Dieťa Menom Zem

Sci-fi "rozprávka" o tom, že planéta Zem to s nami myslí naozaj vážne a to isté očakáva od nás...
Filmová história scifi
Jupiter, ich najväčší a najrozumnejší brat, ich už znova musel napomenúť, pretože ich hádky boli na dennom poriadku.
Najkrajšie z detí – Zem – stále tvrdilo, že hádku vyvoláva Venuša s Marsom; tí zasa tvrdili opak.
„Je to vlastne jedno,“ vyslal im Jupiter správu, pričom nezabudol dodať: „Ste ako malé planéty! Už by ste mali konečne dostať rozum...“
Venušina logika sa opäť prejavila ako tvrdý oriešok na rozlúsknutie.
„Nie je to také jednoduché!“ odpovedala s veľkým odhodlaním. „Zem si nikdy nechce priznať svoju výhodu oproti nám ostatným...“
‘Stále dookola tá istá pesnička!’, pomyslel si trpko Jupiter. Venuša pokračovala vo svojej ponose. „Nikdy napríklad nepochopím, prečo tieto privilégiá patria práve Zemi. Čím to je? Je nás deväť v celej sústave, ale život môže jestvovať len na jednej z nás! Akým právom to takto funguje?“
Až na takéto nepríjemné otázky muselo odpovedať Slnko – rodič všetkých planét; mama, otec i učiteľ v jednom. Jeho odpoveď bola vždy priamočiara a úprimná; podobne sa i teraz snažilo umlčať zvedavú a neodbytnú Venušu.
„Funguje to takto z viacerých dôvodov,“ napojilo sa Slnko na pôvodnú otázku. „Hlavným dôvodom je umiestnenie Zeme v mojej sústave a vzdialenosť odo mňa. Stačí, keby Zem nebola treťou planétou sústavy, a už by na nej nemohol jestvovať život. Je to neuveriteľné, ale všetky okolnosti, ktoré prispeli k môjmu vzniku, sa pričinili i o život jestvujúci na Zemi. Na tvoju otázku, milá Venuša, prečo život nemôže jestvovať ani na jednej z vás, je veľmi jednoduchá odpoveď: Nemáte na to vhodné podmienky. Nemáte žiadnu vodu, hoci Mars má na svojom povrchu ľadové štíty; máte nízku, alebo naopak príliš vysokú gravitáciu; nemáte žiadnu ochrannú atmosféru; žiaden kyslík; máte obrovské teplotné rozdiely a tak ďalej. Tých činiteľov je viac. Myslím si, že vysvetľovať vám všetkým už známe veci stále dokola je zbytočné...“
Práve týmto argumentom dokázalo Slnko odzbrojiť Venušu i Mars. Lenže až postupom času vyšlo najavo, že Venuša kládla takéto nezmyselné otázky kvôli závisti, ktorá u nej narastala s každým miléniom a ktorá postupne prepukla v absurdnú nenávisť. Toto Venušino správanie však časom vystriedali obavy z nepoznaného tajomstva, ktorým boli ľudia i iné stvorenia, žijúce na samotnej Zemi. O ľuďoch počula za tie tisícročia už mnoho vecí, ale až po dlhšom čase pochopila význam vety ‘život na Zemi’.
Zem totiž začala pomaly chradnúť, čo nahnalo Venuši strach.
* * *
Jej utrpenie bolo skutočné a zdalo sa, že celkom ho chápe iba Slnko. Ostatné planéty sa tvárili sústrastne, no v skutočnosti svoj postoj len predstierali. Jej bolesť si nedokázali predstaviť.
Venuša a Mars nechápali, keď sa Zem tak smutne sťažovala, že jej chorobou sú „ľudia“. Ľudia! Najinteligentnejšie bytosti žijúce na Zemi! Obaja si doposiaľ mysleli, že ľudia, práve vďaka svojej inteligencii, sú pozoruhodne úžasní a krásni. Až teraz, na ich veľké prekvapenie, sa opak zdal byť pravdou.
„Nemožno všetkých ľudí brať ako jeden celok,“ vyhlásilo v jednej dekáde Slnko. „Ľudia a vôbec život na Zemi sú ako my – odlišní. To, že svojím pokrokom spôsobujú mnohí z nich pre Zem drastické procesy, je výsledkom ich inteligencie.“
„Áno, ale takto ju zničia!“ zasiahol do rozhovoru Saturn, ktorému sa od hnevu rozkrútil prstenec.
