúda, mŕtvi sa vracajú.
- Čo? Čože?!?
- Tiene v tvojej duši zaženie iba vraždiace slnko. Mesto pomaly umiera a my s ním.
- Pozerám, že si to zase prehnal, možno by si mal tú chémiu na chvíľu obmedziť.
- Nechaj sa uviesť do sveta tieňov a pochopíš.
- No... potreboval by som trošku nakŕiť žily morfom.
- Zaplať a ja ťa zavediem do sveta tieňov.
- Rád by som, keby som momentálne nebol tak trochu švorc.
- OK. Keby niečo nádeš ma tu v tejto štvrti treba sa len pýtať.
- Tak fajn. Nazdar doktorko
- Nájdi svoju cestu
V kabínke sa na zemi povaľuje injekčná striekačka v plastovom obale. Je nepoužitá. Zdvíhol som ju zo zeme a v duchu som si pomyslel: “O.K snáď do nej budem mať čo nabiť“. S úľavou som vyprázdnil močový mechúr do záchodovej misy. Je to už dlho čo sa ju niekto pokúsil vyčistiť či spláchnuť. Zdá sa, že sa v kalnej a páchnucej vode niečo kovové zablesklo, ale nemienim sa len tak hrabať v sračkách len aby som to zistil. Ako som tak vyšiel von na ulicu môjmu pohľadu neušla reklama na nové cyberspace konzole od firmy WME. Kvalita, rýchlosť, stabilita, nízka cena. Implantácia konektorov do Vášho mozgu zadarmo. Percento úmrtí nových užívateľov je iba 10 percent. Na spodnom okraji je adresa miestnej predajne, zaoberajúcej sa predajom elektroniky značky WME.
Ako idem asi päť minút naspäť pomedzi bloky, tak vidím ako pred jedným obytným barákom stojí jeden môj drogový známy ešte z detských čias. Volá sa Will Benzen. Vystupujem a idem len tak za ním nahodiť pokec:
- Nazdar Willy.
- No nazdar.
- Ako ide život?
- No... ako obvykle. Takže nič moc. Ale divím sa, že ty ešte žiješ. Počul som, že hneď potom, čo ťa odtiahli prešľahnutého si vytuhol, a tak ťa šupli rovno do pece.
- Akosi som nevytuhol, takže ma šupli iba do pakárne.
- Pozri, to bola ale hrozná sračka s tou tvojou holkou. Súcit kámo. Ja keby som dostal do rúk toho psychoša, ktorý je to urobil, tak z neho narobím kožené poťahy do auta.
- Hej. To by som takisto rád. Ty tu na niekoho tu čakáš?
- Jasné. Čakám tu na jedného týpka s fakt fajnovým fetom. Kvalitný morphetamín. Firemná výroba, žiadna pouličná sračka. Ale už tu stepujem vyše hodiny a stále nič. Asi mu natrhnem riť.
- Tiež by som si potreboval niečo ostré buchnúť do žíl na vylepšenie nálady.
- Počuj, keď narazíš na nejaký slušný matroš, tak daj vedieť. Za géčko morfa pre teba urobím čokoľvek... teda okrem sexu... he he ...však vieš.
- Okej Willy. Keby niečo tak sa ozvem. Ešte sa ťa opýtam: Nepočul si niečo o vražde Tess?
- A čo máš konkrétne na mysli?
- Že čo na to polícia.
- Modré obleky? Tak tí akurát navliekli na chudáka Tess plastikový pytel, chvíľu sa motali po baráku, potom vypočuli zopár miestnych a nakoniec zapečatili jej byt. Potom ten prípad strčili do kilometer dlhej zložky s nápisom nevyriešené prípady.
- Čo by si asi iné čakal od týpkov, ktorí sa denne odpaľujú kávou a koláčikmi?
- Jeden z tých modrých mozgov niečo kecal o rituálnej vražde a aj o nejakej sekte.
- Žeby to urobil nejaký náboženský, fanatický magor?
- No... ak náhodou hej tak by som to tipoval skôr na nejakého katolíka. Tí sa v násilí dosť vyžívajú. Stačí sa len pozrieť do tej ich Biblie.
- Nevidel niekto, niečo, niekoho divného tej noci?
- Tak o tom fakt nič neviem ale možno by si sa mal na podobné veci opýtať Michaela Steepa. On občas maká po večeroch na policajnej stanici ako upratovač, takže by sa mohol na stanici domáknuť k nejakej tej informácii. No... ale ináč ti ani neviem kámo. Tak dobre ho zas nepoznám. Občas sa vraj motá okolo cintorína. On je totiž aj hrobár. Apropo... počul som, že niečo fakt nechutné prevádza so svojími mŕtvymi klientmi. Obzvlášť s mladými holkami... he he. Niekto to rád studené.
- Aký bol pohreb Tess?
- Smutný. Ako každý pohreb peknej holky. Škoda že si tam nebol.
- Tie svine doktorské z ústavu ma nechceli pustiť. Tá noc bola snáď ešte horšia, než ako som ju našiel mŕtvu v tej izbe. A kdeže to vlastne pochovali jej telo?
- Na tom malom zapadnutom cintoríne na juhu kúsok za mestom.
- Tak ja zase zmiznem v tme.
- Maj sa mŕtvolo.
STEEP
Po ani neviem ako dlhom čase premýšľania a blúdenia po meste, moje kroky viedli zase do baru. Myšlienka na toho hrobára Steepa mi vŕtala hlavou. Jedine on mohol byť ten, ktorý by mi mohol pomôcť nájsť vraha mojej Tess. Musím sa s ním stretnúť. Ale najprv sa o ňom potrebujem dozvedieť o kvapku viac. Barman Nick bol totiž jedným z mála, ktorý bol schopný dať sa so mnou do reči.
- Nepoznáš nejakého Steepa?
- Hrobár Steep? Občas sem zájde na dve či zo desať pív. Ožerie sa, ogrcia sa a zase zmizne. Potom sa vraj chodí vychrápať z opice do jednej starej hrobky na cintoríne, ktorú má na starosti. To je asi tak všetko, čo ti o tom dementovi môžem povedať.
Nemohol som už dlhšie čakať a namieril som si to rovno na cintorín.
Na chvíľu som sa zastavil po ceste pri predajni WME. Hneď vedľa bola hromada odpudivého a silne zapáchajúceho odpadu. Pred obchodom stál policajt s rukami za opaskom a čiernymi okuliarmi na nose aj keď už bola skoro tma. No akože spravodlivý, neúplatný a spravodlivý strážca poriadku. Nieje to trochu veľa irónie na jednu vetu? Vystúpil som z auta a siel som smerom ku výlohe. V rozbitej výlohe je klasická ponuka obchodu s elektronikou. Digitálne fotoaparáty, počítačové komponenty, mobilné komunikátory, cyberspace konzoly a podobné elektronické nezmysly. Otočil som sa smerom k fízlovi:
- Môžem Vás na chvíľu vyrušiť?
