Na opustenej stanici skrzplanetárneho metra stál vysoký muž. Napravil si čiernu kapucňu, aby mu nebolo vidno do tváre a z vrecka vytiahol mincu. Chvíľu pozeral na ňu, chvíľu sa obzeral po okolí. Ticho, nikde nikoho, žiadny plánovaný spoj, len svetlo blikalo a bzučalo. Mincu vzal medzi palec a ukazovák, čo mu trčali z dotrhanej rukavice, a vhodil ju do automatu. Počul, ako zapadla, aj ten najtichší zvuk bol v záujme ozveny. Iba si chcel kúpiť sódu, ale automat sa ani nepohol. „Ty sprostý krám!“ vykríkol a kopol doň, až sa z jeho hlasu zatriaslo celé podzemie. Bezdomovec v kúte dvihol hlavu, ale muž si ho nevšímal. Vyceril zuby a plechovou mašinou z celej sily zatriasol. „Tak už vypadni!“ Nič. Naposledy kopol, akoby chcel rozbiť už rozbité, a vtedy sa v stroji niečo pohlo. No nebola to plechovka, ktorá z neho vypadla, ale kúsok papiera. Lístok na Pluto.

Muž naň prekvapene pozeral. Keby chcel, kúpil by si ho aj sám, ale to že vypadol z automatu na nápoje, považoval za znamenie. Už niekoľko rokov nemal pokojný spánok, utekajúc pred svojou minulosťou precestoval svetelné roky, ale kam len vkročil, všade ho prenasledovala. Pluto, najosamelejšia planéta slnečnej sústavy – kolísky ľudstva, kam kedysi vyvážali väzňov, známa teraz už len ťažkými podmienkami a chudobou. Kto by tam už len chcel ísť? Ale preňho to bola dokonalá príležitosť. Ak čas nespálil staré rany, potom jedine diaľka.

...

Vystúpil z vesmírnej lode a prechádzal obrovskou halou k východu. Kufre nemal, ruky mal ako vždy ukryté vo vreckách. Cez vysoký strop tvorený sklenenými hexagónmi videl malé Slnko, ktoré sa márne snažilo ohriať planétu. Bolo tak ďaleko, že keby zhaslo, trvalo by vyše päť hodín, kým by sa stratilo z očí. Nasledoval zelené šípky, ktoré ho cez niekoľko tunelov vyviedli na ulicu. Všetky stopy civilizácie sa ťahali výhradne v podzemí, ruka v ruke s vysoko-pokročilým vykurovacím systémom.

Netušil, kam ide a ani ho to nezaujímalo. Čím hlbšie v útrobách Pluta sa stratí, tým lepšie. Vzďaľoval sa od centra, bieda a mizivé podmienky boli čoraz viac na očiach. Počul bitky – neotáčal sa, rozbitie skla – ani pohľadom nezavadil, výkriky – nie jeho starosť.

„Pomóc, pomôžte mi niekto!“ zúfalé ženské volanie pristálo do jeho pravého ucha. Zbystril pozornosť, no neplánoval zasiahnuť. Bol rozhodnutý, že do cudzích záležitostí už nevlezie. Vesmír je nebezpečné miesto. Je ľahké niekomu pomôcť, ale o to ľahšie získať si nepriateľov. „Hej! Vy tam! V tej čiernej...“ útočník jej zapchal ústa. Muž tentoraz zastal, precitol. Uvedomil si, že ak nezasiahne, výčitky svedomia si naňho počkajú, že niečo na záblesk sekundy cítil. A to bolo vzácne.

Pohyboval sa ako tieň, blížiaca sa smrť. Protivníka sa ani nedotkol a už vedel, že vyhral. Zaútočil zozadu len s malým nožíkom v ruke miereným presne. Porazený ani zastonať nestihol a už sa zrútil k zemi. Muž si schoval nenápadnú zbraň a pokračoval v ceste, akoby sa nič nestalo.

Žena bola stále v šoku, ale keď si všimla, že jej záchranca odchádza, ponáhľala sa za ním a snažila sa mu poďakovať. Svoje ďakujem zopakovala niekoľkokrát, ale on jej ani pohľad nevenoval, až napokon predsa len zastal, keď jej dotieranie už nezniesol.

