Ticho vlhkého a temnotou priduseného lesa narúšalo hrmenie kopýt, erdžanie koní a rinčanie postrojov. Jazdci, ktorí tak prudko zastavovali svoje kone, mohli byť len prízrakmi; ich planúce oči sa s divokou intenzitou upierali do tieňov hustej vegetácie popri ceste.

„Nájdite tú beštiu!“ zareval zo sedla jeden z nich, mohutný muž, ktorý v jednej ruke zvieral sekeru a druhou ťahal za opraty. Jeho hustá dlhá brada bola bradou kmeňového vodcu a bojovníka.

Niekoľko jazdcov sa opäť vyrútilo vpred po ceste, zatiaľ čo iní muži zoskakovali zo sediel, vrhali sa do kríkov a utekali pomedzi stromy ako poľovnícke psy.

A dunivý hlas opäť zahrmel: „Nájdite ju! Roztrháme ju končatinu po končatine, jej srdce napichneme na kôl!“

Osamelý pútnik, odetý v čiernom koženom kabátci, zamyslene prechádzal prstami po rukoväti meča pri opasku a pozeral na početné nahé a zmrzačené telá visiace hlavami nadol z mohutných bukov. Povrazy sa kývali a škrípali pod svojou pochmúrnou váhou. Roje múch bzučali a čierne havrany trhali z rán mŕtvych šľachy i mäso.

Ale samotár sa nestriasol a v jeho očiach driemal chlad, akoby mu bola morbídna krutosť ľudstva až príliš známa.

Pokračoval ďalej po bahnitej ceste. Tiene sa zakrádali medzi stromami, arómy machov, kôry a vlahy sa miešali v živej harmónii lesa. No v hustom poraste niečo prasklo. Tam, kde nemal byť pohyb, sa zachveli konáre aj napriek bezvetriu. Pútnik sa obrátil a bystrým pohľadom zachytil v tieňoch striebristú šmuhu, ale len na klamlivý okamih; a potom sa opäť rozlialo ticho. S pokrčením pliec pokračoval ďalej.

Neskôr opustil lesy, vystúpil na trávnatý kopec a otvorila sa pred ním krajina zvlnených lúk a divokých hájov, nad ktorou vzplanul karmínový súmrak. Pritiahol si golier kabátca bližšie ku krku, aby vytesnil surový vietor, ktorý začal tak náhlivo besnieť. Zrak upieral na mesto v doline zahalené do potrhaného závoja podvečernej hmly.

Z diaľky sa zdalo byť usporiadanie kamenných domov a drevených chatrčí nesúrodé a odporujúce logike. V kľukatých uliciach žiarili pochodne, dym stúpajúci z komínov sa rozplýval vo vetre a odľahlé zavýjanie psov doliehalo až na kopec do uší pútnika. Žiadne úžasné chrámy sa netýčili k nebu ako v mestách vzdialeného západu a juhu.

Nakoniec sa muž pohol vpred a jeho zamyslená tvár zrkadlila pochybnosti o múdrosti takéhoto rozhodnutia.

Kým sa pútnik presúval mestom, výrazný rozdiel medzi tým, čo poznal, a tým, čo teraz videl, ho fascinoval. Nebádal v uliciach dekadenciu západných civilizácií, nevidel žiadne sporo odeté ženy, žiadnych žobrákov ani opustené deti. Zdalo sa, že tam vládne organizovaný chaos a zvláštna nálada hlbokého mysticizmu. Muži boli stavaní inak; ich mohutné postavy a zamračené tváre patrili ostrieľaným bojovníkom a pirátom severných morí. Ženy oblečené v prostých halenách a sukniach vyžarovali najdivokejšiu krásu, akú kedy videl. Hrdosť sa skrývala v ich chôdzi aj v držaní tela, nie v zlatých šperkoch ani v maškarných šatách.

Napokon našiel budovu, ktorú hľadal. V škárach medzi kameňmi rástol mach, zo strechy sa ako hady ťahali popínavé rastliny a z okien vyžarovalo mihotavé svetlo. Pútnik podupal pred hostincom nohami, aby z jeho čižiem opadlo bahno, a otvoril hrubé dubové dvere.

Prievan oznámil príchod cudzinca. Tváre starcov aj statných mužov, osvetlené sviecami, ho obdarovali len letmými pohľadmi a potom sa opäť venovali pitiu piva a rozpravám. Nezaujímali sa ani o meč na jeho opasku, pretože Kurši nosili oceľ otvorene.

