Po ulici letel javorový list. Hoci pomaly, nezvládal som ho sledovať, lebo svaly mojej šije začínali tuhnúť. Nechcel som, aby sa mi to stalo vonku. Hlavne hrozilo, že prehrám stávku. Všetkým som dookola tvrdil, že sa to nestane. Ľudia sa báli aj v minulosti, ale prechod medzi tisícročiami bol nakoniec vždy úplne plynulý. Iba čo sa ručičky hodín na sekundu zastavili, aby sa hviezdny deň vyrovnal s atómovými hodinami. Koniec roka bol ešte ďaleko, ale odhady niektorých skeptikov hovorili, že zauzlenie začne oveľa oveľa skôr. Vedci šírili správu, že všetky tie zastavenia a prestupné roky z minulosti nás raz dobehnú.

Agenti preto skontrolovali všetky hodiny sveta, všetky displeje na prístrojoch, budíkoch, elektromagnetických sporákoch, kardiostimulátoroch, robotických častiach tiel, kvantových počítačoch a mikročipoch. Zabezpečili všade dostatok miesta na prechod na päťciferný letopočet. Podľa inej teórie malo dôjsť k skratu medzi informačnými káblami, ktoré boli stále pod morskou hladinou. Prejaví sa najprv akýmsi miešaním informácií a neskôr ich zmätočnej interpretácii.

Ja som sa držal ľudových múdrostí, že z histórie sa treba poučiť, inak sa bude opakovať. Prežili sme niekoľko odporných dezinformačný vekov, kedy sa nedalo veriť vlastnej materi, že vás naozaj porodila. Doktor klamal o vašom pohlaví aj pôrodnej váhe a veľmi často vám prisúdil chorobu, pre ktorú ste mali byť do pár týždňov utratený. Najhoršie na konšpiračných teóriách bolo to, že sa väčšina skôr či neskôr naplnila, akoby niekde pracovala skupina ľudí, ktorá sa nimi inšpirovala a zabezpečovala ich pravdivosť a vlastnú dôveru.

Našťastie moji rodičia sa narodili v storočí tretieho osvietenstva a patrili k sekte podobných osôb. Uniesli ma spod dohľadu systému skôr, ako by mi nejaký neduh našli alebo prišili. Moje apokalyptické znamienko v podbrušku rozhodne neznamenalo, že som satanáš, ale radšej som si ho vždy rukou prekrýval, pretože sa nedalo odstrániť. Svet sa teraz skladal z rôznych tlúp, ktoré si nedôverovali, stránili sa jeden druhého a žili oddelene.

Naša sekta vytvorila globálny filter, ktorý triedi všetky informácie sveta a podrobuje ich prísnemu kritickému mysleniu. Ľudia toho schopní nie sú, pretože v školách učia umelé inteligencie nízkej kvality. A my sme tento filter pustili do sveta zadarmo, lebo nemajetnosť a hlúposť išla aj mnohé ďalšie storočia ruka v ruke.

Ej, ale som sa rozkecal a rozspomínal, keď mi hrozí kolaps priamo na ulici. Asi to bude tou starodávnou filozofiou, ktorej sa posledné roky venujem. Volá sa Mindfulness. Všímavosť alebo prítomie. Čas pre seba, kedy sa zastavíme, vnímame svoje telo, pocity, bytosti okolo seba. Čas, kedy vypneme autopilota a z uštvaných robotov sa stanú vnímavé bytosti, ktoré jedia obed celú hodinu. Niekoľkokrát som sa pokúsil tieto cvičenia prepašovať do systému, ale ten ich vždy vyhodnotil ako škodlivé. Podozrieval ich z neoverených výsledkov a zníženia produktivity svetovej populácie. Dokonca našiel konšpiráciu, že je to metóda ako uspať ľudí a potom ich zničiť, keď prestanú byť v strehu. Týždne a mesiace sme hľadali správny prompt, aby sme ho tam dostali, ale bohužiaľ...

Zem sa jemne triasla. Zdalo sa mi logické, že ak sa má jej otáčanie zastaviť, že to pocítia všetky objekty na Zemi. Nerozumel som však prepojeniu so živými bytosťami. Ako sa dá dosiahnuť zastavenie pohybu všetkých molekúl? Teplota absolútnej nuly bola dávno prebúraná a ukázalo sa, že najnižšia teplota nemá hranicu a dokonca sa tým teplotám dokážeme prispôsobiť. Ale necítim žiadny chlad. Skôr naopak. Akoby ustal vietor a je mi o niečo teplejšie.

Oči mi klipkali pomalšie, ale bol tomu prispôsobený aj môj krok. Pri každom otvorení som vnímal všetky objekty a v duchu som si ich pomenovával. Tak ako radili inštrukcie cvičenia. Uvedomil som si, že všetko tíchne a neviem odlíšiť viac ako jeden zvuk. Pískanie. Na ulici neboli žiadni ľudia. Všetko vyzeralo prázdne a vyprahnuté ako v katastrofickým filmoch, keď vyhynulo ľudstvo. V nose aj ústach som cítil rovnakú pachuť posledného nápoja, ktorý ma zdržal vonku.

Zrazu mi pred očami vyskočila správa v nádherných odtieňoch zelenej. Najprv sa objavilo len hráškovozelené pozadie a pomaličky, ako v systéme z dvadsiateho storočia, sa začali objavovať písmená. Ako pikantné obrázky v systéme Win95. Písmená prichádzali po jednom, ako na starom písacom stroji a postupne sa ich ostrosť zvyšovala. Bol som napätý, ale aj tento pocit prichádzal pomalšie a zdalo sa mi, že aj chápem akosi menej, takže mi to vlastne nevadilo. Podľa farby a štýlu to bola dobrá správa. Odosielateľ bol náš veľký Globálny filter. Gratuloval mi k niečomu. Vyhral som niečo? Prišla správa z iného vesmíru, ktorá všetko vysvetlí?

Zaostrovanie som mal prispaté a tak som zvažoval, že si nechám text prečítať. Ale ovládanie čipu som mal tiež pribrzdené a obával som sa, že by aj to čítanie trvalo dlhšie, ako sa úplne zastavím. Skúsil som sa sústrediť na koniec správy, kde som tušil pointu. Systém Mindfulnes pre procesor Zem bol schválený a spustený. Pripravte sa na krátke a ozdravné zastavenie sveta.

Naozaj pomaly, ale ozaj že veľmi pomaličky sa mi po chrbte prešuchtal mráz. Ako starý dedko s bakuľkou na prechádzke v parku. Cítil som celé svoje telo, pokojné, s jemne postavenými chĺpkami na rukách, stuhnuté plecia a na tvári sa mi začal jemne dvíhať kútik, ktorý v mojom mozgu pošteklil niekoľko hormónov. Začínal som si uvedomovať tlkot srdca, neúnavného spoločníka, ktorý výrazne spomalil. Aj vzduch v pľúcach bol o niečo redší, ale viac som ani nepotreboval. Vnímal som nervový vzruch z chodidla, ktoré stupilo na čierny kamienok, ako stúpa po nervovej dráhe do mozgu. V duchu som si veľmi prial, aby to všetci cítili a vnímali podobne ako ja. Konečne sa moja tvár ustálila v úsmeve. To bol stav, v ktorom som chcel, aby sa svet zastavil.