„Tak... ja len, že to idem skúsiť znova, okej?“ Hlas skreslený vysielačkou v prilbe znova a znova pripomínal, že v tejto slučke niečo nie je v poriadku. Ako mohla batéria Henryho prilby fungovať aj po... tridsiatich cykloch?

„Musím ísť,“ dodala. Jej skafander sa predsa tiež nevybíjal.

Niečo bolo veľmi zle.

-

„Vzduch dýchateľný,“ oznámil skafander po prechode portálom. Alebo bránou? Horizontom udalostí, povedal Henry pri svojom poslednom prechode, určite to má niečo s časopriestorom.

Zaváhala, než otvorila priezor prilby. Aj tento svet bol pokrytý snehom, zdalo sa však, že sa poloha niektorých vecí zmenila. A ak sa posunuli stromy... Rozbehla sa.

-

„Henry?“

Nič.

Ani kopček hrobu, ktorý vykopala vlastnou lopatkou.

Skontrolovala smery, vzdialenosť ku skalnej stene, k lesu, k zrubu. Malo to byť tu. Vždy sa predsa orientovala podľa Henryho hrobu!

Dýchaj! Prikázala si.Čo by urobil Henry?

Kruhy. Nie také v ktorých sa blúdi, ale stopárske, ako pes, v špirále, pokým nezachytí stopy.

„Senzory na maximálny výkon,“ prikázala.

-

„Čo...“ nechápala. Maják Henryho prilby vysielal? Ako? Aj ona už svoj vypla, tá vec žrala viac energie než vyhrievanie skafandra.

Rozbehla sa.

-

„Henry?“ hlesla. Prilba jej brata stála na snehuliakovi – takže musí byť nažive! Iba niekto zo Zeme mohol postaviť snehuliaka, nikde inde takú hlúposť...

Zarazila sa.

Priezor prilby bol zarosený, akoby doň ešte len pred chvíľou niekto dýchol. Červená čiapka, hlúposť, ktorú so sebou Henry nosil pre šťastie bola položená na prilbe – prečo?

Jej šatka, ktorou zviazala Henryho nohu do dlahy z konárov bola obtočená okolo snehuliakovho krku a spod nej sa do snehu šírila...

„Henry?“ Opatrne pretrela priezor prilby.

Tvár jej brata na ňu hľadela v kŕči smrteľného strachu.

-

„Henry,“ vydýchla. Slza sa jej z oka vydrala skôr, než nabrúsená lopatka preťala skafander spolu s aortou.