Jazerná príšera

Niektorým legendám netreba veriť, niektoré netreba ignorovať...
Priebežné hodnotenie je skryté
fantasy

”A nechoď k tomu jazeru Jolanka, žije tam zlá víla Vodnenka, mohla by ťa stiahnuť pod vodu a utopiť,” opäť varovala babka svoju vnučku.

”Ale babi, takýmito povedačkami sa strašia malé deti, aby nevystrájali hlúposti, kým ich rodičia pracujú. Ja budem mať čochvíľa dvadsiate prvé narodeniny a to jazero tu máme neďaleko usadlosti odjakživa a ešte som nepočula, že by tam niekoho utopila nejaká víla, vodník alebo krabatka,” odvetilo veselé dievča, ktoré práve skladalo obrusy ozdobené tradičnou výšivkou do košíka.

Keď skončilo, prešlo s košíkom ešte k posteli, kde vedľa na skrinke boli naukladané aj malé pestro vyšívané obrúsky. Dievča ich vzalo a položilo navrch do košíka. Následne všetko prekryla látkou, ktorá slúžila ako výstelka a zároveň aj prikrývka pre obsah košíka a oznámila: ”Tak už som zbalila všetko stará mama, ešte sa upravím a môžem ísť predávať na mestský trh.”

Stará mama Nalka žila spolu so svojou vnučkou na usadlosti asi štyri kilometre od mesta. Po tom, čo Jolankini rodičia obaja zomreli, vzala si ju k sebe domov, kde ju vychovávala.

Z dievčaťa vyrástla veselá, večne usmiata slečna, ktorá bola navyše aj veľmi šikovná. Spolu s babkou vyšívali obrusy, odevy a vyrábali rôzne ozdoby. Popri tom sa ešte starali o pár sliepok.

Raz za týždeň, tak ako aj dnes, si vždy Jolanka zbalila všetky veci určené na predaj do košíka, alebo malého fúrika na kolieskach a vybrala sa do mesta na trhy zarobiť nejaké peniaze. Dnes jej stačil aj košík.

Jolanka si sadla k zrkadlu a začala si prečesávať vlasy a následne ich splietať do dlhého vrkoča.

Dnes ale na usadlosti neboli samé. Na návštevu hneď skoro ráno prišla Averna, zvráskavená starena, ktorá mala podľa niektorých ľudí už cez sto rokov. Pri pohľade na ňu nejednému človeku napadlo, že aj tento odhad bude asi ešte málo.

Averna bývala v chalupe pod lesom, ďaleko odvšadiaľ, a tak si ľudia začali hovoriť, že to je isto nejaká bosorka. Jej večne nepríjemná nálada a zamračená tvár túto teóriu ešte viac podporovali.

Všetci sa jej vyhýbali. Keď išla po ulici, tak odvracali zrak, nikto sa s ňou nerozprával.

Teda nikto až na Nalku. Tá ju vo svojom dome vždy privítala a zhovárali sa aj do večera. Ľudia v meste to nechápali a nechápala to ani Jolanka. Veď tie dve boli úplne protiklady.

Nalka mala stále na tvári pokojný úsmev, obliekala si tradičný odev, ktorý ale žiaril farbami a kvetinovými vzormi a na svoj vek chodila ešte rezkým krokom.

Naopak Averna bola večne mrzutá, nepríjemná osoba oblečená výhradne do čiernej a chodila zhrbená o palici.

Teraz sa však nerozprávali, starká sa chystala vyprevadiť vnučku do mesta a Averna zatiaľ jedla ovsenú kašu, ktorú jej Nalka pripravila.

Jolanka skončila so zapletaním vrkoča zo svojich rovných plavých vlasov. Ten jej siahal až do polovice chrbta a na jeho konci mala ako vždy uviazanú červenú mašľu. Oblečená bola v bielej košeli, ktorá mala na rukávoch modrou niťou vyšitý drobný kvetinový vzor, ďalej mala tmavomodrú pestro vyšívanú sukňu. Túto kombináciu ešte dopĺňal kabátik, pretože aj keď bolo leto, Jolanka sa z trhu koľkokrát vracala aj neskoro večer a to už bývalo chladnejšie.

”Tak a môžem vyraziť starká,” ozvala sa Jolanka a mierila k dreveným vstupným dverám.