- Nejaký problém pán vodič?
- No ja mám spústy problémov ale s tými by ste mi asi nepomohol
- Váš osobný život ma nezaujíma. Teda ak nemá niečo spoločné s porušovaním zákonov.
- Čo tá rozbitá výloha?
- To je dôvod, prečo tu musím už viac ako pol hodiny stepovať. Nejaký blázon sa nenaučil v autoškole cúvať a tak sa mu podarilo zaparkovať s náklaďákom priamo o výlohe. Teraz tu musím strážiť, než prídu chlapi z Verejných opráv nainštalovať nové bezpečnostné sklo.
- Mimochodom nepoznáte náhodou istého pána Steepa?
- Ale áno, občas po večeroch upratuje u nás na stanici. Teda keď zrovna nieje naliaty nejakým lacným chlastom.
- A neviete kde by som ho teraz našiel?
- Teraz je najskôr na južnom cintoríne. On tam totiž robí hrobára a dnes ráno mu priviezli novú klientku takže najskôr jej tam teraz kope hrob.
- Akú klientku?
- Mladé dievča. Niečo okolo dvadsiatky. Nejaká Ellen. Nejak pred týždňom ju našli v jej byte s podrezanými žilami na rukách a bez očí.
- Čože? To snáď nie!
- Áno, je to svinstvo. Ako môže niekto niečo takého urobiť takej mladej a peknej žene? Dúfam, že sa ten psychopat bude raz smažiť v pekle.
- Bol by som radšej keby sa smažil na elektrickom kresle. Neviete mi niečo bližšie povedať o tej vražde?
- Niesom oprávnený podávať takéto informácie verejnosti.
- Tak ja už zase pôjdem.
- V poriadku.
Rútil som sa devädesiatkou po neobývanej časti mesta neberúc do úvahy šancu, že by som po ceste na juh natrafil na ďalšieho prisprosteného cajta s rukami na opasku. Pred cestou na cintorín som značne spomalil. Vedel som, že na takéhoto bastarda si musím extra dávať pozor. Zbadal som ho už v diaľke ako sa opiera o ten blbý rýľ. V tvári aj na tele bol trochu pochudnutý a mal výrazné lícne kosti. Mal krátke strapaté vlasy farby špinavý blond a na perách čudný úškrn. Vyzeral na to že je trochu mentálne zaostalý. Pri ňom sedel jeho pes. Bol to nejaký kríženec s vlčiakom alebo čo. Steep mal na sebe montérky a bol do pol pása nahý hoci vonku teraz v noci začínala byť riadna kosa. Nevedel som prečo.
Spustil som okienko na aute a pozdravil som sa mu ako prvý.
- Zdravím.
- Dobrý deň.
- Pozerám, že akurát idete kopať hrob.
- No teda. Tak vy ste ale riadne múdry. Hotový ajnštajn. Čo iného by som asi mohol robiť na cintoríne s lopatou v ruke.
- No... Čo takto neoficiálna a nepovolená exhumácia pochovaných tiel?
- A prečo by som to ako robil? A čo si tým vlastne chcel povedať, frajere?
- Ale nič. Zabudnite na to. Chcem sa vás opýtať: Vy ste pán Steep?
- Možno
- Vy vraj pracujete ako upratovač na policajnej stanici? To sa tam vraj celkom vyznáte a aj pár ľudí poznáte?
- O čo vám vlastne ide?
- No... Potreboval by som zopár informácií ohľadne tých vrážd mladých dievčat.
- Ha, ha... Ja niesom žiadne zasrané informačné centrum alebo tlačový hovorca. Naviac mám ešte taký pocit, že to zasa nebude až tak legálne.
- Vy takisto nieste žiadna charita takže to samozrejme nechcem zadarmo.
- Aha... no. Ja síce niesom žiadny detektív ale.
- Aké ale?
- Ale snáď by som pre vás niečo mal. Konkrétne teda zopár informácií ohľadne tých mŕtvych dievčat. Ale nejak mi už poslednou dobou vynecháva pamäť.
- A ako vysoká čiastka by vám osviežila pamäť?
- No... tak povedzme takých päť tisíc babiek, čo vy na to?
- Čože?! To snáď nemyslíte vážne. Kde ich mám do riti vziať? Myslíte si, že som nejaký poslanec alebo čo?
- Nebudem s vami vyjednávať. Buďto päť papierov alebo nič.
- No tak teda dovidenia.
- Nápodobne.
ANN
Opäť som sedel sám v Haluzione, ktorý mi po mojom pobyte na liečebni bol tak dobrým úkrytom, ako aj útechou v tomto hnusnom meste. Veď kam inam by som aj šiel keď som nechcel byť sám? Vo vnútri bolo dusno. Akurát tam hrala kapela progresívny rock. Štýl tak ojedinelý a tak emotívny, že až mi z toho naskakovali zimomriavky. Rozhodol som sa že sa prejdem naspäť ku baru a oslovím nejakú peknú slečnu. Pri bare sedela jedna veľmi pekná aziatka. Vyzerala, že sa nudí.
- Zdravím.
- Ahoj.
- Môžem ťa pozvať na panáka?
- Prepáč, ale ja alkohol neznášam.
- Tak čo teda robíš v tejto putike?
- No... Ja tu na niekoho čakám.
- Aha. Takže ja radšej zmiznem. Nemám náladu na to, aby mi dnes niekto vysvetľoval kovovou rúrkou po hlave, že nemám obťažovať jeho holku.
- Ale nie. Volám sa Akko. Ja tu čakám na kamarátku Ann. Dnes ráno mi volala, že má nejaké problémy a tak sme si dohodli v túto hodinu zraz v tomto bare. Ale nejak stále neprichádza. Začínam mať o ňu nejak strach.
- Strach? A je dôvod? O akých problémoch to s tebou vlastne hovorila?
- Nič bližšie mi do telefónu nepovedala, len niečo mlela o tieňoch, mŕtvych a o spáse. Vyzerá to, že má asi problémy s drogami.
- A nevieš kde by teraz mohla byť? Kde vôbec býva?
- Vraj má nejaké bývanie niekde blízko toho starého železničného mostu na pobreží. Kde presne to ale neviem.
- Vieš čo? Ty tu na ňu počkaj a ja sa tam za ňou zájdem pozrieť. O.K.?
- Tak fajn. Díky.