„To je pravda,“ uznalo Slnko, „ale je tu jedna možnosť, ako im v tom zabrániť.“
Tá posledná veta zaujala všetky planéty. Najväčší dojem to urobilo na samotnú Zem. Zvážila význam tých slov a napokon sa Slnka zvedavo opýtala: „Naozaj jestvuje možnosť, ako zabrániť ľuďom, aby ma prestali ničiť?“
Odpoveď, ktorá nasledovala, bola pre Zem prekvapivo krutá. „Jediná možnosť, ako im v tom skutočne zabrániť, je vyhubiť ich. Všetkých, do jedného...“
Takúto odpoveď od Slnka nikto neočakával.
* * *
Bolo to obdobie, v ktorom stála Zem pred ťažkou dilemou: musela zastaviť ľudskú činnosť, ktorá skracovala jej existenciu. Riešenie problému bolo naviac umocnené naliehaním samotného Slnka, ktoré považovalo vyhubenie za jedinú správnu možnosť. Pre Zem to však bola nepredstaviteľná voľba: napriek svojej nemoci tých ľudí milovala.
V niekoľkonásobných miléniách svojho života (počas ktorých bola ešte stále dieťaťom vesmíru) sa Zem rozhodla uzavrieť na nejaký čas do seba a svojimi kontempláciami premýšľať o danom probléme. Práve vtedy, pod tlakom vlastných úvah, ktoré ju zaplavili ako tsunami, sa už po milióntykrát zahľadela na ľudí a započúvala sa tajne do ich rozhovorov. Premietla si v mysli všetky kontinenty; svojimi abstraktnými zmyslami preskúmala každý kút samej seba ... a to, čo videla vo väčšine krajín svojho Ja, ju len utvrdilo v tom, čo vedela: Narazila na všadeprítomnú krutosť, devastovanie, vraždenie, vojny, násilie... Keby v tom okamihu mohla plakať, plakala by tak, že by zaplavila všetky pevniny a soľ z jej sĺz by otrávila všetky formy života.
Jej smútok sa naviac umocnil, keď v tej obrovskej mase ľudí spoznala niekoľkotisíc jednotlivcov, ktorí Zem milovali. Skutočne milovali! Hoci to bola len minimálna časť ľudí, ktorým „vážne“ záležalo na jej blahu, rozhodla sa ušetriť ich životy. Povedala si, že im dá šancu – veď medzi nimi bolo mnoho nevinných ľudí!
Zem verila, že sa rozhodla správne. S týmto odhodlaním predstúpila i pred samotné Slnko.
* * *
Ostatné planéty si len mlčky vypočuli jej rozhodnutie. Jediný, kto napokon prehovoril, bolo Slnko.
„Si si istá, že si sa rozhodla správne?“
„Áno,“ odpovedala stručne Zem.
„A netrápi ťa, aký osud ťa čaká?“ nedalo sa odbiť Slnko. Zem však bola neoblomná ako kameň. „Trápi, ale túto otázku už mám vyriešenú. Vysvetlím to: Rozhodla som sa uchovať životy iba tých ľudí, na ktorých mi záleží. Jediné, čo ma naozaj znepokojuje, je to, že sa mi nepodarí zachrániť úplne všetkých ‘dobrých’ ľudí. Taktiež si to vo veľkom odnesú i iné živočíchy a vlastne i rastliny. Som však ochotná konať i za cenu istých obetí...“
„A ako to chceš urobiť?“ vyzvedalo naďalej Slnko.
„Celkom jednoducho,“ odpovedala pokojne Zem. „Zistila som, že ľudia sa rozdelili na akési dva tábory. Väčšinu ľudí tvorí veľká skupina zločincov, ktorí medzi sebou bojujú, ovládajú obrovské územia, ubližujú si navzájom a čo je vlastne zvláštne, opovrhujú tou druhou, podstatne menšou skupinou ľudí, ktorí sa snažia zo všetkých síl o moje blaho. Tou druhou skupinou sú ľudia, ktorým na mne záleží. Tvoria akúsi ‘kastu rozumných bytostí’, pričom sa zhromažďujú na bezpečných miestach. Považujú sa za akúsi pomyselnú archu, čím si zabezpečili odstup od prvej skupiny ľudí.