”Dobre Jolanka, dávaj si pozor a nezabudni v meste kúpiť veci, ktoré potrebujeme.”

Dievča sa s úsmevom otočilo od dverí a odpovedalo: ”Neboj sa starká, všetko som si včera večer napísala na lístok a dala do košíka. Večer ma čakaj s utŕženými peniazmi a nákupom.”

”A nezabudni, nechoď k tomu jazeru, lebo...”

”...lebo príde Vodnenka a bude zle, ja viem stará mama. Ale neboj, keď ju uvidím vyťahám ju za vlasy, že ju tie hlúposti s topením zaraz prejdú,” nenechala starú mamu dokončiť vetu Jolanka.

”K starej mame by si sa mala správať slušnejšie,” prehovorila nečakane Averna.

”Ale veď ja som to nemyslela zle, teta. Stará mama predsa vie, že ju mám rada. Iba neverím týmto hlúpostiam.”

Jolanka sa ešte rozlúčila s obomi ženami a vydala sa na cestu.

Jolanka sa rezkým krokom vydala na cestu, prešla popri malej záhradke plnej rozkvitnutých kvetov pred domom, cez bráničku, následne išla ešte chvíľu po úzkom chodníčku až nakoniec došla k širokej ceste, ktorá sa uberala dvomi smermi.

Smerom na východ sa cesta po chvíli začala stáčať na juh a asi po siedmich kilometroch doviedla kohokoľvek, kto po nej kráčal do dediny Kozie rohy.

Dedina sa tak nevolala preto, že by sa tam vo veľkom chovali práve tieto domáce zvieratá, ako si kedysi Jolanka myslela, ale preto, že sa nachádzala v údolí a za ňou boli dve hory, ktorých vrcholce pripomínali práve rohy tohto zvieraťa, ako jej starká neskôr vysvetlila.

Touto cestou ale dnes Jolanka nešla, vydala sa po ceste na západ.

Táto viedla do mesta Pirent, kde sa každú nedeľu konali veľké trhy, na ktoré mierilo aj dievča s prúteným košíkom v ruke, ktorý bol naplnený tovarom určeným na predaj.

Scenéria krajiny počas cesty do mesta bola vcelku jednotvárna. Po ľavej strane bol raz bližšie, raz ďalej okraj prevažne ihličnatého lesa a po pravej boli lúky a polia.

Teda až na jedno miesto asi tak kilometer od ich domu. Tam sa po ľavej strane od cesty začala dvíhať zem aj s lesom a pod ním výškový rozdiel vypĺňal kameň. To, čo teraz vyzeralo neprirodzene, malo kedysi celkom prirodzený pôvod.

Kedysi pred rokmi sa tu nachádzalo veľa kameňa a ten bol v tom čase potrebný na stavbu mesta, a tak ho sem ľudia chodili ťažiť. Keď už kameňa nebolo treba, alebo sa našli bližšie a bohatšie ložiská niekde inde, nechali toto miesto tak ako bolo a roky bez zásahu s ním spravili svoje.

Okrem tejto skalnej steny ale toto miesto ukrývalo ešte niečo oveľa zaujímavejšie. V mieste, kde bola kamenná stena skoro najvyššia sa pod ňou nachádzalo malé jazero. Teda skôr jazierko. Nebolo príliš veľké, ale na osvieženie a plávanie bolo ideálne. V najhlbšom meste malo sotva päť metrov a vďaka čistej vode a dnu tvorenému malými svetlými kamienkami bolo počas jasného dňa úplne priezračné. Voda, ktorá ho tvorila pravdepodobne vyvierala priamo spod zeme, nakoľko do jazera nepritekala žiadna riečka.

Zvieratá z lesa sem piť nechodili, pretože im prístup znemožňoval kamenný svah a cez les samotný tieklo niekoľko oveľa dostupnejších bystriniek.

Občas sa tu v malom hájiku, ktorý obkolesoval celé jazero zo zvyšných strán a chránil ho tak pred zvedavými pohľadmi od cesty, objavila veverička alebo zajac a na stromoch zvykli vysedávať vrany, sojky alebo straky.

