Ticho prerušili približujúce sa kroky.

Dum. Dum. Dum.

Zneli hrozivo a úplne narušili pokojnú atmosféru knižnice.

„Hí! Už ide. Rýchlo!“

Dvere sa rozleteli, až tresli do steny. Dve malé postavičky sa ledva stihli schovať.

Dnu vkročil mohutný tieň. Hlavu zdobili dva zakrivené rohy a oči v šere žiarili.

„Kde v riti to je?!“ Knižnicou zaburácal krik, pri ktorom tuhla krv v žilách.

Deti sa ešte viac prikrčili za hŕbou kníh na zemi.

„Vidíš?“ jedna z nich zašepkala. „Ja som ti vravela, že to máme upratať!“

„Aue minue sme to upuataui a aj tak bouo zue,“ odpovedala druhá kvílivým hlasom.

„To preto, že si to nedala podľa abecedy!”

„Aue ja nepoznám písmenká,” mladšia sestrička sa takmer rozplakala.

„Dobre, pšt, lebo nás tu nájde.“

Démon kráčal pomedzi knihy, sem-tam nejakú zodvihol a prečítal názov. Rad radom ich odhadzoval a zlosť v ňom očividne vzrastala.

„Tak kde to je?! Keď vás nájdem, tak si ma neprajte!“

Staršie z detí uvažovalo, ako sa z toho najlepšie vykrútiť. Rozhliadlo sa okolo seba a hľadalo únik.

Ale boli v pasci.

„Hej, čo je toto písmenko?“ mladšie ho potiahlo za rukáv.

„Ty si ju našla!“ staršej sa rozžiarili oči, až svietili takmer ako tie démonove. Chytila knihu a prehodila ju spoza kopy ako granát.

Pristála rovno pri nohách obludy.

„Čo to má…?“

Deti čakali.

Vzduch v knižnici sa dostával na dýchateľnú mieru.

Opatrne vystrčili hlávky spoza kopy.

„Ahá, tak tu ste!“ Pred nimi stála mama a po rohoch nebolo ani stopy. „Konečne mám ten babkin recept! S čím chcete buchty? So slivkovým lekvárom alebo nutelou?“