Tieň, ktorý sa na mňa usmial
Na krajinu padá súmrak. Posledné lúče dňa oblizujú vzdialenú líniu horizontu. Zlatisté svetlo vytvára mihotajúce sa tiene na stene mojej izby. Slnko sa vytráca a krajinou zavládne noc. Tma sa vkradne dnu. Rozoznávam iba obrysy jednotlivého nábytku – police preplnené knihami o cudzích svetoch a vzrušujúcich životoch, stôl zaprataný papiermi, široký parapet okna premenený v posedenie, posteľ.
Vkĺznem do perín a uvelebím sa v ich hrejivom objatí. Viečka mi oťažievajú, padajú až nakoniec úplne zaspím.
Prebudím sa uprostred noci. V okne sedí cudzinec. Nerozoznávam jeho tvár, iba obrysy obkolesené mesačným svitom prenikajúcim dnu. A oči. Jeho oči, v ktorých sa odráža zlatý lesk.
V ľaku sa posadím a pritisnem ku stene. Všimne si, že som hore. Hľadí na mňa. Pozoruje ma. Po chvíli pristúpi ku mne.
Prehovorí: „Nie si unavená z tejto klietky?“ spýta sa ma nežným hlasom.
„Áno,“ odpoviem. Som unavená z večného kolobehu, kedy mi život preteká pomedzi prsty ako voda. Žmurk – je ďalší deň. Žmurk – ďalší rok uletel. Žmurk – a život je preč.
„Čo ak by som ti mohol dať všetko, po čom túžiš?“ posadí sa ku mne a uprene sa mi zahladí do očí. Znervózniem.
„Ale všetko má svoju cenu,“ poviem.
„To áno,“ uškrnie sa. „Stačí ak mi dáš svoju dušu a môžeš žiť, nie iba prežívať. Daj mi svoju dušu a ja ju pretvorím v niečo krásne.“
Slová tak podmanivé a sladké. Viem, že je v nich jed, no podá mi ruku a ja ju prijmem.
Temnota sa zmení v žiarivé svetlo. Ocitneme sa na pláži. Biely piesok sa mi zarezáva medzi prsti. Chladný príboj oceánu obmývajúci mi chodidlá. Vlny sa lámu o skaly zdobiace okraje pobrežia. Jasná obloha bez najmenšieho obláčika. Slnečné lúče trblietajúce sa v kvapkách spenenej vody.
„Aká krása.“
„Páči sa ti tu?“ spýta sa ma cudzinec.
„Je to krajšie ako čokoľvek, čo som si kedy dokázala predstaviť,“ vyhlásim. „Omnoho krajšie ako malé betónové mestečko uprostred ničoho, z ktorého som nikdy nepozrela von.“
Bola som tam uväznená – nepoviem mu. Mám devätnásť a cítim, ako sa mi dni pomaly krátia – nechám si to pre seba.
„Dych berúce!“ poviem nakoniec.
Ponúkne mi rameno, ktoré srdečne prijmem a vytratíme sa v tieňoch.
Počas nasledujúceho roka mi ukáže svet. Tajomné kúty ľudským okom ešte nezazreté. Miesta všetkými oslavované. Preplnené veľkomestá nabité energiou aj malebné dedinky, kde život zaspal, no nezastal ako tam, kde som vyrástla a žila. Všade ma sprevádzal ako môj strážny anjel – padlý anjel, s ktorým som uzavrela dohodu. Volá sa Luc. Časom mi došlo, už v ten osudný deň, že som zapredala dušu diablovi a Luc je skrátene Lucifer. Avšak, nevadilo mi to. Zachránil ma. Vymenila som jeden rok slobody za čokoľvek o čo si požiada.
Ukázal mi New York, Londýn, Tokio, Benátky. Videla som pyramídy v Egypte a snehové vločky padajúce v Alpách. Vodopády siahajúce do neba a tie najčistejšie nočné oblohy preplnené tisíckami hviezd.
