Divoké tamtamy znejú v šialenej melódii. Ich zvuk stúpa až k nebesiam. Tie akoby na slovo poslúchali. Mraky razom miznú, aby nič nebránilo nebeskému divadlu, čo sa práve začína.

***

”Pripravený?” ozvalo sa Jegorovi poza chrbát. Reflexy vycibrené rokmi tréningu priam samé hýbali telom. Napriahnutá päsť sa zastavila kúsok od Hujerovej tváre. ”Výborne,” povedal Hujer, a na tvári sa mu na moment zjavil úsmev. Ten však okamžite zmizol, a opäť sa mu na nej usadil prázdny, nečitateľný výraz. Náhle tamtamy ustali. Následné ticho ich ovalilo ako mlat. Počuť bolo iba tlkot čohosi prastarého. ”Je čas,” šepol Hujer.

***

Aréna bola takmer ľudoprázdna. Takmer. V jej strede sa týčil monolit, vydávajúci one zvláštny tep. Povrch bol po nespočte rokov matný a zbrúsený. Stačilo však len vkročiť do arény, a vzbĺkol v ňom stĺpec éterického svetla. Lavice vôkol arény boli plné do posledného miesta. Nik by si nedovolil ujsť príležitosť Zrodu.

***

”Nech Zrod začne!” ticho napokon preťal hrubý hlas starešinu. Odpoveďou mu bolo burácanie davu, divoké ako rev šelmy. Jegor nič z toho nevnímal. Sústredil sa iba na protivníka, pomaly kráčajúceho k nemu. Stretli sa presne v sebe, monolit bol po Jegorovej pravici. To bolo dobré znamenie. Prvé údery boli takmer jemné, nežné, skúmali súperovu obranu. Ako sa však stupňoval zvuk tamtamov, boj naberal na intenzite. V momente, keď prvé kvapky krvi dopadli na zem, monolit zadunel ako zvon. Obloha tomu všetkému prizerala, pokračovala vo svojom nebeskom tanci. No pomaly, vyčkávajúc výsledok súboja.

***

Koniec prišiel náhle, sťa blesk z jasného neba. Jegor, ťažko povedať či dôsledkom šťastia či tréningu, trafil súpera priamo do stredu hrude. Ten na moment stratil rovnováhu. Stačilo však aj to. Druhý úder mu vyrazil dych. Tretí ho nasmeroval priamo na posledný ostrý hrot monolitu. Ten poľahky prešiel jeho krkom. V tom momente zároveň Mesiac vnikol do Slnka, vyšiel z neho bez poškvrny.

***

”Myslíš, že to bude stačiť?” pýtal sa Jegor na druhý deň. Slnko vysielalo belasé lúče, celú krajinu halilo takmer do éterického oparu. ”Ktovie,” úprimne odvetil Hujer, a sťažka vzdychol. ”Neostáva nám nič iné, než čakať. A modliť sa.”