Túto kastu tvoria ženy, deti i muži. Čo ma mrzí, je, že ešte veľa ‘dobrých’ ľudí je proti svojej vôli primiešaných i do prvej skupiny, ale s tým už nič neurobím. Musím konať čo najrýchlejšie, aby som uchránila aspoň tú druhú skupinu.“
Keď sa Zem na chvíľu odmlčala, Slnko si vyžiadalo ďalšiu odpoveď. „Stále si nám nepovedala, ako to chceš urobiť.“
Zem oduševnene vysvetlila svoj plán. „Spôsobím pohromy. Katastrofy. Zameriam sa na miesta, kde sa sústreďuje prvá skupina a ten malý kúsok seba samej, kde sa nachádza ‘kasta’, ušetrím. Ostatné nechám na prírodu a vlastný biorytmus.“
Slnko si ten plán nechalo rozležať v héliovom jadre. Vtom mu napadla jedna vec, ale s tou istou myšlienkou ho predbehol inteligentný Jupiter, ktorý položil Zemi odvážnu otázku: „Viem, že dokážeš zariadiť katastrofy na svojom povrchu, ale ... neublíži ti to?“
Zem pyšne odpovedala: „Určite menej než vyčíňanie ľudí. Napokon, príroda je rozumná – verím tomu, že mi pomôže prekonať tento problém.“
Zdalo sa, že jej plán na všetkých zapôsobil.
* * *
To, čo nasledovalo na Zemi v ďalších dňoch, sa podobalo peklu. Pre ľudí bola však táto apokalypsa akýmsi božím hnevom. Objavila sa séria výbuchov činných sopiek, zemetrasení, záplav, hurikánov, obrovského sucha i dažďa – to všetko sa odohrávalo v nasledujúcich dňoch na povrchu Zeme. Strach sa striedal s panikou, bolesť s bezradnosťou. Nepomohli výkriky ľudí; nepomohli modlitby veriacich ani nárek umierajúcich – Zem smutne, ale s pocitom nevyhnutnosti vykonávala svoje dielo skazy.
Len jedno miesto pokorne odolávalo a žiadna z katastrof ho neohrozila... Jednalo sa o tiché údolie pod himalájskymi štítami. To ukrývalo v tibetskom opevnení niekoľkotisíc ľudí, ktorí sa v mohutnom kláštore tlačili hlava na hlave. Práve toto bola vyvolená skupina ľudí, ktorí dostali šancu pre život na Zemi. Bola to skupina šťastlivcov, ktorí o svojom poslaní nemali najmenšie tušenie.
* * *
Po niekoľkých dňoch bolo po všetkom. Vodca kasty nechápavo sledoval obrovský monitor v hlavnej miestnosti tibetského kláštora a prenos, ktorý pozoroval prostredníctvom satelitu, v ňom vyvolával množstvo otázok. Jeho myseľ bola napnutá ako struna. Vedel, že na Zemi vyčíňali pohromy; keď však videl spúšť, ktorá po nich zostala, bol z toho prinajmenšom v pomykove.
Na obrazovke sa postupne objavili všetky kontinenty: Amerika – žiadne prejavené známky života, len živočíšne mŕtvoly a všetko zdevastované. Európa – podobná situácia. To isté platilo i o iných častiach sveta.
Spočiatku ho prekvapilo, keď zistil, že len Antarktída, Arktída a Tibet ostali neporušené. Čudoval sa, prečo práve Tibet. Vtom ho to nadchlo. Začal si postupne do seba ukladať jednotlivé diely skladačky. Neuvažoval nad tým, že by ich kasta dostala akúsi zázračnú šancu na prežitie. Jedno však vedel: ich kláštor sa teraz stal akousi Noemovou archou; žijúcim ostrovom uprostred búrlivého oceánu.