Pred tým ako som vyšiel z baru mi Akko v rýchlosti opísala Ann a dala mi aj pozrieť sa na jej fotografiu v telefóne. Vybehol som von a naštartoval som auto. Možno ju nájdem niekde rozsekanú nejakým podradným fetom. V meste sa rozšírila nová droga zvaná morfetamín. Totiž pred pár mesiacmi sa objavila na internete nová firma s názvom COLIA so sídlom v New Yorku. Podarilo sa jej obísť legislatívu celého sveta a skončilo to tak, že pod rúškou legálnej činnosti lifrovala drogy každému. Starí ľudia a deti začali brať ich svinstvo. Nový vek si žiadal nový fet. Morfetamín vyvoláva čistú extázu a žiadny dojazd. Pár miligramov z teba urobí Boha. Kúpiš si to cez internet pokiaľ máš 18 rokov. Nastavíš si ako dlho chceš fičať. Ten stav odoznie a ty môžeš pracovať. Šťastie je v ponuke a ty ho už nemusíš hľadať. Morfetamín nieje nejak silne návykový, jedná sa tu skôr o psychickú závislosť. Substancia je drahá ale legálna, nejde to zastaviť. No v dnešnej dobe sú ľudia čoraz viac vynliezaví a drogy tu budú stále dokiaľ tu budú ľudia. Ľudia ako Styx používajú inú formu výroby a predávajú to za lacnejší peniaz. Budem mať pochopenie pre ten stav ktorý som si zažil sám na vlastnej koži. Niekedy je dosť ťažké vyhnať svojich démonov z hlavy. A možno tu fakt o nič nejde a trebárs bude doma spať. Vedel som iba to, že tentokrát aj ja chcem niekomu pomôcť. Bol som už skoro pred spomínaným železničným mostom a tak som trocha spomalil. Vonku bola hmla vznášajúca sa nad hladinou rieky. Spústy toxického svinstva z tovární, niekoľko barelov s rádioaktívnym odpadom a občas aj nejaká tá molekula vody. To čo ma čakalo hneď za tým ma totálne zmrazilo. Na vlhkej studenej zemi ležalo o niečo studenejšie mŕtve telo mladej ženy. Mala prerezané tepny na rukách a vyrezané oči. Do riti... Zase ten skurvený hajzel! Potom som sa ľahko oprel o železné zábradlie. Jedna železná rúrka zo zábradlia sa náhle uvoľnila a padla mi priamo k nohám. Pozrel som sa jej do tváre, prehľadal som telo a v kapse nohavíc som našiel jej doklady. Bola to Ann.
CINTORÍN
Moja cesta na policajnú stanicu viedla popri predajni WME a predstavte si, že ten blbý fízel tam ešte stále postával ako taký soľný stĺp. Keď som ho zbadal prudko som pribrzdil až zapískali gumy.
- Človeče, kto vás to učil jazdiť?
- Zberateľ mŕtvych očí zase úradoval.
- Nejak vám nerozumiem
- Zatiaľ čo tu strážite nejaký mizerný zasraný obchod s elektronikou, kúsok od vás nejaký grázel predčasne ukončil život ďalšej mladej nevinnej ženy.
- Čože? Vražda? A kde to je?
- Leží chúďa pod železničným mostom na pobreží. Možno by ste mal zavolať na stanicu, nech tam niekoho pošlú s plastikovým vrecom. To snáď ešte polícia zvládne.
- Nefunguje mi vysielačka. Rýchlo to bež ohlásiť na stanicu sám ešte dokým sa neznehodnotia všetky dôkazy.
- Kurva, čo to s vami policajtami do riti je? Každý mesiac na daniach prispievam na vaše tlsté zadky, tak padajte robiť niečo rozumnejšie než strážneho psa pred nejakým posraným kšeftom s mizernou elektronikou.
- No dobre, dobre. Zájdem sa pozrieť pod ten most a potom zájdem na stanicu. Počuj, ty vyzeráš ako celkom slušný človek, že to tu na chvíľu postrážiš? Chlapi z verejných oprav sú tu za pár minút.
- Ale áno. Žiadny problém šerife.
Keď odišiel tak som sa začal prehrabovať vo výlohe obchodu, ale jedinou použiteľnou vecou bol digitálny fotoaparát, ktorý som si aj hneď zobral. Ostatné veci boli dokopy použiteľné iba s mozgovými implantátmi, ktoré nanešťastie nevlastním. V tej chvíli som už nepotreboval nič riešiť s tupými fízlami a tak moja ďalšia cesta viedla naspäť na cintorín. Potreboval som nejako uplatiť Steepa. Potreboval som nájsť odpovede v pátraní po vraždiacom psychopatovi. Poslednou možnosťou by bolo pritlačiť mu trochu krk.
Keď som dorazil na cintorín pribudol tam jeden prázdny hrob. Zdalo sa, že Steep už dokončil svoje dielo. Pomyslel som si, že snáď by som mal ten hrob preskúmať bližšie, ale bolo tam dosť mizerné osvetlenie. Miniatúrna baterka na mojich kľúčoch zaliala temnotu hrobu jasným a oslnivým svetlom a odhalila na samom dne malý mosadzný kľúč. Steep ho tam musel stratiť pri kopaní. Vychádzal som z hrobu tak, aby ma nikto nevidel, keď tu zrazu som zbadal hrob mojej milej. Tu spočíva životom zmučené telo Tess, ktorej bol život násilne odoprený krutým násilím. Ah môj poklad. Nedokázal som viac zastaviť prúd sĺz z mojich očí. Keď som sa trocha pozbieral, zamieril som ku hrobke, kde by sa mohol skrývať. Skúsil som otvoriť s nájdeným kľúčikom staré a schátralé dvere tej schátralej krypty. Tento kľúčik však do zámku nepasoval. Z kufra auta som však vytiahol skorodovanú no napriek tomu celkom pevne sa tváriacu železnú tyčku, ktorú som našiel pri moste, kde ležalo mŕtve telo Ann. Podarilo sa mi tyčou vypáčiť dvere do hrobky. Asi sa už nebudú dať zamknúť ale to mi ani v najmenšom vtedy netrhalo žily. V krátkej chodbičke ležalo na zemi pár krabíc naložených pašovaným chlastom. Len čo som vrkočil dnu uvidel som Steepa nahého do pol pása, s rukami za pásom a na podstavci ležala mŕtvola mladej ženy. To musí byť tá zavraždená žena, čo o nej rozprával ten policajt.
- Ty úchylné prasa, čo to tu predvádzaš s tou mŕtvou holkou?!
- Čo je ti kurva do toho, ty dement? A ihneď odtiaľto vypadni! Rád by som sa v kľude a o samote trochu pohral tu s touto milou slečinkou.
- Tie tvoje milostné hrátky by určite zaujímaly políciu. Čo by si povedal na to, keby so sa s touto informáciu zastavil na miestnej policajnej stanici?
- A kde máš nejaké dôkazy blbče? Ha ha... než sa nejaký blbý cajt uráči prísť sem si to obhliadnuť, tak už bude táto roztomilá kočička nejaký ten meter pod zemou.
- Je mi z teby na zvracanie, ty hovado.
- Snaž sa čím skôr vypadnúť, ty idiot.
