Jeho kyborgvznešenosť božský imperátor-zjednotiteľ Zlatohrabskarab Prvý Prapôvodný pololežal na širokom, položivom kresle s osrstenými levími nohami. Dve otrokyne s očami bez bielok ho kŕmili geneticky modifikovaným hroznom. Bolo v ňom viac alkoholu než glukózy, imperátorov krvný obeh toto chemické zloženie vzorne nasledoval.

„Vypustiť kerberov,” zatlieskal pozlátenými, mechanickými rukami a dav zajasal hurónskym revom, aby vzápätí stíchol v bázni pred netvormi čo sa vyrojili z podzemia. Boli radi, že ich od diania tam dolu delí tridsaťmetrová kolmá stena.

Zlatohrab prizoomoval a zaostril na chatrnú skupinku gladiátorov. Prežili útok harpyí-moa, suchozemského krakena a predtým dvojice hadojašterov. Ostalo ich šesť, tridsiati sa už odporúčali Červenou Bránou. Víťaz usadne po boku imperátora a dostane sa mu všetkých pozemských slastí a radostí, na celý celučičiký deň. A potom sa uvidí. Ale, doteraz sa to nikomu nepodarilo. Všetci zhasli.

Bojovníci sa pevnejšie zomkli a vytvorili naježený šesťuholník s mnohými, veľmi ostrými hranami. Imperátor sa zamračil; páčilo sa mu viac, keď bojovali každý zvlášť – znižovali si tým šance na prežitie. Cez optický nerv zákerne vyslal rušivý signál, aby si overil, či je spojenie v poriadku. Statný chlap na pravej strane prekvapene pokľakol, ako mu lýtkový sval vypovedal poslušnosť.

Prvý kerberos, statný samec, vyšší než chlap, sa rútil na skupinku, za ním sa zo zeme dvíhal kúdol prachu. Z troch pyskov mu prskali sliny, ktorým bolo lepšie vyhnúť sa: vďaka metabolickej modifikácii malo zviera telesnú teplotu stodvadsiatich stupňov, a vďaka dlhoročnému šľachteniu bolo oveľa chytrejšie, než hadojaštery.

Nasledovali ho dve samice. Presila deviatich ozubených hláv na šesť ozbrojencov bola malá, asi nebude stačiť – títo gladiátori boli lepší, než zvyčajne.

Nesklamali ho. Padol iba jeden, keď sa mu do hrdla zahryzla hlava jednej zo samíc, zlomok sekundy predtým, než ju jeho kolega odsekol čistým rezom. Očné bielka mu sčerneli a on ako robot odkráčal červenou bránou. V tomto svete naozaj nemohol zomrieť nikto. Ale ani žiť – túto ilúziu svojim poddaným imperátor zjednotiteľ prepožičiaval iba na chvíľu.

Piati gladiátori zneškodnili zvyšné hlavy a zomkli sa ešte tesnejšie.

„Vypustiť vtáctvo,“ pokynul. Predposledná zbraň, ktorú mal v repertoári. Veľa malých, šikovných útočníkov môže byť oveľa nebezpečnejších, než dva či tri veľké zvery.

Piati gladiátori sa oháňali zbraňami ako pominutí, ale nič im to nepomohlo. Vtáčikov bolo priveľa, boli prirýchle, a miesto zobáčikov mali ihlice plné jedu.

Napriek tomu, jeden prežil. Zlatohrab neveril vlastným očiam. Vstal z kresla a ladným pohybom zoskočil dolu do arény, aby sa postavil po jeho boku. Dav zaúpel.

„Budeš potrebovať pomoc, tento zver je naozaj niečo,“ oslovil bojovníka.

„Nebudem, ale pokojne sa pridaj,“ odvetil chlap. Toľká bezočivosť, no imperátor sa iba uškrnul.

Posledný strážca brány, za ktorou sa odvíjala Zlatá Cesta, bol vypasený dračisko s diamantovými pazúrmi, kyselinou miesto krvi a krídlami z pavučiny monofilamentov. Z papule metal guľové blesky a z očú záblesky koherentného žiarenia o sile niekoľkých kilowattov. Také by vám mohli aj roztaviť meč, keby ste ho držali obrátený plochou stranou.

