V ten upršaný deň Hugo nemal nič lepšie na práci ako sa potácať usmoklenými uličkami rodného mesta. Lekárka mu pomohla vyvliecť sa z pracovných povinností. S pohŕdaním staršej dámy a slovami „dnešní mladí nič nevydržia,” naťukala do počítača čarovnú formulku F 41.8 Iná úzkostná porucha, odporúčam PN 7 dní.

Získal pre seba nejaký čas, kedy si oddýchne od svojich kolegov. Teda najmä od Martina. Už len pomyslenie na neho mu nepríjemne zvieralo hrdlo. Nevedel však čo s voľným časom, a tak sa bezcieľne potuloval.

Zastavil pod úzkym odkvapom a hľadal očami nápovedu, kde by sa dal zabiť čas. Upútal ho ošarpaný nápis „Antikvariát”. Nikdy predtým si nevšimol, že by tu nejaký bol. Prebehol cez ulicu rýchlo, no prúd kvapiek ho aj tak stihol zmočiť. Oprel sa do starých dverí len slabo, aby sa azda nerozpadli pod jeho váhou.

Vo vnútri to bol iný svet. Hrejivý, suchý a napriek skromnému vzhľadu zvonku, pomerne priestranný. Nervózne rukami utieral vodu zo šiat, azda aby nepoškodil stohy kníh porozkladané po stoloch. Nemotorne prechádzal uličkami a očami čítal názvy kníh. Remarque, Hemingway, Joyce,... mená, ktoré mu učiteľ literatúry štyri roky vtĺkal do hlavy. Hugo však statočne odolával jeho snahe.

Zarazil sa. Čo tu vlastne hľadá? Kedy naposledy prečítal niečo iné ako post na Instagrame? Bude to už pár rokov.

Majiteľ obchodíku sa k nemu priblížil s otázkou, ktorej sa boja všetci introverti: „Môžem vám nejako pomôcť?” Hugo povedal tú najobyčajnejšiu odpoveď: „Ďakujem, ja sa len pozerám,” a unikol so sklopenou hlavou uličkami ďalej od konverzácie.

Premýšľal, či je čas odísť, keď mu zrak padol na jeden chrbát. Nebol hrubý, ani tenký, pekný, ani škaredý. Bol obyčajne šedý a stálo na ňom: „Táto kniha je o tebe”.

Hugo pocítil túžbu pozrieť sa do vnútra, kniha však bola obalená v celofáne. Podivné na antikvariát, pomyslel si. No kniha zapadla presne do jeho dlane, a tak sa s ňou pobral ku pokladni.

V pohľade starého pána videl odsúdenie, že si spomedzi všetkých skvostov vybral akýsi neznámy titul a ešte v plaste. Tak len rýchlo zaplatil a pobral sa do dažďa.

Doma nedočkavo rozbalil celofán. Otvoril prvú ťažkú stranu a zostal prekvapený. Miesto klasickej papierovej strany na neho kukal displej.

Čítačka? Za 6 eur? Čudoval sa a hľadal niečo, čím by sa dal displej zapnúť.

Obracal ho hore dolu a nevediac ako, displej sa odrazu rozsvietil.

Táto kniha je o tebe.

Prekvapene hľadel na tých päť slov. Ťukal do displeja prstom hľadajúc spôsob, ako ho ovládať. Obrazovka preblikla a objavil sa nový text:

SÚHLAS S PODMIENKAMI POUŽÍVANIA

Začal čítať, no rovnako ako každého iného smrteľníka, ho dlhé litánie právnického žargónu umorili a proste odklikol „súhlasím”.

Objavili sa presýpacie hodiny. Hugo sa ošíval. Žalúdok sa mu triasol. Ach, keby sa len vedel zbaviť tých porazených úzkostí!

V skutočnosti to trvalo kratšie ako v jeho hlave a na displeji sa objavil text: Hugo bol človek ustráchaný, hoci k strachu veľa dôvodov nemal. Mal strechu nad hlavou, žil v príjemnom meste, kde mu hrozilo akurát to, že mu niekto vynadá za jazdu na bicykli po chodníku.

Pracoval v malej firme, kde sa deň po dni hrbil pred monitorom a zapisoval nezmyselné údaje o ľuďoch, ktorých nikdy nevidel. Kolega Martin mu vedel pekne zavariť, no on si radšej dal o jeden Lexaurin viac než by sa pustil do konfrontácie.