Vytiahol som z vrecka fotoaparát z výlohy a vyfotil som si onú pochmúrnu scenériu hrobky s hrobárom zneužívajúcim mŕtvu ženu v popredí.
- Hej! Čo to ako malo znamenať s tým zasraným foťákom?
- To znamená, že teraz si môže ktokoľvek a kdekoľvek detailne prehliadnuť čo to tu predvádzaš na cintoríne za prasačiny.
- No to snáď... Ty skurvysyn vypatlaný, okamžite mi navaľ ten fotoaparát lebo...
- Lebo čo?!
- Alebo vieš čo? Ty si predsa chcel nejakú tú informáciu o smrti tých žien. Možno by som s tebou mohol o tom nejak rozkecať, ak vymažeš pamäť vo foťáku.
- To znie dobre, tak teda hovor.
- Počul som jedného z tých debilných policajtov, ako hovoril niečo o tom, že väčšina z tých zabitých žien bola pred smrťou videná v doprovode istého postaršieho chlapíka v čiernom.
- Zistili jeho totožnosť?
- Nie ale ja tuším o koho ide. Otec Charles Kain. Párkrát som ho totiž videl s dvoma s tých zavraždených v bare Haluzion.
- Otec Kain? On je kňaz alebo niečo také? Povedz mi kam ešte chodí.
- Hej. Tak nejak. Katolík. Vedie jediný kostol v meste na severovýchode, kúsok odtiaľto. Občas mu tam chodím s niečím pomôcť. No a ešte, že raz za čas zájde za svojim bratom, ktorý pracuje v jednom sklade firmy Core Systems neďaleko Haluzionu. To je všetko čo viem, tak teraz vymaž tú pamäť v tom foťáku.
Vymazal som za hrobárovho dozoru pamäť fotoaparátu, keď tu mi niečo blesklo hlavou. Nesmierna nenávisť a hnev sa nahrnuli do každučkej molekuly môjho tela. Ten zasraný nekrofil pochovával aj moju Tess. Ten hnusák siahal na moju Tess. Ten hajzel za to navštívi zem tieňov. Popadol som jeho lopatu a v záchvate všetkej zúrivosti som ho celou silou udrel do hlavy. Rana bola nanešťastie smrteľná a tak som v záchvate paniky obe mŕtve telá ukryl do rakvy a snažil som sa odtiaľ čo najskôr zmiznúť. Keď som vyšiel von tak som sa nemohol vyhnúť pohľadu páru očí jediného svedka všade naokolo. Steepov starý a túlavý pes tam len tak sedel priviazaný o strom a srdcervúco skučal.
KOSTOL
Cítil som tú neuveriteľnú iróniu keď som uháňal strašnou rýchlosťou do kostola s krvavými stopami na šatách. Neskutočná túžba po pomste mi každou chvíľou pumpovala do žíl čoraz viac adrenalínu. Až keď som sa ocitol pred takzvaným svätostánkom, uvedomil som si, že teraz nesmiem konať nepremyslene. Predsa sa vo mne ozval posledný kúsok svedomia, ktorý vo mne driemal. Tá nešťastná scéna zo Steepom sa už nikdy nebude dať vymazať z mojej pamäti. Môj plán vyžadoval istotu.
Keď som pohol kľučkou, otvoril staré dubové dvere, vkročil som dnu a s treskotom som ich opäť zavrel. Vtedy si ma všimol Kain, ktorý niečo robil pri oltári a vzapätí sa vybral dlhou chodbou pomädzi asi tucet lavíc ku mne. Ticho som tam stál a čakal som kedy ma osloví:
- Cítim okolo teba nechutný pach smrti. Čo si zač? Si snáď sám démon či len jeho prisluhovač?
- Ja síce poriadne neviem, kto som, ale ty si podľa všetkého pekný magor ale to je jedno. Na niečo sa ťa chcem spýt...
- Mlč ty úbožiak! Tvoje myšlienky prezradzujú ďaleko viac než tvoj neohybný jazyk. Budem žiadať Boha za oslobodenie tvojej duše, ale dúfam, že ti neodpustí. Takí ako ty môžu za stav vecí okolo nás. Toto mesto je mestom hriechu a bezbožnosti. A Boh nás za to potrestal.
- Ako potrestal? Čo to zase kecáš?
- Zoslal na toto mesto démona tieňa a noci, ktorý preklial toto mesto naveky.
- Preklial? Čo je to zase za blbosť?
- Priestor a čas sa rúca. Otroci technológie omotali svet optickými káblami a dusia ho. Môj vlastný brat kdesi v podzemí prednáša svoje hlúpe binárne formule a pre slávu a peniaze pracuje pre istú korporáciu, ktorá ovláda toto mesto. Je mojou hambou aj mojím trestom. To vďaka nemu svet tieňov preniká do nášho sveta a démoni noci budú čo nevidieť okupovať toto hriešne mesto. A len ja poznám spôsob, ako uzmieriť Boha a ukojiť hnev démona tieňov. A teraz zmizni a nezamoruj sväté miesto svojim pachom smrti.
Otec Kain sa pomaly vzďaloval ku oltáru a ja som si všimol pri dverách malú schránku na milodary. Počkal som až sa Kain úplne vzdiali na druhý koniec kostola a opatrne som vsunul Steepov mosadzný kľúčik do zámku na schránke. Kľúč bez problémov odomkol zámok a ja som sa mohol zmocniť úžastného bohatstva v podobe niekoľko málo mincí. Zdá sa, že pán Steep si tu okrem duchovnej útechy chodil občas aj pre menšiu finančnú výpomoc. Odchádzam z kostola a naraz si uvedomujem, že som úplne zabudol na Akko. Určite si stále robí starosti o Ann. Prečo ja som ten, ktorý jej má oznámiť takúto strašnú novinu? Aká čudná hra osudu ma dostala do tohto zamotaného kruhu? Musím ju nájsť a zároveň si premyslieť moje ďalšie kroky.
Dal som si dole krvavú bundu a neisto som vošiel do baru. Spoza baru na mňa kývol zavalitý Nick. Pozrel som sa na Akko. Mala pri sebe ďalšiu rundu. Vyzerala, že je na tom podstatne horšie ako pred dvoma hodinami.
- Ahoj
- Je mi to ľúto, ale Ann je mŕtva.
- Čože?
- Niekto ju zavraždil. Našiel som jej telo pod mostom.
- Ach bože... Ann. Kto jej to len mohol urobiť?
- Zdá sa, že ten parchant má na svedomí viac životov, ako len Ann.
- Ty o ňom niečo vieš?
- Zatiaľ len to, že ten zasraný parchant najskôr zabil aj moju priateľku.
- To je mi ľúto.
- Áno, mne takisto.
- Ah mne je neskutočne zle. Zdá sa, že budem musieť odísť.
- V poriadku. Drž sa.
- Áno, aj ty.
