13.4.

Milý denníček,

začínam takto stupídne, lebo písanie denníka nebol môj nápad, ale môjho terapeuta. Vraj mi to pomôže utriediť si myšlienky, lebo som prepracovaný a potrebujem sa zorientovať sám v sebe.

Len neviem, čo sem mám vlastne písať, tak asi začnem hocičím.

Kúpil som dom s veľkým pozemkom uprostred ničoho. V živote som na nežil v dome, neviem o tom dokopy nič, ale kašlem na to. Každý tu na Slovensku má haciendu, tak prečo nie aj ja.

Ale musím priznať, že moja hacienda je v hroznom stave. Obývateľná časť je len prízemie, na poschodie sa nedá dostať, lebo chýbajú schody, ktoré vraj spadli sami od seba. Realiťák sa tváril dosť rozpačito, keď mi to hovoril.

Približne rovnako ako keď sa mi snažil vysvetliť, že nikto nevie, čo sa stalo s predchádzajúcim majiteľom, ktorý jedného dňa zmizol.

V každom prípade tam nechal všetko nábytok. Väčšina toho je v pohode, niečo dokonca vyzerá, že nikdy nepoužil. A našiel som aj čudný detský hrad v zadnej miestnosti. Tieto bizarnosti mám rád, tak som ho umyl a namaľoval, veď prečo nie.

Vonku, za stenou z trávy je šopa, do ktorej sa tak skoro nedostanem a sklad, kde je postrekovač a iné sprostosti, ktoré ani nejdem menovať.

Keď to tak po sebe čítam, tak neverím, že som túto chatrč kúpil. Kde som nechal mozog?

Ale potom sú tu veľmi dôležité parametre, ako je vzdialenosť od tej posratej fúrie (moja matka) a tá je presne šesťdesiat kilometrov, čo by mala byť presne tá diaľka, keď sa jej neoplatí u mňa prespať a ani sem zablúdiť len tak z dlhej chvíle.

Taktiež fakt, že tá požieračka duší (stále moja matka) by si radšej nechala operovať koleno bez narkózy ako išla na vidiek, je nezanedbateľný.

Tak som sa teda sám so sebou zhodol, že som spravil správne rozhodnutie.

A tým všetko dobré končí, lebo ten hrozný dom po mne ide.

Snaží sa ma zabiť. Aspoň si to myslím, lebo som si všimol niekoľko náznakov. Prvý bol nôž, ktorý na mňa skoro spadol. Minul ma o desať centimetrov a áno, nezabilo by ma to, ale aj tak. Potom ten olej na podlahe. Keď som išiel spať, tak tam určite nebol a môžem byť rád, že som prežil pád v obývačke, lebo som si udrel hlavu o okraj gauča. A o tom jede na potkany v jedle ani nehovorím. Ja si fakt nemyslím, že som schopný v akomkoľvek pominutí mysle posoliť si jedlo jedom na potkany. To naozaj nie. Môžem byť len rád, že mám tak citlivý čuch.

A aby som nezabudol a to je to najdôležitejšie. Mám mačku. Mainská mývalia mačka, riadny kocúr, ktorý sa volá Marwin. Nevidel som ho niekoľko hodín, ale ten smrad sa zvykne len tak túlať, tak hádam to s domom nesúvisí. Všetko som prehľadal, nikde ho niet, ale dúfam, že sa objaví sám od seba.

/*/

Bowlingová guľa sa pomaly kotúľala smerom k zábradliu, malé ruky s pazúrmi namiesto nechtov ju tlačili z celej sily. Sem tam zahvízdal vzduch vírený blanitými krídlami, ale inak len praskala špina drvená pohybujúcou sa guľou, ktorá sa blížila k diere v zábradlí.

Muž o poschodie nižšie to počul a išiel sa pozrieť, čo sa deje. Ruky na guli sa pripravili posledný raz silno zatlačiť a zhodiť ju chlapovi na hlavu.

Rýchle kroky. Niekto bežal a ten niekto bol na rovnakom poschodí.

Streľba z muškiet a mušketónov. Ozýval sa len šuchot krídiel a ubolené stonanie, kvôli zadkom plným korenia a soli. Muž dole zastal.

„A ja som vraj prepracovaný,“ ozval sa muž. „Som v peknej riti.“

14.4.

Milý denníček,

terapeut mi povedal, že mám pokračovať v zapisovaní. A to napriek tomu, že som mu opísal, čo sa deje v mojom dome. Už ma nechce zabiť (aspoň zatiaľ), ale vystrašiť. Včera som počul podozrivé zvuky z poschodia. Škriekanie a streľba. Akože WTF?