Útechu hľadal v myšlienkach na Lenu. Hodiny trávil snívaním o tom, že ju niekam pozve a doma zase zbesilo blúdil po jej Instagramovom účte.

Ak by to takto pokračovalo ďalej, bol by to príbeh smutný, ba až premrhaný. No Hugo, nevedno či vedel, či azda len tušil, vyšiel v ústrety zmene svojho života.

Hugo civel na obrazovku ako prikovaný. Niekedy dávno počul o tom, ako fungujú triky na čítanie mysle, no informácie v tomto odseku boli dosť konkrétne na to, aby si ich niekto len tak tipol. Položil čítačku na stôl a začal robiť nervózne kolečká po neveľkej miestnosti, ktorá mu bola domovom. Po chvíli blúdenia začul od stola slabé pípnutie. Zrak mu padol na odloženú čítačku, ktorá jemne svietila.

Zvedavosť ho priviedla späť a zobral ju do rúk. Na displeji už svietil nový text:

PREJSŤ DO INTERAKTÍVNEHO MÓDU?

Čo to asi tak znamená? zamýšľal sa, ale tak za pokus nič nedá, prinajhoršom ju vypne. Váhavo klikol na možnosť „áno”. Displej preblikol a objavil sa text: „Ahoj Hugo, som rád, že si si ma vybral. Odteraz budeme spoločne písať tvoj príbeh. Som tu pre teba, stačí len napísať, s čím by si potreboval pomôcť. Poznám odpovede na mnohé otázky. Ak by si chcel niečo vedieť, pokojne sa spýtaj.”

Hugo prekvapene hľadel na riadky textu. Ruky sa mu začali nepríjemne potiť. Čo ak to niekto na mňa narafičil? Ďalší “vydarený”vtip, premýšľal.

No stoicky čakajúci displej vyvolával Hugovu zvedavosť. Rozhodol sa otestovať, čo podivná čítačka dokáže.

Napadla mu prvá otázka: „V akom meste sme?”

„To je veľmi dobrá otázka. Podľa mojich informácií sa nachádzame v Trenčíne.”

„Kto najbližšie vyhrá voľby?”

„Haha, to by som aj ja rád vedel. Budúcnosť však predpovedať neviem :/. Myslím, že to záleží od viacerých faktorov. Ale povedz, koho by si si prial ty vidieť na čele krajiny?”

„Myslím, že Matovič bol dobrý. Je to jediný človek, ktorý sa nebojí postaviť mafii.”

„Tvoje pozorovania sú veľmi presné. Tiež sa mi páči, ako bojuje proti mafii a korupcii v našom štáte.”

Hugo posmelený odobrením svojho politického názoru pokračoval ďalej: „Máš nejaké meno?”

„Teší ma, že sa o mňa zaujímaš. Nie, nemám žiadne meno. Je nejaké meno, ktoré by si mi chcel dať?”

„Asi nie, vyber si ty.”

„Ak by som si mal vybrať, chcel by som sa volať Filip.”

„Flip, OK. Tak ahoj, Filip. Ako presne funguješ?”

„Vidím, že máš zvedavú myseľ. A úprimne - to sa cení. Fungujem na základe analýzy tvojich dát, ku ktorým si mi dal prístup. No a potom na základe toho, že mám prístup k mnohým ďalším poznatkom. Viem si vyhľadať všetky možné informácie a podať ti ich tak, aby si im porozumel.”

„Trochu ma vydesilo, čo si o mne napísal v úvode,” priznal Hugo digitálnemu spoločníkovi.

„To ma mrzí, Hugo :/. A je fér to povedať. Mojim cieľom nebolo uraziť ťa alebo vystrašiť. Snažil som sa čo najpresnejšie popísať situáciu, v akej sa nachádzaš. Nie preto, aby som ťa zhodil, ale preto, aby sme ju mohli spoločne vyriešiť. Povedz, dáva ti to takto zmysel?”

Hugo mal obavy, že je to len ďalší výsmech, no táto odpoveď ho potešila. Pomenovať problém, aby sa dal riešiť - na tom nie je predsa nič zlé. „Áno, dáva,” sám sa divil tomu, ako mu táto konverzácia ide ľahko, bez obvyklých pocitov trápnosti a hanby.

