„Harru quam nich!“ zareval kráľ Hakh arr.

V dave nízkych Arkéťatov zašumelo a ktosi vyrazil smerom ku klietkam. Kapitán Alexander Dunbar v jednej z nich zatajil dych. Nízky obyvateľ planéty, s ktorou sa posádka Dunbarovej lode zoznámila pred pár dňami mal na tvári odhodlaný výraz. Pokiaľ bol kapitán schopný určiť zo spleti malých očiek pokrývajúcich to, čo by sa pri troche fantázie dalo nazvať mimozemšťanovou hlavou.

Stretnutie s touto primitívnou civilizáciou nedopadlo najšťastnejšie. Po ostrých diplomatických výmenách došlo k ozbrojenému stretu. Zabili celú posádku, až na Dunbara. Kapitán to nepovažoval za dobré. Mal tušenie, že jeho osud bude ešte o čosi horší. Spočiatku sa pokúsili ich otráviť, počas diplomatickej večere, no podarilo sa im uniknúť, najmä vďaka kapitánovmu výnimočne dobrému nosu, ktorý zachytil silný pach pražených mandlí v polievke.

Teraz sa zdalo, že s nimi majú Arkéťania nejaké plány. Akékoľvek plány to boli, Dunbar vedel, že teraz je ten moment kedy sa ich dozvie.

Tvor otvoril klietku, v ktorej Dunbara držali a chlpatými noho-rukami mu naznačil, že ho má nasledovať. Kapitán sa nebránil. Zvedavosť bola príliš silná. Dokonca si nechal na krk zavesiť kožený remeň a vliecť sa za väzniteľom na dlhom lane.

Tvor ho voviedol doprostred nejakých osláv. Kráľ Arkéťanov sa skláňal nad obrovským kusom pečeného mäsa na stole.

„Korva nich!“ zvolal na Dunbara, no ten Arkátštine takmer nerozumel. Hľadel nechápavo na kráľa.

„Nich!“ ukázoval kráľ dlhou chlpatou kočatinou a vypliešťal na neho tucet malých očičiek. Na hlave mimozemštanov kvôli očiam sotva zostávalo miesto pre ústa, ktoré zostávali skryté.

„Nich, nich!“ reval ďalej kráľ a ukazoval na hostinu.

Kapitán hľadel na jedlo a na kráľa. Vtedy mu to docvaklo. Nich. Nos.

Čuchaj.