Za zrkadlom: Príbeh I

NARODENINY
Podporte scifi.sk
Hodiny na kostolnej veži odbíjali polnoc, no malá Kikka Nugetková zamotaná do doplátanej prikrývky nespala.
Veľkými očami, guľatými ako tanieriky hľadela z okna a občas si vzdychla.
Bolo jej smutno.
Ďalšie narodeniny a zas nič, žiadne darčeky, žiadne pohľadnice, dokonca jej nikto ani nepogratuloval akoby ani neexistovala.
„Vlastne si na teba ani nemá kto spomenúť.“
Nazlostene sa napomenula Kikka s pritiahla si roztrhanú prikrývku k brade.
Striasalo ju od zimy podobne ako aj ostatných chovancov Sirotinca slečny Chimérovej, ústavu kde končili tie najchudobnejšie a najopustenejšie deti v meste.
Kikka to tam neznášala a hoci tam žila už 9 rokov, stále verila, že si po ňu raz niekto príde, nejaká teta, strýko, bratranec, starí rodičia, hocikto.
No nikto neprišiel.
Nikoho nemala, len trocha šatstva, rozheganú posteľ pod oblokom, na ktorej práve ležala, svoj tanier a lyžicu za stolom dolu v malej jedálni a malého plyšového medveďa, Cukrovú kocku, medvedíka s jedným okom a odratým ňufákom.
Ktorési z detí zakašľalo a Kikka sa strhla.
Vždy sa bála keď niekto kašľal, alebo bol chorý, pretože deti, čo v Ústave slečny Chimérovej zaľahli s nejakou chorobou, odviedla akási tučná pani so zásterou a veľkým zápisníkom s perom a viac ich nikto nevidel.
Zas bolo ticho, dieťa prestalo pokašliavať a Kikka bezmyšlienkovito hľadela z okna na kostolnú vežu s hodinami.
Rada sa na ne dívala, keď za dlhých chladných nocí nemohla spať.
Pozorovala ručičky hodín ako sa posúvajú, neustále a bez prestávky odmeriavajú čas a jediné čo si priala bolo, aby plynul rýchlejšie, aby už bola dospelá a mohla sirotinec opustiť.
Odísť a viac sa neobzrieť.
Odísť a zabudnúť na všetko, na celý ústav slečny Chimérovej, na dlhé osamelé noci plné plaču a kašľa, na špinu a chlad, na jedlo, ktoré sa nedá jesť a navyše ho nikdy nie je dosť.
Odrazu Kiku vytrhol zo zamyslenia chrapľavý hlas.
„ Všade je lepšie ako tu.“
„Máš pravdu Alex, ale čo s tým narobíme...“ poznamenala a obrátila sa tvárou k svojmu najlepšiemu priateľovi, Alexandrovi Fľakovi, ktorý sa po špičkách prikradol k jej posteli a teraz na ňu spýtavo hľadel, mesiac sa mu odrážal v modrých očiach.
Pod nimi sa mu rysovali kruhy a sťažka dýchal.
„Ale môžeme. Ujdime.“ Navrhol chlapec a prudko sa rozkašľal.
Kikka len potriasla hlavou. Alex bol príliš chorý, vedela, že by život na ulici, ktorý by útek nevyhnutne sprevádzal by nevydržal.
„Ako povieš.“ Chlapec sa napriek zjavnej bolesti uškrnul. „Mimochodom, všetko najlepšie k narodkám.
Vylez z postele dám ti darček.“
„ A to ho nemáš so sebou?“ spýtala sa Kikka lenivo, veru sa jej nechcelo sa spod prikrývky.
Hoci bola studená už si ju stihla príjemne vyhriať a vôbec netúžila plížiť sa po chladných chodbách, v ktorých prefukovalo a po dlážke pobehovali potkany.