Keď Jolanka prechádzala okolo, počula spoza stromov a krikov ženský výskot. Na chvíľu zastala a premýšľala. Najradšej by odložila košík a vyzliekla sa do spodného prádla a pridala sa ku kúpajúcim dievčatám.

Vedela ale, ž to nie je možné, že teraz musí ísť do mesta, aby čo najskôr rozložila tovar v stánku na obdiv ľudom, ktorý prídu na trhy nakúpiť. Povzdychla si a znovu sa dala do kroku. Potom ju napadlo, že ak stihne skoro prísť na trhy, možno skôr predá tovar a nakúpi potrebné veci a bude sa tu môcť zastaviť cestou domov. S touto myšlienkou zrýchlila krok a pokračovala v ceste.

V meste dnes všetko prebiehalo oveľa hladšie ako si Jolanka predstavovala. Tovar predala úplne všetok ešte doobeda. Následne sa bola najesť spolu s Mirkom, synom miestneho krajčíra, v miestnom hostinci a neskôr sa išli prejsť po meste. Keď sa rozlúčili, Jolanka ešte pokúpila všetko potrebné zo zoznamu, ktorý mala v košíku. Než miestna veža odbila šesť hodín, Jolanka už bola za mestskými bránami na ceste domov.

V rovnakom čase sa rozhodla ukončiť aj Averna svoju návštevu u Nalky. V lete ostávala zvyčajne dlhšie, na cestu domov sa vydávala takmer potme. Jolanka sa tomu vždy čudovala. Bola vcelku odvážne dievča, ale keby bývala kdesi pod lesom, mimo ciest, isto by sa bála chodiť domov potme. Averna sa rozlúčila s prekvapenou Nalkou a na jej otázku, prečo dnes odchádza tak skoro jej len odpovedala, že ešte má nejaké povinnosti.

Cesty do mesta mala Jolanka rada. Vďaka polohe mesta na západ od ich usadlosti mala slnko, ako ráno pri ceste do Pirentu, tak aj večer pri ceste na usadlosť, za chrbtom, takže jej nesvietilo do očí a mohla si plnými dúškami užívať pohľady na krásne scenérie.

Teraz, narozdiel od rána, kedy na ceste stretala množstvo ľudí idúcich niekam pešo, na koňoch, alebo vozoch, bola cesta už takmer prázdna. Posledných ľudí stretla asi tak kilometer od mesta. Pravdepodobne sa vracali domov.

Zvyšok cesty pozorovala okolité lúky a polia a sledovala okraj lesa. Občas ešte zazrela nejaké zviera, či už to bol niekam bežiaci zajac, veverička, alebo dokonca aj jedna líška alebo nejaké vtáčiky, pravdepodobne tiež letiace domov do hniezda, kde už budú odpočívať a čakať na ďalší deň.

Jolanka práve nejaký čas pozorovala motýľa s pestrofarebnými krídlami,, ktorý sa rozhodol nevšímať si že už je večer a ešte stále poletoval z kvietka na kvietok. Po chvíli sa jej stratil v húštine vpravo od cesty.

Jolanka si uvedomila, že sa nachádza pri jazere, na ktoré sa tak ráno tešila. Už sa tu nerozliehal výskot dievčat, bolo zrejmé, že sa tu už nikto nenachádza. Dievča sa zastavilo, obzrelo smerom k mestu a nahlas si povzdychlo: ”Slnko už takmer zapadlo, bude lepšie, keď sa nebudem zdržiavať a pôjdem rovno domov.”

Znova sa dala pokračovať v ceste, no nespravila ani desať krokov a zrazu zazrela niečo magické. Z húštiny od jazera začalo presvitať cez lístie jasné svetlo, ktoré bolo vidieť aj napriek tomu, že slnko ešte stále nezapadlo. Vyzeralo to, že sa tam niekto s tým svetlom pohybuje. Zrazu svetlo vyletelo von cez ostružinový krík a zastalo rovno pred užasnutou Jolankou. Chvíľu tam tak boli bez pohybu a potom svetlo rýchlo vletelo naspať do húštia.

Jolanka neverila na bludičky, ktoré lákajú pocestných do bažín a hustých lesov. Navyše toto miesto veľmi dobre poznala. Takisto si ale bola istá, že to ani nie je svetluška, pretože toto svetlo bolo naozaj veľmi jasné. Keďže bola veľmi zvedavá, rozhodla sa vydať cez kriaky k jazeru aby odhalila, čo to tam tak krásne svieti.