Hneď som zavolal terapeutovi a ten mi opitým hlasom (opitý v pondelok večer??? WTF??), okrem hore spomenutého pokračovania v zapisovaní, povedal, aby som sa správal ako chlap a menej fajčil trávu. To bolo pre mňa tretie WTF.

Tak som sa teda mužne zabarikádoval obývačke a ešte mužnejšie vypil tri pivá na nervy.

Teda odhadom tri pivá, ale ráno som zistil, že som sa vymočil na kreslo, tak ich asi bolo viac.

A Marwin zmizol.

Doriti.

/*/

V zahádzanej miestnosti sa zniesla hrôzovíla z police a ladne pristála na stole. Blanité krídla sa stiahli za chrbát a rukou s dlhými pazúrmi si vytiahla priezor na prilbe. Celé jej telo pokrývalo brnenie z kovu pochybného pôvodu.

Na opačnej strane stola sa objavili najprv ruky posiate zlatými prsteňmi a potom celý trpaslík v nohaviciach vykasaných po kolená, košeli, krátkom kabátci a s čiernym klobúkom na hlave. Napravil si bandalír so šabľou, skontroloval dve pištole za opaskom a vykročil k hrôzovíle.

Stretli sa v strede stola. Hrôzovíla mala výškovú prevahu, podobne ako má fľaša piva prevahu nad plechovkou. A to bola vlastne aj ich skutočná veľkosť. Keby hocikto v tej chvíli vstúpil do izby, pomyslel by si, že má niekto veľmi bizarný vkus na hračky.

„Zlopovestný Bardurin Rakkhem,“ uškrnula sa.

„Arcivíla Sankária,“ usmial sa trpaslík.

Na Rakkhemovo rameno si sadol kolibrík s červeným pásom tiahnúcim sa stredom hlavy.

„Vincenta si nevšímaj,“ povedal.

Sankária sa na vtáka uprene pozrela. Vincent sa trocha schúlil, ale inak sa nič nestalo.

„Dal si amulet dokonca aj svojmu zvieratku,“ povedala a pohŕdavo pozrela na haitus vysiaci na Vincentovom krku. Prudko sa sklonila k Rakhhemovi a odhalila pokrivené zožltnuté zuby v niečom, čo mal byť asi úsmev. Bardurina to pobavilo, ale kolibrík sa zľakol a spadol mu z ramena. Rýchlo sa s pomocou krídiel postavil a skryl sa za Rakkhemové nohy.

„Na strach neexistuje amulet,“ povedala arcivíla a vystrela sa.

„Jeden amulet by sa vždy našiel,“ cvakol kohútik Rakkhemovej pištole.

„Moje brnenie neprestrelíš.“

„Prečo by som mal strieľal do brnenia?“

Sankária pokrútila hlavou a frustrovane si vzdychla. „Prečo ja musím na pohraničí naraziť práve na gnómov.“

„Máš veľmi nepresné informácie, hrozienka...“

„Hrozienka?“

„...všetci sme trpaslíci, ale podľa pôvodu sa rozdeľujeme na lutinov z Francie, farfov z Haiti, gnómov z Východu, leprikónov z Eirennamu a tak ďalej. Radi spievame a skladáme piesne, aj keď poézia nám veľmi nejde.“

„Musím ti hovoriť, že množstvo informácii, ktoré si mi práve povedal, z ďaleka prekonáva môj záujem o ne?“

„To je mi u riti.“

Hrôzovíla prekvapene zdvihla obočie, potom sa len pousmiala.

„Čo teda chceš? O čom mal byť ten včerajší útok na moje sestry?“

„Tento barák je pod mojou ochranou, tak ho chránim.“

„Ani som si nevšimla.“

„Nuž, je pravda, že sem chodím len raz za rok a preto mi čo to ujde. Napríklad ten neborák, ktorý tu žil pol roka pred tlsťochom. Čo sa mu stalo?“

„Odišiel z vlastnej vôle.“

„Z vlastnej vôle a s tvojou veľkou pomocou?“

„Pozri, rastie tu kopa merlinia, toho sa proste nemôžem vzdať a ten chlap ho chcel vysekať. Pre ľudí je to burina.“

„Merlinium nerastie iba tu. Skús to inde.“

„Sme tu zabývané a je nám tu dobre,“ mykla plecami.

