Mrazivý vietor vohnal do kuchyne priehršť snehových vločiek. Otec náhlivo zavrel okenice, zaistil ich kovovými háčikmi, zatvoril vnútorné okno a zatiahol cezeň ťažký, kožušinový záves. Marcel vo svetle sviečok sledoval, ako sa mu biele páperie roztápa v dlani.

„Zaklope aj k nám?“ opýtal sa bojazlivo.

„Pšššt, ticho buď,“ ťapla ho po hlave staršia sestra Vilma. „Určite aj k nám. Choď si radšej skontrolovať výstavku.“

Marcel prešiel do kuchyne, kde mali členovia domácnosti pripravené dary pre Bieleho mnícha. Každý ich musel vyrobiť vlastnými silami – vravelo sa, že Belial letmým pohľadom odhalí každý pokus o podvod.

Vrzla brána, a zvonka k nim doľahli kroky, sprevádzané šuchtaním a fučaním. Prúd vzduchu rozvíril popol v kuchynskej peci. Marcel ucítil závan s podtónom smradľavého dychu. Nasledovalo hrdelné chrčanie, ktoré rozvibrovalo všetky nádoby v kuchyni. Jedna panvica sa zošmykla z police. Vilma s mamou vykríkli.

„Nebojte sa, to nám len Azazel nám fúka do komína,“ uistil všetkých otec.

Kroky zastali pred dverami. Vnútri nikto ani nedýchal. Ozvalo sa zaklopanie.

„Vstúp, mocný Belial! My nemáme čo skrývať,“ zvolal otec podľa zvyčaja.

Dvere sa otvorili a dovnútra vošla postava v hábite. Návštevník sa musel trocha skrčiť, aby prešiel dverami. Za ním dovnútra vcupitala ovca.

Dvojica zastala pred ozdobne prestretým stolom, rodina domácich jej čelila na opačnej strane.

„Pozdravujem vás, hospodári,“ ozvala sa ovca. „Belial teraz prijme vaše dary.“

Mních vzal do ruky drevenú sošku koňa a zaujato si ju obzeral. Marcel ju strúhal niekoľko mesiacov, potom ju ozdobil farbami, ktoré sám pripravil z darov zeme – minerálov a kvetov, tak ako ho to naučil majster rezbár Oliver. Biely mních sošku ovoňal, oblizol, chvíľu premýšľal, a nakoniec jej odhryzol hlavu.

„Všetko v poriadku,“ skonštatovala ovca. Marcel si vydýchol.

Nasledoval náhrdelník z pšeničných a ražných zŕn, sušeného ovocia a orechov. Vyrobila ho Vilma.

„Toto daj mne,“ ozvala sa ovca a mních jej ho podal. Zjedla ho a potvrdila: „Bude dobrá úroda.“

Figúrky prasiatok zo slaniny vyrezala mama. Boli krásne pásikavé, ako diviačiky, ibaže ružovo-biele. Mních s ovcou sa o ne podelili.

„Sama som ho vychovala,“ vysvetľovala mama, hoci to nebolo potrebné.

Maličký slamenný voz zmontoval otec. „Odkiaľ sú kovové časti?“ pýtala sa ovca.

„Vyrobil som ich u kováča,“ tvrdil otec.

„Aj tieto kúsky?“ vypľula ovca na zem dva malé čierne krúžky, ktoré pôvodne držali na mieste oje voza.

Otcovi na čelo vystúpili kropaje potu. „Tie som našiel. Boli zakopané v zemi, tu na dvore.“

„Ale nevyrobil si ich.“

„Nie,“ uznal otec. „Myslel som, že patrili pradedovi.“

Chvíľu bolo ticho. „Tentoraz ti to prepáčim. Ale nabudúce to neskúšaj, je to na hrane. A vieš, aký je trest za podvádzanie.“

„Viem,“ odvetil otec ticho.

Mních s ovcou postupne zjedli miniatúrne kurčiatka vyrobené z pierok, rybky z kamienkov a dreva, model studne z tehličiek z blata. Ten Marcel pripravoval celý mesiac – najprv tehličky, pekne podľa zoznamu: rovné, zakrivené, dlhšie i kratšie, a aj ploché škridle na striešku, vyrobené zo smrekových a jedľových šišiek. Nakoniec model zlepil včelím voskom.

„Azazel sa teraz pustí do práce. Nevychádzajte von,“ vyhlásila ovca, keď skončili jesť.

„Môžem sa pozerať?“ opýtal sa Marcel.

„Radšej nie,“ vysvetľovala ovca. „Mohol by si oslepnúť.“

Biely mních otvoril dvere a vypustil ovcu na dvor, potom vyšiel za ňou.

Po niekoľkých minútach prskania, sipenia, vrčania a trieskania sa ozvalo hromové zamečanie, vrzla brána, a kroky i dupot sa vzďaľovali.

Všetci dychtivo vybehli na dvor.

„Rýchlo, najprv tie ryby!“ zvolala mama a zo stodoly vytiahla koryto. „Šup po vodu, a prineste ešte jedno!“

V novej studni bolo vody dosť. Po tom, ako nahádzali kapre so pstruhmi do korýt, bežali sa pozrieť do stajne. Stál tam krásny, čierny kôň, s bohate zdobeným sedlom a ligotavými opratami. „Ten je krásny!“ jasal Marcel. V kúte krochkali prasiatka a všade naokolo pobehovali žlté kuriatka.

„Dobrá práca,“ chválil ho otec. „Ale toto budeme musieť napraviť,“ ukázal na polámaný voz.

„Otec, aký je trest za podvádzanie?“

„Časti, ktoré neakceptujú, nahradia niečím z toho, kto dar pripravoval. Napríklad kusom kosti alebo mäsa. Strýco raz Belialovi daroval kravku ktorú vystrúhal z hovädzieho kolena. Ale pomýlil sa, a použil kúpené. Skončil s dierou v nohe.“

Marcelovi prebehol po chrbte mráz. Bol rád, že sa rozhodol jeden z darov nakoniec ukryť.

Psíka by síce chcel, a to veľmi - no skončiť bez zubov by mu za to nestálo.