Harmonická atmosféra praskajúcich polien v ohnisku ostro kontrastovala s podmračeným Expovým výrazom. Všetci sa bavili, z prenosného vodeodolného zariadenia hrali staré párty hity a vzduchom sa vinula nezameniteľná vôňa kolujúcej marihuany. Proste idylka.

Expo sa ešte chvíľu zádumčivo díval do hypnotických plameňov, na čo sa nemotorne zdvihol zo zeme a oprašoval si zadok. Ktosi mu podal fľašu.

„Ťahaj s tou rakijou do riti!“ zasyčal do ohromenej tváre ktoréhosi spolužiaka.

„Kokos, veď to je slivka,“ krútil hlavou odmietnutý pohoďák.

„Všetko v tejto riti sveta je rakija!“ neodpustil si Expo a pohľadom zotrel všetkých, ktorí sa tomu výlevu prizerali.

Pobral sa ďalej od táboriska a výdatne si uľavil. Ani to však jeho mizernú náladu nevylepšilo.

Zavŕšenie štúdia znamenalo vopred dohodnuté výlety na rôzne miesta Európy; to podľa toho, ktorý spolužiak odkiaľ pochádzal. Kým sa pohybovali západnou časťou svetadielu, bolo to fajn. Amsterdam bol skvelý, Malagu si perfektne užíval, nevadilo mu chladnejšie podnebie Škandinávie a dokonca sa s chuťou stotožnil s rolou hostiteľa v svojej rodnej Bratislave. V Grécku sa ale pochytil s majiteľom miestnej krčmičky a bulharský Plovdiv už vyložene pretrpel. To však ešte nevedel, ako veľmi mu na nervy polezie Slovinsko.

Boli tu síce len druhú noc, no Expo mal pocit, že už si vypočul všetky možné vtipy na Slovensko verzus Slovinsko. A všetky sa mu zdali rovnako nemožné. Ani nevedel, kto ho tu vlastne hostí, no radšej by bol zakotvil kdesi v Rumunsku. Títo trpáci síce mali aké-také Alpy, ale Transylvánia je Transylvánia. Niežeby ho niečo také zaujímalo - ak by nemal wi-fi, osral by celý Bran aj Poenari. Alpy mali aj Rakušáci, Švajčiari, Nemci, Taliani… Proste nudaaa.

Zapol si zips, odgrgol si a vrátil sa k ohňu. Neznášal tento kemp, neznášal skurvenú rakiju a neznášal celý posratý Balkán. Či kde to vlastne sú. Ale podanou trávou nepohrdol. S Holandskom sa síce porovnávať nemohla, no len blázon by ju ťahal so sebou cez letiskovú kontrolu. Pri bafkaní si nevdojak spomenul, kto ju tu vlastne zohnal.

Havranie vlasy Marici padali na opálené odhalené plecia. Mala podmanivé tmavé oči mandľového tvaru a na ľavom zápästí červenú šnúrku. Tá skvelo ladila s jej dlhými červeno-čiernymi vzorovanými šatami. Práve sa rozprávala s tým Bulharom, akože len sa… Dimitar: Dima! Zrazu akoby na sebe ucítila Expov pohľad a otočila k nemu hlavu. Tie jebavé oči, pomyslel si Expo a hneď aj odvrátil zrak. Plamene v jej očiach sa nedali zniesť na chvíľu dlhšiu, než je mávnutie krídel nočného motýľa.

Podal džointa ďalej po pravici a odpľul si. Malo to grády - už teraz bol súci do stanu. Ale niečo ho tu držalo. Určite to neboli folklórne odrhovačky, ktoré duneli z reproduktorov, ani korenisté klobásy. Ale malo to zjavnú súvislosť s miestnym koloritom - znovu hodil očkom po slovinskej kráske. Teraz držala Dimu za ruku a on jej čosi šepkal do ucha. Zasmiala sa zvonivým dobrosrdečným smiechom a Expo sa opäť zachmúril. Keď sa lepšie rozhliadol, každý sa s niekým bavil, len on nie.