Riaditeľka stará upätá slečna Chimérová bola však tak lakomá, že aj tie boli neustále hladné a Kikka s Alexom ich upodozrievali z neustáleho plánovania úteku.
„Nie, musel som ho schovať.“ šepol Alex tajnostkársky, aby neprebudil dievčatko spiace na posteli vedľa Kikky.
Jeho tajomný výraz a šťastný úsmev primäli Kikku s povzdychom odhodiť rozstrapkanú deku a spustiť bosé nohy na neskutočne studenú zem.
Zamrazilo ju, no Alex jej prehodil cez plecia vlastnú prikrývku, ktorá bola trochu menej rozodratá než jej a sám sa zababušil iba do svojho úbohého svetríka.
Bol mu malý a vyzeral v ňom až bolestivo komicky.
Kikku pri tom bolelo srdce, ale vedela, že on by si nedal povedať, aby si to vymenili, preto si svoje myšlienky nechala pre seba a nasledovala svojho kamaráta von z veľkej spálne na chodbu.
Bola uzučká a tmavá, neosvetľovala ju žiadna lampa, slečna Chimérová šetrila na všetkom a všeobecne sa o nej vedelo, že nedopraje ani sebe tobôž svojim zverencom.
Hovorilo sa, že sa kŕmi len studenou ovsenou kašou a pokazenými konzervami a chodí spávať pri západe slnka, aby neplatila podľa nej premrštené sumy za elektrinu.
Kikka a Alex sa zakrádali tmou, využívali pri tom každý tieň a dúfali, že ich nenachytajú. Stretnutie so správkyňou Kazimírovou by sa im len tak ľahko neprepieklo.
Správkyňa Kazimírová, krstným menom Zora bola nepríjemná stará dievka, s chudou kostlivou postavou a ešte chudšou tvárou s vystúpenými lícnymi kosťami, v každom ohľade pripomínala strašiaka do maku skríženého so starou kozou, bývala v malej komôrke hneď vedľa chlapčenských spální a neustále bola na stráži.
Akoby ani nikdy nespala.
Niektoré deti, ktoré sa odvážili v noci vystrčiť nos z postelí tvrdili, že sa prechádza chodbami a svoj ostrý frňák strká do každého kúta, že má akúsi nadprirodzenú schopnosť vyňuchať ním neposlušných chlapcov a dievčatá, ktoré nespia, keď majú.
Kikke a Alexovi nebolo všetko jedno a pri každom zašuchotaní podskočili.
Keď prechádzali okolo kutice Kazimírovej zatajili dych a prilepili uši na dvere.
Počúvali.
Napokon Kikka zachytila čosi ako tiché chrápanie a zastonanie postele pod prehadzujúcim sa telom.
„ Ona drichme.“ naznačil Alex ústami a dvojica si uľahčene vydýchla.
Nič im nehrozí.
S oveľa ľahším srdcom pokračovali ďalej chodbou a čím bola vzdialenosť medzi nimi a nepríjemnou správkyňou väčšia tým sa im ľahšie dýchalo.
Odrazu zaznel zvuk ako keď čosi železné bláznivo mláti do rúrok radiátora, Alex vydesene zaklial a Kikka od ľaku podskočila a šliapla mu na nohu.
Chlapec sa musel veľmi namáhať, aby nezreval od bolesti, zohol sa a začal si šúchať bosé chodidlo.
Mal ho ako v jednom ohni.
„ Prepáč.“ zaševelila Kikka kajúcnym tónom a hneď nato dodala. „ Čo to preboha bolo?“
„ Ja neviem. Možno je kuchárka námesačná.“
„ To určite.“ riekla Kikka sarkasticky „ A mláti rajnicou do radiátora, čo?“
„ Tak čo myslíš, že to bolo? Strašidlo?“ chlapcov tón bol ešte ironickejší ako Kikkin, no ako rozprával hlas sa mu trocha chvel.
V skutočnosti si obaja mysleli to isté a presne to, čo povedal tak naoko nenútene Alex.
