Spisovateľka románov Ellen Keller práve dokončila svoj najnovší rukopis. Bez váhania ho chcela odovzdať do tlače. Na chvíľu odišla zo svojej kancelárie. Keď sa vrátila, okamžite si všimla niečo zvláštne.

Na monitore pribudla veta, ktorú určite nenapísala.

Hlavná hrdinka zomiera.

Ellen zamrazilo. Srdce sa jej rozbúchalo a v hrdle jej vyschlo.

„Kto to bol? Je tu niekto?“ vykríkla do prázdnej miestnosti.

Odpoveď neprichádzala.

Pomaly vstala, prešla kanceláriou a nazrela na chodbu. Tma bola hustá a neprirodzená.

Keď sa chcela vrátiť späť, z tieňa vystúpila postava.

Tlmič.

Výstrel.

Ellen Keller sa zosunula na zem.

Na druhý deň ráno prišla do práce upratovačka Lena. Už pri vstupe cítila, že niečo nie je v poriadku. Ticho bolo až príliš ťažké.

Vošla do kancelárie a zmeravela.

Ellen sedela v kresle. Bez života. Celá od krvi.

Lena vykríkla.

Na miesto činu dorazili detektívi Michael Hofmann a Alex Richter.

Dvaja úplne odlišní muži.

Michael bol presný, disciplinovaný a držal sa pravidiel. Alex bol impulzívny, drzý a často išiel proti systému – no mal výnimočný inštinkt.

„Čo máme?“ spýtal sa Alex.

„Žena, približne štyridsať rokov. Zastrelená,“ odpovedal technik.

„Kto ju našiel?“ doplnil Michael.

„Upratovačka. Je tam.“

Alex si k nej prisadol.

„Vy ste Lena?“

Prikývla, uplakaná.

„Poznali ste obeť?“

„Kedysi sme boli kamarátky.“

„Kedysi?“

„Kým nezačala spať s mojím manželom.“

Alex sa postavil.

„Zaujímavé. Neodchádzajte z mesta.“

Vyšetrovanie rýchlo odhalilo temné tajomstvo.

Ellen mala syna – Friedricha.

Dala ho zavrieť na psychiatriu. Neoprávnene.

Lekár Maximilián Schmidt sfalšoval záznamy.

Otec, Viktor Reinhardt, žil v presvedčení, že jeho syn je mŕtvy.

„To je motív,“ povedal Alex.

„Silný,“ prikývol Michael.

Keď dorazili do domu Kellerovcov, niečo nesedelo.

Rozbité sklo. Prevrátený nábytok.

„Niekto tu niečo hľadal,“ poznamenal Michael.

Zo záhrady sa ozval zvuk.

Bol to Viktor.

„Vyšetrujeme vraždu vašej ženy,“ povedal Michael.

Viktor si sadol.

„Náš syn ju nenávidel.“

O niekoľko hodín neskôr prišla správa.

Doktor Maximilián Schmidt bol mŕtvy.

Zabitý brutálne.

„To už nie je náhoda,“ povedal Michael.

Alex medzičasom odhalil ďalšie spojenie.

Ellen mala pomer s vydavateľom – Ralfom Schwarzom.

A vydierala ho.

Nahrávkami.

Pravda sa začala skladať.

Schwarz sa vlámal do jej domu. Hľadal nahrávku.

Nenašiel ju.

Počkal si.

A zabil ju.

Maximilián bol ďalší.

Vedel príliš veľa.

Keď polícia dorazila zatknúť Schwarza, už bolo neskoro.

Utekal.

Nasledovala divoká naháňačka.

„Zastav ho!“ kričal Alex.

Schwarz náhle odbočil z cesty.

Priamo do starej vojenskej zóny.

„Nie…“ zašepkal Michael.

„To je zamínované územie.“

Auto pred nimi spomalilo.

„On to pozná,“ povedal Alex.

Schwarz postupoval presne. Meter po metri.

Výbuch otriasol krajinou.

Auto sa zakolísalo, ale pokračovalo.

„Má upravené vozidlo…“

A potom zmizol.

Schwarz si vydýchol.

„Mám pokoj,“ zamrmlal.

Netušil, že len dočasne.

Na stanici sedeli Michael a Alex v tichu.

„Dostaneme ho,“ povedal Michael.

Alex sa usmial.

„Určite.“

Tentoraz sa zhodli.

Lov sa ešte neskončil.

Michael vtrhol do kancelárie.

„Máme ho. Niekto videl jeho auto pri jednom motoreste. Ideme tam.“

Alex sa len uškrnul. „Konečne.“

Cesta im trvala len pár minút. Keď dorazili, Michael zdvihol ruku.

„Potichu. Tentoraz nám nesmie ujsť.“

Pomaly sa presúvali popri budove. Ticho bolo husté.

A potom—

kovový zvuk.

Alex nechtiac kopol do vedra.

Obaja stuhli.

„Dočerta…“ zašepkal.