„Hej!“ štuchol do chalana po svojej ľavici, ktorý sa veľmi odhodlane blížil ku komatóznemu stavu, „žiješ?“

Viac nebolo potrebné - bývalý študent, teraz už magister, sa prekopŕcol vzad aj s širokým polenom, na ktorom sedel. Partiou sa ozval spomalený, no predsa veselý smiech. Tí triezvejší, na čele s Maricou, sa ponáhľali nešťastníka ratovať.

„Ešteže si nepadol do ohňa,“ smial sa ten blonďák z Amstru a oprašoval odpadlíkovi chrbát. Expa si ani po tomto výkone nikto nevšímal. Marica medzitým napravila spadnutý posed.

„Fuuuj, skurvené chrobáky!“ ožil náhle zachraňovaný neborák, „dajte ich zo mňa preč!“

Po károvanej košeli sa mu hmýrili zo štyri ucholaky, ktoré musel vyrušiť spod odvaleného pniaku.

„To sú len škorce,“ upokojovala ho vľúdne Marica, „tie ti neublížia.“

V Expovi sa naraz zdvihla vlna číreho jedu:

„Sú to čkory, nie škorce, ty krava!“ zasipel na ohromenú brunetu, „a môžu ho pokúsať!“

Marica sa odtiahla od záchrannej akcie, dlaňami sa oprela o kypré boky a pohliadla Expovi spriama do tváre:

„Jeho hryzadlá nie sú dostatočne silné,“ prehovorila vážne, nevšímajúc si prekvapené a pobavené výrazy spolužiakov, ktorí boli svedkami tejto absurdnej diskusie.

„Tvoja hlava nie je dostatočne silná!“ odvrkol Expo, „mala si dávať lepší pozor na základke!“

Jej oči sa mu priam vypaľovali do hlavy. Ucítil prenikavú vôňu orgovánu. Plamene ohniska vzbĺkli novou silou a s praskotom sa z nich vzniesli žeravé iskry uhlíkov. Devina tmavá silueta na tomto desivom pozadí ani čo by ešte narástla.

„Urok!“ šepol ktosi.

„Loši oči!“ vydýchol Dima.

„He?“ osopil sa na rozmazané tváre nečakane slabý Expo.

„Z očí,“ napovedalo mu tichým hlasom jedno dievča.

Expo sa postavil a nebezpečne sa zaknísal.

„Tupá piča!“ neodpustil si, keď sa mu konečne vrátil dych.

A viac nič, len ťažké chmáry, ktoré dopadli silou kladiva na jeho rozbúrenú myseľ.

Nasledujúce ráno bolo kruté. Expo mal pocit, že mu hlavu trhajú na kusy dvaja démoni, ktorí pozabudli na to, že on je ich hostiteľ. Spakruky si otrel zaslintané ústa. Pritom nahmatal bujnejúci monokel pod ľavým okom. Ako k nemu prišiel, netušil.

Keď odzispoval stan zistil, že všetci sú preč. Ostalo po nich len ohnisko a zažltnutá tráva v miestach, kde stáli ich stany, prípadne karavan. Ako darček mu zanechali čosi, čo pripomínalo posledné dni Sodomy - hromadu plastových pohárov, niekoľko rôznofarebných zvratkov a predovšetkým asi kvadrilión cigaretových ohorkov. Všetko to zrejme ešte rozryli divé svine, ktoré to sem z blízkeho lesa nemali ďaleko; aspoň o tom svedčili odtlačky kopýtok. A aby to nestačilo, šinuli si to k nemu dvaja predstavitelia cudzineckej polície.

Rukami-nohami sa dohodli na obojstranne výhodnom úplatku, vďaka ktorému veľkoryso prehliadnu šišku marihuany a rôzne pomôcky na jej užívanie. Plus, samozrejme, musel po svojich dekadentných západniarskych spolužiakoch upratať.

Expo si spomenul na historku jedného cestovateľa, ktorý v Keni strávil noc vo väzení za obdobný počin a dokonca bol nútený nechať si rodičmi previesť peniaze, aby uspokojil chamtivých žalárnikov. Usúdil, že vlastne vyviazol celkom dobre a pustil sa do zberu svojich vlastných vecí a provizórneho obydlia. Zamával dôstojníkom na rozlúčku; upratovanie cudzích vecí mu ani na um nezišlo, ale v tej chvíli by prisľúbil čokoľvek, len aby mal pokoj.

