Matilda vchádzala do detskej izby o polnoci, za sprievodu dvoch sviečok zastoknutých v svietnikoch. Plamene sa kmitali zo strany na stranu, snažiac sa prežiť nervózne pohyby rúk, blížiacich sa k detskej posteli.Myšlienky v hlave sa jej plietli jedna cez druhú ako očká na vlne pri štrikovaní nekonečného šálu. V duchu sa modlila, aby nič nepokazila. Chcela už ukončiť svoje trápenie.

Spotené dlane položili svietniky na určené miesta. Otočila sa smerom k spiacej detskej hlávke. Nežne a mäkko ju pohladila. Zamyslela sa a trpko preglgla uviaznutú hrču slín v ústach. Opatrne, aby náhodou nestúpila na vŕzgajúci kus podlahy, si ľahla pod deku k posteli.

V mysli jej neustále vírili otázky, či robí dobre, či sa predsa len nepomiatla a radšej by sa mala ísť liečiť na psychiatriu. Ale už pár nocí nevedela poriadne spať, budila sa na zvláštne vzlykajúce zvuky, a keď zistila, že vychádzali z izby jej dcéry, tak ostala vydesená. Mrazivé stonanie vydávala čierna postava stojaca nad jej spiacim dieťaťom.

Najskôr si myslela, že je prepracovaná, a tak si na pár dní zobrala dovolenku. Nepomohlo to. Ešte viac sa to zhoršilo. Zverila sa manželovi, o tom čo videla, no ten ju vysmial. Po dlhom Matildinom naliehaní sa šiel pozrieť k dcére do izby, no sklamal ju. Vraj tam nič nevidel. „Keby si si dala pred spaním pohár červeného, tak ako ja, nevidela by si nezmysly a neotravovala by si ma so somarinami,“ vyčítal jej manžel. Zívol a kolísavou chôdzou došiel do spálne, kde sa hodil na posteľ, zachrápal a zaspal.

Po chvíli sa spálňa zamorila alkoholovým oparom. Posielal ju do blázinca, ale ona si stála za tým, čo videla.

Manžel nečakane odišiel na služobnú cestu a tak ostala s dcérou a s prízrakom sama.

„Vraj v dobrom aj v zlom, veď iste...“ mrmlala si Matilda, keď sa snažila dopátrať k nejakým informáciám na internete, no po chvíli to vzdala, pretože ju rozbolela hlava z toľkých bludov. Nevedela sa v tom vyznať, čo je výmysel, čo pravda. Všade spomínali cesnak, cibuľu… Už si myslela, že číta kuchárske recepty a nie rady, ako sa zbaviť ducha. Dovolenka sa krátila a každým dňom vyzerala horšie a horšie. Vlasy mastné, strapaté, pod očami opuchy od prebdených nocí a skleslý, bezpríčetný pohľad.

Na siedmy deň prebdenej dovolenky ju cestou zo škôlky zastavila žobrajúca cigánka. Staré, tmavé ruky naťahovala k Matilde a prosila o peniaze. „Pani zlatá, nemáte nejaké euro pre chudobnú ženu?“ ozval sa chrapľavý hlas stareny. Približovala sa čoraz bližšie a neprestala, až kým neuvidela peňaženku. Matilda vytiahla pár drobných, položila ich cigánke do dlane. Starena ich s úsmevom prijala. Rýchlo ich zastrčila do vrecka a poďakovala so slovami: „Pani, prajem spokojný a radostný život.“

„Ach, keby ste len vedeli, aká som nešťastná...“ povedala Matilda s utrápeným povzdychom.

„Pani, čo vás trápi?“ začala vyzvedať cigánka.

„Keby som vám to povedala, tak si myslíte, že mi šibe.“

„Ja, stará cigánka, čo už videla a počula všetko možné? Určite by som vás nevysmiala, len sa mi zverte s vaším problémom,“ podporovala ju.

Matilda chvíľu váhala, ale nakoniec sa jej zverila so svojím trápením. Cigánka ju vypočula a navrhla, že jej pomôže. Sadli si na lavičku. Cigánka opäť nastrčila dlaň. Zúfalá matka vybrala dvadsať eur z peňaženky. Poslednú hotovosť čo mala, pretože väčšinou platila kartou. Navonok strhaná, zničená žena, ešte pred pár dňami svieža a vždy upravená manželka a matka, sedela vedľa cigánky a pôsobila ako jej kumpánka z ulice. Okoloidúci ľudia sa snažili vyhnúť blízkosti ich lavičky, aby ich žobrajúce ženy náhodou neobťažovali.