„Stále verná svojej povesti. Úplne to tu vysaješ a pôjdeš o dom ďalej, však?“

Sankária naňho neveriacky hľadela. „A čo tvoja povesť? Si podomový pirát, Rakkhem. Cisár na teba vypísal odmenu a Lovci ťa všade hľadajú. Tu, na pohraničí s ľuďmi, o tebe všetci vedia, čo si zač. Robíš presne to isté, čo ja...“

„Máš pravdu, bol som poctený veľkou odmenou na moju hlavu. Ale. Nevyháňam ľudí z domu.“

„A čo ten, ktorému spadla strecha na hlavu?“

„Pozri, nie som statik a bil svojho psa. Bolo mi dosť jedno, koľko škody po mne zostane.“

Arcivíla si znova frustrovane vzdychla. „Tak vojna. V poriadku. Pre nás to bude síce len formalita, ale dúfam, že ty si užiješ svoj horký koniec.“

„Horký koniec, akože si dám víťazné pivo na záver? Ale no tak, kam ideš? Veď sme sa tak dobre bavili.“

Šuchot krídel sa vzďaľoval.

Rakhhem sa vrátil na svoju loď. Slepá Čajka stála na šiestich kolesách v rohu bývalej spálne, medzi železnou posteľou s hnijúcim matracom a zaprášeným stolom. Trpaslík galeónu vyhral v kartách pred veľa rokmi a ani raz nemohol povedať, že by ho sklamala.

Teraz stál uprostred paluby obkolesený svojimi dôstojníkmi a posádkou. V skratke by sa dali opísať ako veľmi rôznorodá skupina bradatých trpaslíkov v pestrofarebnom oblečení s prsteňmi, náušnicami a náramkami.

„Tak čo, pochopili, že sú v zlom dome?“ opýtal sa trpaslík s fičúrsky upravenou bradou a koženým klobúkom so širokou krempou na hlave. Prvý dôstojník Grez Kasparaitis.

„Samozrejme, už sa balia.“

Všetci sa schuti zasmiali.

„Bude to s nimi trocha komplikovanejšie, ale nič, čo by sme nezvládli. Kde je náš mažisyen?“

Farfa s tmavou kožou a červenou bradou vyšiel spomedzi ostatných trpaslíkov. Rozhodil potetovanými rukami. „Viac ako amulety neviem poskytnúť. Sesterstvo sa vie dobre brániť mojej mágii.“

„Dobre, amulety zatiaľ postačia. Loď je pripravená?“

„Ona je vždy,“ povedal Kasparaitis.

„Pozor, pozor, útočia,“ ozvala sa hliadka z koša na vrchu hlavného sťažňa.

Ťažítko dopadlo presne medzi nich a pri kotúľaní sa palubou zlomilo jednému gnómovi nohu.

Rakkhem rýchlym pohľadom odhadol situáciu. Sankária sa presne v duchu lúpežných víl, ktoré pohŕdajú nepriateľom, nepustila do priameho boja, ale radšej ho zahádzala hocičím, čo jej prišlo pod ruku. Nečakala ani hodinu a spolu so svojimi sestrami lietala okolo lode a na palubu dopadali rôzne predmety. Trpaslíci sa museli vyhýbať perám, gumám, krabiciam so sponkami a dierkovačom. Loďou sa ozývali bolestivé výkriky a sem tam zaprašťali kosti.

„Zostreľte ich, páľte všetci,“ kričal Rakkhem a paluba lode za pár sekúnd ponorila do dymu z pušného prachu.

Hrôzovíly nalietavali opakovane. V jednej chvíli sa dve z nich rozhodli, že unesú Vincenta, ktorý sa skrýval pod schodmi na zadnú nadstavbu, ale hneď sa na ne vrhlo niekoľko leprikónov a farfov, až sa situácia obrátila a ledva im ušli. Tento neúspech prekvapivo viedol ostatné sestry k tomu, aby sa aj ony pokúsili niekoho uniesť, čo im už nie tak prekvapivo nevyšlo. Rakkhem a posádka sa zoskupili okolo sťažňov a bolo takmer nemožné sa k nim dostať.

Prešlo niekoľko hodín a došli kancelárske potreby, lebo sesterstvo začalo hádzať tanieriky, šálky a lyžičky. A keď minuli aj to, posledný raz sa pokúsili niekoho uniesť a odleteli.

15.4.

Milý denníček,

z vrchného poschodia sa ozýva buchot. Najprv to znelo, ako by sa prevrátil môj stôl v robote, potom ako rozbíjanie kuchyne. Buď som sa úplne pomiatol, alebo ja už neviem.