Drak bol obratnejší, než za od takej opachy dalo čakať. Posledný gladiátor šikovne uskakoval a uštedroval mu malé, no efektívne zásahy. Smrť tisícom rezov, pomyslel si imperátor. Snažil sa tiež spôsobiť nejakú škodu, no nešlo mu to až tak dobre. Chvost s obsidiánovými úlomkami mu prešiel po stehne. V agónii klesol na všetky štyri a namáhavo sa snažil pozviechať. Mierna otupenosť alkoholom mu trocha pomáhala znášať bolesť, ale v koordinácii rozhodnie nie. Začal na draka útočiť vystreľovaním prstov – v každom mal zamontovaný miniatúrny raketový motor, nechty boli zabrúsené do ostrosti jedného atómu. Deväť striel draka minulo, nielenže bol rýchly, ale zrejme mal veľmi dobrý prekognitívny processing.

„Odpútaj jeho pozornosť, nech sa natočí nabok a trafím ho do pod prsný plát rovno do srdca,“ vysvetľoval spolubojovníkovi.

„Sám si ju odpútaj, ja som ťa tu nevolal,“ zasipel gladiátor a jal sa draka ťať do holene. Bol ale pomalý a vzápätí mu monofilamentová pavučina krídla odsekla hlavu, a mohutný chvost odhodil torzo dvadsať metrov nabok.

Dav reval zmesou nadšenia a hrôzy. Drak s dupotom priskočil k Zlatohrabovi, a odhryzol mu hlavu. Teda, skúsil to, no predsa len, bol vyrobený z menej tvrdého materiálu, než imperátor.

Ten víťazoslávne vrazil netvorovi do hrdla meč, nedbajúc na kyselinu, ktorá ho pritom zalievala. Drala sa mu do očí, čo mu kompletne rozostrilo jeho kybernetické videnie.

„Dosť bolo blbnutia, kámo, idešho,“ odhodil mršinu nabok. S dunením dopadla do prachu, dav jačal nadšením.

Imperátor zdvihol zo zeme gladiátorovu hlavu. Oči mala otvorené, napodiv vôbec nesčerneli, ako by sa patrilo. Snažila sa niečo povedať, ale bez pľúc, ktoré by hlasivkami preháňali vzduch, to nešlo.

Prešiel k torzu a hlavu priblížil ku krku. Z oboch častí sa natiahli drobné chápadielka a žiadostivo sa vlnili, nuž hlavu založil na krk.

Nechal zmiznút arénu, a preniesol ich do obývačky.

„Ty si reálny? Ako si sa sem dostal? Dáš si niečo?“

„Tvoj systém nie je až taký bezpečený, ako si myslíš. Whisky s ľadom, vďaka.“

„Kto ťa poslal?“

„Nikto, šiel som okolo a zaujalo ma, čo asi počíta tento asteroid.“

„Si sám? Aký je rok?“

„Ťažko povedať. Ktorý kalendár? Od singularity prešli zhruba dva milióny. Bavíš sa tu dobre?“

„Dofrasa, tak málo,“ odpil si Zlatohraboš z pohára. „Dúfal som, že už budeme ďalej. Toto sa nedá vydržať. Aká si to vlastne doprdele forma života, že sa vieš takto nabúravať do organického komputronia?“

„Neboj nič, som neškodný. Iba ďalší stredne radikálny, antisociálny transhuman. Sme v tom spolu. Ale baviť sa donekonečna na impériá ma nikdy nebavilo.“

„Vlastne, ani mňa. Ale čo si počneš? Všetko som už videl, všade som bol. Koľko nás vlastne ostalo?“

„Už nie veľa. Posledný zhasne, čo?“

„Ale až potom, čo zhasnú hviezdy.“

„Tak ja už pôjdem. Keby si chcel niekedy zaskočiť do susednej galaxie, ozvi sa. Tá je síce rovnako mŕtva ako táto, ale možno, niekde inde... nájdeme niečo nové...“ odmlčal sa a dopil simulovaný nápoj.

„Nevadí. Tu je môj ping, keby si zatúžil po reálnej spoločnosti.“

„Dobre. Tak zatiaľ,“ mávol návštevníkovi, no ten už medzitým zmizol. Chvíľu rozmýšľal, či sa zahrá ďalšiu hru, no potom sa rozhodol vymazať si príslušnú časť pamäte a znova si pozrieť obľúbený film. Už asi po tisíci krát, ale čo sa dá robiť.