„Utečte,“ odsekol cez zuby.

„Ale to takto nejde,“ namietala, „zachránili ste mi život, musím sa vám nejako...“

„Hovorím, utečte!“ zvýšil hlas.

„Vy ma vôbec nepočúvate, iba sa vám snažím pomôcť, nie ste zranený? Nie ste...?“

Pridal do kroku. Šiel tak rýchlo, že musela za ním pobehnúť, ale nevzdávala sa: „Pane, ja vás nemôžem nechať ísť, to je...“

„Ste od polície?“ zastal, dvihol obočie, opäť pokračoval v úniku.

„Nebuďte smiešny,“ vravela hádavo, „len sa snažím...“

Muž otrávene zastavil, za čím nasledoval hlboký povzdych: „Tak čo chcete? Nedáte mi pokoj a skončíte ako ten nebožtík.“

„Ja len...“ hľadala slová, „vy nie ste odtiaľto, však?“

„A čo vám je do toho, odkiaľ som?“ upriamene sa jej pozrel do očí, „o zoznámenie s vami nestojím.“

„Hm,“ pousmiala sa, akoby bola nad vecou, „ste sám na planéte, kde ste v živote neboli, o pár dní sa stratíte tak, že už nikdy nenájdete cestu späť a do dvoch týždňov zabudnete aj svoje meno. Pomohli ste mi a ja sa zaväzujem láskavosť opätovať.“

„A ako chce obyčajná žena, akou ste vy, pomôcť mužovi, akým som ja? Nemáte nič, čo by mi chýbalo.“

„Mám kde bývať, jedného človeka navyše ubytovať zvládnem.“

Muž zaváhal, ale napokon predsa len súhlasil: „Tak dobre, ale nechcite vedieť, koho ste si práve do domu pustili.“

„Iba milého človeka, ktorý mi zachránil život,“ povedala spokojne a ukazovala cestu.

No pravda bola taká, že nevedela, koho si pozvala a keby čo i len tušila...

On svoj súhlas oľutoval prakticky ihneď, ale zdalo sa, že už niet cesty späť. Bola príliš presvedčivá. Príliš nevinná.

...

„Tááák, a sme tu,“ priložila palec na kovové dvere a hosťa pustila dnu. Malý prízemný byt ukrytý v úzkej uličke. Muž sa predieral pomedzi nábytok, nebol zvyknutý na stiesnené priestory. Žiarovka v miestnosti, ktorá by sa s trochou fantázie dala nazvať obývačkou, ledva svietila a malý hnedý gauč bol niečím napáchnutý. Posadili sa.

„Ja som Mikji,“ natiahla ruku, ale muž gesto neopätoval.

„Mali by ste si dávať pozor, komu prezrádzate svoje meno.“

„Chcem vám veriť, ale nerobíte mi to jednoduché.“

„Ja nechcem veriť radšej nikomu.“

Mikji. Poznať jej meno znelo ako prekliatie. Od tej chvíle už totiž nebola len náhodnou ženou z ulice. Neplánoval prísť do kontaktu s nikým, a predsa už porušil druhé pravidlo, ktoré si určil. Vravel si, že bez stopy od nej odíde, ale čím viac času s ňou strávil, tým to bolo ťažšie a tým jednoduchšie bolo odložiť odchod na neskôr.

Chvíľu si zdriemol na gauči a Mikji mu potom ponúkla suché občerstvenie. Na Plute nebol žiaden ustálený denný režim, ani rovnaká rutina pre všetkých. Mikji bola veľmi výrečná a čím viac sa o nej dozvedal, tým viac zábran pred ňou strácal. Pôsobivá žena, svojská.