Strašidlo.
Pritisli sa k sebe, ruky sa im preplietli a už sa radšej nepustili.
Mátoha, duch, poltergeist, známy jednoducho ako Strašidlo bolo v ústave slečny Chimérovej legendou, hoci nikto ho nikdy nevidel a počuť ho bývalo len zriedka.
Strašidlo raz za čas, tradične okolo polnoci, búchalo o radiátor a príbeh opisujúci ako vzniklo bol viac než hrozivý.
Staršie deti ním zvykli strašiť mladšie, ale zároveň ako raz povedalo jedno trinásťročné dievča, dve postele od Kikky, sami tomu tiež verili.
„Aj keď ktovie. Je to už veľmi stará historka a nik vlastne netuší čo je na nej pravdy a čo je len blud.“ Tvrdila.
Kikka a Alex poznali túto verziu: pred sto možno dvesto a hádam pred tristo rokmi, keď sa ústav slečny Chimérovej volal jednoducho Sirotinec, žil v ňom jeden veľmi zlý a neposlušný chlapec, ktorý nedbal žiadnych zákazov ani príkazov, s každým sa bil, kradol, týral zvieratá a žiadne z detí sa s ním nekamarátilo.
Vyhýbali sa mu ako sa len dalo, no čím viac sa mu vyhýbali tým bol on zlostnejší a pomstychtivejší a nakoniec sa stal živým klbkom čírej nenávisti.
Kým sa s nikým nerozprával dalo sa s ním vydržať, keby raz nespravil čosi strašné.
V kuchyni vraj schválne oblial vriacim olejom malé dievčatko, ktoré následne na poranenia zomrelo.
Chlapec musel byť potrestaný.
No pretože riaditeľ zatiaľ netušil čo s ním, pripútal ho k radiátoru v jednej z pivníc, aby neušiel či neublížil ďalším deťom.
Chlapec sa nebránil, nepovedal ani slova na svoju obhajobu a neprejavil ani ľútosť nad mŕtvym dievčaťom.
Vyzeral, že mu je všetko jedno.
Krátko nato riaditeľova žena ochorela a on musel odísť, aby sa o ňu postaral.
Na chlapca uväzneného v podzemnej pivnici zabudol.
Ten od zúfalstva trieskal svojimi putami o radiátor, ale jeho väzenie bolo príliš hlboko a príliš ďaleko a nikto ho nepočul.
Napokon tam úplne zabudnutý zomrel od hladu a smädu a dlho trvalo kým našli jeho v kŕčoch skrútené telíčko.
No a od tých čias sa traduje, že to jeho duch trieska do kovových tyčiek radiátora a snaží na seba upozorniť.
„ Ja na strašidlá neverím.“ Vyhlásila Kikka odvážne a chmatla kamaráta ešte pevnejšie.
Vykročili a pretože viac nič nepočuli stávali sa ich kroky pevnejšími.
Napokon zišli dvoma schodišťami do vstupnej haly lemovanej radmi prázdnych vysokých kvetináčov a úzkych lavíc a podišli k veľkej tepanej bráne.
„Chceš ísť von?“ spýtala sa Kikka a pri predstave tej zimy vonku sa jej rozdrkotali zuby.
„ Nie je to ďaleko. Schoval som to u záhradníkovej dcéry.“
„ Ale, tá brána vŕzga.“
No Alex nedbal na jej varovanie a otvoril bránu na tenkú škáročku.
Nevydala ani hláska.
„ Ako to ....?“ nechápala Kikka a podozrievavo si premeriavala Alexa, akoby ho upodozrievala z čarodejníctva.
„ Vieš, keď otvoríš dvere len takto málo, nič sa nestane. Prišiel som na to už pradávno.“
Vyhlásil trochu naduto a naznačil jej, aby šla von prvá.