Vo vnútri sa Schwarz prudko posadil. Oči mal okamžite bdelé.

Niečo nie je v poriadku.

Natiahne ruku po pištoli a pomaly sa postaví. Každý krok po schodoch bol opatrný, tichý.

Vonku sa Michael s Alexom pritlačili k stene.

„Ešte nie,“ zašepkal Michael. „Počkáme na moment.“

Alex prikývol, ale bolo vidieť, že je pripravený vyraziť.

Schwarz zišiel dole. Zastal.

Počúval.

Ticho.

Príliš veľké ticho.

„Musím vypadnúť,“ zamrmlal si pre seba.

Rýchlo sa otočil, schmatol tašku a otvoril okno.

Tašku spustil dole.

Potom sa spustil aj on.

Michael si to všimol ako prvý.

„Hýbe sa! Zadná strana!“ zasyčal.

Obaja vyrazili.

Keď vybehli za budovu, Schwarz už bežal k autu.

Motor zareval.

„Stoj! Polícia!“ zakričal Alex.

Výstrel.

Sklo na aute prasklo, ale Schwarz už šliapol na plyn.

Auto vystrelilo dopredu.

Alex sa otočil na Michaela.

„Zase nám ujde.“

Michael otvoril dvere auta.

„Nie dnes.“

Alex sledoval cestu pred sebou a zamračil sa. „Pokračujeme dobrým smerom… čo ak je to pasca?“ poznamenal.

„Budeme pripravení,“ odvetil Michael a ešte viac zošliapol plyn.

Motor zareval a ručička tachometra sa rýchlo blížila k stovke. Auto pred nimi však zrýchľovalo ešte viac – ako keby vodič nemal žiadne zábrany.

„Musíme ho dohnať,“ zamrmlal Alex.

Prenasledovaný muž si všimol policajné auto v spätnom zrkadle. Rýchlo zišiel z diaľnice, prudko zabrzdil na krajnici a ešte skôr, než sa policajti stihli priblížiť, vyskočil z auta. O pár metrov ďalej stálo zaparkované vozidlo s kľúčmi v zapaľovaní – jeho majiteľ si práve odskočil k neďalekému stánku.

Muž neváhal. Naskočil dnu, naštartoval a v priebehu sekúnd bol preč.

O chvíľu nato sa k svojmu autu vrátil jeho majiteľ. Zmätene sa rozhliadal okolo seba. „Ukradli mi ho! Paraziti!“ rozčuľoval sa nahlas.

Policajné auto zastalo a Alex s Michaelom vystúpili.

„Videli ste, čo sa stalo?“ spýtal sa Michael.

„Samozrejme, že som videl!“ rozhadzoval rukami muž. „To sú dnešní ľudia! Kedysi by si to nikto nedovolil!“

Alex si ho chvíľu mlčky premeriaval. „To bol presne ten typ človeka,“ zamrmlal si popod nos, „ktorý sa rád sťažuje na dnešnú generáciu, akoby tá jeho bola bezchybná.“

„Neskôr sa vám budeme venovať,“ prerušil situáciu Michael. „Teraz ho musíme chytiť.“

Muž len mávol rukou. „Za komunizmu by sa toto nestalo…“

Alex sa už chystal niečo povedať, ale Michael ho zastavil pohľadom. „Nechaj tak,“ povedal potichu. „Niektorí ľudia si jednoducho idealizujú minulosť.“

Nasadli späť do auta.

„Do čerta s ním, stratili sme ho!“ zahromžil Michael a udrel dlaňou do volantu.

„Pokoj,“ odvetil Alex. „Stihol som si zapísať ŠPZ – TKU 458.“

Michael sa naňho prekvapene pozrel. „Ty si génius.“

„Kľud, ešte ma zadusíš,“ uškrnul sa Alex a vytiahol mobil. Rýchlo zadal ŠPZ do policajného systému, ktorý prepojil údaje z kamier na diaľnici.

O pár sekúnd sa usmial. „Máme ho.“

Ukázal Michaelovi polohu auta zaznamenanú poslednou kamerou pri starej priemyselnej zóne.

Michael bez váhania zošliapol plyn. „Dnes ho konečne dostaneme.“

Schwarz medzitým zaparkoval pri opustene vyzerajúcej továrni. Rýchlo vošiel dnu, akoby to tam dobre poznal. Niekoľko mužov pri vstupe mu len kývlo hlavou.

„Zaveďte ma k šéfovi,“ prikázal.

Bez slova ho odviedli dolu kamennými schodmi do suterénu. Na konci chodby zabočili doprava – prvé dvere.

Schwarz vošiel dnu a bez váhania sa zvalil na pohovku. „Tak som tu, šéfe.“

Muž za stolom sa naňho zamračil. „Trvalo ti to.“

„Fízli ma vystopovali. Musel som zmiznúť.“

„Kde je Wolf?“

Schwarz na chvíľu zvážnel. „Majú ho.“

V miestnosti nastalo ticho.

