Proroci hovorili, že čas má mnoho podôb, niekedy uháňa rýchlosťou vetra, inokedy sa spomalí, plazí sa po zemi ako zranené zviera a niekedy sa zastaví úplne, nemožno mu nahmatať tep.

No a ja som v tomto momente naozaj nevedela, čo je najhoršie. Kroky mi synchronizovane dopadali na asymetrické kamenné dlaždice námestia a snažila som sa zistiť, v akej situácii som sa to naozaj ocitla.

Všetko to bolo príliš komplikované na to, aby som tomu hneď dokázala porozumieť. Môj čas sa v posledných dňoch zastavoval, uháňal dopredu a ja som nevedela absolútne nič. Celá situácia mi pripadala ako uzol a ja som ju nevedela rozuzliť.

Neotáčala som sa a pokračovala v mojej bežnej trase. Vo vrecku som zvierala talizman pre šťastie a v mysli si prehrávala potencionálne kúzla, niečo z toho ma muselo zachrániť.

Odkedy som sa prihlásila do čarodejníckeho oddielu, diali sa samé zaujímavé udalosti. Naháňal ma netvor, nevedomky sa mi podarilo otvoriť portál aj spôsobiť živelnú katastrofu.

Možno som predsa nebola vyvolená, o akej hovorili. Boli to len zlátaniny a nedávali zmysel.

Chvíľu som zastavila na rohu historickej budovy postavenej v renesančnom štýle a v hlave si usporiadala celú situáciu. Mala som šancu?

Pomaly som nakukla spoza rohu a očami preskúmala prostredie. Niečo nebolo v poriadku. Vzduch sa v momente zdal príliš hustý a ja som sa nemohla pohnúť, bolo to akoby som sa pohybovala v bahne, ktoré ma ťahalo ku záhube.

Ešte silnejšie som stisla talizman a snažila sa vyrieknuť kúzlo. No zovrelo mi hrdlo, dusilo ma a začala som kašlať. No horšie ako pálenie bola tá tvár, ktorú som videla predtým než sa mi všetko zahmlilo pred očami a ocitla sa spútaná v tmavej sterilnej miestnosti bez okien.

Aj teraz na mňa pozeral Jared. Tvár mal prísnu a zároveň uvoľnenú. Vlasy mal neupravené a na perách mu svietil šibalský úsmev. Už nebol nezvestný, roky sa ukrýval, aby mohol našu celú rasu vyhladiť.

No a ja som konečne vedela pomenovať, ako som vnímala čas. V tejto malej miestnosti ubiehal, tak pomaly, že mohol byť mojím rozsudkom smrti.