Čoskoro bol hotový. Ľahkú imitáciu vojenského ruksaku si prehodil cez plecia a unavené oči prikryl tmavými sklami rovnako fejkových raybaniek. A aby sa nepovedalo, všetok bordel zhrnul na jednu kopu a prikryl ju žltou mikinou, ktorú tu niekto ogrcanú zabudol. A to bola chyba.

Akonáhle zočil čiesi zaschnuté žalúdočné šťavy a zvyšky nestráveného jedla, nahrnuli sa mu do krku vlastné. Zakryl si ústa a rýchlo bežal k plotu. Za okamih už Expo exportoval zhmotnené spomienky na včerajšiu noc.

„Ku-urva,“ vydýchol a zaprel sa rukami o kolená. Oči mu divoko slzili. Potom ich zbadal.

V nechutnej lepkavej zmesi si robilo svoju vlastnú párty za tucet ucholakov. Opakmi dlaní si neveriacky pretieral zasmoklené oči. To nie je možné!

Znovu sa mu nahrnulo a s tým aj ďalší nepríjemne vyzerajúci hmyz dopadol medzi svojich pobratimov. Cítil, že v bruchu sa ich ešte pekných pár kusov hmýri.

„Kurva!“ zareval na celý kemp, až sa partia Poliakov obďaleč začala mylne domnievať, že susedia s rodákom.

Nasledujúce týždne behal po doktoroch s prestávkami, ktoré využíval na kontaktovanie sa s bývalými spolužiakmi. Nik mu neodpísal; Marica si dokonca zrušila svoj účet na sociálnych sieťach. A tak ako ho omrzeli reči typu “čo ste to pojedli?”, tak čoskoro vzdal aj ďalšie online pátranie po udalostiach toho večera. Tušil, že odpovede bude musieť získať osobne a jeho návrat na nenávidený polostrov je teda nevyhnutný. Ako každý prokrastinátor však riešenie odkladal na dobu neurčitú a nezvaných hostí radšej výdatne zalieval tvrdým alkoholom.

Niekto býva po opici melancholický, niekto si spytuje svedomie, no na Expa zavše prichádzali chúťky.

Tackavým krokom skontroloval, či sú rodičia v práci a pre istotu ešte zastrčil kľúč do zámku vchodových dverí. Cestou sa napil džúsu rovno z krabice a potom už so špeciálnou ponožkou zastrčenou za boxerkami, zamieril do svojho hniezdočka lásky.

Spomedzi záložiek v mobile si zvolil necudne pôsobiacu brunetku, o ktorú sa mali podeliť dvaja obdarení muži, vydávajúci sa za inštalatérov. Skúsenými pohybmi s pomocou mastného krému sa Expo usilovne prepracoval až k vrcholu. Ale niečo nebolo v poriadku.

Odkopal perinu až k nohám a zdesene civel na svoju vädnúcu pýchu.

Namiesto očakávanej tekutiny mu z pulzujúceho prirodzenia vyliezali desiatky a stovky predstaviteľov radu dermaptera. Čoskoro ich bola plná posteľ.

Omámene sledoval, ako mu lezú po stehnách, hrudi a šplhajú sa na krk. Jeden obzvlášť veľký kus zaryl svoje kliešte medzi jeho palec a ukazovák.

Vravel som, že hryzú!, blesklo mu hlavou, zatiaľčo sa hystericky oprašoval.

Okamžite si zarezervoval nočné spoje do Slovinska.

Rana sa zapálila a mokvala. Expo usilovne brúsil po rôznych zákutiach internetu. Zistil, že takýto štípanec je absolútny unikát; ucholak nedokáže človeku TAKTO ublížiť, ak vôbec.