„Tak ho treba odstrániť,“ povedal šéf chladne. „Skôr než začne hovoriť.“

Schwarz si prešiel rukou po tvári. „Obávam sa, že už je neskoro. Dostali z neho, čo potrebovali.“

Šéf potichu zanadával. „Tak to sme v peknej kaši.“

„O vás zatiaľ nič nevedia,“ dodal Schwarz rýchlo. „Myslia si, že za tým všetkým stojím ja. Ale ak Wolf prehovorí…“

Nedopovedal.

„Potom sme v tom všetci,“ uzavrel šéf.

Michael s Alexom sedeli oproti Wolfovi.

„Myslíme si, že v tom nie si sám,“ povedal pokojne Alex. „Niekto ťa riadi. Máme pravdu?“

Wolf mlčal. Sedel nehybne, pohľad upretý do zeme.

„Pán Wolf,“ pokračoval Alex, „ak budete spolupracovať, prihovoríme sa za vás.“

Wolf pomaly zdvihol hlavu. „Nič nemôžem povedať,“ zašepkal. „Bolo by po mne.“

Michael si s Alexom vymenili pohľad.

„Tak ste sa rozhodli,“ povedal nakoniec Michael a zaklopal na dvere. Dozorca ich vyviedol von.

Na parkovisku si zapálil cigaretu. „On niečo vie,“ poznamenal. „Len sa bojí.“

Vtom mu zazvonil mobil. Neznáme číslo.

„Prosím?“

„Viem, koho hľadáte,“ ozval sa skreslený hlas. „A viem, kde je.“

Hovor sa prerušil.

O chvíľu prišla správa – súradnice.

Alex sa zamračil. „To je pasca.“

Michael prikývol. „Viem. Ale nemáme inú stopu.“

„Tak tam ideme pripravení.“

Stará továreň pôsobila opustene. Ticho, tma, rozbité okná.

Vošli dnu so zbraňami v rukách.

„Polícia! Vyjdite von!“ zakričal Michael.

Vtom sa s rachotom zavreli dvere za nimi.

„Do čerta,“ zamrmlal Alex.

Na stene sa rozsvietila veľká obrazovka.

„Áno,“ ozval sa hlas. „Ja som vám volal.“

„Čo chcete?“ spýtal sa Michael.

„Ukončiť to raz a navždy.“

„Tak vyjdi von,“ vyzval ho Alex. „Alebo sa bojíš?“

Ozval sa smiech. „Neviete, s kým sa zahrávate.“

Obrazovka zhasla.

Z tieňa vystúpil Schwarz.

„Ste zatknutý!“ zvolali obaja naraz.

Schwarz sa len usmial. „Nie. Vy ste chytení.“

Namieril na nich zbraň.

„Môžem vám to už povedať,“ pokračoval pokojne. „Aj tak odtiaľto neodídete.“

A začal hovoriť.

O Ellen. O vydieraní. O tom, ako sa spojil s jej synom — Ernstom Kellerom. Nenávisť, ktorá rástla roky. Vražda. Zakrytie stôp.

„A teraz otázka,“ dodal. „Kto z vás zomrie prvý?“

„Nikto.“

Ozval sa hlas z vonku.

„Ste obkľúčení! Položte zbrane!“

Schwarz sa prudko otočil. „Tak predsa,“ zasyčal.

Ozvala sa streľba.

V hale sa rozľahli výstrely, sklo praskalo, kov rinčal. Alex s Michaelom sa kryli za starými strojmi.

„Musíme von!“ zakričal Michael.

Dvere boli zablokované.

Alex vystrelil – guľka zasiahla zámok, ale nestačilo to.

„Páčidlo!“ hodil mu ho Michael.

Spoločne zabrali. Dvere povolili.

Vybehli von práve vo chvíli, keď sa z vnútra začal valiť dym.

O pár sekúnd otriasol budovou výbuch.

„Tam!“ zakričal jeden z policajtov. „Uteká!“

Medzi vrakmi sa pohyboval muž – Ernst Keller.

Začala sa ďalšia prestrelka.

Keller sa kryl za sudmi.

„Nešťastie,“ zamrmlal Michael. „Ak trafíme tie sudy, môže to byť problém.“

Keller vystrelil.

Guľka zasiahla kov. Ozvalo sa syčanie.

Vzduchom sa začal šíriť ostrý zápach.

Alex sa zamračil. „Niečo uniká…“

Keller sa zasmial. „Ani netrafíte!“

Michael vystrelil.

Zásah.

Záblesk.

Tlaková vlna ich odhodila dozadu.

Ticho.

Dym sa pomaly rozplýval.

Alex sa zdvihol ako prvý. „Je po všetkom?“

Michael sa nadýchol a prikývol. „Áno… tentoraz áno.“

Obaja sa pomaly vzdialili od horiacej továrne.

„Prípad uzavretý,“ povedal Alex.

Michael naštartoval auto. „Konečne.“

Motor zareval a zmizli v diaľke.

KONIEC