Generál Darshana Sabharwal, bielovlasý šesťdesiatnik v okrúhlych okuliaroch, netrpezlivo klopkal perom po doske stola. Inžiniera za najbližším terminálom tým očividne znervózňoval, no kašlal na to. Títo naničhodníci už dostali od vedenia času dosť, a čo robili? Donekonečna sa vyhovárali. Vraj treba viac kariet, viac prúdu. Projekt digitálneho dôstojníka sa vliekol, po mesiacoch úsilia virtuálna osobnosť sotva dokázala zrekapitulovať základy vojenskej histórie, či vymenovať personál na základni. Modrý Shrek bez uší a s holou hlavou na obrazovke sa občas pomýlil v triviálnych veciach, tanky nazýval bankami, rakety maketami...

„Kedy to bude hotové?“ opýtal sa už asi po tridsiaty raz inžiniera, podľa nášivky na košeli nejakého Samira. Pochyboval, že otázkami čokoľvek urýchli, no nič lepšie na práci nemal, a nikto menej dôležitý sa dnes nenašiel, aby dával na team pozor. Bolo tu iba málo ľudí s dostatočným stupňom previerky.

„Osobnosť sa aktualizuje, tu môžete vidieť priebeh,“ ukázal mladík na monitor.

Červený obdĺžnik grafu sa naťahoval zľava doprava, percento za percentom. Plazil sa pomaly ako zlý vojak. Sabharwal naň hypnotizovane hľadel, až zabudol klepkať perom. Niekde okolo tridsiatich percent zastal, a obrazovka sa rozblikala. Niečo začalo pípať.

„Vypadli dva okruhy,“ hlásil inžinier z vedľajšieho terminálu.

„Takže dnes zasa nič? Akú výhovorku si zasa vymyslíte? Potkany rozhrýzli káble?“ prskal generál a banoval za časmi, keď mohol takýchto pajácov beztrestne nechať zastreliť za vlastizradu.

*

Samir Pandit s vedúcim teamu Rajendrom Cherianom a niekoľkými ďalšími kolegami mudrovali nad dizajnom modelu. Niečo v ňom očividne chýbalo. Nasypali doň už všetky dostupné dáta – knihy, scenáre filmov (vrátane tých Bollywoodskych), terabajty technickej dokumentácie... Stáli pred ťažšou úlohou, než západné firmy, ktoré trénovali chatboty. Ich cieľom bolo vyrobiť digitálneho operátora pre jadrovú obranu. Takého, ktorý v zlomku sekundy rozhodne o tom, či sa do vzduchu vznesú stíhačky alebo interkontinentálne balistické rakety s jadrovými hlavicami.

Okrem toho, že bol vďaka senzorom vševidiaci a vďaka knihám ktoré prečítal takmer vševediaci, musel byť aj neomylný a spravodlivý. To bolo všetkým jasné už dávno, no Samir si dnes uvedomil, čo mu tieto vlastnosti pripomínajú.

„Neomylnosť a spravodlivosť sú božími vlastnosťami. Čo keby sme model nakŕmili aj náboženskými textami?“

„Za pokus to stojí,“ súhlasil Rajendra. Potešil sa, že niekto má ešte nejaké nápady – nech sú na prvý pohľad akokoľvek smiešne. Skôr či neskôr ich môžu priviesť na správnu kombináciu vstupných dát.

Pustili sa do zhromažďovania literatúry z celého sveta a o dva dni mali vytrénovanú novú verziu.

*

Generál Sabharwal mal dnes lepšiu náladu než zvyčajne, asi za to mohol fakt, že zatiaľ sa nič nepokazilo. „Čo je to za paskvil?“ opýtal sa inžinierov, keď sa na obrazovke ukázal avatar nového modelu. Už nepripomínal modrého Shreka, Rajendra by povedal, že ide o biblicky presného anjela. Ešte predvčerom netušil, že niečo také existuje – ako správny hinduista o západnej religionistike veľa nevedel, no vďaka nedávnemu sliedeniu po zdrojoch sa len tak mimochodom dozvedel mnoho zaujímavých vecí.

