Démon strážny
„A z knižnice nevyjdeš, kým neprečítaš aspoň desať kníh!“ vychovávateľka tresla dverami a zvučné klopkanie jej ostrých opätkov sa postupne strácalo v ozvene.
Malá Anjulie sa posadila na drevený stolček, klipkala očami, hrala sa so svojimi plavými vláskami bez štipky záujmu o literatúru. Bol som na ňu neskutočne hrdý. To ona sama vymyslela, že ukradne vtáčika z kukučkových hodín a nahradí ho tou slizkou rybou z obeda. Však bola ešte surová!
Bol som presvedčený, že ten hrozný trest jej musím nejak vynahradiť. Našepkával som jej, aby sa trochu usmiala, aby sa zabavila, aby zhodila z políc všetky tie zbytočné knihy a radšej si z ich stránok postavila lietadielka. Nemohli by predsa takému dieťaťu vyčítať, že sa chcelo len hrať. A zvlášť, keď v každej situácii vyzeralo tak nevinne.
Anjulie sa po chvíli postavila, vpochodovala do jednej z uličiek a skúmala názvy kníh. Vravel som jej, aby to nerobila, aby sa tých prekliatych predmetov ani nedotýkala! No počúvla ma? Nie. Prechádzala prštekmi po starých zaprášených obálkach, no v jej tvári som nečítal ani náznak zvedavosti či záujmu. Dobre som ju vychoval, vravel som si spokojne, nič mi nehrozí.
Odrazu jej prsty zastali. Prestaň! Nariadil som jej, ale ona pokývala hlavou a tlačila ma do podvedomia. Krvácali mi oči, keď som videl, ako vyberá hádam tú najhrubšiu knihu, akú som za celú svoju tisícročnú existenciu videl! Anjulie, už aj odlož tú knihu!
Nie. Deti nepočúvajú. Takto ma zradiť. Dieťa, však ty tú knihu ani neodnesieš! No zdalo sa, že Anjulinke to nevadí, Anjulinka si vždy poradí. Posadila sa na zem a otvorila knihu na prvej stránke. Trpko som oľutoval, že som ju nenabádal viac, aby vzdorovala, keď ju učili čítať. Mal som pocit, že všetka sila ma opúšťa, že ma na mieste roztrhne. Hrýzol som si svoje imaginárne nechty a so zdesením pozoroval, ako to dieťa písmenko po písmenku, slovo po slove, skonzumovalo celú stránku. A prešlo na ďalšiu.
Zmenil som tón. Anjulinka, prosím, na kolenách ťa prosím, rob čokoľvek iné, ale nečítaj. Nie. Len zamrkala očami a pokračovala po siahodlhej ceste hrdinu. Asi ma vystrie. No ja si nenechám rozkazovať od dieťaťa a už vôbec nie od toho, ktoré mám vychovávať!
Vzal som všetky hrkálky spomienok a traumatických zážitkov, ktorými som jej hral pred očami a môj úsmev slastne narastal. Jednu vetu čítala stále dokola a jej hlupučký zaneprázdnený mozoček ju nedokázal pochopiť. No napokon aj tak prešla na ďalšiu...
Po dvoch stránkach utrpenia ma to vážne prestalo baviť. Anjulie nič nerobila, len čítala. Čiže nerobila absolútne nič, pretože čítanie som nikdy za činnosť nepovažoval. Po prvej kapitole som sa už váľal od nudy a hľadal nejaké zaujímavé myšlienky, ktorými by som ju rozptýlil. Nechceš skúsiť ujsť? Nechceš pučiť chrobáky, čo lozia po stenách? Nechceš to tu rovno celé podpáliť!?
Anjulie otočila stránku. Posadil som sa jej na plece a zaostril na tú hlúpu knihu. To neprečíta ani za týždeň. Želal som si, aby niečo urobila. Čokoľvek. Odrazu som bol taký odstrčený a zbytočný. Presne ako ten... Zario, či ako sa volal.
Trápny bol. Neviem, čo by urobil, keby bol v mojej situácii. Iba stále niekam chodil a niečo robil a s niekým sa rozprával. Ale Anjulie... ho asi mala rada. Asi viac než mňa. No a potom sa k nám pridal ešte nejaký králik a víla. Detské výmysly. Ale ten drak bol celkom dobrý, hej, to musím uznať, s ním by som si aj rozumel.
Do knižnice vstúpila nevľúdna vychovávateľka: „Tak poď, inak zmeškáš večeru!“
Anjulie šla. Hlúpe dieťa. Hovoril som jej, aby nepočúvala, aby sa vrátila. Ako len mohla? Toto mi urobiť? Odísť s takou chladnosťou bez štipky emócie? Uprostred deja???
Diskusia

AJ ja chcem za trest čítať 10 kníh :D dokonale súcitím s chudákom démonom. Pekný nápad.
24.05.2026

Skutočný trest tu mal iba démon uväznený v hlave dieťaťa :D A ešte ani príbeh nemohol dočítať. Veľmi pekné.
24.05.2026


Trochu nevyužitý hororový potenciál démona v hlave dieťaťa, ale súhlasím, že démoni aj deti by mali viac čítať.
26.05.2026