Ale za to všetko môže podľa môjho terapeuta rozchod s Lenkou. Prečo toho človeka platím, za tieto stupídne rady? Veď rozchod s tou sliepkou bol tým najlepším, čo sa mi kedy stalo, aj keď som si to uvedomil po polroku plaču a chlastania.

Marwin stále nič.

Doriti.

/*/

Tentoraz sa stretli pred loďou.

Sankária, oddýchnutá a s úsmevom, sledovala ako Rakkhem pomaly kráča k nej.

„Chcete sa vzdať?“ opýtal sa trpaslík.

Sankária sa opäť pokúsila o úsmev. „Čo keby si tú svoju čiernu vlajku začal používať ako uterák a odišiel.“

„Dva dôvody. Som alergický na ten typ látky a prišiel by som o možnosť stretnúť tak očarujúcu osobnosť ako si ty.“

Chvíľu naňho hľadela prázdnym pohľadom.

„Pozri sa na seba,“ začala dostatočne nahlas, aby ju počula aj posádka na lodi. „Si strhaný, nespal si celú noc a to sme sa ani veľmi nesnažili. Už na prvý pohľad je jasné, že tu nemáš ako vyhrať. Máš jediné šťastie, že sme sa zľutovali a nikoho nezabili a ani nezobrali do zajatia. Urob múdre rozhodnutie. Zober seba a posádku a nájdite si iný dom. Je ich tu veľa a väčšie ako tento. Ty získaš, čo potrebuješ a my tiež. Všetci budú zdraví, loď celá a ty stále kapitán.“

Bardúrin sa hlboko zamyslel na odpoveďou a potom povedal: „Hovno.“

Sankária pokrútila hlavou. „Tvoja posádka ti bude vďačná, keď to všetko prehodnotíš. Zažili ťažkú noc, veľa mužov sme zranili, niektorí sú možno na pokraji smrti. Naozaj chceš ďalej ohrozovať ich životy len pre nej...“ prestala hovoriť, lebo začula skandovanie z lode.

„Hov-no, hov-no, hov-no,“ kričala posádka a do rytmu zdvíhala ruky so šabľami.

Sankária znechutene otočila oči v stĺp. „Skapte si tu,“ prudko vyletela a zmizla medzi skriňami.

Rakkhem sa vrátil na loď. „Nesklamali ste, vy lopaty,“ pozeral sa do uchechtávajúcich sa tvárí.

„Teraz na nás udrú so všetkým. Ste pripravení?“

Súhlasný rev.

„Kapitán, prišli myši.“

Bardúrin sa pozrel cez palubu a uvidel dve šedé guličky s čiernymi očami. Otočil sa na gnóma v zelenej košeli. „Jazykár, čo chcú?“

Gnóm zapískal na myši a tie mu podobne odpovedali.

„Neuveríš, kapitán.“ povedal.

Za súmraku sa objavilo niekoľko hrôzovíl na vrchu skrine stojacej na opačnom konci miestnosti ako Slepá Čajka. Ticho sledovali galeónu. Sankária sa zjavila chvíľu po nich a pod skriňou sa zhromaždilo niekoľko stoviek krýs. Posádka o nich vedela. Preto za nimi prišli myši. Hrôzovíly so sebou dotiahli celú krysiu rodinu a tá ich začala vytláčať.

„Toto nie je prvý raz ani posledný raz, kedy stojíme proti presile,“ Kričal Rakkhem zo zadnej nadstavby. „A nikomu sa nikdy nepodarilo Slepú Čajku obsadiť a určite ju nikto nepotopí. A prečo? Lebo má tu najlepšiu posádku, a síce ste škaredí ako ráno po zlom špirituse, všetci ste pripravení na hocičo. Doteraz sme vždy vyhrali a nezmenia to ani nejaké okrídlené sliepky, ktoré vyzerajú ako vyžité, štrbavé radodajky!“

Trpaslíci súhlasne zarevali.

Sankária nevzrušene kývla rukou a krysy ovládané jej vôľou vyrazili. Smradom a farbou pripomínali valiacu sa vlnu stoky. Naberali rýchlosť, prekonali posledné metre a vrazili do Slepej Čajky.