Ešte som ju objal na rozlúčku. Keď odišla vhodil som tých zopár mincí, čo som mal do výherného automatu, ktorý stál pri bare. Nijak veľmi nedúfam vo výhru. Napriek tomu je ku mne momentálne osud priaznivo naklonený a automat zo seba predsa len vykašle menšiu výhru. Presnejšie dvesto eurodolárov v hotovosti. Ako som sa poobzeral po bare tak som si všimol Styxa, ako vychádzal z hajzlu. Sadol som si do boxu a zakýval som na neho čerstvými bankovkami. Prisadol si ku mne a dokonca som si všimol na jeho tvári niečo, čo sa podobalo na úsmev.
- Tak ako ti môžem pomôcť?
- Hmmm dve géčka tvrdého fetu za dve kilá tvrdej meny. Môže byť?
- Jasné. Tu to máš. A hlavne sa nestrať v zemi tieňov?
- To musíš v kuse rozprávať ako nejaký zdrogovaný poet?
Vtedy som ešte netušil, že mám v ruke chémiu, ktorá spôsobí šok. Šok tak silný, že v momente zavrhnem myšlienku na to, že to čo vidím je reálne a otupí môj strach natoľko, že prestanem veriť v jeho existenciu. Z vrecka vyťahujem telefón a volám Willymu. Asi preto lebo mu chcem pomôcť prekonať absťák aby som mu splatil dlh keď bol zase on na chvíľu pri peniazoch. Naštastie nieje ďaleko a ja ho tu môžem kľudne počkať, kým príde aby sme tak ako niekedy začali ďalekosiahlu debatu o nekonečnej filozofii života.
Keď vošiel do baru bol celý mokrý
- Pozerám že sa stále sprchuješ v kyslom daždi
- No nazdar
- Mal by som pre teba niečo na vylepšenie nálady
- A to má byť akože čo?
- Morfák od Styxa. Na tom odletíš až na koniec galaxie.
- No nekecaj. Tak sem s tým.
- Nieje tu vhodné miesto. Poďme sa presunúť na vonku.
Odsypal som Willymu na záchodoch polovicu morfetamínu v sáčku. Willy bol z toho momentálneho šťastia, že má zase čím nakŕmiť žily dosť mimo, ale potom mu behom nanosekundy blesklo hlavou, že to asi nebudem chcieť zadarmo a za dverami silne znervóznel.
- No... a čo ako zato?
- No, rád by som len na pár minút využil niečo málo tvojich skúseností z tvojej hlavnej pracovnej činnosti.
- Čože? A vieš určite, že sa ti to so mnou bude páčiť? No ja som myslel, že si skôr na ženské ...ale...
- Ja som mal skôr na mysli tvoje skúsenosti s vykrádaním bytov
- A....a..aha. No jasné. Nema problema. Však vieš...s tým predtým...som si iba robil srandu, človeče....ha...ha.
- No jasné... Ide mi len o jedny dvere poblízku do skladu Core Systems. Síce majú elektronický zámok, ale to snáď nieje pre teba žiadny problém.
- Tak fajn, len mi daj pár minút...ale podľa mňa je to len strata času. Ten sklad patrí istej energetickej spoločnosti a okrem okrem nejakých drôtov a potkanov tam na nič zaujímavého nenarazíš.
Benzzen sa odlepil od dverí, primotal sa ku dverám v uličke naproti a za pár minút práce s istým podozrivým a nie príliš legálnym prístrojom otvoril dvere do skladu. Zatiaľ čo Willy striehol vonku ja som sa odobral do skladiska. Na šachovnicovej podlahe ležali steny založené s rôznymi zapečatenými drevenými bedničkami. Hromady starostlivo uzavrených a uzamknutých bedničiek s neznámym obsahom. Hmmm do týchto bedničiek sa bez patričného kľúča nedostanem. Medzi nimy bol ovládací panel a vchod do veľkého nákladného výťahu. Tieto dvere silou vôle ani paží asi neotvorím. Na klávesnici som vyskúšal zopár tlačítiek ale zdá sa, že panel je nefunkčný. Vytiahol som z kapsy vreckový vyskakovací nôž s kovovou rúčkou, ktorý som naštastie mal stále pri sebe a pomocou neho som odskrutkoval kryt panelu. Vo vnútri som zbadal dve veľmi sofistikované plošné spoje, LED kontrolka a SMT mikročipy avšak všimol som si, že poistka je spálená. Začal som sa rozhliať po zemi a k môjmu veľkému šťastiu som našiel kúsok drôtika. Avšak drôt bol pokrytý hrdzou a tak som ho s nožíkom musel trocha očistiť. Drôtom som skratoval poistku a ovládací panel ožil. Displej sa rozsvietil a zasvietil na ňom nápis SYSTEM OK. Panel je síce funkčný, ale aký mám teraz vložiť kód? Pokúsil som sa vyskúšať nejaké náhodné kombinácie čísel ale samozrejme bezvýsledne. Nedá sa nič robiť. Budem musieť niečo vymyslieť a vrátiť sa sem zajtra keď sa presvedčím, že na ten môj dnešný výlet sa medzitým neprišlo. Vonku ma Willy uistil, že ak by som sa chcel vrátiť dvere sa automaticky otvoria po stisknutí tlačítka OK. Potom sa stratil niekde do tmy.
MORFETAMÍN
Keď som došiel do môjho bytu nemohol som si pomôcť ale zmocnila sa ma úzkosť, že som zase sám. Zapálil som si cigaretu a do prázdneho pohára som si nalial trochu červeného vína. Zobral som do rúk knihu od Charlesa Dickensa. Začal som čítať ale nemohol som sa sústrediť. V mysli sa mi stále vracali obrázky Steepa, Ann a toho posadnutého kňaza. Ak to teraz vzdám budem mať do konca života výčitky. Urobil som to čo sa mi v danej chvíli zdalo ako východisko z tejto slepej uličky. Rozpustil som na lyžičke trochu morfetamínu vo vode, natiahol ju do striekačky a potom som si napichol žilu. Cítil som ako sa mi žilami valí uragán tepla a energie a bolo mi po dlhej dobe zase trochu fajn. Obracal som stránky knihy a z rôznych slov som si poskladal nejaké trhlé vety. Tento pocit ale asi po hodine vystriedal pocit totálneho fyzického i duševného kolapsu a mal som obrovské nutkanie aspoň na chvíľu niekde natiahnut svoje biedne telo a uvolniť zchátralé svalstvo. Fakt som sa cítil k smrti vyčerpaný, motala sa mi hlava a z diaľky akoby ku mne prehovárali temné nezrozumiteľné hlasy. Padol som na posteľ a vzápätí som sa už akoby prepadol do temnoty nevedomia. Neviem či to bol fakt iba sen, lebo sa mi to zdalo strašne živé. Videl som lúku na ktorej bolo plno stromov. V pozadí sa čneli hory, nad ktorými bola obloha posiata množstvom hviezd. Uprostred toho všetkého bol nejaký betónový kruh, nad ktorými viseli vo vzduchu planéty. Pred nimi sa vznášalo niečo ako prízrak. Bezfarebný obraz ženy so sklopenými očami. Bolo jej vidno iba ruky a tvár akokeby si držala uši. Všetko ostatné sa akoby rozplývalo vo vzduchu. Prehovorila ku mne.
