V prvopočiatku svetov nebolo nič. Teda okrem prvotnej, živelnej energie, zbesilo sa krútiacej okolo Osi. Nebolo koho, či čoho, kto by ju vypustil von, dal jej možnosť tvoriť. Ničiť. Milovať. Nenávidieť.

Toto nie je príbeh o tom. Aj keď sa k tomu neskôr vrátime.

***

Radostné trilkovanie vtákov bolo náhle prerušené zvukmi mohutného dávenia. Zdalo sa, že to nebude mať konca-kraja. Tí najvznešenejší z vtákov, a vtákom podobné zvieratá, sa radšej pobrali preč, za pozornejším publikom. Pestrofarebné kvety, rastúce všade navôkol, plniace okolitú atmosféru omamnými vôňami, by ich radi nasledovali. Lež kvety nemajú krídla, ani len nohy. A tak iba s hrôzou čakali na moment, kedy pôda nasiakne zvratky. Niektoré z nich siahli po tajnej zbrani a zvolili si odchod z existencie. Ich dúhové stonky a jagavé listy sa v momente premenili na šedé, beztvaré pahýle, bleskurýchlo sa rozpadajúce v miernom vetre.

„Šľaka jeho tam,“ s ťažkosťami povedal postarší muž. Spakruky si utrel spotené čelo, pokožku mal na dotyk studenú a lepkavú. Rýchlo siahol po čutore za opaskom a mocne si z nej odpil. Následné grgnutie odplašilo aj poslednú zver, zvedavú na nevídané a nečakané divadlo.

„V pohode?“ ozval sa za ním hlas. Neskúsené oko by nedokázalo zistiť, odkiaľ hlas zaznel. Ich pozornosti by však neunikla nevídaná kopa teplého a vlhkého hnoja, nachádzajúca sa za iba pár metrov za mužom.

Teda, iba na prvý pohľad sa to javilo ako kopa hnoja. Druhý pohľad, spolu s existenčnou hrôzou a dávením, odhalil viacero... nezvyčajných prvkov. Málokedy totižto zazriete levitujúcu kopu hnoja. S množstvom očí. Vypúšťajúcu dúhové bubliny.

„Ale hej,“ odvetil muž, hoci to tak nevyzeralo. Stál síce vzpriamene, tvár však stále niesla odtieň kriedovej bielej. Ale aspoň už nevracal. Chvíľu.

„Ideme ďalej?“ prehovoril hlas, nesúci sa z kopy hnoja.

Muž neodpovedal hneď. Pohľadom skúmal okolie, snažiac sa vyhnúť niečomu, ležiacemu priamo pri jeho nohách.

„K-krá!“ zdola sa ozval hlas. Znelo to, ako keď sa ľudské dieťa učí zvuky zvieratiek. Iba omnoho strašidelnejšie. A roztomilejšie. Desivá kombinácia. Nie je teda čo čudovať, že o sekundu neskôr ovzdušie opäť naplnili zvuky dávenia.

„Ale no tak,“ odvetila kopa hnoja.

***

Z prvotnej energie vzišiel prvotný život. Ako to už väčšinou býva. Nebol však dokonalý. Iste, každý zástupca Života mal k dispozícii celú plejádu schopností, ktoré im ďalšie rasy závideli. Niektoré veci im však chýbali. Empatia. Takt. Láska. Smrteľnosť.

Nie je ľahké byť nesmrteľným čudom z prapočiatku vesmíru. Len aby ste vedeli.

***

Na mostíku prieskumnej lode KEF Radio zvyčajne vládol prísny poriadok, dodržiavaný mocným hlasom a ešte mocnejšou rukou kapitána Heissa. Keďže však ten momentálne robil prvotný prieskum znovuobjavenej, bezmennej planéty, posádka mala, slušne povedané, pravidlá v paži. Či inom ľudskom orgáne na písmeno P.

Momentálne sa v celej rozľahlej miestnosti nachádzal ledva poltucet duší. Poslední z posledných, najvytrvalejší, čo dokázali ešte stáť po štyridsiatich ôsmich hodinách žúrovania. Za ten čas stihli minúť celú jednu tretinu zásob Vesmírneho Rumu.

