ÚVOD

„Aký chladný večer.“ poznamenal a vykročil po dažďom zmáčanej ceste.Takéto chladné počasie nemal rád. Dnes zostal v práci dlhšie, takže domov sa vracal veľmi neskoro. Nevadí. Teraz už má všetko pod kontrolou on. Trochu ponocovania za to stojí. Aj napriek zime, ktorá sa mu zarezávala hlboko pod kožu a bodala ho na tvári, usmieval sa. Bol so sebou nadmieru spokojný. Podarilo sa mu takmer nemožné. Už sa bude len z diaľky pozerať na tých úbožiakov, ktorí sa budú márne snažiť napodobniť ho. Akí sú len hlúpi. Nech sa budú akokoľvek pokúšať, nemajú šancu. Škodoradostne sa zasmial. Vždy chcel mať moc a teraz ju má. Z ostatných si urobí otrokov. Jeho nepriatelia zaplačú nad svojím osudom.Neveriaci uveria. Slepí uvidia. Nepočujúci začujú slová slávy. Dozvedia sa, čoho je schopný. Jeho myšlienky odnášal mrazivý vietor až tam, kam ľudské oko nedovidí a iba jemne blikajúce pouličné lampy a okná starých spráchnivených domov videli, čo sa v tú noc udialo. Myslel si, že je sám. Nevedel však, že existuje niekto, kto ho sleduje vo dne v noci. Myslel len na seba a na svoju pomstu a neuvedomoval si, že jeho budúcnosť a sny môžu byť ohrozené. Ani si nevšimol, že ktosi stojí opodiaľ. Niekto, kto ho veľmi dobre pozná, tuší, čo zamýšľa a chce mu to prekaziť. Keby to vedel, asi by nebol taký šťastný, neusmieval by sa tak ako doteraz. Keby o tom vedel, všetko by bolo úplne inak.

Tajomný neznámy stojaci niekoľko metrov od neho zatiaľ úpenlivo premýšľal, čo urobí. Nenávideli sa, odkedy na seba prvýkrát pohliadli. Pamätal si to až pridobre. Po rozume mu neustále behali myšlienky spojené s ním. Jeho uhrančivý pohľad mu nedával spať. Jeho hnev sa nedal opísať slovami. Všetka nenávisť, ktorá sa v ňom nazbierala za tie roky chcela von. Nechať slová a činy len tak plynúť. Ako hladom umierajúce zviera, obzeral si svoju korisť. Konečne ukojí svoj hlad po pomste. Zbaví sa ho raz a navždy. Nech si kľudne myslí, že má vyhraté. Opak však bude pravdou. Vie ale, že sa nesmie unáhliť. Takéto niečo nezvládne každý. Ale on je pripravený na čokoľvek. Nedopustí, aby všetko získal ten hlupák. Počkal, kým zájde do domu, vytiahol mobil, dokrčenú vizitku a vyťukal číslo. „Zdvihni to.“ zamrmlal si pre seba tak, aby ho nepočuli okoloidúci. V tomto čase bývali ulice takmer prázdne, len občas sa niekto vynoril z hustej hmly. Jemu to takto vyhovovalo. Kto by podozrieval človeka nevinne sa túlajúceho po meste? Z mobilu sa náhle ozval niečí hlas: „Haló?“

„Dobrý večer. Vy ste Rubeli?“ opýtal sa.

„Áno.“ odpovedal hlas „Prečo?“

„Mám pre vás prácu.“ povedal neznámy a pery sa mu skrivili do zlomyseľného úškrnu. Víťazstvo bude už čoskoro patriť jemu. Iba jemu.

Po dnešnej noci ho už nik nezastaví...