Vodca sa zamyslel, ešte raz prešiel pohľadom po veľkej obrazovke a napokon oznámil prekvapenému kňazovi po svojej pravici: „Musíme zhromaždiť kastu na nádvorí. Myslím, že treba prehovoriť k ľudu...“
Tak sa i nakoniec stalo. Vodcov prejav bol úprimný a patetický. Ľud kasty ho pozorne počúval. Cítil sa pritom ako Vyvolený: hlásal dobro a kládol dôraz na to, že „treba začať odznova a lepšie“. Pri svojom prejave nadšene sledoval svoj ľud. Veril pritom v jeho čistotu.
Zem ho taktiež mlčky počúvala. Bola naňho pyšná. Bola vlastne pyšná na všetkých, ktorí tam stáli.
Vodcove múdre a zmysluplné slová pôsobili ako balzam na jej hlboké rany, spôsobené katastrofami. Hoci ju všetko bolelo, bolesť ignorovala. Teraz záležalo na novom začiatku a ona sa naň tešila. Hľadela s radosťou vpred na nové miléniá svojho života.
Náhle si uvedomila, že deti, ktoré dostali šancu prežiť, majú teraz pred sebou novú a lepšiu budúcnosť. Vedela veľmi dobre, že si ju zaslúžia. Napokon, i ona sama bola ešte dieťaťom. A práve i ona si tú budúcnosť zaslúžila.

Spacer

Spacer

Diskusia

draculin
Na rozpravku malo rozpravkove. Na scifi primalo scifi. Tazkotonazne moralizujuce posolstvo, postavene na modernom klise. Nebolo by jednoduchsie to zrhnut do vety: "Ludia, separujte odpad, lebo inac sa zemiakoidna Gaia naserie"?
09.04.2011
Maťušik
Náhodou, mne sa to páčilo. Pretože hovorí pravdu. Nič si nevážime, Zem ničíme. Je len málo ľudí, ktorí sa ju snažia zachrániť...žalostne málo. :( :´(
09.04.2011
lucia hujsiova
eco-fiction cize skratene eco-fi :)
09.04.2011
Aldeberan
no dobre, odhliadnuc od toho, čo povedal draculin, nedáva to zmysel. Takže ľudia medzi sebou bojujú a znečisťujú ovzdušie, ničia prírodu - nič z toho nemá na samotnú planétu vplyv, je to ničenie prírody. A "Zem" sa jasne vyjadrila, že "príroda" je múdra a pomôž jej. Teda príroda nie je súčasťou Zeme a teda ľudia vlastne nemohli spôsobovať Zemi bolesti. Preto Zem spôsobí sériu katastrôf, ktoré majú planetárny dosah (zemetrasenia trasú celou planétou atď.), pričom ZNIČÍ väčšinu prírody, ktorá pod ľuďmi síce trpela, ale aspoň existovala. Dúfam, že to bolo myslené ako nahliadnutie do šialenej mysle zelených fanatikov, lebo celý tento príbeh je neuveriteľne krutý, nemorálny, extrémistický a fanatický. Ktokoľvek také niečo napíše, naviac v rozprávkovej forme zjavne určenej pre deti, by mal ísť sedieť do basy!
09.04.2011
Spacer
Ospravedlňujem sa, ak to pôsobilo "demoralizujúco" - to som isto nemal v úmysle. Toto je ináč posledná z tých starších poviedok, čo som poslal na sci-fi.sk - posledná z tých, čo som ich tu naraz "poslal viac", takže teraz si dám dlhšiu break v písaní (je to aj kvôli práci; teda hlavne kvôli práci). Každopádne vďaka za komenty.