Pri jazere, ktoré obkolesovali kamenná stena a stromy a husté kríky bolo svetlo ešte jasnejšie a lepšie viditeľné. Bolo práve nad začiatkom jazera a pomaly letelo k jeho stredu a zároveň klesalo k hladine. Klesalo, až nakoniec padlo na plávajúce listy rastlín, ktoré tu v malom množstve, prevažne v miestach pod skalným previsom, rástli na hladine.

Jolanka si skúmavo premeriavala svietiacu guľu a premýšľala, čo by to mohlo byť. Nakoniec ju zvedavosť premohla a pristúpila k jazeru.

Rozhliadla sa a na veľký kameň ktorý bol asi meter od jazerného brehu položila košík a začala sa vyzliekať. Ku košíku postupne pribudli aj kabátik, košeľa a sukňa. Oblečená zostala iba v tielku a spodných nohaviciach siahajúcich až takmer do polovice stehien. Všetko potrebné bolo stále ukryté pred zrakmi zvedavcov aj keď práve teraz sa tu zjavne nikto nenachádzal. Tento stav sa samozrejme zmenil vždy okamžite po namočení spomínaných kusov odevu.

Keby bola stará mama úprimnejšia, povedala by Jolanke namiesto povedačky o Vodnenke, že nechce aby sem chodila práve preto, lebo sa bojí toho, že si nejaký chlapec všimne, čo voda odkryje a pokúsi sa zlákať ju na neslušné dobrodružstvá.

Keby bola o trošku úprimnejšia Jolanka, povedala by starej mame, že svoje prvé neslušné dobrodružstvo už zažila pred dvomi rokmi po dedinskej zábave s Paľom a momentálne asi pol roka rozširuje zbierku týchto dobrodružstiev so synom krajčíra - Mirkom.

Keby boli k sebe aspoň o štipku úprimnejšie, nemuselo sa stať to, čo sa stalo v ten večer.

Jolanka pomaly prišla k okraju jazera a nohou opáčila teplotu vody. Ako si aj myslela, bola ešte stále príjemne teplá. Nielen preto, že povrch jazera donedávna vyhrievali slnečné lúče, ale aj preto, že voda, čo vyvierala spod zeme bola príjemne teplá.

Opatrnými krokmi vošla do jazera, až pokiaľ jej voda nesiahala po pás a potom začala pomaly plávať smerom s svetelnej guli neďaleko skalného previsu.

Guľa tam nehybne sedela medzi listami vznášajúcimi sa na hladine. Akoby na ňu čakala.

Jolanka priplávala až k nej a práve v momente, keď si ju chcela detailne obzrieť, dokonca za ňou opatrne naťahovala ruku, svetelná guľa zmizla. Nezostalo tam po nej nič, akoby ani nikdy neexistovala.

Dievča sa nedalo odradiť a ešte chvíľu tam prehľadávalo porast na hladine, či nenájde nejaké stopy po tomto zvláštnom úkaze. Po nejakom čase sa ale zmierilo s tým, že túto záhadu nevyrieši, aspoň nie teraz, a tak bude najlepšie ísť domov, kým ešte posledné lúče slnka osvetľujú cestu.

Jolanka začala plávať k brehu, ale stále premýšľala o tom, čo práve videla a či to bolo naozaj, alebo to bola len jej fantázia. Niečo také nápadne predsa nemôže len tak zmiznúť.

Keď už očakávala, že musí byť pri brehu, prestala plávať, aby mohla bezpečne vyjsť z vody. Na jej prekvapenie bol ale breh stále rovnako ďaleko, ako pred jej pokusom o návrat. Neveriacky sa otočila a tesne za sebou zbadala listy, nedávno podrobené jej úpornému skúmaniu. Nechápala, čo sa to práve stalo, ale nehodlala to skúmať a opäť sa vydala k brehu.

Tentokrát si ale všímala okolie. Vďaka tomu po chvíli so zdesením zistila, že aj skrz jej snahu dostať sa k brehu sa stále nachádza na rovnakom mieste.

Niečo zašušťalo v kríkoch. Jolanka sa ihneď pohotovo otočila, ale zvuk aj pohyb ustal.