Dievčatko sa pretislo úzkou štrbinou do neudržiavanej záhrady, ktorú obkolesoval divoký živý plot.
Záhradník Stokráska mal zjavne svoje názory na starostlivosť o rastliny, nechával ich rásť ako sa im zachcelo.
Deti preskákali zopár pichľavých kríkov, jedno bahnité jazierko a dve klbčiace sa hniezda užoviek a napokon pred nimi vyrástol malý domček, chalúpka so sedlovou strechou, s pár záhončekmi rôznej zeleniny a ovocia a z okien sa napriek neskorej hodine lialo príjemné svetlo.
Alex v zvláštnom rytme zaklopal na dvere: jedno zaklopanie, dve, tri, dve a znova jedno a dvere sa otvorili dokorán.
Stála v nich pôvabná mladá dievčina, asi 16ročná s dlhými zlatými vlasmi a nezvyčajne zadumanými sivými očami a v náručí zvierala lepenkovú škatuľu.
Tú bez slova podala Alexovi a nato stále mlčiac dvere zabuchla.
Svetlo v chalúpke zhaslo.
Deti sa vrátili do ústavu, znova prešli tou istou trasou a vrátili sa do dievčenských spální.
Bolo niečo pred jednou hodinou po polnoci a všetky dievčence spali.
Kikka už bola hrozne zvedavá, čo je v tej škatuli, ktorú Alex držal v rukách tak opatrne akoby to bol neviem aký poklad.
Keď napokon dorazili k jej posteli vedľa okna, slávnostne jej ju podal a riekol.
„Všetko najlepšie, Kikka. Dúfam, že ťa to poteší.“
Kikka jedným netrpezlivým pohybom odtrhla mašľu a so zatajených dychom (z dostávania darov sa netešila veľmi často) nazrela dnu.
Zhíkla a zakryla si ústa dlaňou.
Na dne škatule kýval dlhými ušami drobučký králik, ešte len mláďatko.
Bol celý biely, iba chvostík mal tmavohnedý.
Vyzeral trochu vystrašene a keď ho Kikka vybrala von prekvapene ňuchal okolo seba.
Alex sa usmieval.
„ No musíš byť opatrná.“ Dodal a trocha zakašľal. „Vieš, že nám zakázali budovať si tu zverinec, takže ho budeš musieť skrývať. Vlastne ju. Je to samička.“
„Budem dávať pozor.“ sľúbila Kikka a jemne, tak aby mu neublížila, zvieratko objala. „Budem ju volať Vanilka.“
„To je divné meno.“
„Sám si divný.“ Zasmiala sa, potichu, aby nikoho nezobudila. “Ale ďakujem ti, Alex, ďakujem.“
Na okamih odložila Vanilku naspäť do škatule a hodila sa mu okolo krku.

damian ondrejkovičová

damian ondrejkovičová

Diskusia

Zlatica Málusová
Nepoteším Ťa. Chce to skrátiť, zrýchliť dej, viacmenej celé "prekopať". Navodenie atmosféry je príliš zdĺhavé, rozvláčne. Šetri svoj i náš (čitateľov) čas. Téma? - nič nové. Dojem? - nič prekvapivé, tvorba pre deti do 10 rokov.