„Koľko tam ešte asi bude?“ ozval sa po hodnej chvíli ticha Klerge, zatiaľ čo si plochý skrutkovač strkal do ucha.

„Kézar vie,“ odvetila Josei, rozvalená po celom navigátorskom pulte. „Že ťa to aj vôbec trápi,“ dodala. „Aspoň tu nemáme jeho.“

„Myslíš...“

„Nehovor jeho meno!“ okríkla ho Josei. Vzápätí to však oľutovala, keď jej hlavou prebleskla prudká bodavá bolesť.

„Však dobre, nemusíš kričať,“ upokojoval ju Klerge. „Aj ja som rád, že ho nevidím. Ani necítim.“

„Tak načo sa pýtaš, že kedy sa vrátia?“

„No... aby reč nestála?“ odvetil Klerge, na perách hraný naivný úsmev. Síce bol trpák ako peň (iba za posledný mesiac cesty ohrozil polovičku posádky a rozbil tucet hrnčekov), srdce mal však na správnom mieste. Aj keď občas vynechávalo.

Josei neodpovedala, iba trpiteľsky povzdychla. Vedela, kam konverzácia sledovala.

„Ani sa o to nepokúšaj,“ povedala a načiahla sa za ďalšou fľaškou Vesmírneho Rumu.

”A o čo?“ naoko nechápavo sa spýtal Klerge, snažiac sa udržať si normálnu tvár. Kdesi v duši však priznával ďalšiu porážku. Ani dnes nedostanem bozk.

***

Prvotní, tak sa volali. Aj fantázia a tvorivosť im chýbala. Až o mnoho eónov neskôr prišli iné druhy, ktoré im dali lepšie mená. S riadnym cvengom, ako sa patrí. Kým dovtedy Prvotní tvorili jednotné spoločenstvo, originálne nazývané Jednota, po strete s novými, mladšími rasami sa rozdelili. Ani sa im to neprotivilo, keďže Jednota trávila všetko čas na vesmírnych koordinátach 0/0/0/0/0. Najväčšie vzrušenie, aké dovtedy zažívali, bol pomalý a k smrti nudný zápas o to, kto bude sedieť v absolútnom strede vesmíru.

***

Po pestrofarebnom pralese, plnom rastlinného i živočíšneho života, nezostala ani stopa. Od horizontu po horizont sa tiahla pustá planina bez života, pokrytá jemný šedým práškom. Jedinú výnimku tvorili postarší muž, spolu s kopou hnoja.

„Z toho asi nebudú mať radosť,“ povedal muž a nohou štuchol do niečoho pri svojich nohách. Z niekdajšieho hniezda, ani jeho polovičatého osadenstva, toho veľa nezostalo. Ale aspoň ho už nenapínalo.

„Zachovanie nie je potrebné,“ ozval sa hlas z kopy hnoja.

Mužovi okamžite vystrelilo obočie k prepotenej kapitánskej čiapke.

„Ako to? Veď podľa Kódexu sa má každá-“

„Výnimka Kézarom udelená,“ hlas skočil mužovi do reči. Tomu trvalo niekoľko minút, než opäť prehovoril.

„Hergert, načo sme sem boli poslaní?“

„V pravom čase sa to dozvieš, Heiss,“ odvetil Prvotný.

***

Netrvalo však dlho a Prvotným sa slúženie a pomáhanie podradným rasám zunovalo. Ani k Jednote sa však nechceli vracať. A tak sa vydali na slepé potulky vesmírom. Iba zopár ich zostalo pohromade. Natrafili totižto na tvora, ktorý sa im nielen rovnal, no ich prevyšoval.

Kézara. Len čo pochopili, čo je zač, okamžite sa podradili Jeho vôli a Jeho slovám. Spolu prijali i Jeho slová, pomocou ktorých zjednotil Prvú Galaxiu:

Fututus et mori in igni!

(Príbeh iba na začiatku je. Kto až do konca vydrží, odmeny sa dočká.)