Zato okrajom oka zazrela iný pohyb na neďalekej borovici. Oči ho ihneď nasledovali, len aby si dievča vzápätí uvedomilo, že je to veverička na konári, ktorá tam zostala sedieť so šiškou v labkách a pozerala sa na ňu v jazere.

Jolanka sa upokojila. Vedela predsa, že toto jazero nemá žiadne prúdenie vody vďaka tomu, že voda sem nepriteká ani neodteká, iba pomaličky vyviera zo zeme. Takisto neverila na Vodnenku, vodníkov a už vôbec nebrala do úvahy krabatku. Tie predsa podľa všetkého majú žiť iba na morskom pobreží.

Po týchto myšlienkach sa odhodlala k ďalšiemu pokusu o návrat na breh. Tentokrát ale iným smerom. Nie priamo k jej veciam na brehu, odkiaľ sem priplávala, ale smerom k bližšiemu brehu na pravej strane. Výsledok bol ale bohužiaľ rovnaký. Stále sa nachádzala v strede jazera.

Znova šuchot v kríkoch. Rýchle otočenie hlavy a kontrola situácie. Nikde nič podozrivé. Reflexná kontrola veveričky na strome. Tá tam pokojne sedela a pochutnáva si na semiačkach zo šišky.

”Aspoň ty sa máš dobre. Asi mi nepovieš, čo sa to tu dnes večer deje, však?” spýtala sa Jolanka roztraseným hlasom veveričky, aj keď jej bolo jasné, že odpovede sa asi nedočká.

”Dobre, vpred a vpravo plávať nemôžem, vľavo to asi tiež nebude mať význam, ale môžem skúsiť,” pokračovalo dievča v monológu nakoľko ako zistila, pomáhalo jej to upokojiť sa. Aspoň trochu,

Pokus vľavo sa ukázal taktiež neúspešný a tak ostávala ešte jedna možnosť. Začať plávať smerom ku kamennej stene. Odtiaľ sa síce z jazera vyliezť nedalo, ale bolo to najbližšie a tak by malo byť najjednoduchšie dosiahnuť tento bod a následne pomocou rúk sa odrážaním od skál dostať k brehu na jednej zo strán tejto steny.

Plán to bol dobrý, jeho realizácia však zlyhala tak ako všetky predošlé pokusy. Jolanke sa nepodarilo prekonať ani vzdialenosť necelých päť metrov k tejto stene, ktorá bola asi jej poslednou nádejou na záchranu z tejto situácie. Otočila sa a zo zaslzenými očami hľadala veveričku na strome, ale márne. Vetva už bola prázdna.

Tento na prvý pohľad nepodstatný detail, keď sa nasýtené zviera rozhodlo dať prednosť odpočinku v dutine stromu pred sledovaním márnych pokusov dievčaťa dostať sa z jazera, niečo v Jolanke zlomil. Stratila posledný oporný bod, ktorý jej, úplne nelogicky, pomáhal upokojiť sa. Jolanka sa rozplakala a začala zúfalo kričať o pomoc.

Kričala niekoľko minút aj keď si uvedomovala, že v tomto čase už po ceste nikto nechodieva a šanca, že ju niekto bude počuť a pribehne jej na pomoc je oveľa menšia ako tá, že nejakým zázrakom zrazu dopláva bez problémov k brehu. A ujde z tohoto prekliateho miesta.

No práve v momente, keď prestala kričať, aby sa vydýchala a opäť sa pokúsila trochu upokojiť, ak to ešte bolo možné, začula ako sa niekto alebo niečo prediera krovinami. Tentokrát ale nie z pravej strany tak ako počula párkrát predtým, ale priamo od cesty. Očami rýchlo hľadala svojho záchrancu a dúfala, že to nebude len nejaká zatúlaná zver. Po chvíli z krovia začala vytŕčať palica a nakoniec sa z neho vynorila aj osoba, ktorá ju držala v jednej ruke. Bola to Averna.

”Čo sa stalo dievča, čo tu kričíš o pomoc?”, nechápala najprv situáciu starena. Dievča sa predsa netopí, plávať vie dobre a nič a nikto ju tu neohrozuje.