„... vlastne preto som vás pozvala, veľmi sa za to ospravedlňujem, ale nikto iný mi nepomôže.“

„Použiť ma na špinavú prácu? To by sa vám páčilo?“

„Nie je to špinavá práca, iba vykonanie spravodlivosti.“

Nepáčilo sa mu to. Zaprisahal sa, že už nikdy nikomu život nevezme a už vôbec nie pre niekoho druhého. Výčitky svedomia každý deň a krvavé peniaze, ktoré preňho už dávno stratili hodnotu. A teraz chcela pomstiť svojho otca, splatiť smrť smrťou. Myšlienky, ktoré prenasledujú človeka, vrývajú sa do mozgu ako hladné červy a pripomínajú trpkú minulosť – tie mali spoločné. On utekal pred svedomím, ona naháňala spravodlivosť. Vedel by jej pomôcť, ale nechcel. Nechcel svoju myseľ zahmliť ešte viac. No tentoraz sa neľudský čin prezliekal za dobrú vec a jeho ignorancia by mohla privodiť výčitky rovnako. Veď ono by to ani nebolo také ťažké pre bývalého nájomného vraha. Čo je to jeden život, keď mu predchádzali desiatky?

„Gárvin, k vašim službám.“

...

Všetko by mohlo ísť rýchlo ako po masle, nikto by si nič nevšimol. No malo to jeden háčik. Nepoznali vinníka.

„Otec mal veľa nepriateľov,“ ukazovala na vreckovom holograme, „Nui Dong – dlžil otcovi peniaze, Hararram Iko – pracovný konkurent, Dom-Dom – jeho nevlastný závistlivý brat. O nikom ďalšom som sa nedopátrala, ale určite to nie sú všetci. A hlavne všetci zmienení majú silné alibi, preto je to také mätúce.“

„Možno ovládam dobre zbrane, ale detektív nie som.“

„Ste človek, na ktorého som čakala. Nebojím sa, že by to nevyšlo.“

„Veľmi si veríte.“

„Verím osudu,“ zadívala sa do jeho očí, ale on len uhol pohľadom.

„Osud neexistuje, ani spravodlivosť,“ to boli slová, ktoré si opakoval ako mantru.

„A čo ak to bol osud, ktorý vás priviedol až sem?“

Pozrel na ňu, ale neprehovoril. Presne to isté mu napadlo, keď vtedy chytil do ruky lístok. Stislo mu žalúdok – osud možno áno, ale spravodlivosť snáď nie. Možno vykonať dobrý skutok, vykonať sériu dobrých činov, pomôcť tejto žene... Možno to by mu pomohlo sa vykúpiť.

„Nie som Pluťanka,“ zadívala sa do stropu, akoby chcela prečítať príbeh napísaný na ňom, „roky som pátrala po vinníkovi, hľadala stopy otcovej minulosti, mier v duši, krv spravodlivosti. Ale všetky cesty viedli do slepej uličky. Poradila som sa s vešticou. To ona ma poslala na Pluto. Povedala mi, že raz stretnem človeka...“

Odmlčala sa. Človeka, ktorý jej zachráni život. Človeka, ktorý v nej prebudí city.

„... teba.“

„Vravela o niekom inom. A ak nie, mýlila sa.“

„Popieraš niečo, o čom vieš, že je pravda. Prečo si prišiel na Pluto?“

Ticho. Akoby jej len mohol dať uspokojivú odpoveď? Útek pred minulosťou? Príliš veľa otázok. Osud? Potom by jej musel dať za pravdu.

„Odkiaľ si prišla ty?“

„MaO‘tum-A.“

„Už som o nej počul, roztomilá planétka,“ kývol hlavou, no nepriznal, že sa na nej na pár mesiacov zastavil. Bolo to už dávno. Ani by jej nevedel povedať, v ktorej oblasti sa presne nachádzal, či aké jedlo mu odtiaľ chutilo najviac. Radšej témy zmietol zo stola, než aby ich rozvíjal.

Keď Mikji zaľahla na spánok, Gárvin prehľadával verejné i tajné databázy, hľadajúc informácie o spomínaných podozrivých. Bolo výhodou mať pár nelegálnych prístupov, no s pochybnými individuami, od ktorých ich získal, už kontakty pretrhol. Ako však Mikji spomínala – informácie videli do slepej uličky. Až na jeden zvláštny detail. Dom-Dom bol pod prísnym zákazom vstupu na MaO’tum-A, rovnako aj na všetky planéty skupiny O’tum. Ale prečo?

