Obrovitánsky, gigantický, mohutný. Bol jednoducho veľký, aj na goblina, akým bol on. Ako si žul si svoj šalát De La Mairon, tak sa jeho nozdry nadriasali. Bála som sa, že keď si kýchne, tak vyletí do vesmíru a odpáli ma preč nasledovným výbuchom.
“No, ja osobne rád lovím zver v Bielom Lese. Čo ty? Kamoš sa mi zveril, že chodíš na výšku. Bramborice alebo Vraždová?”
Zaťala som svoje nalakované pazúre do mojich lítok až sa mi priam ohli šaty pod pásom na svitok. Musela som držať hubu. Toto bolo moje prvé rande v živote, ak by som to pokazila tak si už asi nikoho nenájdem. Aspoň tak mi povedal môj krpatý kamoš Lester.
“Lester nespomenul, že som na LeGuinnovej? Viem, nie moc prestížna, ale mne sa tam páči.”
“Páááni!” od radosti tresol po stole, “To nie je ani tak ďaleko!”
“Od čoho?”
“No predsa odomňa, ty nozdrica jedna.”
Túha bola silná. Tie slová a otázky, chceli za zo mna rúcať ako láva. Našťastie, moja dračia vôla bola silnejšia ako akési hnusné slová, tak som pokračovala.
“Nevedela som že tam niekde bývaš. Ja tam aj neďaleko pracujem, v Klingáčuse, tom kníhkupectve. Možno sme sa už raz tam stretli.”
“Fuuuu asi nie. Nečítam knihy.”
“No a prečo? Knihy sú fajn.”
“Ťažko sa mi čítajú, zle na ne vidím.”
Nepovedz to nepovedz to nepovedz to nepovedz to nepovedz to.
Koktavo z mojej papuľe vyšlo : “Ako to?”“Mám problém so zrakom.”
Vydýchla som všetky moje myšlienky zo seba cez nozdry a pokračovala som v konverzácií.
“Nešiel si za doktorom s tým?”
“Nie. Moc ma nemajú radi. Ževraj sa so mnou ťažko pracuje. Vraj nič nepočujú, keď ma vyšetrujú.”
Och hviezdy na nebesiach, viem, že je to jednoduché. Môžem to proste vydať zo seba a povedať to, ale zároveň nemôžem. Dala som hlboký nádych a opatrne som pokračovala.
“To je dosť hnusné od nich. Koho každého si zatiaľ skúšal?”
“Úplne každého v okolí.”
Vyprsklo mi z úst, ale rýchlo som to zakryla. “Prepáč, zabehla mi slina,” som povedala a začala celkom falošne kašlať.“Sa divím, že nie kúsok jedla. Bohovia, tu sú tie porcie obrovské.”
…nie.
“Normálne až také gigantické, že asi priberiem ešte pár kíl z toho.”
On ma musí pokúšať. Určite tými slovami po mne chcel, aby som povedala niečo ako “Nie tak veľké, ako tvoj nos.”Mal niečo za ľubom. Určite-
Och nie.
“Ja som to povedala nahlas, však?”
Jeho zhrozený výraz mi povedal všetko. No, povedala som si v duchu, ako dlhonožci hovoria “In for a penny, in for a pound”.
“Máš ho taký obrovksý, že je legálne klasifikovaný ako baranidlo.”
Zhíkol od zhrozenia a posunul stoličkou kus od stola. Ja som sa postavila a začala víťazoslávne ukazovať prstom naňho.“Tvôj nos by slúžil ako lepší dáždnik, než to najsilnejšie obranné kúzlo.”
Mykol sa a zastonal od bolesti. Ostatné bytosti v reštaurácií sa už začali po nás pozerať. Mne to bolo jedno, konečne to už išlo zo mňa.
“KEĎ ŤA MAMA RODILA, MUSELI POUŽIŤ KÚZLO ‘ZMRTVYCHSTAŇ’, LEBO SI JU ROZPÁRAL NA POLOVICU PRI PÔRODE SVOJIM NOSOM!”
Ubolené “Jajk!” zadunelo cez zhrozene stíchnutú reštauráciu tesne predtým, ako sa ten goblin chytil za hruď a prekotil dozadu na stoličke. Môj nadšený výraz sa zmenil na zdesený a pribehla som k nemu. Tvár mal bledú ako oblak a očiam chýbali zrenice. Dotkla som sa ho, ale nereagoval. Bol úplne ako z kameňa. Chvíľu to môjmu jašteričiemu mozočku trvalo, ale nakoniec mi to došlo.
Úplnou náhodou som zmenila svoje slová na kúzlo “Zlomyseľný výsmech” a zabila ho. A to som sa ani nedozvedela ako sa volá.