”Teta, nemôže doplávať k brehu,” povedala vzlykajúc Jolanka. ”Snažila som sa o to niekoľkokrát, všetkými smermi, ale ako by ma tu držal nejaký neviditeľný prúd vody alebo nejaká sila.”

Averna sa porozhliadla po okolí, zamračila sa a pristúpila k jazeru. Z ruky, kde nedržala palicu, odložila veľký košík plný rôznych húb a bylín hneď vedľa Jolankinho košíka a oblečenia.

”Neboj sa dievča, všetko je v poriadku, len teraz pekne plávaj ku mne,” upokojovala ju Averna.

”Nepôjde to, skúšala som to už niekoľkokrát.”

”Plávaj dievča. Pekne pomaličky ku mne. Uvidíš, že to pôjde,” nedala sa odradiť Averna.

Jolanka poslúchla, natiahla ruku dopredu a pomaly začala plávať k brehu. Na jej veľké prekvapenie zistila, že breh, na ktorom stojí starena je čoraz bližšie. Na chvíľu sa jej zdalo, že okolo Averniných rúk sa pohybuje akési tmavomodré svetlo, ale v tomto momente sa sústredila len na približujúci sa breh. Zrýchlila tempo a o chvíľu už cela premočená stála nohami na pevnej zemi. V momente priskočila k Averne a pevne ju objala. Na tvári stareny sa objavil prekvapený výraz.

”Ďakujem, že ste sem prišli teta. Ale v tomto jazere je skutočne niečo zlé, už sem nikdy nepôjdem.”

Averna sa len usmiala, nahla sa k Jolanke a pošepkala jej do ucha niekoľko viet: ”To nič nebolo dievča. Zrejme sa ti omotal okolo nohy koreň tej vodnej rastliny, alebo to bola iná zhoda náhod, ale tu sa naozaj nič zvláštne stať nemohlo. Tvoj strach to všetko iba zhoršil. Nenechaj sa touto jednou nepríjemnou udalosťou pripraviť o to, čo máš rada. A ešte niečo. V tomto jazere sa naozaj žiadna príšera nevyskytuje.”

Jolanka po týchto slovách povolila objatie, odstúpila, zdvihla zo zeme svoj košík a poskladané kúsky odevu a utekala čo najrýchlejšie preč.

Averna počkala, kým už bude ďaleko, potom sa otočila naspäť k jazeru, smerom k húštiu na ľavej strane od jeho brehu a vyčítavým hlasom zvolala: ”Bolo to naozaj potrebné takto ju desiť? Nestačilo sa s ňou úprimne porozprávať? Jolanka je inteligentné dievča, tvoje obavy by isto pochopila.”

Spoza kríka sa vynorila silueta. Averna jej nepotrebovala vidieť do večne usmiatej tváre, vedela, kto sa tam celý čas skrýval a mágiou spôsoboval dievčaťu jej záhadné problémy..

”Áno bolo,” odvetila Nalka. ”Po tejto príučke som si úplne istá, že sa sem už Jolanka nevráti a nestane sa niečo, čo by mohla neskôr ľutovať.”

Averna zdvihla svoj košík a bez slova opustila tíšinu pri jazere. Ona, narozdiel od Nalky, si až taká istá nebola. Tiež poznala Jolanku a vedela, že strach vybledne, ale zvedavosť mladého dievčaťa nie.

Jolanke bežiacej domov zneli ešte stále v hlave Avernine slová. Zrazu spomalila, utrela si zaslzenú tvár a v jej očiach sa namiesto strachu objavilo odhodlanie. Už teraz začala premýšľať, kde nájde dostatočne dlhý śpagát aby sa v prípade núdze vedela pritiahnuť k brehu, keby sa podobná situácia zopakovala. Alebo tam pôjde s Mirkom. Ale jedným si bola istá – k tomu jazeru sa ešte určite vráti.



Hodnotenie poviedky:

Ak chceš hodnotiť poviedku, musíš byť prihlásený
Priebežné hodnotenie je skryté
Teldaryn
Mán rád fantasy, nemám rád AI v kreatívnych odvetviach.