15.09.2010
jurinko
Zlatica musi byt nejaka divna.. Prave preto, ze si neodflakla budovanie atmosfery, je uplne uzasna. Rozpravkova, magicka, bezutesnost sirotinca zrazu posobi carovne a svojim sposobom krasne. Skoda, ze si sa tak ponahlala s koncom, podla mna by to znieslo este omnoho vacsi rozsah. Rozohrala si veci, ktore si nedokoncila (mozno v dalsich pribehoch, ale hodnotim to ako celok, ako jednu poviedku) - ducha, lakomu majitelku, hrozostrasnu spravkynu, tucnu pani, ktora berie chore deti... To vsetko by chcelo (ak uz to je v diele) zakomponovat dalej do deja (Cechov tusim povedal, ze ak sa v knihe objavi puska, malo by sa z nej vystrelit <- kazdopadne vyborna veta bez ohladu na autora). Cesta spat tiez prebehla v podstate zrychlene - jednou vetou - pricom cesta tam trvala pol poviedky. A hlavne si daj pozor na prilis dlhe vety. Sem tam sa vylozene hodila bodka a nova veta. Ale inac super. Dal som 8
16.09.2010
kAnYs
Zaujimave ako musi byt niekto divny len preto ze ma na vec iny nazor. A tu som si myslel ze sme inteligentny, tolerantny a otvoreny ludia. No nic. Asi som divny aj ja. Nepacilo sa mi to. Dobre budovana atmosfera ale obsahovo o nicom. Jediny fantasy element nijak nesuvisi s pribehom a je tam iba na to (mi to tak pripada) aby to mohlo byt zaradene do fantasy zanru. Je to o nicom, pribeh ma nicim neprekvapi, ani neuzasne, nema to ziadny wow efekt, ani sa na tom nezasmejem. Ani tematika ma nijak nelaka. Niekto ma rad dojimave rozpravky o malych dievcatkach, ktore ziju v sirotcinci a dostanu zajacika, ja nie. Nicim ma to neoslovuje. Tolko k obsahu. Stylistika je ok, na niektorych miestach sa objavuje aj stupnovanie v podobe kratkych udernych viet, co ocenujem. 5? asi. Ale aj to len preto ze sa to dobre cita, nech je to akokolvek nudne a nevyuzite.
17.09.2010
kAnYs
Mala si sa zamerat na ten sirotcinec viac ako na narodeniny a zajacika. TEN mal byt v pozadi. Strasidlo, miznuce deti a zla pani dozorkyna v popredi, zajacik ako doplnok dokreslujuci vztah hlavnych postav. Verdikt: Prvoplanove a nevyuzite, najzaujimavejsie pribehove elementy potlacene do pozadia a hlavny pribeh absolutne o nicom. Stylistika ma potencial, treba ale zapracovat a rozvinut pribeh v hlave skor ako ho zacneme davat na papier. Ako poviedka pre mna ako citatela, strata casu. 5, s odretymi kolenami a dobrou naladou.
17.09.2010
kAnYs
A Damian, sudiac podla ostatnych tvojich pribehov (mio a rio seria) je to HLBOKO pod tvoju uroven. Nekaz si imidz :)
17.09.2010
damian ondrejkovičová
tak dúfam, že keď prejdú ďalšie kapitoly zanechajú lepší dojem :) pravda je, že začiatky bývajú často ako sa hovorí "lame" a samozrejme scéna s králikom nie je hlavnou zápletkou tejto ... ja vlastne ani neviem čo je to za žáner čo to tu razím :D :D v každom prípade ďakujem za všetky uhly pohľadu a kritiky :)
17.09.2010
kAnYs
V pripade takychto diel na pokracovanie by som osobne zvolil udernejsi uvod. Nieco co zaujme a vyprovokuje citatela k tomu aby sa tesil na novu cast. Cliffhanger skratka. V TV serialoch typu breaking bad to funguje, preco nie tu? :) Zaciatky sice byvaju tazke, mozu ale byt zaujimave. Hovorim, stacilo by zajacika potlacit do pozadia a na zaver naznacit nieco z pokracujuceho pribehu. Mas tam strasidla, ponuru hororovo-rozpravkovu atmosferu, da sa z toho vytazit ovela viac.
17.09.2010
Fenek
Hm, všetci sme divní... Či?
Možno by som poprosil trošku viac reálií, blchy mi vyslovene cýbali na slamenných strožochoch... Inak, trošičku mi vadilo, že slečna Chimérová je stále slečna Chimérová a nie stará bosorka, skupaňa, skúpa stará dievka. To sa týka všetkých postáv.