Pozrel na gauč, na spiacu Mikji. Bolo zvláštne byť s ňou v jednej miestnosti. Jeden zlý pohyb, jedna zlá myšlienka a mohlo byť po nej. Tak zraniteľná, tak dôverčivá aj napriek všetkému, čo sa stalo jej a jej rodine. Niečo ho na tom upokojovalo. Fakt, že možno aj on sa raz dočká takého sladkého a príjemného spánku.

...

Prechádzali spolu detaily. Gárvin sledoval jej jemné ruky, ako sa kĺžu po holografickej obrazovke. Napätie z neho opadlo, cítil sa komfortne. Dovtedy sa nikdy nenachádzal v blízkosti ženy. Iba ak jeho vlastnej matky, ktorej hlas si už ani nepamätal. Ich dlane sa počas gestikulácie nepatrne dotkli. Natiahla prsty, akoby mu chcela dať dole rukavicu, ale on sa inštinktívne uhol. Nie, kvôli tomu neprišiel.

Snažili sa vypátrať, kde by sa Dom-Dom mohol v danej chvíli nachádzať. Mikji vysvetľovala, no to už Gárvin nepočúval slová. Iba hlas. Sústredil sa pritom na reč jej tela, aby zachytil aj ten najjemnejší náznak. Avšak čítanie ľudí nikdy nebola jeho parketa.

„Tu je jeho fotografia,“ vytiahla fyzickú čiernobielu fotografiu z vrecka na košeli. Jej otec.

Gárvin súcitne pokýval hlavou, trochu sa od nej vzdialil. Tú tvár spoznával. Okrúhle okuliare, krátka šedivejúca brada, vysoké čelo. Jeho výraz na obrázku bol pokojný, vážny, strojený. Dôstojný muž oplývajúci hlbokým rešpektom. Ale Gárvin si ho pamätal inak. A prekvapivo si ho pamätal dobre.

Vtedy bol vrchol jeho neslávnej kariéry. Bral všetko, zabíjal za prachy, nepýtal sa. Prečo sa chcete zbaviť práve tohto človeka? Bude niekomu chýbať? Nič. Rozprávali sumy, niekoľkociferné čísla na účte. Neexistovalo preňho dobro ani zlo, iba zisk. A zisk znamenal prežitie v krutom a chladnom vesmíre. Zisk bol adrenalín, droga, závislosť. A Gárvin bol až príliš dobrý v tom, čo robil.

Nikdy nezabudol na jeho na smrť vydesený výraz, zaslzené oči, panický strach, roztrasené ruky zopnuté, keď kľačal na kolenách a prosil o milosť. Bol rovnako zraniteľný ako jeho dcéra. Nič ľahšie byť nemohlo. Len s odstupom času to všetko akosi oťaželo. Klient, pre ktorého to spravil, bol anonymný, ale zaplatil tučnú čiastku. Peniaze sa roztrúsia, výčitky nie.

„Podobáte sa,“ povedal uznanlivo, „bol by na teba hrdý.“

„Ďakujem,“ dôverčivo sa oprela o jeho plece a on si ju rukou pritisol bližšie. Mal by ujsť, mal by ujsť od nej čo najďalej a neobzerať sa späť. No namiesto toho sa rozhodol, že ostane, že ju bude chrániť a nedovolí, aby sa jej stalo niečo podobné. Možno iba tak si to niekedy odpustí.

Stiahlo mu hrdlo, odkašľal si a zachrapčal: „Neboj sa, my toho netvora dostaneme.“

„Uvarím ti čaj?“

„Nie, je mi fajn, čaj by mi aj tak nepomohol.“

„Hm, ako myslíš,“ povedala zasnívame, „vieš, som rada, že si tu. Možno ti to ešte nikto nepovedal, ale si dobrý človek, Gárvin.“

...

Z návštevy sa postupom času stalo spoločné bývanie a pátranie po vrahovi sa stalo výhovorkou, aby ostali spolu. Rozmýšľal nad tým stále. Keď videl jej úsmev, jej milú náladu, jej náklonnosť k nemu a jej nenávisť voči človeku, ktorého si priala vidieť mŕtveho. Dokázala by ho niekedy milovať? Aj keby poznala pravdu? Dokázala by sa mu vôbec ešte niekedy pozrieť do očí? No nemohol sa jej priznať. To by ju už načisto zničilo a jeho to postupne ničilo každý deň.