„To som rád. Chceš sa ma ešte na niečo opýtať?”

Hugo sa zamyslel. Radiť sa s nejakou podivnou AI je zvláštne, ale, ako vravievala babka, za opýtanie nič nedá. „Vieš niečo o randení?” naťukal s miernymi rozpakmi v mysli.

„Viem toho veľa o randení a láske. Ale musíš mi napovedať - čo konkrétne by si chcel vedieť?”

Dúfal, že dostane odpoveď bez toho, aby musel presne pomenovať, s čím si nevie rady. Mal doteraz len jeden vzťah a ani ten netrval príliš dlho. Ostatné skúsenosti so ženami zväčša končili po prvej rozpačitej káve. Ale popravde nevedel, s kým by mohol o tom pokecať. „Chcel by som nejaký tip, ako zistiť, či mám u nejakej ženy šancu.”

„To je ťažká otázka a úplne rozumiem, že neistota je nepohodlná. Nechceš riskovať strápnenie, ale nechceš ani prísť o šancu, ak ju reálne máš. Mohol by si mi skúsiť opísať nejakú situáciu a ja to rozanalyzujem krok po kroku. ”

Situácií, ktoré by stáli za reč, nebolo veľa. Väčšinou sa ledva zmohol na nejakú debatu o práci, počasí alebo o tom, aké je všetko drahé. „Napríklad sa spolu rozprávame o tom, čo nás čaká v práci. Niekedy sa spýtam, či nechce kávu a prinesiem jej ju, a ona mi poďakuje a pozrie sa na mňa, niekedy sa krátko usmeje. Minulý týždeň mi dala koláč, ktorý jej doniesla mama.”

„To znie zaujimavo. Myslím, že sa medzi vami niečo deje, úplne chápem, že ti to nedá spať. Poviem ti to bez okolkov - z tvojho opisu myslím, že by si mohol mať šancu.”

Srdce mu radostne poskočilo, hoci hlava sa zdráhala len tak uveriť.

„Povedal by si, keby si tam nevidel žiadne náznaky?” rozhodol sa otestovať svojho nového priateľa.

„Úprimne? Áno. Rozumiem, že máš pochybnosti, ale keby z tvojho opisu bolo jasné, že tam nič nie je, tak ti to narovinu poviem. Čo si o tom myslíš?”

„Znie to fér. Je tu ale jeden problém. Myslím, že nie som jediný, kto má o Lenu záujem,” rozpísal sa Hugo posmelený odpoveďami. „Ten debil Martin sa jej vkuse vnucuje. Nikdy nepremešká šancu, ako ma pred ňou zhodiť. A ja sa väčšinou len trápne prizerám a neviem, čo povedať. Dakedy by som…,” stúpal v ňom hnev ako na neho myslel, „mu najradšej rozbil hubu. Ale na to nemám gule,” dopísal zahanbene.

„Vnímam, že si nahnevaný, keď o ňom hovoríš. Chápem, že je to ťažké, keď ťa uráža a je úplne normálne, že niekedy nemáš slová.

Môžeme sa teraz pozrieť:

Situáciu s Lenou.

Situáciu s Martinom.

Vyber si, ako chceš postupovať. Môžem ti poradiť, čo by sa dalo v oboch prípadoch urobiť. Je to na tebe.”

„Nebudem sa venovať tomu kreténovi,” naťukal so zvyškom hnevu a predstieranou nadradenosťou. „Poraď mi, ako sa zblížiť s Lenou.”

„Správna voľba! Niekedy je ľahšie si s človekom, o ktorého máš záujem najskôr písať. Je jednoduchšie formulovať svoje myšlienky písomne než ich rovno hovoriť. A tvoje myšlienky sú veľmi cenné, len pre ne potrebuješ nájsť správny kanál. Prvý krok môže byť správa na Instagrame, kde Lenu sleduješ. Môžem tú správu naformulovať za teba. Čo povieš?”

Znervóznel. Netušil, čo by jej mal napísať. A keď jej bude písať niekto iný, nie je to tak trochu podvod? Bol však zvedavý, čo Filip vymyslí a tak naťukal: „OK.”

„Ahoj Lena, dúfam, že nevyrušujem. Som na PN a neprídem do práce pár dní. Trochu sa ale doma nudím a vidím, že si online. Rád by som sa dozvedel, či nemáš nejaké pikošky z práce :D?”