Paríž. Stojíme na vrchole Eiffelovej veže, hľadíme na mesto z vrchu. Velebíme umenie v Louveri. Slnko zapadá a berie ma do majestátnej katedrály Notre-Dame. Lúče prenikajúce dnu cez vitrážové sklo hádžu fialové svetlo. V noci sa prechádzame po veľkolepých zlatých sieňach Versailles iba za svitu sviec.
„Hľa!“ roztvorí náruč ako by mu to tu patrilo. „Moje dielo!“ chvastá sa.
„Tvoje?“ neveriacky nadvihnem obočie.
„Nepozeraj sa tak,“ povie. „Každý dostane čo chce. Stačí len zaplatiť istú cenu.“ uškrnie sa.
„Koľko ich bolo?“ spýtam sa ho.
„Duší? Tisícky.“ Zjaví sa mi za chrbtom. „Možno milióny.“
Otočím sa mu čelom. Priestor medzi nami mizne. Zlatý lesk jeho očí ma opantáva.
„Každý má niečo, po čom túži,“ zahladí mi neposlušný prameň vlasov za ucho. „Ale iba málokto je ochotný pre to niečo obetovať.“
Počas toho roka mi ukáže celý svet. Jeho jas aj odvrátenú stranu. Svetlo aj tmu. Ukáže mi tajomstvá, o ktorých nik nevie. Ukáže mi, ako sa nádej mení v zúfalstvo a zúfalstvo v nádej. Aké jednoduché vziať si dušu niekoho, kto ju nechce.
Jedného večera som sa ho spýtala, prečo si vybral mňa. Veď na zemi je toľko zlomených ľudí, ktorých môže napraviť. A on mi odpovedal: „Pretože si ma volala.“
Zmätene sa naňho pozriem.
„Zakaždým, keď si v noci zavrela oči, ani o tom nevieš, volala si moje meno. Volala si ma, aby som ti pomohol utiecť.“
Volala – rezonuje mnou.
„A tak som ťa vypočul, drahá,“ zlomyseľne sa usmeje a pohladí mi líce.
Po zvyšok dní, po zvyšok roka chodíme na pomedzí svetov – toho jeho a ľudského. Skúmam tie najmenšie detaily. Každý okamih sa snažím naveky vryť si do pamäti. Ako voňal vzduch v lete po búrke. Ako chladný vietor mi čechril vlasy a jeho zvuk šepkajúci v korunách stromov. Spievanie exotických vtákov. Pestrofarebné kvety kvitnúce na jar. Jesenné lístie sfarbené do odtieňov žltej, oranžovej a červenej. Slanosť morského vzduchu na perách. Chcem si pamätať všetko.
Naposledy sa ocitneme na vysokých útesoch. Príliv a odliv časom opracovali jeho tvar, zvetrali skaly, zaostrili ich. Pozriem sa do diaľky. Obloha zastrená šedočiernymi mrakmi. Iba slabé pramienky svetla narušujú melancholické šero pred nami. Vietor hvízda.
Posmutniem.
„Čo sa deje?“ spýta sa ma Luc.
„Iba by som si želala, aby to trvalo naveky,“ poviem mu.
„Všetko má svoj koniec. Všetko má svoju cenu.“ Uhladí mi neposlušný prameň z očí za ucho. „A ty ju poznáš, drahá,“ povie mi.
Otočená chrbtom k obzoru, vidím jedine zlatý lesk jeho očí. Vietor mi vanie vlasy do tváre. Spravím maličký krok vzad. Ešte jeden, dva až nakoniec prepadnem cez okraj.
Tu sa prebudím. Vždy sa tu prebudím.
Ležím vo svojej posteli. Je tma. Vyhrabem sa z tepla prikrývok, ovalí ma chlad. Bol to len sen, ako vždy – pomyslím si.
Slnko sa už pomaly vkráda do izby. Tvorí však neprirodzený tieň. Vzhliadnem k oknu a uvidím ho. Zlatý lesk očí. Šibalský úškrnok. Je tu.
Volala som ho...
Pristúpi ku mne. Podá mi ruku.
„Pripravená na večnosť?“ povie.
Diskusia