09.04.2011
Spacer
Ešte jedna vec... táto poviedka nie je pre deti; mienil som ju skôr ako "rozprávku" pre dospelých (keby som chcel napísať niečo pre deti, určite by som to nedal na sci-fi.sk) To len tak okrajovo... :-)
09.04.2011
Spacer
Aldeberan, vo svete robia ľudia oveľa horšie veci než je písanie poviedok, a nejdú za to do basy... Naviac, moja poviedka je fikcia, nereálny dej, a treba ju tak aj chápať (priznajme si - vojny a vraždenie sú realitou). Otázka krutosti je v mojej poviedke relatívna. Čo napríklad filmy Pán Prsteňov, Avatar a podobne? Tie podľa teba nie sú kruté (z pohľadu detí), keď sa tam hromadne zabíja (hoci aj v mene dobra)? A priznajme si, koľko detí videlo tieto filmy? Myslím si, že dosť... :-)
10.04.2011
silvia (Anonym)
ale dobre som sa narehotala
10.04.2011
Aldeberan
Spacer: s tou basou som to riadne prehnal, prepáč :) včera som mal smolu a pri surfovaní po internete som narážal na jeden príklad zeleného fanatizmu za druhým. Čo sa týka krutosti, tak je to zaujímavá téma. Podľa mňa - nie, nie sú kruté. Sú násilné, ale násilie samo o sebe je integrálnou súčasťou Európskej civilizácie už od klasického Grécka. Násilie v umení (zdôrazňujem v umení) je fyzický akt, ktorý je sám o sebe neutrálny a až okolnosti mu dodávajú normatívne zafarbenenie. Krutosť je motivácia a spôsob, akým je násilie vykonávané a to, ako Zem úplne bezdôvodne vykillovala väčšinu ľudstva, vrátane podstatnej časti "tých dobrých", teda riadne kruté bolo. Naviac to bolo extrémistické a fanatické, takže krutosť zďaleka nie je jediné, čo mi na tom vadí.
10.04.2011
draculin
Ale no :) Na agitku je vazne lepsi plagat a demonstracia. Z vedeckeho hladiska je biosfera len plesen na povrchu planety, takze s planetou nic podstatne nerobime. Z filozofickeho hladiska je otazne, aky je zmysel existencie zivota a jednotlivych druhov a myslim, ze vesmir na to uplne kasle. A co sa tyka tvojho rozhorcenia nad filmami - v tvojej poviedke si predviedol dokonalu genocidu, ked sa vyvrazdil cele ludstvo, vratane nevinnych jedincov. Vratane uplne celeho zivota (skoro). Takze neviem ako sa po takto vrazednej poviedke mozes stazovat na ine diela, kde je mrtvych len zlomok :) Ale aspon je vidiet to rozmyslanie....ze niekto, kto obhajuje myslienku na de facto vyhubenie ludstva povazuje za neprijatelne , ked je zabitych len zopar rozhodne zlych jedincov. Divne, veru divne :)
10.04.2011
Spacer
Draculin, neobhajujem "zabíjanie" nevinných ľudí - tie príklady som už použil ako "násilie nevhodné pre deti". Ja som nikde nepísal, že moja poviedka je pre detského čitateľa, to po prvé, a po druhé, tí ľudia v mojej poviedke - tých zopár ľudí, bude žiť ďalej a odznova... Ale dobre, nemá význam rozoberať to znova dokola. Jediné pozitívum z toho je, že sa na tom aj niekto nasmial - myslím ten koment pred vami...
10.04.2011
Aldeberan
kontroverzná téma vyvoláva kontroverzné reakcie :)
10.04.2011
draculin
Myslim ze pre deti je vhodne, aby videli, ze ti ZLI budu porazeni, ze ZLO bude znicene a robit zle veci sa neoplaca, pretoze nejaky Willis alebo Schwarzenegger zlych rozmasiruje rotacnym gulometom. Toto je to spravne moralne posolstvo :)))) A bez ohladu na deti - v poviedke je vacsina ludi zlych, takze si zlych "dal zomriet". V principe to je to iste, lenze tu sa islo do miliard. Osobne som skor za selektivne vyvrazdovanie konkretnych jedincov, nie za masove vyhladzovanie do stvrteho kolena :)
10.04.2011
jurinko
Nuz, Martin, daj si break v pisani, potom si daj facku, uvedom sa a zacni znovu pisat, tentokrat skus nieco "normalne". Komentare pod poviedkami ti snad pomozu k tomu, ze tvoja dalsia tvorba bude lepsia. V tvojich dielach je strasne vela klisoidneho patosu, ktory ale posobi lacno, akoby si si iba myslel, ze tak mas pisat, ale v skutocnosti to tak necitil (mozno to tak citis a iba to nevies sprostredkovat, ale zda sa mi to proste umele). Mozno skus radsej pisat nieco, co nebude nutne obsahovat dalekosiahle posolstvo a velke zivotne pravdy. Tato posledna pseudopoviedka bola totiz dokonalou ukazkou toho, ako spravodlivost NEMA vyzerat (kolektivna vina, trest bez skumania zavinenia a okolnosti, jedinec (Zem), ktory je zaroven obzalobou, sudcom aj katom,...). A to, ze sa to potom snazis patosoidne vykompenzovat nejakym posolstvom a "druhou sancou" je uz iba posledny klinec do rakvy. Dal som 3
11.04.2011
nebeská kobyla (Anonym)
"narehotala som sa ", lebo mi to pripomenulo inú poviedku, konkrétne z Quarku a konkrétne : " niektorí zlížu smotanu a iní "- tri bodky. radšej nech sa ničí, ako sa dívať na naduté povýšenectvo a bohorovnosť.