Cudzinec sa odpratal do tmavého rohu, kde na neho čakal malý stôl, stále mokrý a lepkavý od predchádzajúcich hostí.

Kým sedel a rozhliadal sa, prišiel hostinský. Bez slova utrel dosku stola špinavou handrou. Potom ostal nehybne stáť a zazeral na návštevníka prázdnym pohľadom.

A cudzinec pochopil. „Pivo,“ povedal.

Hostinský prikývol, otočil sa a odišiel.

Čas plynul, zatiaľ čo osamelý muž sŕkal pivo a skrúcal ústa od horkosti pri každom dúšku, ale náhle bol nútený odložiť krígeľ. Zamračene sa zahľadel smerom ku dverám.

Zvonku prichádzal hluk, kopytá hrmeli a ozývalo sa hlasné „hou hou!“ Rachot krúžkových brnení a výzbroje sa miešal s množstvom nadávok a náruživého hromženia.

Dvere boli vykopnuté, závan studeného nočného vetra zaskučal ako mučený vlk; do hostinca vstúpila skupina bradatých bojovníkov. A okamžite sa nesúrodá hŕstka rozptýlila medzi stolmi. Hostinský začal bez opýtania čapovať pivo do drevených krígľov. Smiech, hlasné rozpravy a oplzlé pokrikovanie zaplnili krčmu.

Toto všetko cudzinec sledoval z tienistého kúta, kde jeho tvár sotva osvetľoval žiar sviec z iných stolov. A zdalo sa, že sa o neho nestará nikto z bojovníkov, teda okrem jedného. Tento, odetý v krúžkovej zbroji, si hladil svoju mohutnú bradu a zazeral na neho ako mátožný medveď. Na jednej strane hrubého opaska mu visela veľká sekera, na druhej zvláštna strieborná dýka, ktorá sa svojím spracovaním nehodila k jeho drsnosti.

Bez pozvania zamieril k stolu, odsunul stoličku a prisadol si. Bojovník zazeral na muža v čiernom kabátci nepríčetne, ale cudzinec, zamračený ako panter pred výpadom, neoblomne opätoval pohľad.

Bradatý muž prehovoril: „Máš dušu diabla, cudzinec. Kto si?“

„Volajú ma Irwin.“

Bojovník zovrel päsť a pritlačil ju k hrudi. „A ja som veľký Daukša, kapitán kurónskej jazdy. Čo ťa privádza medzi nás, Kuršov?“

„Len prechádzam.“

„Dúfam, že nepatríš medzi vierozvestcov,“ riekol Daukša výhražne. „Akiste si videl, ako visia dole hlavami tí, ktorí zvestujú falošnú vieru.“

„Nepatrím,“ obhajoval sa Irwin a v jeho vystupovaní bolo až príliš rozvahy na to, s kým sedel pri stole.

Daukša uznanlivo prikývol a jeho bradaté ústa sa uškrnuli. „Páčiš sa mi, Irwin. Si cudzinec a predsa máš vlčí pohľad rodeného Kurša. My si cudzincov ctíme, vešiame len tých, ktorí šíria svoje náboženstvá.“

„A vy Kurši snáď neuznávate božstvá?“

„Máme bohov!“ zvolal hromovým hlasom. „Odkiaľ si myslíš, že pochádzajú blesky? Ako moria vytvárajú vlny? Ako fúka vietor? Ale tí prekliati vierozvestci zo západu sa nám snažia vnútiť svoje náboženstvo. Hovoria, že nemáme žiadnu vieru!“ Jeho päsť udrela do stola ako hrom a oči mu zahoreli pekelnou vášňou. „Naši bohovia potrebujú činy, nie chrámy! Tých, ktorí nám prídu kázať svoje cesty, vešiame dolu hlavou v našom háji, aby každý, kto príde do tohto mesta, mohol vidieť ich telá. Kde bol ich boh, keď sme ich vešali? Plakali, prosili ho o pomoc, ale on im nepomohol. Ich takzvaný boh je nemilosrdný. Také božstvo nepotrebujeme.“

Irwin prikývol. „Videl som zlaté chrámy západných miest a sú rovnako skazené, ako duše ich dekadentných obyvateľov.“