- Vitaj naspät zblúdilá duša.
- Naspäť? Ako to myslíš?
- Ach nie. Zdá sa, že tvoje spomienky zostaly po tvojom odchode tu. Mala som to predpokladať. Moja chyba.
- Toto je ale riadne debilná haluz. Asi som to prehnal s tým morfom.
- Tvoje závery sú mylné. Ja som Elizion, jedna z Tieňov. Bol si mnou nedávno prepustený zo sveta Tieňov, aby si našiel odpoveď.
- Aký svet Tieňov a aká odpoveď?
- Vari si naozaj nepamätáš na svoju vlastnú SMRŤ? Na svoj hnev a nenávisť? Na smútok a beznádej? Na lásku? A na moju prosbu?
- O čo ti vlastne ide?
- Trilióny svetov sa rútia do jedného bodu a hrozia zánikom všetkého. Čosi v jednej z realít začalo porušovať zákony vesmíru a jeho poriadok začína miznúť v hlbinách chaosu.
- A to niečo je v mojej realite? Mám divný pocit, že ten chaos vesmíru začína v mojej hlave. Stále nejak nechápem súvislosti.
- Keď si sem onej noci prišiel, čosi ťa stále ešte viazalo k tvojej rodnej realite. To niečo bola túžba. Túžba po pomste za smrť tvojej lásky. Tvoj spätný prechod do tvojej minulej reality bol o to ľahší a ja som toho využila. Poprosila som ťa o zistenie príčiny návratu chaosu do vesmírneho poriadku a pomohla ti s návratom zo sveta tieňov.
- Proste už zase bláznim. Hneď ako sa preberiem z tohoto strašného tripu, tak si zájdem naspäť do cvokárne.
- Nesmieš pochybovať. Prosím. Iba tak pri návrate neprídeš o svoje spomienky. Teraz sa vráť a pátraj po odpovedi. Nemáme veľa času. Tak choď...CHOĎ...CHOĎ...
Keď som sa prebral nemohol som tomu uveriť, že to bol iba obyčajný sen. Čo ak to bola naozaj pravda a ja som fakt bol vo svete mŕtvych. Tá myšlienka ma desila a cítil som veľmi silné nutkanie vyjsť von s bytu. Rozhodol som sa že navštívim hrob Tess. Po ceste som kúpil nejaké sviečky na hrob a peknú smútočnú kyticu.
Pred bránou cintorína ma pochytil veľmi zvláštny pocit. Bolo to akoby som započul nejaké nejasné zvuky. Srdce sa mi rozbúšilo ako keby mi do neho pichli dávku adrenalínu. Niečo čo mi vravelo, že tu opäť niesom sám. Ale kto sa môže ponevierať v takúto neskorú hodinu na cintoríne veď už je hádam tri hodiny ráno. Prial som si mať so sebe nejakú zbraň ale nechcel som odtiaľ utiecť. Vo svojom vrecku som pevne zvieral svoj nožík a v druhej ruke držal kyticu. Bál som sa a zároveň mi to nedalo pokoj. Ak to sú policajti tak kde majú auto? Otvoril som starú prehnitú drevenú bránu cintorína a skoro som omdlel. Veniec mi spadol z ruky na zem. O náhrobok sa opierala žena. Veď to je moja úbohá Tess! Vyzerala tak ako si ju pamätám mala čierne dlhé vlasy a bola celá modrá. Čo tu preboha robí?
- Tess...
- Je tu taká zima a prázdno.
- Tess to som ja počuješ ma?
- Láska si to ty?
- Áno Tess, čo...čo to má znamenať? Veď ty si predsa mŕtva?!!
- Tvoj hlas...poznávam ťa...ale vidím okolo seba iba priepasť chaosu. Kde to vlastne som? Prečo ma poslala akurát sem? Povedala, že ma vráti naspäť...za tebou.
- Nerozumiem ti Tess. Kto ťa poslal a prečo?
- Musím nájsť odpoveď. Potom budem môcť zostať tu. Zostať s tebou. Ale niečo je zle. Je tu taká zima. Láska, pomôž mi prosím...
- Ale ja... ja neviem ako?
- Nájdi odpoveď... Skrýva sa pod týmto strašným mestom, na mieste, ktoré chránia čísla.
- Čísla? Aké čísla?
- Smrť všetko urovná lásko...to je ten kľúč k odpovedi.
Jej krehká postava sa začala rozplývať v priestore.
- Neodchádzaj Tess...Tess...TESSS..
REAKTOR
Ráno ma na stolíku čakala moja denná dávka antidepresív. Prehltol som tabletku escitalopramu a zapil som ju s pomarančovým džúsom. V dnešných novinách sa písali čudné príbehy ľudí, ktorí jasne videli duchov alebo počuli hlasy zo záhrobia. Potreboval by som nejak pretrieť s farbou ten nápis na stene. Omnia mors aequat. Smrť všetko urovná... Náhle mi preblesklo hlavou! Tess! Veď to spomenula moja Tess! Áno presne to. Smrť všetko urovná ale čo to má spoločné s číslami? Snáď to bude kombinácia pre nejaký vstupný kód? Jediné čo ma napadlo bol počet písmen v každom latinskom slove. Takže to je 546...?!? Radšej som si to zapísal na stránku notesu. Snáď mi to k niečomu bude. Odpoveď sa skrýva pod mestom... Ale veď... Ten sklad! Sklad Core Systems! Musím tam ísť naspäť! Musím zistiť čo sa tam skrýva.
Netrvalo dlho a bol som pred dverami onoho skladu. Na ulici sa ponevieralo zopár feťákov a tako som si musel dať pozor, aby ma nikto nevidel. Keď bol vzduch čistý stlačil som tlačítko OK na dverách a vošiel som do skladu. Do panelu pri výťahu som naťukal kód napísaný na stránke. Kdesi hlboko podo mnou sa ozval hluk prichádzajúceho výťahu. Vstúpil som do veľkého nákladného výťahu. Zišiel dole asi 10 metrov pod zemou. Dvere sa začali triasť a otvorili sa. Čo to? Všetko v miestnosti bolo rozmazané ako keby tam bol úplne zakrivený priestor. Niektoré predmety som videl dvojmo, trojmo iné sa vlnili ako keby žili svojim vlastným životom. Také niečo som ešte v živote nevidel. Zase halucinácie? Asi by som mal trocha obmedziť tú Styxovu chémiu. Uprostred bolo niečo čo vyzeralo ako dve obrovské na červeno svietiace hríbové klobúky stojace oproti sebe, upevnené na nejakých veľkých kovových zariadeniach, ktoré držala pokope obrovská železná konštrukcia upevnená na stene. Prapodivné zariadenie, ktoré malo najskôr na svedomí onen haluzoidný efekt v miestnosti. Teda dúfal som, že to je len neškodný efekt. Okolo prístroja stála rozmazaná postava vysokého muža s okuliarmi, s dlhými šedivými vlasmi učesanými dozadu a v bielej prúžkovanej košeli. Mal šialnený výraz v tvári a niečo s tým prístrojom prevádzal. Na stole mal položené akési súčiastky. Keď som vošiel do miestnosti zdvihol zrak.