Diskusia

Filip Puski
Fajn príbeh napísaný ľahko čítateľným jazykom. Len som nepochopil, prečo stará mama nechce, aby sa tam Jolanka kúpala, keď predtým sa tam kúpali ine dievčatá bez problémov? Ale inak dosť nečakaný zvrat na konci :-)
Skús obmedziť používanie slovesies byť a mať. V texte sa vyskytuje bol, bola, bolo 56x. Toto je klasický zlozvyk začínajúcich autorov. Skús sa pohrať a nájsť iné slovesa. Tvoja poviedka potom dostane oveľa lepší tok a vypestuješ si lepší cit pre slovo.
V základe to môže byť úplne jednoduché, namiesto: Naopak Averna bola večne mrzutá... môže byť: Averna sa vždy mrzuto mračila...
Tiež skús rozriediť vetnú výplň / vatu, alebo ako to ja nazývam, autorské komentáre. Príliš často vysvetľuješ nepotrebné veci, akoby všetko muselo mať nejakú logiku a bojíš sa, že by čitateľovi niečo ušlo. Prečo je voda teplá, kam vedie chodník, prečo zvieratá nepijú z jazera.
Dôveruj čitateľovi. Skús sa aj menej opierať o rozprávača, ktorý číta postave myšlienky a ktorý komentuje aj to, čo by nemusel. Mne pomohlo jednoduché cvičenie:
Predstav si, že rozprávač je niekto, kto stojí v tieňoch, pozoruje scénu a opisuje len čo vidí, cíti, alebo počuje - nemá prístup k interným myšlienkám postav. Potom zrazu zistíš, že nemušíš všetko opisovať cez vnútorné monológy postáv a rozprávačove domienky a začneš viac používať fyzické reakcie tela, gestá, tlak prostredia, atď.
Toľko k mojim nevyžadaným radám, snáď pomôžu :-)
Držím palce v ďalšom písaní a dúfam že uvidíme od teba viac.
09.07.2026
Drea
Poviedka má potenciál, ale...
Osobne myslím, že jej uškodilo množstvo vysvetľovania priam nadbytočných faktov, ktoré narúšali plynulosť príbehu a odpútavali pozornosť od samotnej zápletky. A zároveň samotná zápletka mi postrádala pointu. Prišlo mi, že záver chcel dať vysvetlenie, ale zároveň zostať záhadou a akosi sa to splietlo nechávajúc (mňa ako) čitateľa iba zmätenú. Nerozumela som babkinmu zámeru držať Jolanku ďalej od jazera. Prečo? A je nejakou bosorkou alebo ona je tou Vodnenkou? Tiež by to chcelo sa pohrať s hĺbkou postáv. Jolankine emócie boli skôr len zľahka naznačené, nie precítené. A dialógy s myšlienkami plytké.
+ Otvorená téma Jolankinho panenstva v dvadsiatich/dvadsať jeden rokoch mi prišla nelogická a zvláštna (nepasujúca do samotného príbehu)
Chcela by som však vyzdvihnúť schopnosť autora myslieť na rôzne malé detaily.
Ale ako som už napísala, chcelo by sa to s tým naučiť ešte vyhrať, zistiť, čo príbehu pomôže a navodí atmosféru a čo ju zabíja.
Inak bol nápad fajn.
09.07.2026
yerry
Poviedka má príjemnú folkloristickú atmosféru a pokus o pointu na záver. Dej miestami zbytočne brzdia odbočky. Vysvetľovanie namiesto deja: Odstavec začínajúci "Keby bola stará mama úprimnejšia..." pôsobí ako príliš skratkovitý vstup rozprávača. Odhalenie Jolankiných neslušných dobrodružstiev a skutočnej motivácie babky by vyznelo oveľa prirodzenejšie, ak by vyplynulo z deja alebo náznakov v dialógoch, nie zo psychologického rozboru autora. Opakované pokusy o doplávanie k brehu a neustále kontrolovanie veveričky sa po chvíli stávajú monotónnymi a uberajú scéne na budovanom napätí. Celkovo však ide o nápaditý a čítavý príbeh, ktorému by prospelo len mierne preškrtanie a zrýchlenie úvodu.
09.07.2026
Nefrit
Je to zatiaľ len taký príbeh, ktorý potrebuje poriadne preškrtať a bude z neho dobrá poviedka. Autor potrebuje dostávať kvalitnú spätnú väzbu, ktorá ho bude posúvať ďalej.
09.07.2026
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.