11.04.2011
draculin
Nebeska kobyla :) :) :)
11.04.2011
Spacer
Jurinko: U mňa majú prednosť rodina, zdravie, práca. Písanie je moje hobby, nie zamestnanie. Aj keby som napísal hyperskvelú poviedku za 10 bodov, chleba nezlacnie. Samozrejme, z komentov si môžem vziať príklad, ale určite si nedám facku a nespamätám sa len preto, aby som napísal niečo super-extra-skvelé. Na svete je niekoľko vecí, ktoré ma netrápia. To, či budem niekedy dobrý spisovateľ, je jedna z nich. Ako som už spomínal, píšem vo voľnom čase... :D
12.04.2011
jurinko
Ok, to s tou fackou som prehnal - ak ale chces dobre pisat, tak by si si fakt mal uvedomit niektore veci. Ak nechces dobre pisat, tak potom je otazne, naco to publikujes na tejto stranke (slaka, iba ja ju vnimam ako kvaziworkshopove forum nadsencov?).. Pisat sa da aj do suflika, mozes sa potom utesovat, ako ti to dobre ide :-) [P.S.: za tie hodnoty samozrejme tlieskam]
12.04.2011
Aldeberan
Spacer: tvoje hodnoty sú samozrejme správne :) ALE keď už niekto publikuje na tejto stránke, tak automaticky sa mu snažíme nejako pomôcť k tomu, aby bol lepší (nakoľko je to v našich silách), pretože to tu vnimame (aspoň ja a jurinko) ako "kvaziworkshopove forum pre nadšencov". A to, že písanie je tvoje hobby neznamená, že sa v ňom nechceš zlepšovať, či? :-P Občas sa síce rozohníme, ako jurinko s fackami a ja s basou, ale inak sme celkom milí ľudia, myslím :)
12.04.2011
Spacer
Hm, tú otázku, prečo tu publikujem, som si položil viackrát. A stále je iba jediná odpoveď: Neviem. Asi je to nejaký zlozvyk, alebo ako to nazvať, ktorého sa neviem zbaviť. Ale vždy ma pri tom drží asi to jedno percento čitateľov, ktorým sa niektoré moje veci páčia. Ale viem, že bez komentov by tu vznikla totálna anarchia, lebo gramatika a iné veci by si robili, čo chceli. Samozrejme, rešpektujem ich, ale niekedy mám pocit, že ich tak veľmi prežívate (myslím tie komentáre), a pritom o nič nejde. Ale beriem to, že ste správni ľudia, a to že sa neurážam, poznáte podľa "smajlíkov". Takže v podstate to beriem ako jednu veľkú zábavu. Ale je v tom aj moja tvrdohlavosť: Vždy musím mať posledné slovo... :D
12.04.2011
jurinko
Myslim, ze takych s "vzdy-musim-mat-posledne-slovo -attitude" nas tu je viac ;-)
12.04.2011
draculin
Jasnacka. Treba si zobrat k srdcu aj tych 99% citatelov a teraz uz ako starsi a dospelejsi napisat nieco nove :) A ako je vidiet, aspon draculin drzi formu a nesnazi sa mat posledne slovo. Howgh.
12.04.2011
Aldeberan
chlapci, neviem o čom to rozprávate, podľa mňa sa nikto z nás nikdy nesnaží mať posledné slovo ;-)
12.04.2011
draculin
To len vy. Nechapete, ze uz bolo povedane vsetko, takze sa uz len spammuje. Fakt nechapem tu detinsku tuzbu mat uplne zbytocne posledne slovo. Strasne nieco.
12.04.2011
kAnYs
Haf.
16.04.2011
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.