Barman Lukáš mal ťažké ráno. Zobudil sa s boľavým chrbtom, mal sucho v ústach a v žalúdku mu škvŕkalo ako keby celý deň nejedol. Ešte rozospatý si prešiel rukou po tvári a zarazil sa. Tam, kde čakal ranné strnisko bol na hladko oholený.

„Nie!“ skríkol. Utekal k oknu a prudko ho otvoril. Pohľad z izby mal priamo na západ, na prístavné mesto Rildon s jeho stovkou veží.

„Nie, nie, nie, nie, nie… Prečo už zas,“ bedákal Lukáš ako pozeral na slnko vychádzajúce na západe a na potulný mesiac prinášajúci ďalší deň stratenia. Jeden bol ledva pred tromi týždňami, nie je také bežné aby sa opakovali rýchlo za sebou. Nuž ale nesmel strácať čas. Od mora už prúdila hustá hmla a čoskoro sa do ďalšieho svitania nezastaví.

Lukáš pracoval v rázcestnom hostinci. Veľký podnik na dôležitej obchodnej ceste pri odbočení k niekoľko míľ vzdialenému Rildonu. Práca to bola pohodlná, rázcestné hostince sa tešili veľkej obľube pre obchodníkov a problémy sa im vyhýbali. Nie však na dni stratenia. Vtedy sa zaplnili zvláštnymi hosťami. Požiadavky mali rôzne, niekedy absurdné ale aj náročné. Lukáš naposledy pečatil stovku listov, ale miesto kam boli boli adresované ani pečať nikdy predtým nevidel. Inokedy zase čistil chápadlá veľkej pozemskej chobotnici. Šikovný človek si tu mohol zarobiť veľa, nieslo to so sebou isté riziko.

Dvere von sa otvorili prvý krát. Zvyčajne to znamenalo, že sa tu objavil nejaký navrátilec. Lukáš si pri barovom pulte chystal všetko, čo potreboval. Keď zdvihol zrak, oči sa mu stretli s Erikom. Videl ako Erikovi zamrzol úsmev na tvári.

„Ako dlho?“ ledva prehovoril Erik ako pomaly kráčal k baru. Lukáš mu nalial hneď ostrej pálenky.

„Tri roky. Koľko času ubehlo tebe?“ oplatil otázku Lukáš svojmu priateľovi, ktorého tri roky nevidel.

„Tridsať minút? Možno menej,“ skleslo odpovedal Erik, „ledva som tú obrovskú truhlicu vyložil na koč a kone zapriahol.“ Z vačku vybral mešec a poťažkal ho v rukách.

„Myslel som, že to bude stáť za to ale teraz si nie som istý,“ prehovoril Erik a hodil do seba už druhý pohárik pálenky. Chvíľu spolu strávili v tichosti a potom sa Erik načal tému, čo ho najviac trápila.

„A čo Helena, našla si niekoho?“ opýtal sa zdráhavo.

„Pokiaľ viem, tak nie. Bola tu veľakrát. Keď som s ňou hovoril na posledy, čakať na teba neprestala brachu.“ potľapkal Lukáš Erika po rameni.

„Nevešaj hlavu navrátilec, mal by si oslavovať. Len polovica stratených sa vráti!“ snažil sa Lukáš rozveseliť svojho priateľa. Z izieb zatiaľ vychádzali hostia, ktorí tu včera ubytovaní neboli. Lukáš zhodnotil situáciu a naklonil sa k Erikovi.

„Utekaj do mojej izby, prečkaj tam dnešok a zajtra bež do Rildonu nájsť Helenu a konečne ju požiadaj o ruku. Ak sa tu stretneme, vybavím ťa jedlom na cestu. Tak šup, šup,“ posúril svojho priateľa do provizórneho bezpečia. Ledva Erik zmizol v zadnej miestnosti pristúpila k baru malá postava v kapucni, zanechávajúca za sebou slizkú stopu.

„Môžem vás poprosiť o pomoc s kúpeľom? Potrebujem do neho nadávkovať presné množstvo solí.“ opýtala sa Lukáša. Neváhal. Svoje bohatstvo nosil zmenené za drahé kamene, čo mal pri sebe vo vrecku na hrudi. Čakal ho veľmi náročný deň ale nič ho tu nedržalo. Aj keby sa stratil, čoskoro zarobí dosť na cestu cez oceán.

„Poďte za mnou, hneď vám kúpeľ pripravím,“ vybral sa Lukáš pracovať.