„Jebem já ti tvoju Máriu!“ z kúta malého obchodu zaznel plačlivý výkrik, nasledovaný neartikulovaným škrekotom a buchotom. O moment neskôr sa z uličky, výstižne označenej nápisom Nebezpečné Knihy, vyrútil napajedený škriatok.

„Čo to má doriti znamenať!“ osopil sa na znudene vyzerajúce muža, stojaceho za pultom.

Zorax sa iba lenivo poškriabal po brade, posunul si okuliare a rokmi natrénovaným hlasom riekol: „Vyskytol sa nejaký problém?“

Škriatok na moment onemel, líca mu priam zahoreli červeňou.

„To čo má toto byť, to si vyprosím takýto prístup! Tak ja sa stanem obeťou napadnutia a vy si z toho uťahujete? No to je vrchol toto!“ Na svoju postavu mal prekvapivo mohutný hlas, ktorý stúpal do závratných výšin každým ďalším stolom. Zorax si najprv musel vyčistiť uši, až potom mohol odpovedať.

„V akom oddelení sa to stalo?“ opäť zaznel jeho hlas určený pre zákazníkov. Spolu s pohľadom jeho priam smaragdových očí zvyčajne dokázal upokojiť, či presvedčiť k dodatočnej kúpe, každého zákazníka.

„No... odkiaľ to mám vedieť?“ oboril sa škriatok. Cítil, že stráca pôdu pod nohami a preto sa uchýlil k osvedčenej taktike: diskriminácii. „Keby ste pri riadení obchodu mysleli aj nás normálnych, nie len dlháňov, niečo takéto by sa zaiste nestalo! Dlháň,“ dodal jedovato, ako keď bazilišok pľuje jed.

Zorax sa miesto odpovede iba milo usmial a ladným pohybom ruky ukázal na zem. Celú ju pokrývali šípky najrôznejších farieb, každá navyše s názvom oddelenia, do ktorého viedla.

„Čo stojí na tejto?“ spýtal sa, hlas sladký ako horský med.

„Eee... Ne-bez-peč-né Kni- hy,“ škriatok naťahoval každú slabiku, zatiaľ čo zúrivo premýšľal nad novou líniou obrany. V tom náhle dostal spásonosný nápad, od radosti priam podskočil. „Nuž ale vyzerám ja ako hrbáč? Trápi ma depresia, smútok, či iné ohavné stavy mysle, aby som len do zeme pozeral? Akoby som potom mohol zazrieť niečo, čo sa mi páči, há? By som vám žiadnu tržbu neurobil!“

Zoraxa to však nevyviedlo z miery. Na každú príležitosť mal eso v rukáve.

„Poďte za mnou,“ riekol pomaly a vyšiel spoza pultu.

„Kam?“ podozrievavo sa spýtal škriatok, po čele mu stiekla kvapka potu.

„Poďte,“ jednoducho zopakoval Zorax a natiahol k nemu ruku, priam ako k decku. „Či sa vari bojíte?“

„Ja a báť sa? Neexistuje!“ vzdorovito odvetil škriatok a sám sa dal do čela najkratšej kolóny na tejto strane Mračných hôr. Vpred sa niesol pyšne ako páv, v hlave si chystal nové urážky a argumenty. Tak sa však zamyslel, až sa pozabudol. Svoju chybu si uvedomil neskoro, to sa však už nedalo nič robiť.

Len čo sa priblížil k oddeleniu Nebezpečných Kníh, zhmotnil sa pred ním pestrofarebný Zoraxov prízrak.

„Knihy, zvitky a artefakty v tomto oddelení vám môžu spôsobiť fyzickú, mentálnu, duševnú aj astrálnu bolesť či zranenie. Zvážte svoj vstup. Správajte sa s úctou. Prekročením hranice nezodpovedáme za vašu bezpečnosť,“ hovoril éterický hlas.

V škriatkovi to priam vrelo, šklbalo a trhalo mu celým telom.

„Jebem ja tento obchod!“ zvrieskol a vybehol von ako namydlený blesk. Zaprisahal sa, že odradí všetkých svojich známych, neznámych, aj nepriateľov, aby v živote nevstúpili do obchodu. Pri pohľade na tabuľu, hrdo hlásajúcu „Zoraxove Mystické Knihy a Zvitky“ si odpľul a šťavnato zanadával.

To však Zoraxa netrápilo. Miesto toho nenáhlivo prešiel k miestu nešťastia. Na zem ležala otvorená dobre známa kniha. Jej okraje boli pokryté radom ostrých tesákov, ako záložka z nej trčal dlhý, svalnatý a oslintaný jazyk. Zľahka prešiel po jej chrbte prstom, načo sa kniha zaraz upokojila. Miesto vrčania spokojne zapriadala a otvorila sa na požadovanej strane.

„Ako uvariť lektvar proti impotencii,“ polohlasne prečítal názov kapitoly. „Že ma to neprekvapuje.“