Do toho sa v prítmí svojho kupé snažil dozvedieť sa viac o urieknutí, či prekliatí. Nejedna babka sa mu pokúšala uviazať na zápästie červenú šnúrku, no vždy to skončilo neúspechom. Jednej sa priveľmi triasli ruky, inej zas kĺzali prsty. Vrcholom bola tetuška, ktorá to už skoro mala - Expovi však spod rukáva vyliezol odhodlaný ucholak a svojimi údajne slabučkými klieštikmi hravo nitku prestrihol. Pani sa len trikrát prežehnala, pobozkala ruženec a uháňala preč. Zvesť sa rýchlo rozšírila po celom vlaku a už si k nemu nik neprisadol.

Tieto sračky ho nikdy nezaujímali a predsa nimi odrazu musel žiť.

Vlak skončil svoju strastiplnú púť kdesi v slovinských poliach a to bola tá udalosť, ktorá, paradoxne, urýchlila jeho kroky. Nasledoval miestnych po kľukatých cestičkách posiatych bodliačím a žihľavou a snažil sa preniknúť do ich jazyka. Je to predsa rovnaká jazyková skupina, usúdil, tak prečo nie?

V skutočnosti bol vďačný, keď medzi mladými, ktorí sa ponáhľali k náhradnej autobusovej doprave zachytil angličtinu. Dlhonohá blondínka so značkovým ruksačikom tu očividne bola na prázdninách a zápasila so slovinčinou rovnako ako Expo.

Čo nejaké povery? prekladal si rovno jej otázky, pozorne sledujúc utekajúci chodníček osvetlený len mesačným svitom.

Mladí sa len zasmiali. Zachytil slová ako “čarovnice”, “volkodlak”, či “prekletstvo”. Už-už sa chystal partičku osloviť, no zachytil nesúhlasný pohľad robustného skoro-muža, ktorý blondínke ochranársky položil mozoľnatú tlapu na rameno. A hoci všetko nasvedčovalo tomu, že mládež má z povier a legiend akurát srandu, keď popošli zrýchleným tempom pred unaveným Expom, všetci si svorne odpľuli cez plece.

Uľavilo sa mu, keď zbadal slabo svietiace kandelábre, zvestujúce dedinu. So signálom však nemohol počítať; nemal ani predstavu, kde sa práve nachádza. Slovo “hotel” ale poznali všetci, a aj keď sa pri predstave niečoho tak honosného v tejto malej obci museli smiať, pochopili, že nemá kde zložiť na hlavu a poskytli mu nocľah. Expo tak skončil v neveľkej kuchyni rodinného domu, ktorý obývala Lara a jej tri dcéry.

Mladá vdova mu ustlala na peci a ponúkla mu pohárik na ogreti se.

Tentokrát neodmietol. Za malú chvíľu vďačne driemal.

Lara bola šikovná bylinkárka a výborná kuchárka. Akýmsi zázrakom jej odvary zabránili ďalším ucholakom vychádzať z Expovho zmučeného tela a jej jota príjemne zahriala v prázdnom bruchu. Po dlhšom prehováraní sa mu pozrela aj na mokvajúcu ranu na ruke, no s tou nič nezmohla. Na veľa-na veľa mu na ňu priložila aspoň pár polámaných lístkov vranieho oka, ktoré previazala obyčajným obväzom.

Zoznámila ho so svojimi dcérami - desaťročnými trojičkami Anou, Majou a Nikou. Mali trochu smutné oči a boli nemé. Počuli však veľmi dobre a cudzinca si bez ostychu obzerali. Úsmev by však od nich čakal zbytočne.

Na skromnom dvorčeku obžieralo trávu sedem ovcí a štyria barani; jeden čierny ako kapec. A v samom strede, ani čo by rástla zo zeme, trčala zapichnutá nevybuchnutá raketa.

Dievčatá práve vešali čerstvo vypratú bielizeň a Lara si ostrila dlhý zahnutý nôž, aby mohla pocestného pohostiť čerstvým mäsom. Expo sa ponúkol, že nahotuje drevo.

Kým mal v ruke sekeru, myšlienky sa mu usporiadali a videl svoju budúcnosť v jasnejších farbách. Určite sa nechystal na Balkáne zostať; to by musel byť blázon, keby toľké roky na škole vymenil za rozpadajúcu sa chajdu a tri cudzie detváky. Preto tu nebol. A predsa mu s Larou bolo dobre, hoci sa poznali sotva týždeň. Niečo ho k nej ťahalo. Či už to boli jej tmavé oči alebo tuhá vôňa orgovánu… Hm.