A veľa ich pritom zomrelo, lebo si rozbili hlavu o pevné steny lode a ich zarazení súrodenci zaváhali. Ale iba na pár sekúnd a už sa štverali hore po lodi ako chápadlá chobotnice. Prvé krysy dosiahli zábradlie paluby, ale hneď odleteli, lebo ich odstrelila Rakkhemova posádka. Vystrelili všetky delá na pravoboku a poslali krysy, ktoré sa práve nachádzali pred strieľňami, naspäť k skrini.

Rozpútal sa krutý boj na palube, krysy v jednej chvíli mali navrch, ale začali prehrávať, keď sa leprikónskí ostrostrelci na sťažňoch konečne zahriali a začali zasahovať ciele.

Hrôzovíly vyrazili, aby podporili útok. Preleteli okolo sťažňov a snažili sa zachytiť strelcov, ktorých však chránili laná a siete natiahnuté medzi nimi. Dve sa do nich zachytili ako muchy, ale kým na nich niekto stihol vystreliť, podarilo sa im oslobodiť a odletieť.

Malá skupina sestier sa pokúsila dostať trpaslíkom do chrbta, keď sa prikradla k ľavoboku a potichu sa štverala na palubu. Tento pokus však skončil skôr ako začal, keď prvej z nich tresol po hlave pripravený farfa svojim kladivo a ona v mrákotách spadla pod loď. Ostatné sestry ju odniesli preč.

Delá, muškety a mušketóny plnili ovzdušie dymom, ktorý tak dráždil a miatol krysy až to napokon vzdali a utekali z lode. V tej chvíli sa hrôzovíly stali jediným cieľom pre posádku a radšej sa stiahli tiež.

Posádka skandovala a kričala od radosti, okrem pätnástich trpaslíkov vedených Rakkhemom, ktorí potichu opustili loď a nasledujúc myš, ktorá ich čakala pod troskami steny sa vydali k pevnosti hrôzovíl.

Dierou v stene sa dostali do vedľajšej miestnosti, aby sa na jej konci, cez ďalšiu dieru, dostali pod sekretár, ktorí okupovali hrôzovíly. Cesta by sa dala opísať ako prehliadka všetkých druhov špiny, smradov a materiálov v rôznom stave rozkladu. Myš ich viedla cestičkami medzi nábytkom, ktorý doliehal na sekretár, aby sa trpaslíci zrazu ocitli za kreslom, kde sedela Sankária.

Vyrazili vpred a vrhli sa na hrôzovílu, ktorú rýchlo zviazali.

„Daj rozkaz, aby sa vzdali,“ povedal Rakkhem a pritisol jej hlaveň pištole k spánku.

„Ja tu nevelím,“ povedala hrôzovíla chladne. „Ale ona,“ kývla hlavou k Sankárii, ktorá prilietala s dvadsiatimi hrôzovílami.

„Dole zbrane,“ povedala pokojne.

Rakkhem sa uklonil, stiahol si klobúk a sestry uvideli, že Rakkhem nie je Rakkhem, ale Grez Kasparaitis.

„Ani ja tu tomu nevelím,“ povedal a vytasil šabľu.

„Ja som tu, drahá.“ Skutočný Rakkhem stál v polici nad nimi a jeho muži držali šable na krkoch zranených hrôzovíl.

Sankaria pokrútila hlavou a zahľadela sa na napravo. Chvíľu nič nerobila a neisto pozrela na Rakkhema.

„Niečo nie je v poriadku?“ Usmieval sa.

Sankária preletela k okraju sekretáru. Za normálny okolností, by vedela vôľou donútiť svoje potkany zaútočiť na leprikónov a lutinov, ktorí na nich mierili, ale teraz jej v tom bránila obrovská Mainská mývalia mačka, ktorá v potkanoch spôsobovala tak panický strach o život, že sa len tlačili jeden na druhého v rohu izby.

„Našli sme tlsťochovu mačku,“ zvolal Rakkhem. „Myši vraveli, že ste ju vymkli v tej šope vonku. Sľúbili sme jej kopu žrádla a jej človeka, keď nám pomôže.“

A Marwin musel byť veľmi spokojný, lebo sledoval potkanov s vypleštenými očami a slintal na podlahu.

Hrdá Sankária, arcivíla lúpežného sesterstva, sa rozhodla urobiť to najmúdrejšie, čo jej napadlo. Utiecť. S piatimi sestrami v závese sa otočila a smerovala k diere v stene pod plafónom.

V tomto bode sa treba vrátiť k Vincentovi, ktorý sa cítil veľmi zbytočný, potom ako ho Sankária vystrašila a skoro ho uniesli. Rakkhem to tak nevidel a tesne pred druhým útokom mu dal na hlavu conquistadorskú helmu, ktorú našiel v nejakom šuplíku a povedal mu, aby sa počas útoku na pevnosť hrôzovíl držal ďalej od všetkého, ale aj aby ich varoval, keby bolo treba.

