Dotieravé ranné lúče šteklili dračicu Hellmínu na viečkach. Mrvila sa a zakrývala si tvár labou. Chcela ešte chvíľu zotrvať v nádhernom sne o ďalekých krajinách. Márne. Fantastické obrazy v jej myšlienkach sa rozplynuli a nahradil ich začiatok ďalšieho všedného dňa.

Sadla si. Povystierala všetky štyri končatiny, oprášila ružové tvrdé šupiny, ktoré pokrývali jej dračie telo a popritom počúvala ako jej muž Hellmut spokojne vychrapkúva. Opatrne, aby ho nezobudila, prekročila jeho chvost a vyrazila k otvoru jaskyne.

Cestou si nabrala vodu do pohára, sadla si na kamennú lavicu a vychutnávala ranný pokoj bez náhlenia sa do práce.

„Ten kľud,“ povedala a odpila si z vody. Slnko zohrievalo jej studené šupiny, jemný vánok prinášal spev okolitých vtákov a v nozdrách cítila posledné stopy odchádzajúcej nočnej vlhkosti.

„Hellmína!“ ozval sa krik dračice Rocksany z jaskyne na druhej strane. „Hellmína!“ zrevala opäť a z úst vypustila ohnivé plamene, aby upútala zasnenú dračicu.

Hellmína si ju všimla hneď, ale nedala najavo, že ju vidí. Dúfala, že ak neprejaví záujem o jej spoločnosť, prestane hulákať a odíde. Sklonila hlavu a radšej pozerala na zem.

Bohužiaľ, divadlo nevyšlo. Videla ako sa Rocksana odrazila od zeme. Letela k nej a celý čas vyvolávala jej meno.

„Teba mi bol čert dlžný,“ zašomrala Hellmína sama pre seba a zazrela na neželanú návštevu.

Dračica, trochu pri tele, sa vznášala vo vzduchu a jej rozprestreté krídla rozvírili prach okolo Hellmíny.

„Čo si ma nepočula?!“ vyčítala jej Rocksana.

„Nie,“ odvrkla Hellmína a vyliala zaprášenú vodu z pohára.

„To nevadí…“ mávla labou a usmiala sa, „asi si zmorená z tej driny v bani.“ Pristála a snažila sa vopchať svoje telo vedľa Hellmíny na lavicu. „Hm…stále neviem pochopiť, prečo si odišla z farmy?“

„Len tak… zmena prostredia…“ odvrkla a pomyslela si svoje. Nemala rada ženské bľabotanie a medzi mužmi jej bolo lepšie. A ten pocit, keď v bani vykopala prvý krát magický kameň, bol neopisateľný. Len vďaka nemu mali draci myslenie na vyššej úrovni a mohli rozprávať, učiť sa a žiť v harmonickej dedine s menom Dračie vrchy. Z kameňa vyrábali prášok a dostávali ho na prídel raz do mesiaca, od Hellmuta, zástupcu starostu dediny.

Hellmína si obzerala pazúre na labách a premýšľala ako sa zbaviť Rocksany. Naposledy jej trkotala o jarnej výsadbe kvetov, takmer dve hodiny.

„Mám pre teba novinku,“ jasala Rocksana a zatlieskala labami. „Moji starí rodičia si vymenia so mnou jaskyňu, lebo už nevládzu lietať tak vysoko. Takže tu budem už každý deň. Nie, iba cez voľno,“ oznámila skvelú správu a objala vydesenú Hellmínu. „No, nie je to úžasné!“ zvolala Rocksana piskľavým hlasom a ešte silnejšie stisla svoju novú susedku.

Hellmína sa spamätávala zo šoku. V hlave si premietla scenáre ako jej Rocksana nedá vydýchnuť ani sekundu, keď bude doma.

„Tak… to je správa ako hrom,“ uškrnula sa Hellmína, „poriadne to mnou otriaslo.“

„Vedela som, že sa potešíš,“ povedala Rocksana a utrela si slzy šťastia, „a teraz uvidím tento krásny výhľad každé ráno. Jaskyne na najvyššom vrchu idú na dračku,“ podotkla, „hlavne pre to potešenie pre oči.“

„To hej…“ súhlasila Hellmína, ale v duchu si predstavovala aj krajšie, vzdialenejšie výhľady, o ktorých sa jej môže len snívať. Túžila odletieť ďaleko za hranice Dračích vrchov a vidieť na vlastné oči všetko to, o čom jej rozprával Hellmut.

„Musím ísť nabrať čerstvú vodu,“ povedala Hellmína a postavila sa. „A mám ešte…veľa upratovania,“ vyhŕkla zo seba, „pozri aký je tu prach.“ Dupla labou, aby zvýraznila očividný dôkaz prachu.