Zo škaredej pahreby na druhom konci dvora sa v ranných lúčoch slnka čosi jagalo. Tri dievčence prestali pomáhať s prádlom a nemo sledovali Expa, ako kráča k provizórnemu ohnisku.

Ohol sa v kolenách a prezeral si lesklý tunel do ucha vykladaný zirkónmi. Kto by to tu nosil? čudoval sa. Ovce zatiaľ okolo neho utvorili polkruhovitú bariéru a spýtavo na neho hľadeli.

Hentá má oči úplne ako Tina, smial sa v duchu, a ten čierny baran je úplný Dima!

Vzápätí sa mu to spojilo.

Tie jebavé čierne oči. Aróma orgovánu, keď je rozrušená.

Stopy po kopýtkach: to neboli diviaky!

Ten tunel predsa nosila Kaťa!

Expovi došlo, čo za mäso sa škvarilo nad pahrebou a zdvihol sa mu žalúdok.

Pozrel sa na trojičky; prečo majú každá iné vlasy? Hrdzavé, blond, gaštanové… Celkom ako jej najlepšie kamarátky!

Čierny baran - Dima - usedavo zamečal.

Expo sa otočil práve včas, aby mu dlhý zahnutý nôž len zasvišťal popri uchu. Nos mu zaplnila dusivá vôňa, sťaby spadol do celého kríčia orgovánov.

„Čo si si myslel, ty červík - že si ťa nenájdem?!“ cedila pomedzi zuby Lara, či Marica.

Expo sa ťarbavo uhýbal jej ranám; raz ho sekla do pleca, raz mu prešla po rebrách, až si užasnuto hmatkal po bruchu, či je celé.

„Náhodou si našiel medzi poverčivcami jednu fajn babu, čo?“ sekala neľútostne ďalej, „náhodou si zavítal do pravej dedinky, lebo ten pravý vlak nešiel ďalej? Vážne si si myslel, že to ty hľadáš mňa?!“

Skúsil sa po nej ohnať sekerou, no tá mu len bezmocne vyletela z ruky až na šindľovú strechu.

„Mne nemôže ublížiť obyčajný smrteľník!“

Skotúľal sa na zem pred ďalším sekom a pomaly sa zmieroval so svojim osudom.

„Mohla som vás mať všetkých naraz, alebo aspoň dokončiť prekletstvo; to by ti ale Dima nesmel rozbiť hubu! Nepotrebujem, aby sa ma nejaký chlap zastával, ale rozhodne ma nebude urážať nejaký sopliak!“

Vrhla sa na neho v zúrivom útoku a za mrmlania slov, ktorým nerozumel. A ani nemohol; kmeň, ktorý týmto jazykom kedysi v týchto končinách vládol, už dávno odvial čas.

Expo v poslednom obrannom geste prekrížil ruky a vykopol nohami pred seba.

Lara - Marica vypúlila čierne očiská, nohy sa jej podvrtli na dokrútenej obeti a obradný nôž jej prekĺzol pomedzi prsty. Zastavil sa, až keď jej prešiel skrz krk; to ako naň celou váhou dopadla. Z rany jej vybublávala horúca uhľovočierna smola.

„Mojim… vlastným…“ hlesla ešte.

Na dvore okrem Expa a čarovnicinej chladnúcej mŕtvoly už nik neostal - trojičky aj zvieratká zrejme využili príležitosť a rozutekali sa do okolitých lesov.

Expo nelenil: zhodil zo seba temnú bytosť, dosýta sa vybliakal od zúfalstva, strachu, víťazstva, radosti a iných emócii a na záver zo šopy vydoloval zánovnú lopatu a pustil sa do kopania plytkého hrobu. Nech si ťa rozdelia vlci a líšky, ty černokňažná kurva!

Teraz už rozumel tomu, čo je to urieknutie a čo je to kliatba. Preboha, veď tu takmer chcel zostať!