„Hovoríš mojim jazykom. Vidím v tvojich očiach všetky srdcia, ktoré si umlčal mečom. Možno mi môžeš pomôcť.“

„O čo ide?“

Daukša sa pozrel do tmavého stropu, akoby vzýval svojich bohov. „Nech Laima, bohyňa osudu, stojí pri nás,“ preniesol a obrátil pohľad na Irwina. „Tí vierozvestci priniesli beštiu, ktorá ušla, keď sme prepadli ich karavánu. Jeden tvrdil, že nesú dar, ale kým som mu vyrezával jazyk, nebolo mu dobre rozumieť,“ usmial sa sadisticky, akoby ho tá spomienka hriala pri srdci. „Bolo to strieborné na pohľad a rýchle. Na chvíľu sa mi zdalo, že mení tvar a podobu, ale tá vec potom zmizla v lesoch a teraz sa tam túla.“

Irwin počúval a prikyvoval.

Daukša sa mierne naklonil nad stôl. „Bohato odmením zlatom a koňom toho, kto tú beštiu nájde a privedie živú. Ak to budeš ty, môžeš sa pozerať, ako obetujeme jej mäso našim bohom: Laime, Perkunasovi a Dievasovi.“

Oči Irwina sa zaleskli. „Tak potom tú beštiu nájdem,“ prehlásil, zdvihol pivo a mocne si odpil.

„Tak hľadaj, Irwin,“ odvetil Daukša. „My sme sliedili celý deň,“ zahrnul gestom ruky osádku krčmy. „Moji muži sú unavení a mnohí potláčajú výpady náboženských fanatikov na juhu aj západe, ale aj tak sa ráno znova pustíme do pátrania ako hladní vlci.“

„Ale môžem veriť tvojmu slovu?“ pýtal sa Irwin. „Naozaj mi dáš koňa a zlato, ak nájdem beštiu?“

Hnev vyhodil Daukšu na nohy, ktorý sa teraz týčil nad cudzincom. „Pri Laime, človeče, to bola urážka?“

Takto mal Irwin dobrý výhľad na zvláštnu striebornú dýku za opaskom bojovníka. Rukoväť bola krásne vyrezávaná a čepeľ sa leskla pod tlmeným svetlom sviec.

„Nie,“ povedal. „Nebola to urážka. Podľa tvojej vášnivej reakcie vidím, že si silný muž a ctíš svoje slovo.“

„Veru áno,“ odpovedal Daukša už o niečo pokojnejšie.

Irwin vstal, naťahujúc k nemu otvorenú dlaň. „Potom sa dohodneme.“

Keď sa ich ruky zomkli, bolo to, akoby sa do seba zahryzli dva zveráky. Vládla medzi nimi rivalita, aká číha v hrdom mužskom srdci už od úsvitu vekov, no táto bola utlmená nevysloveným rešpektom.

„Tá prekliata vec,“ prehovoril Daukša, „zdá sa, že je vždy blízko. Neviem povedať prečo, ale vždy som tú beštiu cítil. Moji muži hovoria, že niečo striebristé videli za úsvitu v severnom lese za mestom.“

„Nehovor viac,“ odpovedal Irwin.

Teraz Daukša stíšil hlas, akoby jeho myseľ premohli obavy. „Len sa nezatúlaj do starého chrámu, ktorý leží po stáročia opustený za severným lesom,“ hovoril. „Patril bohovi temnoty a pekla,“ nasucho preglgol a ďalšie slová z neho vyšli takmer nedobrovoľne. „Ten boh sa volal Pekols. Podľa legiend sa tam odohrávali zverstvá, ktoré prevyšujú aj surovosť Kuršov. Čarodeji tam vykonávali rituály, ktorými vraj dokázali kradnúť moc samotných bohov, ale tí sa vzpriečili a zoslali na ten chrám večnú kliatbu. Nik sa tam neodváži vkročiť.“

Irwin prikývol a v jeho stoickej tvári nebolo bádať žiadne rozrušenie. „Rozumiem.“

„Dobre,“ uškrnul sa Daukša, potom sa obzrel a zamával na krčmára. „Pivo a pálené!“

Jeho medvedí hlas zjavne zarezonoval v bojovníkoch; tí zdvihli ruky a začali spievať nejaké diabolské piesne v jazyku, ktorý Irwin nepoznal. Pochopil však, že sa začína zvrátená pijanská hra, pri ktorej budú lietať sekery, zaťaté päste sa stretnú s čeľusťami a mozoľnaté ruky sa budú pretláčať na klzkých stoloch.