Do hodnotenia samotného obsahu sa púšťať nebudem, keďže ide o čisto ženský rukopis – to s rešpektom prenechám krajším polovičkám, ktoré jeho posolstvu porozumejú najlepšie. Z formálneho hľadiska však musím vyzdvihnúť nesmiernu citlivosť a autenticitu. Textu by len pomohlo mierne preškrtanie a pevnejšie tempo, aby sa tie najkrajšie emócie nestratili v rozvláčnosti. A prečo práve Lucifer? Ale asi chápem, tiež mám slabosť pre trochu temnejšie bohyne. :)
03.07.2026

Poviedka je napísaná pekne, dobre sa číta. Príde mi podstatne zručnejšie napísaná ako poviedka, ktorú si tu mala pred nejakým časom (Pád rannej hviezdy). Takže vidno posun. Mne tam ale chýba väčší konflikt hlavnej hrdinky. Možno je to fakt otázka veku a toho, že pravdepodobne som o nejaký ten rôčik staršia ako ty, ale predať v 19 dušu diablovi kvôli cestovaniu,hm. Prečo by mladá kočka nemohla dosiahnuť svoje ciele bez jeho pomoci? Čo ju drží v jej betónovom väzení? Lebo z môjho pohľadu má pred sebou celý život, tak prečo má pocit, že nie? Toto mi tam chýba.
03.07.2026

A keby sa ja zobudím uprostred noci a sedí v mojej izbe nejaký muž a pýta sa, či nie som unavená zo života, asi dostanem infarkt :D
03.07.2026

Cítiť z toho osobnú melanchóliu, život nám nie vždy dáva čo by sme chcel, však?
Hneď v úvodnom opise sa opakujú rovnaké obrazy synonymicky: "Na krajinu padá súmrak" a "Slnko sa vytráca a krajinou zavládne noc"
Tiež opis začina panoramatickým záberom vonku - krajina, vzdialený horizont - ale potom sa náhle opis sústredí na interiér. Vybral by som jedno, alebo druhé, lebo prvý opis krajiny evokuje, že sme vonku, ale potom je scéna vrútená dnu.
Z technického hladiska je aj toto redundantné: "Hľadí na mňa. Pozoruje ma." Myslím, že stačí jedno.
Ale to nie je nič závažné.
Inak fajn, veľmi autentické, vnímam tam pochmúrnu túžbu po zážitkoch.
PS: prečo dnes mladšie autorky majú tendenciu písať v prvej osobe a často v prítomnom čase? Je to osobná projekcia vyjadrená cez prózu?
03.07.2026

Veľmi ďakujem všetkým za postrehy. Teraz, keď si to spätne čítam, vidím mnoho vecí, ktoré by som zmenila - hlavne tie opakovania sa a doplnila isté nevysvetlené veci. Až teraz si akosi uvedomujem, že za celou poviedkou je v mojej hlave obrovský svet na pozadí, celý život hlavnej hrdinky, ktorý viedol až do tohto okamihu, kedy svoju dušu zapredala a chcelo by to tam vpísať útržky jej minulosti, ktoré by vysvetlili jej motívy a pocity beznádeje.
A čo sa týka tvojej PS otázky Filip, neviem ako to majú iný ľudia, ale ja som osobne vždy preferovala čítať knihy písané z pohľadu hlavných postáv, v prvej osobe, pretože mi to dávalo hlbší pohľad do samotného príbehu a lepšie som sa tak doň dokázala vcítiť, čo sa prenieslo aj do môjho písania. A prítomný čas? Cítim sa v ňom jednoducho komfortnejšie a lepšie sa mi v prít. č. vyjadruje.
A prečo Lucifer, Yerry? Áno, mám slabosť pre temné postavy, ale v prvom rade je pre mňa symbolom vzdoru a nasledovania vlastnej vôle - slobody. (Btw, nie som žiaden satanista - len som vyrastala v extrémne prísnej kresťanskej rodine, ktorá si svoje výrazné nedostatky obhajovala svojou vierou.)
03.07.2026