- Čo to tu prevádzaš za experimenty?
- A čo tu ty sakra robíš?
- Hľadám odpoveď.
- Odpoveď na čo? Radšej honem rýchlo vypadni.
- Čo sa to tu vlastne deje? A čo sa vôbec deje v celom meste?
- Mesto je mŕtve. Všetko v okruhu dvesto kilometrov je už v podstate mŕtve.
- Si zjetý alebo čo?
- Ja... Moje meno je Alex Kain. Ja za to všetko môžem. To ja som postavil ten zasraný experimentálny fúzny reaktor. Došlo k nehode, ale namiesto výbuchu a zničení mesta došlo k zrúteniu časopriestoru. Všetko je teraz inak. Všetko je na hovno.
- Tak ten zasraný krám vypni.
- A o čo sa asi už toľko mesiacov snažím? Keby aspoň nebol môj brat taký dement.
- Tvoj brat? Myslíš teraz toho fanatického kňaza
- Áno, toho katolíckeho ignoranta. Ten magor si myslí, že je to trest boží za naše hriechy. Ale ja ti niečo poviem. To on je ten najhorší skurvysyn v meste. Kdesi sa dočítal o rituáloch na uzmierenie démona noci a teraz chodí po nociach po meste a vraždí mladé nevinné ženy. Ich mŕtve oči majú vraj zaplašiť tiene smrti.
- Ten zasraný hajzel!!!
- A naviac ešte mal tú drzosť ukradnúť mi disk so všetkými mojimi poznámkami. Bez nich sa mi nedarí ten reaktor zničiť anomálie okolo mesta sú stále silnejšie. Ako veľmi ja toho grázla nenávidím.
- Prečo si ho nechal ďalej vraždiť?!
- Seriem na neho. Aj tak je už mŕtvy. Všetci sú mŕtvi. Akonáhle sa mi podarí vypnúť ten reaktor, exploduje a celé mesto sa vyparí aj s tým náboženským fanatikom. Anomália zanikne a zbytok sveta zostane nedotknutý. Nedokážeš si ani predstaviť aký bordel musí tá anomália napáchať v samotnej podstate časopriestoru.
- Pokúsim sa získať ten disk. Snáď ti tie poznámky pomôžu.
SMRŤ VŠETKO UROVNÁ
Hnev, strašný hnev, nenávisť a túžba po pomste napĺňali každú bunku môjho tela cestou do kostola. Z priehradky môjho auta som jednou rukou vytiahol fľašu whisky a riadne som si odpil. Už som sa blížil ku kostolu a tesne pred ním som prudko zabrzdil až mi zaškrípali pneumatiky. Utrel som si z čela pot, ktorý sa mi pramienkom valil až za golier mojej koženej vesty. Dvere kostola riadne zaškrípali. Vo vnútri hrala tichá organová hudba. Vo svetle sviečok stál pri oltári otec Kain. Miestny ochranca falošnej morálky. Môj výkrik začal rozrezávať vzduch.
- Ty zasraný sadistický vrah!!!
- O čom to rozprávaš ty chodiaca mŕtvola?
- Zabil si ich. Všetky tie nevinné ženy si zabil ty. Kde sa v tebe berie všetka tá krutosť?
- Ich smrť poslúži dobru. Je to pre záchranu celého mesta. I celého sveta. Starostlivo som ich jednu po druhej vybral tak, aby zodpovedali proroctvám v knihe Mŕtvych.
- Ich smrť bola zbytočná. Žiadne obete nespasia tento svet. Trpeli len pre tvoju falošnú morálku, nesmyselnú vieru a mŕtveho Boha. Si naozaj tak slepý?!
- Mlč už ty démon!
- Nie nebudem! Jedna z tých tvojich obetí bola moja Tess. Toľko trpela celý život, a trpela aj pri odchode z tohoto sveta. A to tvojou rukou!
- Si snáď len blázon, rovnako ako môj prekliaty brat? Alebo...
- Žiadny démoni tieňov neexistujú. Sú to iba projekcie ľudí z iných paralelných realít, ktorí nechcene zasahujú do nášho sveta vďaka zrúteniu časopriestoru.
- Patríš k nim... Patríš k démonom tieňov. Ja som to tušil. Ale v tomto svete si vraj zraniteľný rovnako ako my. Hneď sa presvedčím...
V Kainovej ruke sa zableskol dlhý ostrý nôž. Kain s ním urobil proti mne prudký výpad. Uskočil som, ale čepeľ sa bolestivo zviezla po mojej koži na ruke, zanechávajúc za sebou krvavú stopu.
Vytiahol som takisto nôž a zaútočil som proti nemu. Môj útok, podporovaný vlnami adrenalínu, hnevu, zúrivosti a túžbe po pomste bol omnoho úspešnejší a zasiahol som Kaina priamo do srdca. Potom som prehľadal mŕtve telo. V ľavej kapse som našiel Alexov disk s poznámkami.
- A teraz sa prac do sveta Tieňov a dúfaj, že ťa tam nestretnem, ty hajzel!
Medzitým sa v centre mesta rozpútalo peklo. Po ceste do skladu som sa kochal obrázkami chaosu v meste. Na uliciach bolo množstvo výtržníkov, rozbité reklamné výlohy a zopár horiacich áut. Bočnými uličkami musel kľučkovať pomedzi prevrátené odpadkové koše. Policajti si ma naštastie vôbec nevšimali. Mali dosť starostí s výtržníkmi a tak som sa konečne dostal do uličky so skladom. Keď vošiel dnu, dvere som radšej za sebou zamkol tlačítkom LOCK zo strachu aby na nás nezaútočili nejakí anarchisti. Zviezol som sa dole, vstúpil som do pokriveného priestoru a utekal som za Alexom.
- Ani si nevieš predstaviť čo sa to vonku deje. Tu je ten tvoj disk. A teraz sa snaž čo najskôr vypnúť ten zasraný reaktor.
- Ani nevieš ako si mi pomohol. Teraz už by to všetko malo byť iba otázkou niekoľkých hodín.
- Rád som pomohol. Tebe aj mne...