Pud sebazáchovy poháňal Irwina, ktorý rýchlo dopil svoj mok, tresol krígeľ o stôl a zamieril k dverám, vyhýbajúc sa očnému kontaktu s bradatými mužmi.

Noc objímala Irwina, keď stál sám pred hranicou hustého lesa; napínal zrak, ale temná opona pred ním nič neodhalila. Vietor dul, burácal korunami stromov a nútil ho chúliť sa pod krátkym koženým kabátcom.

Ale potom, akoby ho vábil vnútorný hlas, alebo snáď nadpozemský pocit, vykročil vpred a len čo sa vnoril do opony lístia, vietor stíchol. Irwin sa predieral ďalej, rozhliadal sa tmou a prstami obozretne kĺzal po rukoväti meča.

Niekde rupol konár a ten zvuk preťal ticho lesa ako hrom. Irwin stuhol, zachvel sa a po chrbtici mu prešiel zimomravý dotyk. Šuchot na pravej strane ho prinútil strhnúť pohľad; a celé jeho bytie ostalo ohromené.

Stála tam žena v ostrom kontraste voči vlhkému tmavému lesu, jej strieborné vlasy iskrili pod jediným pilierom mesačného svetla. Slonovinovú pokožku odhalených ramien a rúk hladil hviezdny svit a priehľadný ľahký závoj sotva zakrýval podmanivé kontúry nahého tela. Jej oči žiarili ako ľadové hviezdy. Ani nazbieraná inšpirácia najväčších básnikov a umelcov by nedokázala vytvoriť, ani opísať, očarujúcu éterickú podstatu tohto stvorenia.

„Prišiel si ma zabiť, muž?“ spýtala sa hlasom jemným a spanilým ako hra na striebornú harfu.

Odvážne, no pomaly vykročil Irwin vpred a s každým krokom sa oslnivý pôvab ženy čoraz jasnejšie vrýval do jeho užasnutej mysle.

„Ty... nie si beštia,“ povedal. „Kto si?“

„Ach, moje meno presahuje tvoje chápanie, ale vy ľudia ma voláte Vakarinė, nočná hviezda.“

„To nemôže byť pravda,“ povedal napokon, ale slová mu z úst vychádzali váhavo. „Bohovia neexistujú.“

„A predsa som tu,“ odpovedala. „Pozri sa hore,“ ukázala hladkou rukou medzi koruny stromov.

Ako v hypnóze Irwin zdvihol pohľad. Uvidel kúsok nočnej oblohy posiatej hviezdami, ale tie svetielka sa zrazu začali hýbať samé od seba, tancovať a krútiť sa.

Len jedno žmurknutie ustálilo hviezdne predstavenie a obloha ostala žiarivá, ale nehybná.

„Tam hore je môj domov,“ hovorila Vakariné a v jej hlase zaznela naliehavosť. „Som len polobohyňa, vytrhnutá rituálmi čiernej mágie z vyšších sfér na túto zem. Zajali ma čarodeji, veštci a čierni proroci. Chceli ma obetovať kmeňom, ktoré sú podľa nich pohanské, aby im dokázali, že len ich náboženstvo je to pravé. Ach, čakal ma krutý osud, ale strhol sa boj a keď sa klietka prevrhla, utiekla som.“

„Tak teba hľadajú Kurši,“ poznamenal Irwin. „Nevedia kto si, ale chcú ťa zabiť.“

„Obyvatelia tejto zeme sú hrdí ľudia, ale krvilační,“ hovorila Vakariné. „Ich mladé duše hľadajú radosť v utrpení druhých.“ Teraz sa zahľadela hlboko do očí muža stojaceho oproti nej. „Musíš mi pomôcť, Irwin.“

„Nikdy som ti neprezradil moje meno.“

„Poznám všetky duše kráčajúce pod hviezdami a oči sú oknom do duše. A len tvoja je dosť stará na to, aby mi pomohla.“

„Mne neprídeš ako beštia. Akiste ťa Kurši ušetria.“

Zavrtela hlavou v nesúhlase. „Nie. Každý ma vidí tak, ako mu to jeho duša dovoľuje. Títo Kurši, ako ich nazývaš, ma vidia ako beštiu, pretože ich duše nie sú dosť vyzreté, aby videli moje skutočné ja. Ale ty ho vidíš, Irwin.“

„Ale čo odo mňa chceš?“ opýtal sa.