Nebol to predsa on. Voči jej otcovi nemal žiadne záujmy, ani ho nepoznal. A keby to nebol spravil, vykonali by to rukou niekoho iného. Určite. Už sa zmenil, zmenil sa, oľutoval, skončil, odišiel, peniaze minul....

Tak prečo za to stále niesol vinu?

Tej noci plakala, spomínala na otca:

„Mali sme len jeden druhého. Mamu si nepamätám, bola som malá, keď nás opustila. Otec ostal na všetko sám, ale snažil sa. Snažil sa kvôli mne. Vždy som mala teplé jedlo na tanieri, čisté oblečenie, pusu na dobrú noc. Už nikdy to pekné nevrátim späť. A to všetko len kvôli nemu, kvôli človeku tak bezcitnému a bezohľadnému, že nevidel hodnotu ani len v ľudskom živote. Takí ľudia by nemali existovať, Gárvin. Bez nich by bol svet lepším miestom a ja chcem urobiť svet lepším miestom. Bez nich by výnimoční a láskaví ľudia, akým bol môj otec, stále žili.“

„Ja viem, už na to nemysli,“ snažil sa ju upokojiť. Držal ju pevne a pri každom slove ju chcel držať ešte pevnejšie. No aj keby jej dokázal vymazať pamäť, nič by sa nezmenilo. Zničil jej život. To kvôli nemu odišla na Pluto, kvôli nemu nemohla spávať a kvôli nemu plakala. Chcel sa potrestať. Ale na to už bolo príliš neskoro. Potrestať seba, znamenalo potrestať Mikji ešte viac.

Dúfal, že časom sa to všetko nejak utrasie. Nemusí jej to povedať. Môže ju viesť po falošných stopách, odstrániť hoci aj všetkých troch podozrivých, nahovárať si, že mu je odpustené. Je to predsa také jednoduché... Kedysi by to bolo jednoduché. No čas nezabúdal, čas účtoval.

Bola všade. V každom súste, ktoré si vložil do úst, v každom „dobré ráno“ a „dobrú noc“. Vina. Láska a nenávisť k sebe nikdy neboli bližšie, a predsa sa nestretli. Všetky vyrieknuté i prehltnuté slová, myšlienky, ktoré sa zasekávali v rohoch miestností ako pavučiny, otázky, ktoré viseli zo stropov a mali oči, pozerali na Gárvina, sledovali, čo urobí, kým Mikji v ňom každým dňom nachádzala hrdinu a on pri pohľade do zrkadla videl len monštrum.

Dotrhané rukavice prevísali cez okraj smetného koša. Gárvin sedel na stoličke a pil horúce mlieko. Tvár mal odvrátenú, nechcel sa pozerať na ženu, ktorej tak veľmi ublížil. Už nie. Prišla za ním. Uvidela jazvy na jeho rukách. On to plánoval, iba nevedel, že si bude kvôli nemu robiť starosti.

„Ako sa ti to stalo?“

„V práci.“

„Mal si nebezpečnú prácu?“

„Veľmi,“ cítil, ako sa mu slzy snažia predrať cez oči, no nehodlal im to dovoliť.

„Môžem...?“

„Tak dobre,“ úsmev sa mu skrivil. Zľahka položila dlane na tie jeho, no neprestávala, skúmala ďalej. Jazvy na jeho tele boli mapou jeho pokrivenej duše, ktorú chcela mať rada. Ale on to nedovolil. Postavil sa zo stoličky, tvár si zakryl kapucňou.

„Veštica mala pravdu. Som jediný človek, ktorý ti môže pomôcť. Ja viem, koho mám potrestať.“

„Ale ako?“

„Nechaj to na mňa. Kým sa Slnko opäť ukáže, človek, ktorý zabil tvojho otca, bude mŕtvy. Sľubujem.“

Odišiel. Čo sľúbil, to splnil. On unikol pred svedomím, ona sa dočkala spravodlivosti. Obaja získali to, po čom celé roky túžili.

Ale ani jednému to neprinieslo šťastie.