Júnové lúče príjemne hriali a rozsievali radosť z nového slnečného dňa, no Matildu táto žiara vôbec nezasiahla a ani nezlepšila náladu. Cigánka sa najprv spýtala, či nemá jej dcéra niečo po mŕtvom, čo si ten duch prišiel vyzdvihnúť. Lebo, ak áno, musí sa toho rýchlo zbaviť. Čím dlhšie bude mať tú vec, tým dlhšie bude duch s nimi a bude stále viac a viac silnejší, až môže ublížiť jej dcére. „Nie! Iba to nie!“ skríkla Matilda a v hlave si rýchlo zobrazovala všetko, čo nosí a vlastní jej dcéra. Nevedela o ničom, čo by mohla mať po mŕtvych, pretože oblečenie a hračky kupovala vždy nové, nič nemala zo sekáča.

Rozmýšľala a premietala si v hlave celú výbavu svojho zlatíčka. Až jej žila navrela na čele od zlosti, keď našla možnú príčinu. „Možno tie náušnice!“ zakričala nahnevane a hneď aj cigánke ozrejmila, že neodolala a kúpila ich na tržnici od starej ženy. „Isto boli po mŕtvej!“ rozzúrene dopovedala a už sa chystala, že sa rozbehne rovno na trh, aby si to overila a vytmavila jej to.

No, v tom ju cigánka zastavila. „To už nepomôže. Musíte riešiť problém doma a nie sa hádať na trhu.“

Starena ju mlčky sledovala, počkala kým sa upokojí a pokračovala v inštrukciách: „Ak budú tie náušnice po mŕtvom, nemôžete sa ich len tak zbaviť. To nemôžete. Duch je už nahnevaný, že sa jeho osobná vec, dala niekomu inému. Prišiel sa pomstiť, a to vašej dcére. Ak tam zatiaľ nad ňou len stojí, ako ste vraveli, ešte máte šancu, zbaviť sa ho. Ako náhle sa bude snažiť ovládnuť jej telo, už bude neskoro. Zničí vašu dcéru zvnútra.“ Matildin plač vyrušil cigánku. Slzy jej tiekli po strhanej tvári, lapala po dychu a prosila. Vzlykajúc prosila cigánku, aby jej pomohla.

„Musíte byť silná,“ prihovárala sa jej skrčená starena, a pokračovala ďalej v rozprávaní, „budete potrebovať silu pozemských živlov. Je to zem, svätená voda, oheň a vzduch,“ zakašľala a pokračovala ďalej, „pripravíte dve sviečky, pre silu ohňa, zeminu pre ohraničenie a uzavretie kruhu okolo postele vašej dcéry a vzduch prúdiaci z pootvoreného okna.“

„Ale ako to použiť?“ skočila jej do reči nedočkavá Matilda.

„Počkajte, hneď vám to dopoviem,“ cigánka si vybrala z pokrčenej igelitky plastovú fľašu s vodou, napila sa a pokračovala „začína byť teplo a smädí ma,“ ozrejmila svoju pauzu na pitie.

„Ach, pravdaže, len sa napite,“ podporila cigánku, pričom aj ona pociťovala smäd, ale bolo jej to ukradnuté, pretože v tej chvíli potrebovala uhasiť svoj problém a nie smäd.

„Takže,“ pokračovala cigánka, „pred polnocou, keď vaše dieťa už bude spať, musíte byť pripravená a čakať na ducha. Pootvoríte okno a na parapetu položíte náušnice.Potom vysypete okolo postele zeminu, prichystáte si horiace sviečky, položíte ich na zem, jednu, kde má vaša dcéra hlavu a druhú k jej nohám. Len dajte pozor, aby neboli položené mimo ochranného kruhu. A svätenou vodou pokvapkáte celé telo vašej dcérky. Keď nastane polnoc, musíte sa schovať pod posteľ alebo vedľa nej, ako sa zmestíte a dozerajte, aby nezhasli sviečky, to je veľmi dôležité. Takto ochránite dcéru, aj seba. Ak sa v izbe objaví duch, musíte zachovať pokoj. Hlavne ho nevyplašte. Duch, by sa mal zľaknúť ochranného kruhu. Pôjde k oknu a uvidí tam svoje náušnice. Potom by si ich mal vziať a odísť, aspoň tak som to počula, že to má skončiť.“

„Počkať, počkať... tak vy neviete, či to má byť presne tak, ako mi tu hovoríte?“ prerušila ju Matilda.