A Vincent mal naozaj v pláne len strážiť okolie a do ničoho nezasahovať, ale keď uvidel Sankáriu utekať, rozhodol sa pomôcť.

Preto teraz letel ako malá raketa k Sankárii, ktorá si ho všimla možno sekundu predtým ako do nej v plnej rýchlosti narazil.

Obaja spadli späť na sekretár. Vincent sa ešte posledný krát pozrel na arcivílu, na ktorú trpaslíci hodili sieť, zadul víťaznú fanfáru a omdlel.

16.4.

Milý posratý denníček,

terapeutovi som napísal, že už nikdy k nemu neprídem, lebo za to, čo sa mi deje, fakt nemôže rozchod, alebo môj nefunkčný vzťah s psychopatickou mamou.

Tam hore niečo bolo a ja som už nemal nervy sa báť. Našiel som v kuchyni nejaké čistiace prostriedky a všetko to nalial do jedného vedra a pomiešal. Netuším, čo som presne chcel dosiahnuť, ale páchlo to ako niečo, čo kántrilo Britov v zákopoch okolo Sommy. Všetko som to nalial do postrekovača a po rebríku vyšiel hore. Rozrazil som dvere, kde som tušil pohyb a na prvú vec, ktorá sa zdala podozrivá som nastriekal, čo sa dalo. Bol to skvelý pocit, zdá sa mi, že som kričal: „Skapte, skapte,“ a tie netopiere, či čo to bolo, pišťali a lietali hore dole.

Skvelý pocit, najlepší na svete.

A potom a tým som mal začať.

Našiel som Marwina!! Nič sa mu nestalo. Asi sa niekde zatúlal.

A to je asi všetko a môžem tento denník spáliť, lebo podľa mňa som vyriešil všetky problémy.

Aký som rád...

Marwina dnes predávkujem mliekom a pozriem si v telke dobrý film.

Alebo sa len ožeriem.

Ešte uvidím.

/*/

Bolo čo oslavovať. Sesterstvo sa muselo vzdať brnenia a amuletov, aby mohli odísť. Vrhali na trpaslíkov pohľady plné nenávisti, keď odlietali.

Ale to nebolo všetko.

Práve, keď sa blížili k diere v stene, ktorou chceli odletieť, do miestnosti vrazil tlsťoch a postriekal ich nejakým sajrajtom, po ktorom hrôzovíly ani nevedeli vyletieť von. Iba narážali do stien a nariekali. Napokon sa im to podarilo, ale dovtedy sa trpaslíci, ktorí dohliadali na ich odchod váľali smiechom po zemi.

Na Čajke, s ktorou sa presunuli na strechu šopy, sa otvorili sudy s grogom, lialo sa pálené. Z tejto noci nikto nemal vyviaznuť triezvy a palubou sa niesla pieseň:

Na mori, či v prúdoch medzi svetmi, ktoré nekončia

my sme pánmi našich duší, ktoré sa nikdy nezlomia,

nakopeme všetky rite, až im nadvihne obočia

a zadupeme tak hlboko až ich príjmu do podsvetia,

Nikoho sa nebojíme, my sme tí z Čajky, zlopovestní piráti,

hrdí farfovia s kladivami, ktorí menia najdrsnejších na duchov,

a leprikóni, síce vždy drzí, ale odvážni a verní kamaráti,

a aj lutinovia v ženských šatách, s hlasmi ako banda eunuchov.

„Putain,“ zakričali lutinovia. „Kto zase zmenil text?!“

My sme Rakhhemoví trpaslíci, nás sa budete báť vy všetci,

ako pavúky zo Žilinie, ktorý radšej ušli, veď ako by nie,

Ako čubakabry z Mexika a Banbasovia z Engledu

a arcívíla Sankária, ktorá dostala chémiou do tváre za letu.

Rakkhem otvoril vráta hradu na prízemí.

Ten tlsťoch všetko očistil a dokonca namaľoval aj dvere a strechu. Bardúrin podišiel k malej hrobke vnútri, položil na ňu fľašku rumu, nalial do dvoch pohárov.

„Tak som tu znova, braček,“ povedal a štrngol si s pohárom položeným na hrobke. „Zase po roku. Hneď ti poviem, čo je nové, len si tu sadnem na stoličku...“