Sotva som vyšiel na ulicu, dážď ako keby spláchol z mojej duše niečo z mojich tieňov. Ostal iba smútok a totálne fyzické i duševné vyčerpanie. Jediné po čom som túžil bol spánok. Odišiel som naspäť do svojho bytu a ľahol som si oblečený na posteľ. Motala sa mi hlava a moje telo o chvíľu prepadlo spánku. V sne sa mi vynoril opäť ten istý obraz z paralelného sveta v popredí s tieňom Elizion.
- Vitaj znova naspäť.
- Mám pre teba odpoveď.
- Nieje treba slov. Čítam v tvojich myšlienkach a viem, že zamedzenie šírenia chaosu sa vďaka tebe už čoskoro uskutotoční.
- Chcem od teba tiež nejakú tú odpoveď. Moja Tess blúdi v mojej realite neschopná návratu ani do jedného z týchto svetov. Ako jej pomôcť dosiahnuť brehov iného sveta?
- Jej telo a myseľ utonuli v trhline časopriestoru. Viacmenej zrušenie časopriestorovej anomálie by malo dopomôcť k dokončeniu jej cesty do inej reality. Ty už patríš do sveta Tieňov, ale ona nie. Nájde kľud a mier v inej realite a jej spomienky pohltí ničota. Bude to tak pre ňu lepšie..a teraz odíď. Odíď sa pripraviť na cestu do nášho sveta. Odíď ZOMRIEŤ...
Prebral som sa obklopený štyrmi bielymi stenami a zamrežovaným oknom. Bol som naspäť na psychiatrii neschopný si spomenúť ako a prečo som zasa späť. Pokiaľ som samozrejme vôbec odtiaľ odišiel. Možno to všetko bola len jedna šialená a zmätená halucinácia. Možno to bol len sen. Možno je skutočnosť omnoho horšia. Možno... Ale možno sa za oknami rozhoria v jednej nanosekunde trilióny žhavých sĺnk a spália moje tiene v duši. A všetko to trápenie konečne a navždy skončí...snáď...

Ivan Špak

Ivan Špak

Diskusia

Spacer
Niečo mi napadlo: Táto poviedka by sa mala premenovať na "Parádna sračka". Tým nechcem povedať, že stojí za h..., ale že slovo toho významu sa tam vyskytovalo toľkokrát, že som to radšej ani nepočítal... :D
20.04.2011
Aldeberan
ja som narátal 8. to zas nie je až tak moc :)
21.04.2011
silvia (Anonym)
tých "Parádnych sračiek" je tu trošku viac, nie? zvracala som, ale to je moje prekliatie, že fyzicky prežívam umenie, ako mi povedal jeden starý šaman. tak nech sa vám darí a ja idem do novinového stánku pozreť nejakú lovestory :)
21.04.2011
jurinko
Zatial som to necital, ale ked pri nejakom scifi vracias, co potom robis pri tom lovestory? o_O [ja osobne teda grcam pri lovestory, ale zas tak ja som cynik, ze ano ;-) ]
21.04.2011
draculin
Divna haluz.Ale nie take hnusne, aby sme to chvalili, ze nas napina - tato dimenzia mi prislo skor ako umela poza. Snaha aby sa dielo co najviac odlisovalo, bolo v niecom silne a uderne. Akurat ze to nestaci.
Dejovo to vyzeralo ako pocitacova adventura - hrdina sa presuva z miesta na miesto, kde prebehne nejaky rozhovor. Lokality su v temnych farbach, obyvane standartne depresivnymi NPC, bez osobnosti. Hrdina chlasta, droguje, tak vseobecne sa snazi navodit dojem stratenej existencie, ale chyba naznak dovodu PRECO vlastne robi to, co robi. Nie je uveritelny, je to len babka, ktoru autor taha svojim svetom. Rozhovory su osobitna kapitola - nabuduce tam davat uvadzacie vety, aby sa nemylilo, kto co hovori. Vynechat uvodne a rozluckove formulacie.
21.04.2011
draculin
...Ozivit ich textom, aby to nebol len prepis rozhovoru. Urcite si videl v nejakej literature ako vyzera dialog,nie?
21.04.2011
lucia hujsiova
Hm... Niecim ma to predsa zaujalo.
Viac sa mi pacili subjektivne stavy, dialogy posobia umelo. Naduzivanie "sraciek" - vadi to hned v uvode. Pozor na striedanie casovych rovin (minuly / pritomny cas v tom istom odstavci). Pozor na gramatiku.
Potencial to ma, chce to len dalej pisat, pisat, pisat, zbierat skusenosti. A odlozit text tak na mesiac do zasuvky, potom znovu precitat a zhodnotit z odstupu. Dat precitat zopar ludom a preskrtat.
21.04.2011
Spacer
Súhlasím s ostatnými a odporúčam "striedať nadávky" - my sme tak bohatý jazyk na vulgarizmy! Inak ako poviedka to nebolo zlé... :D
21.04.2011
silvia (Anonym)
Vopred sa ospravedlnujem autorovi, bude to mimo tému, ale chcem sa podakovat draculinovi, tvoje slová majú svoju váhu, ak budem dlhšie uvažovať o umelej poze, tak sa mi podarí ten moj primitívny pud zatlačiť niekde do zadku a určite mi bude milšie šklbanie v zadku a venovanie sa technickým formám ako vyrovnávanie hladín vedomia napínaním. možno je to len problém odosobnenosti, možno stačí len menej vedieť, v každom prípade dal si mi dobrý impulz. ď.
22.04.2011
draculin
Sice nechapem tak uplne za co dakujes, ale rado sa stalo :)
22.04.2011
draculin
...a nejak mam pocit, ze ma tu niekto pozna, akurat neviem identifikovat,hm....
22.04.2011
jurinko
Fantasticky na hovno scenar k nudnej adventure, prepchatej tonami a tonami prisernych chyb vsetkeho druhu. Ak chces pisat, prestan hrat hry typu "dostan sa z miestnosti za pomoci klucika, vazy a pacidla" a skus si precitat aspon jedno literarne dielo. Dal som 1
26.04.2011
Rose
No tato kombinacia horor – scifi – fantasy prvkov by mozno nebola zla, keby to bolo nejak zaujimavo podane. Ale tie situacie a vsetko, co tam opisujes, posobi strasne neuveritelne, same pozliepane klise akoby z takych beckovych hollywoodskych filmov (vsetko do seba perfektne zapada, vsetko presne nacasovane a predvidatelne). A celkovo, mi to pripada dost naivne porozpravane. Ani neviem, ako sa mam na toto dielo pozerat. Pokial by to bolo myslene ako nejaka parodia, alebo ze sa to vsetko deje iba v hlave hlavnej postavy, hmm... to by sa mozno aj dalo... No nie je celkom jasne, co to ma byt. Neviem, skus si to porovnat s nejakou serioznou knihou a uvidis, ako ma vyzerat beletria.
02.05.2011
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.