„Jestvuje strieborná dýka,“ odpovedala. „To je jediný nástroj, ktorý dokáže oslobodiť moje bytie a poslať ma tam hore. Musíš ju nájsť. Som s tou dýkou spätá, nemôžem sa od nej príliš vzdialiť, inak sa puto pretrhne a ostanem prekliata na tejto zemi. Preto sa skrývam v okolitých lesoch.“

„Dýka,“ zamrmlal potichu Irwin. „Viem, kto ju má, jeden Kurš. Chceš, aby som ju priniesol?“

„Och, muž, moja vďaka by bola bezhraničná.“

Prezrel si jej štíhlu symetrickú a zvláštne grandióznu postavu od hlavy po päty a odpovedal: „Vyzeráš, akoby si bola z iného sveta, ale ako ti môžem veriť?“

Z jej pier vyšiel vábivý šepot, ktorý sa niesol ako biele pierko tmou. „Poď bližšie, ó, poď.“

A Irwin, priťahovaný neutíchajúcou zvedavosťou, k nej dobrovoľne pristúpil.

Zdvihla bielu ruku, on zdvihol svoju, dlane sa spojili a ich prsty sa preplietli. Vlna, či príval kozmickej energie sa prehnal jeho telom; zrazu sa cítil byť malý a bezvýznamný ako vták v búrke. Stuhol, svaly sa mu premenili na nehybné skaly, jeho myseľ omdlievala v hmlistom zabudnutí, no započul šepkajúce slová:

„Vnímam tvoj smútok. Cítim tvoju dušu, ktorá je mučená chaosom tisícich životov – pretože tak dlho už žiješ na tejto planéte. Si starý, Irwin. Veľmi starý. A tvoja bytosť nedokáže pochopiť svet okolo seba, svet ovládaný oveľa mladšími dušami. Žiadne miesto ti nie je domovom. Putuješ a nasleduješ len hlas srdca, ale nevieš prečo. Si väzením pre dušu, ktorá sa cez tvoje oči pozerá na tento skazený dekadentný svet. Tvoj terajší život môže byť posledný na tejto zemi.“

Nasledovala transcendentálna sekvencia obrazov, každý bol jedinečný a zdanlivo nemal nič spoločné s predchádzajúcim, no napriek tomu všetky výjavy spájala spoločná empirická skúsenosť; a Irwin znova prežil mnoho životov naraz.

Bežal s palicou za veľkým zvieraťom, ale jeho vlastná korisť ho roztrhla, nechala ho umierať a nekonečný čas krvácal do studenej zeme. Zbieral kamene, ukladal ich na kôpky a obdivoval. Rany otrokárskeho biča ho pálili na koži. Cítil, ako sa mu z dlaní trhajú mozole, keď sa znova a znova zaháňa kosou na vysokú trávu. Horel zaživa na hranici za zvukov skandujúceho davu. Stál v dave, kričal nehanebnosti a sledoval ako ostatní nariekajú, zatiaľ čo ich požierajú plamene. Bojoval, padal na krvavé kolená, víťazil vo vojnách a zomieral pod mečom.

Všetky životy, ktoré stvorili Irwina, akým bol dnes, sa zlievali dokopy a tvorili búrlivú rieku obrazov. Hrmeli, hučali, rozpíjali sa, rozlievali a zlievali v nezmyselnom chaose, ale duša, ktorá to všetko pozorovala, tam videla zmysel existencie.

A všetko stíchlo, zavládla tma starých vekov.

Bolo to, akoby náhla rana vrátila jeho dušu späť do fyzického tela. Otvoril oči a uvidel ženu žiariacu v tme. Jeho drsná ruka stále pevne držala hodvábnu dlaň. Vakariné ho pustila; a on zalapal po dychu, ohromený nadpozemským zážitkom.

Irwin si pripadal, akoby bol na krátky okamih mužom tisícich duší. „Pomôžem ti,“ povedal a pozrel sa na svoju rozochvenú ruku.