Ahoj Drea, až s týmto dodatočným vysvetlením mi všetko do seba zapadlo a príbeh zrazu dáva perfektný zmysel (myslím, že obzvlášť nám mužom to pomohlo pochopiť pointu!). Obrovská škoda, že si ten motív nevotkala priamo do deja – bol by z neho skvelý nosný prvok celej drámy. Skús sa pri písaní nabudúce viac zamerať na vnútorné pohnútky postáv a ich „prečo“. Tvoje vysvetlenie v komentári je totiž také silné a výstižné, že by vydalo za tisíc slov! ;)
03.07.2026

Čítalo sa mi to dobre, s takou ľahkosťou. Nič mi tam neškrípalo, ale čakala som nejaký zvrat alebo akciu. Niečo, čo by ma prekvapilo.
03.07.2026
Pri čítaní som skoro celý čas myslela na to, ako bude musieť na konci zaplatiť, keď všetko má svoju cenu. Tiež som sa čudovala, prečo sama necestovala po svete už predtým. Ale vysvetlila som si to tak, že možno bola smrteľne chorá a zostával jej len posledný rok života. V takom prípade by som chápala, že si vybrala radšej cestovanie s diablom po svete ako sa trápiť v nemocnici.
Ale to je len moja špekulacia. Zaujímalo by ma ako to bolo naozaj.
09.07.2026

Áno, Vivid, pri písaní som akosi pozabudla, že ľudia mi nevidia do hlavy a motívy hlavnej hrdinky a jej minulosť zostali bez vysvetlenia, čo by samotnému príbehu pridalo na hodnote a zmysle. Ale ak chceš počuť moju verziu, rada ti ju poviem...
Takže pre mňa je to niečo ako popoluškin príbeh. Hl. hrdinka vyrastala v tyranskej rodine, ktorá ju mala skôr za otroka ako za dcéru. V tej izbe a dome ju držali celý život zatvorenú, jedinou útechou jej bolo okno, ktorým sa mohla pozerať von a jej knihy. Preto sa cítila ako väzeň a pomaličky strácala nádej, že uvidí viac než ulice mesta, v ktorom vyrastala. Nezachráni ju však žiaden princ, ale diabol, ktorý započuje volanie túžby jej srdca. A na konci vlastne skutočne umiera, s tým, že je to jediná cesta ako dosiahnuť pravej slobody. Už nemusí viac len snívať.
Ale teraz, keď si to spätne premietam, každý si tam môže dosadiť vlastný príbeh - tento je môj. Ani tvoja špekulácia nie je zlá. Niektorí ľudia sú chorí a sú väzňami svojho chatrného zdravia, iný môžu byť chudobní alebo spútaní rôznymi inými okolnosťami života. Podstatou je túžba po slobode a jej získanie, ktoré neraz ide iba tou najvyššou obeťou.
09.07.2026

Drea, ak smiem, mne tam vôbec nechýbalo vysvetlenie, tá melanchólia hrdinky je celkom zrejmá a z akého dôvodu to už je podľa mňa jedno. Podľa mňa je dôležitejší citový zážitok než vysvetľovanie prečo a tá túžba opustiť monotónnosť je zachytená správne.
Ja osobne si myslím, že keby to tam vyvetľuješ, stratilo by to tú bezprostrednosť a príbeh by sa preklopil na obhajobu "prečo" a zbytočné filozofovanie. Podľa mňa krása ľudských pocitov a túžieb pramení z neprostredkovaného momentu a nie z vysvetľovania.
10.07.2026

Ďakujem, Filip. Vážim si tvojho názoru a budem si do budúcna pamätať, aby som menej pochybovala o tom, čo som napísala. Niekedy menej je viac.
10.07.2026

Pekné. Rýchla cesta za krátkym šťastím nebýva to najlepšie riešenie (aj keď dôvodov to spraviť máme mnoho). Aspoň ja tak vidím hlavnú pointu tohto príbehu.
11.07.2026