NOS

Nápis na ošarpanej bráne Notových sa drzo vysmieval hliadke miestnej občianskej hliadky. ” Tento mesiac je to už tretí dom.” Milan, čerstvý člen Miestnej občianskej poriadkovej služby sa dal do reči s mladým policajtom kľačiacim pri bránke. Policajt prstom opatrne ďobol do nápisu. Farba vyschla už dávno. Museli to tu nastriekať ešte v noci.

” Hmm..,” zamyslene ťukal do mobilu policajný kolega Karči. ” Akoby nápis domy chránil”, prehrabával sa v galérii mobilu a porovnával dátumy predchádzajúcich nápisov. Kto vie či to povedal, aby MOPSkárov vyplašil, alebo si to skutočne myslel. Dvojica obchôdzkárov na seba vyplašene pozrela. Ranné hmly sa lenivo prevaľovali okolo neďalekých lesov a celkovo im tu takto skoro ráno pripadalo mátožne. Fantázia im vytvárala desivú koláž z nedávno pozretých hororov. Večery na sklonku leta a jesene, kedy sa vzduch na noc ochladil a kedy sa už miestna mládež toľko nepoflakovala po dedine, trávila partia mladých pred telkou v spoločnosti širokej ponuky hororov a filmov s paranormálnou tematikou. Či už náhodné, alebo vybrané ploty v dedine niekto už piaty mesiac označoval nápisom NOS. Zaujímavé na celej veci bolo, že domy v ulici, v ktorej sa nápis objavil tej noci nevykradli.

Milan sa s Frankim pasovali za odborníkov na paranormálne mystično, no v tejto chvíli im do smiechu nebolo. Policajti hovorili o ochranných nápisoch. Presne ako v tom horore....akurát tieto boli nastriekané a nie namaľované krvou. ”No nič, ja zobudím rodinku a ty sa choď popýtať susedov, či im niečo nezmizlo.” kývol hlavou Karči na kolegu Dušana.

Deň skúpy na slnečné lúče dodával začiatku dnešnej služby príchuť tajomna. ” Brázdovci o dve ulice ďalej hlásia ukradnuté detské bicykle, kosačku a vylomený zámok na pivnici. Inak všade kľud. ” Dušan vyratúval zoznam stratených vecí. ”Dobre, predpokladnám, že chcú podať oznámenie. To bude zase papierovačiek...” zvrtol sa na päte Karči. Vypisovačky neznášal, no aspoň im služba skôr ubehla.

”Prečo zase s tou krikľavou chujovinou?” Pivničné priestory starej ošarpanej budovy opusteného hotela boli dokonalou skrýšou pre štvoricu pubertálnych výrastkov. ” Neni to jedno? Kuki to pochopil, tak čo sa do toho furt jebeš?” Malý gróf kontroloval čas na nových inteligentných hodinkách, ktoré ukradli pred mesiacom.

” Kuki je kráľ!” ozvalo sa veselo, keď sa tenký Kuki preťahoval pomedzi rozheganý starý nábytok. ” Dobre more ne?” zubil sa výrastok s poďobanou tvárou a veľkým ulomeným predným zubom.

” Jak ťa taká pičovina mohla napadnúť?” Bobčo, večne zasoplený chuligán miestnej bandy krútil hlavou.

” Všetko ide ultra mega fasa. Po bicykle prídu zajtra .... jaká pičovani....hééj! Nech si len lámu hlavu tí buzíci. Že pomáhať a chrániť. Nikto na to nepríde, čo NOS je.” Pyšne dvihol hlavu Kuki.

” Ako si to? Nebezpečne Opatrní Susedia....to gde si videl?!” Malý gróf potiahol z ušúľanej cigarety a sucho zakašlal. ” Počujte, kým si nikto nevšimne, niektorích z nás okolo domov, nikdy na to kámo neprídu. Dobre sme ich onálepkovali, chudáci si teraz móžu zavolať na pomoc tých.....jasnovidcov.” uchechtával sa najmenší z nich...Rómeo.

”Ako vždy, zapauzujeme a o dva týždne to rozbehneme v druhej dedine.” Pubertálne, úspechom opantané nagelované hlavy sa sklonili nad mapu okresu a v zatuchnutej pivnici sa rodil nový plán.