„Je tu chrám, ach tak starý,“ hovorila strieborná žena. „Ozvena zabudnutého v ňom stále pretrváva. Budem tam na teba čakať. Keď nájdeš dýku, dovedie ťa ku mne. Ale buď opatrný. Musíš sa spoliehať len na svoju dušu vykutú nespočetnými životmi.“

Nová naliehavosť zahrmela v Irwinovom srdci, žily mu zaplavila vášeň a zúrivosť stratených generácií. „Pri pekelnom ohni, prinesiem ti dýku,“ vyhlásil.

„Choď, Irwin, choď.“

Otočil sa a vrhol sa dopredu ako posadnutý vlk.

Akoby to tak chcel sám osud, uvidel Irwin bradatého kapitána potácať sa von z tmavej uličky, pričom si práve zdvíhal nohavice a uťahoval opasok po tom, ako si tam uľavil. Len niekoľko plameňov fakieľ olizovalo múry domov ako diablove jazyky. V diaľke hrmeli hýrivé hlasy a niesli sa tmavými ulicami, no v tejto časti mesta nebolo zdanlivo ani živej duše.

A Irwin vykročil z tieňa, skrížil kapitánovi cestu a rozkročil sa do bojového postoja, pričom jeho ruka kĺzala po hrubom opasku bližšie k meču.

Skúsený a bitkami vykutý kapitán okamžite spozornel.

„Čo chceš?“ zavrčal.

„Buď mi dáš tú striebornú dýku,“ odvetil Irwin, „alebo ju zoberiem z tvojho chladného tela.“

„Pri Laime,“ vyštekol Daukša siahajúc na rúčku sekery. „Práve si spečatil svoj osud, ty cudzinecký pes!“

Muži tasili zbrane a vrhli sa na seba ako démoni. S kovovým rachotom sa čepele stretli, spŕška prudkých iskier osvetlila noc a na okamih odhalila zamračené tváre.

Ale Daukša sa zapotácal, opitá rovnováha zradila vypestované oceľové návyky. Jedno malé zaváhanie Irwinovi stačilo; hrot jeho meča sa vymrštil dopredu a v daždi krvi prerazil skrz-naskrz hrdlo protivníka. Dusiac sa a chrčiac pustil Daukša sekeru. Rukami teraz zúfalo tápal po zakrvavenej brade a krku.

„Kde je tvoja Laima teraz?“ pýtal sa Irwin, pevne zvierajúc rukoväť meča.

Daukša vedel, že stretol svoj osud a hoci mu z úst vytekala krvavá pena a sliny, odmietal padnúť na kolená. Jeho oči stále horeli živelnou silou Kurša a hrôzostrašne hľadeli na svojho súpera, akoby ho preklínali.

Ale napokon sa veliteľ kurónskej jazdy zrútil na chladnú dlažbu. Stále teplá krv vtekala do škár. Kým sa jeho končatiny šklbali v smrteľnom kŕči, Irwin rýchlo vytiahol striebornú dýku spoza opaska.

Odložil meč do pošvy a rozbehol sa nocou. Keď sa preplietol ulicami a vybehol na zatemnené lúky, z diaľky započul zúrivé pokrikovanie, štekanie psov a trúbenie lesných rohov. Vyrútil sa na kopec, zadychčaný sa otočil a videl, ako v meste vzbĺkajú fakle jedna po druhej. Strhol sa a bežal ďalej, netušiac kam, akoby ho viedlo neviditeľné vlákno osudu.

K oceľovému mesiacu a roztrhaným oblakom sa týčili veže chrámu ako kostnaté prsty; jeho múry sa rozpadali a za nimi driemali najtemnejšie tajomstvá zabudnuté ľudskou mysľou. Vietor kvílil medzi troskami horšie než prízraky vdov. Osamelý muž so striebornou dýkou kráčal k tomuto chrámu, jeho čierny kabátec a hrubý opasok vržďali každým krokom, a pod nohami sa mu míňali dlažobné kocky prekryté burinou a hlinou, akoby príroda chcela zahaliť stopy vedúce do svätyne zla.

Pred rozpadnutým vstupom stála socha starovekého boha, snáď Pekolsa, ktorá sa strácala v poraste trávy a machu.

A muž bez váhania vstúpil dnu. Ak v tejto veľkej sieni niekedy bola vznešenosť, už dávno sa vytratila. Len vietor šepkal medzi rozpadnutými stĺpmi zahalenými tmou. Ale na konci zničenej siene niečo upútalo jeho pozornosť.