V dome nezostalo nič, na čom by mu skutočne záležalo a tak sa ani nehodlal do neho vracať; ešte stále ho strašila ovčia kotleta na tanieri. Mobil mu tu nefungoval, no pre istotu ho mal aj tak po ruke. Bol síce smädný, ale už neveril ničomu, čo sa nachádzalo na jej pozemku. Chcel len čo najrýchlejšie vypadnúť preč. Tam, kde je wi-fi, pálenka má značku, nielen neurčité lokálne pomenovanie a ženy sú ženami, nie stáročia starými beštiami bez zmyslu pre humor.

Nechal dvor dvorom a dom domom a jednoducho sa pobral preč smerom, o ktorom predpokladal, že vedie k štreke.

Skurvený Balkán!

Maricine esencie účinkovali dlhodobo - Expo zo seba nedostal jediného ucholaka celé mesiace. Začínal si gratulovať, že z toho predsa-len vyviazol vlastne celkom lacno.

Namiesto bratrancovho startupu, kde mal predhriate miestečko, vzal neplatenú stáž vo významnej nadnárodnej spoločnosti a úprimne sa snažil. Znelo to síce ako neskutočné klišé, ale vďaka svojmu “zážitku” si uvedomil hodnotu života a nechcel ním už viac len bez ťažkostí preplávať. Aj preto si začal hľadať podnájom a začiatkom zimy jeden naozaj našiel. A netrvalo dlho a spoznal aj sympatickú susedku z vedľajšieho vchodu, ktorú stretával každé ráno venčiť svoju fenku.

Život sa skrátka vracal do nových, lepších koľají.

Rana na ruke sa pekne hojila a jedného dňa z nej ostala iba suchá chrasta. A keďže niektoré veci sa nikdy nemenia, netrpezlivý Expo to nevydržal a strhol ju. A nemohol sa prestať diviť.

Pod chrastou sa leskla medená “nová” koža. Expo do nej štuchol ukazovákom druhej ruky - nebolelo to. Naopak; koža pod chrastou bola rôsolovitá a poddajná. Vzal zo stola pár papierových vreckoviek a skúsil ju vysušiť. Tým ju nechtiac rozšíril. Mierne to zasvrbelo.

Znovu to opáčil prstom. Tentokrát to bolo suché a zašušťalo to ako jesenné lístie.

Vedel, že by mal byť znepokojený, no vzrušenie a zvedavosť boli silnejšie. Prešiel do kúpelne a vyzliekol sa donaha. Postavil sa pred zrkadlo a strčil do diery po chraste celý prst. Silno zatiahol kolmo nadol a vyslobodil jednu blanovitú končatinu bez dlane, či prstov. Už nemala medenú farbu; bola skôr zvláštne priesvitná. Ľudská koža z nej ochabnuto visela.

Svrbenie teraz prišlo spod rebier a nedalo sa vydržať. Podobral kožu nechtami svojej “zdravej” ruky, natiahol ju a bezbolestne prerazil jedným prstom. Sama sa z nej vysúkal ďalší o kus dlhší článkovitý pahýľ. Zvíjal sa nezávisle na Expovej vôli.

Zadíval sa do zrkadla a vedel, čo musí prísť. Jedno oko mu s mľasknutím dopadlo na podlahu a v prázdnej diere ho nahradilo niečo, čo pripomínalo veľkú kvapku oleja. Neodrážalo sa v tom nič ľudské, nič vedomé. Cez vlasy mu vystrelilo dlhé tykadlo a zároveň mu odpadla spodná čeľusť. Kožu na lebke prerazilo druhé tykadlo. V Expovej hlave nastala menšia implózia.

Vzal do ruky pinzetu a zabodol ju najprv do jedného, potom do druhého stehna. Oslobodil svoje kliešte a demonštratívne nimi zastrihal. Než definitívne prišiel o rozum a zmysly, ucítil intenzívnu vôňu orgovánu…

O sedemsto kilometrov juhozápadne sa v chladnom hrobe vykrivili Maricine pery v spokojnom úsmešku. Na mihalniciach doširoka otvorených očí sa vyzrážali drobné kryštáliky vody.

Tak poď, chlapče. Ako rovný s rovným.