„No, viete, pani moja zlatá, ja osobne som to neskúšala, len som to počula od mojej nebohej tety, ale človek nikdy nevie, ako sa zachovajú duchovia. Viete, už to nie je ten človek, čo bol, keď žil medzi nami. To nikto presne nevie, čo presne pohltí našu dušu, keď tu už nebudeme,“ odpovedala starena.

„A potom nám dá už pokoj?“

„Áno, už bude preč.“

„Ďakujem, ďakujem... dúfam, že to pomôže,“ jasala Matilda a vyskočila z lavičky. Otočila sa a zamávala ešte na sediacu cigánku. Tá len odkývala hlavou a zapriala veľa šťastia, pričom vopchala ruku do vrecka a uistila sa, že peniaze sú na svojom mieste.

Matilda vybavila svätenú vodu od kňaza a cestou nabrala aj kus zeminy. Blížila sa polnoc a nachystala všetko podľa cigánkinych inštrukcií. Nakoniec sa schovala a čakala.

Dcéra spala hlbokým spánkom, nič netušiac, čo sa deje v jej izbičke, našťastie, sa zatiaľ ani raz neprebrala na prítomnosť tmavej postavy pri svojej posteli. Záhadná bytosť sa zjavila presne o polnoci, blúdila po izbe vyrušená svetlom sviečok. Matilda ju zbadala. Srdce jej išlo vyskočiť z hrude, mala zrýchlený dych a napnuté svaly ovládal strach.

„Vy ešte nespíte?“ ozval sa mužský hlas z chodby, keď zbadal svetlo spod prahu detských dverí. „Prišiel som skôr,“ pokračoval a vošiel do izby.

Tmavá postava začala kvíliť vŕzgavým stonom, naťahovala svoje čierne ruky a blížila sa k mužovi.

„Čo doriti,“ začal hromžiť, keď zbadal ženskú postavu, ako naťahuje k nemu dlhé ruky. „Matildaaa,“ zachrapčal, keď ho mátoha nadvihla až k stropu. Lapal po dychu.

Dcéra sa prevracala a pomaly otvárala oči. Zľakla sa a začala kričať. Paplón spadol na zem a narušil zeminu pri posteli. Matilda vybehla z ochranného kruhu a omylom zakopla o sviečku, ktorá zhasla. Duch zareagoval na detský krik a voľnú cestu k posteli. Jednou rukou držal vo vzduchu muža a druhú naťahoval na dieťa.

Matilda nevedela, čo má robiť. Kričala na tmavú ženskú postavu, aby odišla. V tom sa mátoha obrátila k nej, nadvihla ju do vzduchu a šmarila o skriňu.

„Mami, mami…“ jačalo a revalo dievča. Matilda sa prebrala z otrasu a videla ako sa jej dievčatko vznáša vo vzduchu spolu s manželom. Pokrčená tvár s vypuklými očami roztvorila ústa, vypustila hnilobný zápach a začala sa smiať.

Matilda cítila obrovskú bolesť v chrbte, nevedela sa postaviť. Odplazila sa k oknu, natiahla ruku a schmatla náušnice. Držala ich v otvorenej dlani. „Tu máš, sú len tvoje, my ich nechceme, vraciame ti ich naspäť!“ kričala na ducha. Prízrak stupňoval hlasitosť svojej zlosti. Hororový zvuk naplnil celú miestnosť.

Dlhé prsty pustili muža a dievča. Obaja spadli na zem.

„Moooje“ zahučal duch na Matildu a zdrapil náušnice. Strčil do vystrašenej matky a vyletel von oknom.

Matilda sa doplazila k mužovi a dcére. Oboch kontrolovala, či sú v poriadku. Slzy šťastia aj strachu jej tiekli po tvári. Stále sa triasla, nevedela sa ukľudniť. Dcéra sa jej hodila okolo krku a pridal sa aj manžel. „Prepáč, že som ti neveril,“ povedal muž a vybozkával Matildu. „Ľúbim ťa, Mati. Veľmi, veľmi…“

„Aj ja ťa ľúbim…“ opätovala vyznanie mužovi.