Vakariné sedela s prekríženými nohami na starom oltári, a hoci cez diery v strope prenikalo len tlmené svetlo hviezd, jej vlasy strieborne žiarili. Bola ako biela lastovička v čiernom brlohu zmije.

Jej pery sa otvorili: „Ach, prišiel si. Poď, pristúp ku mne.“

Opatrne k nej vykročil a dával pozor na úlomky kameňov a rozbitú dlažbu. „Čo je to za miesto?“ spýtal sa.

„Cítim tu čierne sily, veľmi podobné tým, ktoré ma uväznili. Toto bolo kedysi miestom nepochopiteľnej zvrátenosti a pretrvávajúcu moc použijem na svoje oslobodenie.“

„Čo mám urobiť?“

„Dýkou musíš prebodnúť moje strieborné srdce.“

Zachvel sa pri takej predstave, ale jeden pohľad do hlbokých mrazivých očí mu prezradil, že ho čaká krutá skúška.

Žena k nemu natiahla ruku a opatrne ho pohladila po líci. „Nemáme veľa času. Nedovoľ, aby ma Kurši chytili.“

Potom si ľahla na oltár, akoby sa odovzdávala osudu.

Nôž v roztrasenej ruke Irwina sa odmietal pohnúť, ale nebeská žena ho jemne chytila za zápästie a nabádala čepeľ dopredu, až kým sa hrot nedotkol jej hodvábnej pokožky medzi prsiami.

„Prebodni moje strieborné srdce,“ zopakovala s úsmevom plným morbídnej úľavy.

A Irwinovo vlastné srdce kričalo v mukách, keď ho spaľovali plamene hriechu, no vzdialené dunenie kopýt ho donútilo potriasť hlavou. Zem sa chvela, akoby v hlbinách zúrila búrka – blížila sa sila kurónskej jazdy.

Zhlboka sa nadýchol a oči mu vzplanuli stovekým blkom mnohých životov.

„Zbohom, drahý Irwin,“ povedala polobohyňa a zavrela viečka.

Zovrel rukoväť tak pevne, až mu zbeleli hánky, a všetkou silou zarazil nôž hlboko. Cítil, ako cez striebristú čepeľ pulzuje do jeho dlane tep srdca; raz, dvakrát, potom nič.

Povolil stisk, o krok ustúpil a nesmierna ľútosť vyslala z jeho úst povzdych.

Vtedy cez trhlinu v strope prenikol stĺp mesačného svetla a pohltil slonovinové telo na sivom oltári. Dýka trčiaca z hrude začala žiariť tak prudko, že Irwin musel zavrieť oči.

Napriek tomu pocítil vlnu láskavého tepla a objatie prichádzajúce z miesta mimo ľudské chápanie, z najhlbších diaľav, kde sa rodia hviezdy. Potom sa ozvalo ostré železné prasknutie, také prenikavé, akoby sa zrazu roztrhla neviditeľná struna strašnej mágie.

Žiara zmizla, zavládla tma a Irwin odchýlil viečka. Na oltári nebolo nič.

Muž v čiernej koži vybehol von a náhle zastal, akoby narazil sa neviditeľný múr.

Na pláni utopenej vo hviezdnom svetle čakali dve stovky kurónskych jazdcov a tucet skučiacich loveckých psov. Muži vrčali popod brady a čepele v mocných rukách odrážali svit mesiaca.

Ale neodvážili sa priblížiť; krvilačnosť tých mužov krotil strach z chrámu, ktorý bol hlboko zakorenený v ich kolektívnom povedomí.

Irwin mimovoľne ustúpil vzad.

Vtedy zažiarila na nebi jasná hviezda a udivené hlavy jazdcov vzhliadli hore; ich oči sa jagali strieborným leskom, zamračené vrásky z ich tvári sa vytratili a zbrane zasúvali do pošiev. Potom ako očarovaní začali otáčať svoje kone – bezhlasne, bez povelu.

Jeden za druhým cválali preč od chrámu.

Vzhliadajúc hore Irwin zacítil v srdci teplo. Dunenie kopýt utíchalo v diaľke. Hviezda vyhasínala a on zotrval na mieste, až kým nepotemnela a nesplynula s černotou oblohy.

S povzdychom vykročil vpred.