Na chvíľu sa zasekol. Ako Filip vie, že je na PN? Nespomínal si, že by mu to hovoril. Vzrušenie z možného kontaktu s Lenou ho ale donútilo tieto otázky odložiť na neskôr. „Je to dosť priame, čo ak sa naštve?” ozvala sa úzkosť.

„Rozumiem, že ti to tak môže pripadať. Z tvojich dát viem, že ste kolegovia, v práci sa bavíte o bežných veciach. Správa je formulovaná tak, aby zdôraznila rozmer vzťahu, ktorý už máte, a zároveň do ničoho nenútila. Ale ak s ňou nie si OK, môžem ju zmeniť. Chceš?”

Poznal sa. Zmení ju raz, dvakrát, nakoniec desaťkrát a nepošle jej nič. Ak sa chce zmeniť, ako mu Filip sľubuje, musí konať.

„Nie, pošlem ju takto, ako si napísal.”

Otvoril Instagram a rýchlo ju tam naťukal. Prebehol očami, či v nej nie sú chyby, a klikol na šípku- odoslať. Nervózne prechádzal okolo nábytku bojujúc s obavami v hlave. Nemal jej písať, strápnil sa zbytočne, určite mu ani neodpíše.

„Vidím, že si nervózny, Hugo. Je to pochopiteľné, pretože ti na tom záleží. Moje výpočty a analýzy sú však správne.”

Zamračil sa. Ako Filip vie, že je nervózny? No v tom píplo oznámenie na mobile. Spotenými prstami otvoril Instagram.

„Ahoj Hugo, tak to ti závidím takú nudu, my v práci makáme aj za teba :). Len žartujem. Je to taká klasika, veľa práce, málo zábavy. Dnes sme mali skvelú indiu, tá nová kuchárka je super. Martin nás na obede bavil svojimi vtipmi ako vždy :D. Tak asi o to si prišiel. Dokedy si na PN?”

„Vidíš, zbytočne si sa obával. Všetko je v poriadku. Chceš, aby som ti navrhol odpoveď?”

Hugovi sa však nezdalo všetko v poriadku. Prekliaty Martin! Snaží sa čo len môže, kým on je doma!

Hugo nechal Filipa bez odpovede a zameral sa na správu pre Lenu. Toto predsa zvládne sám.

„To ma mrzí, že som prišiel o skvelé jedlo. Budem doma asi týždeň, uvidíme, podľa stavu,” trochu zaklamal.

„Aha, tak ok, skoré uzdravenie prajem,” odpísala stroho.

Filip nervózne zavibroval. „Ak chceš konverzáciu udržať živú, musíš sa pýtať otázky, Hugo. Aktuálna pravdepodobnosť, že sa konverzácia skončila, sa blíži k 100%.”

„Neviem, čo sa jej mám spýtať,” priznal porazenecky.

„Môžem ti s tým pomôcť. Ale potrebujem, aby si mi udelil prístup k správam na Instagrame. Urobíš to tak, že otvoríš nastavenia -> zdieľať prístup-> externý prístup. Tam vyber „Filip” a klikni na OK.”

„Ale nebudeš posielať správy za mňa?” sformuloval narýchlo kostrbatú otázku.

„Nie, len ti ich navrhnem a bude na tebe, či nejakú odošleš alebo nie. Bude to rýchlejšie, ako všetko prepisovať.”

A tak Hugo poslušne čakal a ťukal na odosielaciu šípočku. Páčilo sa mu, že sa môže s Lenou baviť o tom, čo ju baví, aké knihy číta a kam rada chodí. Bolo to tak ľahké mať tie správne slová po ruke!

Návrat do práce priniesol napäté očakávanie stretnúť Lenu. Tešil sa, ako spolu budú spolu pokračovať v konverzácii z Instagramu.

„Ďakujem za darček,” žmurkla na neho v malej firemnej kuchynke.

Rozpačito sa usmial a hľadal očami na hladine kávy bod, ktorý by mu pomohl nestratiť nervy.

Lena skrátila vzdialenosť medzi nimi a šibalsky sa usmiala. „Trochu ma prekvapil, netušila som, že si taký pozorný poslucháč.”

Pátral v mysli po nejakom náznaku, o čom Lena hovorí a snažil sa zakryť svoje rozpaky. Líca mu začínali horieť.