Deti vo svetríku na chladných chodbách... Asi by po pár minútach dvere jemne neodchýlili.
Ale vyvolalo to vo mne milú, snovú predstavu toho sveta kde deti žijú. Takže asi za 7.
Ešte jeden rýpanec, u králika nerozoznáš pohlavie tak skoro... Aspoň ja nie.
17.09.2010
jurinko
Male rypnutie: DivnI, tolerantnI, otvorenI ludia, kanys... Ako sa vravi, "de gustibus non est disputandum", ale vobec nechapem vase vycitky ludia. Keby ste povedali, ze vety su prilis dlhe, pochopil by som to, ale tieto vycitky? To co je? To je uplne za hranou totalneho hnidopisstva. Blchy? Vsi? Plostice? A este co? Aha, pohlavie kralika... Asi je to fakt vec vkusu. A tym padom je to dobre dielo, pretoze ak sa lisi iba vkusom a nie ostatnymi "tvrdymi" zanrovymi atributmi, tak je to dobre... Ale tie vety by som fakt skratil ;-)
17.09.2010
Fenek
Jurinko, to nie su vycitky. Neviem ako ty, ale ja sa necitim byt tak dobry, aby som nieco vycital. Pisem len co by som ja. Tak ako on pise co by on a ona, co by ona. Kazdy ma na vec iny pohlad. A myslim, ze kazdy je rovnako prinosny ako ten tvoj.
Moje postrehy, tak aby si ich aj ty spravne pochopil este raz:
-Detaily robia realitu pribehu uveritelnou.
-Fungovanie istych zakonov, ako ze sa ruka trasie, ked ti je zima asi tiez.
-A nenazyvat postavu stale rovnako je tiez vhodne si osvojit.
Myslim, ze toto su vecne postrehy. No nie vycitky.
17.09.2010
kAnYs
Neviem ci by som nespokojnost s obsahom nazyval hnidopichstvom. Co je na tom hnidopichovske? Nepaci sa mi to, koli veciam ktore som napisal. Nehladam chyby len preto ze mam potrebu to dielo silou mocou zotriet... @ moja gramatika, ano je vyslovene na hovno, suhlasim
19.09.2010
Aldeberan
Štylisticky super, ale ostatný majú naozaj pravdu - je to príbeh o tom, ako sirota dostala zajacika. je to az ohromujucp banalne. Sorry, ale stým vela ludi zrovna na scifi.sk neoslovis :) Na druhej strane, precital som to az do konca, takze to nemoze byt zle :) 6
21.09.2010
damian ondrejkovičová
jaj ten príbeh vôbec nie je o žiadnom králikovi, ten je absolútne vedľajší, keďže toto je len prvá minikapitola zo série minikapitol a po čase budú ako vždy aj fantasy prvky a králik možno skončí akurát tak v smotanovom perkelte :D
22.09.2010
kAnYs
Tak preco si ho dala v prvej kapitole do popredia? Prva kapitola ma cloveka prilakat, nacrtnut pribeh, vyvolat v nom potrebu precitat si dalsiu.
22.09.2010
kAnYs
Preco si to nemohla napriklad ukoncit tym, ze nakukli k "osetrovni" kam vedie tlsta sestricka chore deti a nacrtnut nieco z toho. Cely cas som cakal ze z tej krabice bud na nu nieco vyskoci, alebo tam najde nejaky divny artefakt ktory jej kamarat nasiel a z ktoreho nieco starodavne a hrozne sala, alebo cokolvek co by nejak suviselo s tym nacrtnutym zvyskom. Zajacik? Meh. Absolutny zabijak atmosfery.
22.09.2010
zuna
mne to intenzivne pripomenulo janu eyerovu, az na to, ze ona tusim neriesila ziadne zajace. pridavam sa k predoslym komentarom. finale bolo rozcarovanim. mozno dalsi diel prekvapi...
23.09.2010
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.