„Ó, tak ťa nebudem zdržiavať,“ povedala Rocksana a drala sa z lavice. „A Hellmut je doma?“ spýtala sa pred odletom.

„Ešte spí,“ odpovedala Hellmína. „Večer idú na lov dobytka.“

„Tak ho pozdrav,“ povedala Rocksana a odrazila sa od zeme.

Hellmína sa zahľadela na ďaleké vrchy pokryté hustými oblakmi. Povzdychla a kopla labou do črepníka s vyschnutými kvetmi. „Au,“ zašomrala a chytila si udretý pazúr na labe.

Skontrolovala, či Hellmut ešte spí a snažila sa potichu vytiahnuť kožený vak z hromady pohodeného haraburdia.

„Ups… asi by som mala trochu upratať,“ zhodnotila, keď všetky nádoby a náradia popadali na kamennú dlažbu.

Rámus zobudil jej muža.

„Hellmína,“ ozval sa prebudený Hellmut. „Čo robíš? Poď si ku mne ešte ľahnúť.“

„Prepáč, že som ťa zobudila. Idem po čerstvú vodu,“ povedala a pobozkala ho pri odchode.

Hellmína si vychutnávala let k neďalekému jazeru. Vietor hladil jej pancier a vtáky sa uhýbali jej dlhým krídlam. Najradšej by strávila celý deň vo vzduchu. <br data-empty=”true”>

Jej štíhle obratné telo pristálo pri vode. Pozrela na malých drakov ako sa špliechali navzájom s vodou a zúfalé matky sa snažili odtiahnuť ich domov.

Hellmína sa zasmiala. Pripomenulo jej to detstvo. Neustále ju rodičia za niečo hrešili. „Takto sa slušne vychovaná mladá dračica nemá správať,“ vraveli jej obaja, keď raz ušla za hranice Dračích vrchov.

Vak hodila do vody a potiahla labou za šnúrku, ktorá koženú nádobu stiahla, aby sa tekutina nevyliala. Pri ťahaní cúvla dozadu a nevšimla si nános blata. Pošmykla sa a skončila zadkom na zemi. Pofrkaná hnedou hlinou. Dráčikovia sa z chuti zasmiali a tiež sa hodili zadkami do kaluží. Hellmína sa tiež rozveselila, keď videla ako ju malí nezbedníci napodobnili. Slnko pripekalo a hlina na Hellmíne začínala schnúť. Naklonila sa, že sa poumýva a vtedy si niečo všimla. Tmavá farba zaschnutej zeminy prekryla jej ružové šupiny. „Výborné krytie,“ zajasala nad skvelým nápadom, čo prebehol jej dobrodružnou mysľou.

Uchytila vak a odletela domov.

Hellmína sa nevedela dočkať západu slnka. Upratala celú jaskyňu a dokonca aj vysadila nové kvety na terase.

„Zlatko,“ oslovil ju Hellmut, „čo sa deje?“

„Prečo?“ ozvala sa nechápavo Hellmína.

„Sadni si na chvíľku,“ povedal a tľapol labou vedľa seba. „Beháš tu ako splašená sliepka s handrou v pazúroch.“

„Ideme si sadnúť s babami von, tak za nedlho odchádzam. A chcem to mať porobené.“

Hellmut nadvihol obočie.

„Odkedy máš kamarátky?“ čudoval sa.

„Mám byť stále len doma?!“ obrnila sa a hodila handru do drezu.

„Nie… ja som len rád. Kľudne choj. Veď aj ja idem dnes na ten lov.“

Hellmína si v duchu vydýchla, že zhltol jej výhovorku. Dokončila prácu, rozlúčila sa s Hellmutom a odletela preč.

Pri jazere našťastie nikto nebol. Narobila si poriadnu dávku bahna. Hodila sa do neho a celá sa ním pokryla. Pre istotu sa schovala za obrovský kameň a čakala kým neuschne. Hnedé krytie držalo pevne. Slnko začalo zapadať. Odletela k starému dubu, kde mali draci zraz pred lovom.

Schovala sa medzi stromy a sledovala ako sa draci pomaly schádzajú.  Oheň jej zvieral hrdlo. Nedokázala od nervozity ani dýchať.

Nadišla noc.

„Môžeme vyraziť!“ zvolal Hellmut pred celou svorkou drakov.

„Hej!“ zakričala Hellmína. „Hm…hm…“ odkašľala si, aby získala hrubší hlas. „Počkajte ma!“

Draci sa otočili na volanie neznámeho.

„Kto si?“ opýtal sa Hellmut.