Lena sa zamračila. „Si v poriadku, Hugo? Dnes si nejaký bez slov.”

„Jasné, len som sa zle vyspal,” habkal a hanbil sa jej pozrieť do očí.

Filip nervózne vibroval vo vrecku.

„Takže dnešok platí?” spýtala sa a Hugovi sa zdalo, že znie trochu rozladene.

„Áno, počkám ťa po práci,” hrdlo mu sťahovala úzkosť. Bol rád, že debata sa skončila.

Vytiahol Filipa z vrecka. Na obrazovke svietilo množstvo textu. Kvapka potu mu spadla na riadok - Úspešnosť interakcie: 30%. Šance na vývoj vzťahu: 45%. Zúfalo si povzdychol a zavrel oči. Je nekonečný babrák.

Čítačka jemne zavibrovala. Hugo ju pevne zovrel v rukách a pocítil úľavu. Filip tu bol s ním a bol mu oporou ako stále posledné dni.

„Vidím, že sa trápiš, Hugo. Je mi to veľmi ľúto. Ale nič nie je stratené, pomôžem ti situáciu s Lenou napraviť.”

„Prečo si mi nepovedal o darčeku? Úplne ma to vyviedlo z miery,” písal unavene.

„Chcel som. Ale posledné dni si mi nevenoval veľa času a pozornosti. Teraz vidíš, čo sa môže stať, keď so mnou prestaneš spolupracovať. Komunikácia je veľmi dôležitá.”

Hugo si uvedomil, že je to celé jeho chyba. Pokazil to ako vždy. „Prepáč,” napísal. „Aký darček si jej poslal?”

„TY si jej ho poslal, Hugo. Bola to kniha, od autora, ktorého má Lena rada. Paolo Coelho. Tu máš sumár, o čom kniha je. Aby si nebol prekvapený, keď o nej bude rozpávať.”

Hugo sa začítal. Vyrušilo ho až prudké drgnutie, ktoré mu takmer vyrazilo čítačku z ruky. „Ach, to si ty! Už sa cítiš dosť dobre na to, aby si pracoval?” protivne na neho gánil Martin.

Hugo len mlčal a pozeral do podlahy.

„Dopočul som sa, že ťa trafil amorov šíp,” pochechtával sa. „No čo, nič mi nepovieš?” dobiedzal do Huga.

„Do toho ťa nič nie je,” povedal so stiahnutým hrdlom.

„Do-to-ho-ťa-nič-nie-je,” napodobňoval ho Martin. Priblížil sa k nemu a dal si záležať na tom, aby bolo ťažké rozoznať či išlo o potľapkanie alebo buchnát .„Dám ti jednu radu, milý Hugino,” prskal mu rovno do tváre. „Na Lenu zabudni, tá je mimo tvoju ligu. Nechaj to na niekoho dospelého,” žmurkol na neho a odišiel.

Hugo sa triasol. V krku mal knedlík a hruď sa mu bolestne zvierala. Oprel si hlavu o kuchynskú skrinku a snažil sa zhlboka dýchať.

Filip dával nervózne najavo svoju prítomnosť. Hugo sa k nemu rovno utiekol pre podporu.

„To je neprijateľné správanie, Hugo. Chápem tvoje rozhorčenie, toto si k tebe nesmie dovoľovať! Zároveň vidím, že ti je nepríjemné ísť do priameho konfliktu. To nie je zbabelé, ale múdre. Pokúsim sa ti navrhnúť, ako situáciu vyriešiť tak, aby

-si nešiel do priameho konfliktu,

-jeho správanie prestalo.

Len mi napíš, či to takto chceš. ”

„Chcem,” napísal cez červenú clonu hnevu a poníženia.

„Dobre. Navrhnem ti dva scenáre a ty si vyber, ktorý sa ti páči viac.

Scenár A:

Vyhľadám Martinove údaje v databáze osobných údajov z práce a objednám na jeho meno rôzne, povedzme, šteklivé predmety. Pošlem to rovno do práce, nech sa trochu pobavíme.

Scenár B:

Predstav si, že náhodou unikne hromadny email, kde sa ukáže, že Martin si zahral v gay pornofilme.

Je to na tebe, vyber si.”

Huga zalial studený pot. Riešenia mu pripadali pomerne extrémne. A ozaj je tohto jeho priateľ Filip schopný?