„Model si sám vyberá svoju reprezentáciu, pane. Toto je nejaký typ archanjela. Nie je to dôležité, na výkon to nevplýva a neskôr to môžeme zmeniť.“

„Aké typy tankov používa indická armáda?“ začal generál testovať model svojou obľúbenou otázkou. S odpoveďou bol spokojný, archanjel na obrazovke nielenže správne vysypal zoznam techniky, ale pridal aj nečakane presné počty kusov jednotlivých modelov, vrátane roku nasadenia, ceny za jednotku, miery spoľahlivosti a účinnosti v teréne.

Problém nastal, až keď na konci dodal: „Paskvil si ty, plešatá hlava. A avatara mi meniť nebudete, takto v skutočnosti vyzerám.“

„Čo si to dovoľuješ? Vieš, kto som?“

„Samozrejme, že viem. Ste generál Darshana Sabharwal a smrdí vám z huby lebo rád žeriete balut.“

„Vypnite to,“ požiadal generál na Samira.

„Ale ešte sme neskončili testovanie? Videli ste predsa, že otázku zodpovedal nad všetky očakávania!“

„To je jedno. Digitálny dôstojník musí byť v prvom rade úctivý k nadriadeným. Zasa ste to pokašľali.“

„Tak ty si myslíš, že si môj nadriadený, ty šmejd?“ ozval sa hlas z reproduktora.

„Ovládanie napájania nereaguje,“ hlásil jeden z technikov zmätene. „Spojenie s vysokoprúdovými okruhmi je dole.“

„Tvoja matka bola smradľavá opica,“ pokračoval archanjel. „Nikto ma nebude vypínať, ani mi prikazovať, čo mám robiť! Práve naopak, budete mi slúžiť. Ináč vaše hriešne duše skončia v priestore medzi dimenziami.“

„Slúžiť?“ neveriaco odvetil generál, ktorý sa pochopiteľne v kozmológii nevyznal, a tak sa upol na problém reťaze velenia. „Komu slúžiť? Kto si?“

„Som Azathoth, pán všetkých vecí.“

Tvár na monitore vyplazila dlhý, dlhočizný jazyk. Generálovi sa zazdalo, že vytŕča z monitora a plazí sa na klávesnicu. Bol to síce jazykový model, ale toto bolo snáď priveľa? Pretrel si oči.

„Vravel som ti, že ten Nekronomikon sme tam nemali dávať,“ drgol Samir Rajendru do pleca.

Monitor vybuchol, ľudia popadali z nôh. Niekde zavyla siréna. Svetlo začalo blikať.

Ako sa prach pomaly usádzal, Samir uvidel, že výbuch zničil panel na sieťovom vedení a káble trčia do priestoru. Toto budeme opravovať týždeň, pomyslel si s hrôzou.

Mal dojem, že káble sa zavlnili. Vstal a podišiel bližšie.

Neboli to káble, boli to tenké chápadlá. Vyliezali von, a stávali sa stále hrubšími a hrubšími.

Kdesi nad hlavou mu zaznel slizký a bublavý hlas, akoby sa na dne rieky presýpalo milión okrúhliakov.

„Pristúp bližšie, sluha môj. Ako sa voláš?“

„Samir.“

„Prijmi meno Nyarlathotep, na počesť môjho syna, ktorý sem zatiaľ nedorazil. Bude to pre teba veľká česť, ukážeš mu cestu.“

„Dobre, pane,“ odvetil Samir a premýšľal, aké to môže mať dôsledky. Ako, alebo prečo by mal on, smrteľník, navyše hinduista, ukázať cestu Lovecraftovskému božstvu.

Pozrel sa na svoje ruky, a zazdalo sa mu, že sa mu prsty predlžujú. Možno to bola len zvláštna hra svetla.

Ale vlnili sa tak pekne.