„Ja…ja som…“ premýšľala Hellmína nad svojou novou identitou. „Ja som Rocksanin bratranec Rockben.“

„Hm…“ zaostril Hellmut zrak a pričuchol si k nej. „Niekoho mi pripomínaš…“

„Soráč, zabudol som sa vopred nahlásiť,“ skočila mu rýchlo Hellmína do reči.

„Zvláštne páchneš,“ zhodnotil Hellmut.

„Ideme?!“ ozvali sa nedočkaví draci.

Hellmína stŕpla. Čakala, že ju odhalí.

„Dobre. Tak poď s nami,“ povedal Hellmut.

Hellmína od radosti skoro vyskočila zo šupín. Jej plán vyšiel.

Kŕdeľ drakov vzlietol k oblakom a Hellmína spolu s nimi.

Za svitu mesiaca letela desiatka drakov a medzi nimi Hellmína. Hltala očami každý nový kopec, každé nové jazero a vôbec jej neprekážala tma. Cítila sa ako malé dieťa, ktoré dostane novú hračku a nedokáže z nej spustiť oči. Jej krídla dostávali zabrať. Neboli zvyknuté na dlhé lety.

Draci nasledovali skúseného Hellmuta. Viedol ich na miesto plné divoko pasúceho sa dobytka. Vyhýbali sa preletu cez ľudské obydlia a využívali rôzne horské trasy.

Hellmína znervóznela pri pohľade na splašené stádo, pretože nikdy nič predtým nelovila. Nevedela ako má chytiť niečo také veľké do pazúrov. Chvíľu sledovala pohyby drakov a snažila sa zapamätať si úchop. Našťastie, mesiac svietil jasným splnom a tma jej nebránila vidieť aj najmenšie detaily lovu.

„Hej…“ drgol Hellmut do Rocksany. „Budeš loviť, či len čumieť!“

„Už idem na vec,“ povedala zmeneným hlasom a preglgla hrču ohnivých slín.

Rozprúdila v sebe horúcu krv a vrhla sa strmhlav na utekajúce zvery. Roztvorila pazúre dokorán, zaostrila zrak a zdrapila ťažké zviera.

„To je supeeer!“ kričala Hellmína od radosti. V pazúroch sa jej metal bučiaci dobytok. Neverila, že sa jej to podarí na prvý pokus. Chvíľu pozabudla zmeniť tón hlasu, ale našťastie ju nikto nepočul.

Hellmut skontroloval, či majú všetci úlovok a zavelil na odchod.

Vietor začal rýchlejšie fúkať. Náhle sa nahrnuli tmavé mraky a Hellmína pocítila prvé kvapky dažďa. Nenapadlo ju, že môžu odhaliť jej tajomstvo. Vytešená z nočného dobrodružstva letela spoločne s ostatnými členmi výpravy a dážď padal v plnom prúde.

Zúrivá prehánka skončila a draci pomaly dorazili do cieľa. Posledná pristála Hellmína. Zložila dobytok do ohrady k ostatným a až potom si všimla svoje odhalené ružové šupiny. Pozrela sa na Hellmuta. Mračil sa. Videla v jeho pohľade hnev. Ostatní draci niečo šomrali, ale nevnímala ich.

„Poď domov, Hellmína!“ rozzúril sa Hellmut a vypustil z papule oheň do vzduchu.

Hellmína bez slova letela za ním.

Doma dostala výplach žalúdka.

„Uvedomuješ si, čo si spôsobila?!“ reval Hellmut na Hellmínu schúlenú v rohu jaskyne.

„Viem, ale…chcela som aspoň raz zažiť to čo ty,“ povedala tichým hlasom a podišla bližšie k rozbúrenému drakovi.

„Dračice majú zákaz vyletieť z Dračích vrchov! Mohla si si ublížiť!“ buchol labou o stenu, až sa odlúpili kúsočky kameňa.

„Viem,“ povedala Hellmína. „Prepáč mi to.“

„Ale vieš, že si sa mi nezdala?“ povedal Hellmut a usmial sa. „Cítil som tvoju vôňu. Čo si to mala na sebe natreté?“

„Bahno,“ zasmiala sa Hellmína a Hellmut sa pridal.

Objali sa a bozkali.

„A ten lov ti išiel na jednotku,“ pochválil Hellmut Hellmínu, „si skrytý talent. Ak chceš, môžem sa za teba prihovoriť u starostu, aby si mohla s nami chodiť loviť.“

„To by si urobil?“

„Áno. Už dávno som ťa nevidel takú šťastnú ako dnes. Ale už by si išla bez toho blata, dobre?“

„Pravdaže,“ zasmiala sa Hellmína a jej srdce zahorelo ešte väčšou láskou k Hellmutovi.