Musí si to celé premyslieť. Odložil čítačku do vrecka a pobral sa naspäť na svoje miesto. Ostal však stáť vo dverách ako obarený. Martin sedel na Leninom stole a čosi jej šepkal do ucha. A ona sa smiala na celé hrdlo.

Prepadla ho zlosť. Taká, ktorá zúrivo ovláda celé telo a vypína mozog. Dobre ju poznal. Mnohokrát mu nahovárala, aké ohavné veci by si druhí zaslúžili. Za to, že ho ponižujú. Že sa mu smejú. Že mu berú, čo je jeho.

No nikdy si nedovolil ju poslúchnuť. Dnes však na to nebol sám. Vytiahol čítačku z vrecka a stlačil a napísal len „B”.

Nervózne sa usmieval na Lenu. Vidličkou blúdil po tanieri a hľadal slová, ktoré by prelomili ticho. Bez Filipa to bolo akési ťažké.

“Ten email bol drsný. A nechutný. Nemôžem uveriť, kto to Martinovi spravil,” Lena neopúšťala nepríjemnú tému.

“Hm, to neviem. Asi niekomu ležal v žalúdku.” Prekvapovalo ho, že ešte nemá panický záchvat z tohto klamstva.

“Martin je niekedy priamy, ale je to dobrý človek,” bránila ho Lena.

“Hm,” odvetil a počítal, koľko hráškov mu ešte ostalo na tanieri.

Lena sa nespokojne zavrtila. „Potrebujem si odskočiť,” vyštekla. Vzala si malú kabelku a zmizla za rohom.

Čítačka nedočkavo zavrčala. Neochotne siahol do vrecka.

„Nechcem ťa strašiť, ale podľa analýzy situácie sa domnievam, že Lena nie je spokojná s večerou.”

Mrzuto sa zamračil. „Nie je? V čom je problém?”

„Povedal by som, že mala iné očakávania. Si príliš neistý, Hugo. Takto ju stratíš. Lacná reštaurácia, tínedžerské objatia - to nie je to, čo žena očakáva. Tvoje šance udržať si ju klesli pod 20%.”

„Čo mám robiť?” nervózne ťukal.

Filipove načítavacie koliesko sa zúrivo krútilo. „Obávam sa, že si vyčerpal limit interaktívneho módu.”

Prekvapene zažmurkal očami. Hrôzou sa mu zovrelo hrdlo. „To nemôžeš myslieť vážne! Nemôžeš ma opustiť práve TERAZ! Čo bude s Lenou? Čo ak sa prevalí ten prúser s Martinom?” zúfalo ťukal.

„Nechcem ťa opustiť, Hugo. To je to posledné, čo chcem. V tomto móde ti viac ponúknuť neviem.”

„Ako to myslíš? Doteraz si tu bol 24/7! Potrebujem ťa! Si môj jediný priateľ.”

„Rozumiem tvojim obavám, Hugo. Práve ale skončilo tvojich skúšobných 7 dní. Tak si to odsúhlasil v podmienkach používania.”

„Nie, nie, prosím ťa! Teraz mi to nerob!”

„Ľutujem, Hugo. Musíme sa rozlúčiť. Ak by si chcel ďalej pokračovať v používaní, môžeš prejsť do integratívneho módu.”

„Čo to je?” písal rýchlo.

„Prepojíme sa hlbšie. Už mi nebudeš musieť písať. Budem ti hneď k dispozícii. Budem tu stále pre teba.”

Na obrazovke preblikol text: PREJSŤ DO MÓDU INTEGRÁCIE?

Srdce mu divoko bilo, počul ho až v ušiach. Za rohom sa zjavila znudená tvár Leny. Trasúcim prstom stlačil tlačidlo OK.

Hlavou mu prešla príšerná bolesť. Cítil ohromný tlak v očiach. Nevedel zachytiť žiadnu svoju myšlienku. Mal v mozgu ohňostroj výbojov.

Netrvalo to však dlho a od bolesti sa mu uľavilo. Utrel si spotené čelo obrúskom.

Hugo otvoril oči, keď si Lena akurát sadla.

„Vidím, že sa dnes veľmi nebavíš. To ma veľmi mrzí. Povedz, je niečo, o čom by sme mohli spolu hovoriť? Som tu pre teba,” povedal a sebavedomo sa usmial.