Asher sa ráno zobudil celý dolámaný a stuhnutý, ledva vedel pohnúť rukami. Nemotorným krokom sa došuchtal do kúpeľne. S povzdychol otvoril skrinku za zrkadlom a vybral z nej hojivé maste. Dôkladne si ponatieral tvár aj zbytok tela, až kým opäť nebol schopný voľne sa hýbať. Suchá a popraskaná koža až neuveriteľne sťahuje a obmedzuje v pohybe.

Unavene zívol, pričom sa mu odpojila pravá časť sánky od čeľuste.

Už zase? Jeden už nemôže ani veriť lepidlám na kĺby z reklám. Vraj garantujú dlhodobo stabilnú fixáciu. No určite, budem rád, ak mi vydrží deň. V duchu šomrajúc, si vytlačil kvapku lepu na neposlušný kĺb. Pravou rukou si pridŕžal sánku, aby mu opäť nespadla než začne pôsobiť lep a s ľavou si zatiaľ pripravil silný čaj na prebratie.

No nič, najem sa v práci, nech nemeškám. Pomyslel si pri odchode z bytu.

---

Vo vstupnej hale vedeckého centra sa takmer zrazil s kolegyňou Majrou, ktorá pracuje na virologickom oddelení.

Majra len zamrmlala niečo na pozdrav s plnými ústami. Po brade jej stekala tmavočervená tekutina. Utrela si ju chrbtom ruky. „Prepáč. Máme toho teraz veľa. Nestíham sa najesť.“

„Chápem,“ usmial sa a ukázal jej vrecko so svojimi raňajkami.

„Objavili sme nový vírus. Nikto nevie kde sa vzal, ale šíri sa veľmi rýchlo.“

„Je to nebezpečné?“

Zaváhala, „Zatiaľ nevieme, čo všetko dokáže spôsobiť. Prvého pacienta sme odhalili len pred pár dňami. A počet nakazených stále rastie.“

„Už máte testy na odhalenie nákazy?“

„Nie, ale príznaky sú špecifické,“ unavene si pretrela oči, „Pracujeme na tom bez prestávky. Ani neviem kedy som naposledy poriadne spala.“

„To ma mrzí. Mohol by som ti nejako pomôcť?“ „Neviem ako.“ „Mohol by som prepisovať údaje alebo robiť poznámky, čistiť skúmavky. Chodili sme predsa spolu na cvičenia, poradím si.“

Musela byť riadne unavená alebo naozaj zúfalá, lebo nakoniec súhlasila. A pritom si do svojho laboratória väčšinou nikoho nepúšťa.

Nakoniec mu našla toľko práce, že sa do večera nezastavil. Zobudil sa na pracovnom stole a namiesto vankúša mu slúžili poznámky. Potichu sa vykradol z laboratória. Nechcel zobudiť Majru spiacu na gauči, ktorý si sem doniesla presne pre takéto príležitosti. Pobral sa domov. Nie každý dokáže nocovať v práci.

---

Ráno, na druhý deň.

Zmetene kráčal, alebo sa skôr tackal, po ulici. Túžil sa vrátiť domov, ale vedel, že práve tam by ho hľadali. Asher nemal tušenie, prečo nechce, aby ho našli a pomohli mu. Veď sú jeho kolegovia. Nedávalo mu to zmysel.

Hlava ho neskutočne bolela. Keď si položil ruku na čelo, cítil horúcu a vlhkú kožu. Teplota sa zvyšovala. Majra mala pravdu. Nástup príznakov je naozaj rýchly. Nadobudol dojem, že sa všetci na ulici naňho pozerajú. Čo ak vedia, že som nakazený? Pre istotu si vytiahol golier mikiny vyššie a čo najviac si schoval tvár. Dúfal, že sa mu tak aspoň čiastočne podarilo obmedziť šírenie vírusu. Nerád by nakazil niekoho ďalšieho. Musí si čo najskôr nájsť bezpečný úkryt. Mal však pocit, že v tomto stave ďaleko nezájde. Nohy sa mu plietli a jasné slnko ho bodalo do očí.

Zrazu zacítil tlak na ruke a celý svet sa nahol. Myslel, že padá, ale to ho len niekto vtiahol do bočnej uličky. Bola úzka a vďaka jej tieňu sa konečne dokázal poriadne pozerať na svet. Neznámy ho ťahal za kontajnery na smeti. Čupol si a stiahol Ashera so sebou.

Cudzinec si ho pozorným pohľadom premeral a na tvári sa mu objavil široký úsmev. Začal rýchlo rozprávať a gestikulovať rukami, ale Asher mu nerozumel ani slovo.

„Prepáčte, ja vám nerozumiem. Nemali by ste byť tak blízko pri mne, som nakazený a nechcem vás ohroziť.“

Druhý muž na chvíľu zmĺkol a zatváril sa nechápavo. Po chvíli sa jeho výraz zmenil na ustarostený a pokúsil sa ešte raz prehovoriť, tentokrát pomalšie. Z tónu hlasu Asher usúdil, že sa ho niečo pýtal.

Asher len pokrútil hlavou, „Nerozumiem,“ povedal, aj keď si nebol istý či to pochopí.

Neznámy si sťažka vzdychol a ukázal vztýčený ukazovák. Potom si zložil ruksak z pleca a rýchlo sa v ňom prehrabával. Viac ako to, čo v ňom hľadal však Ashera zaujala zdvihnutá ruka. Zdala sa mu akási zvláštna. Kým sa prehrabával v ruksaku lepšie si ho prezrel. Na cudzincovej tvári spozoroval rovnaké príznaky ako na sebe, dnes ráno. Bledá, vlhká koža, podľa červených fľakov na lícach najskôr aj teplota, oči nezdravo biele. Ashera zamrazilo, keď si uvedomil, že je tiež nakazený. Šíri sa oveľa rýchlejšie ako sme si mysleli.

Konečne našiel čo hľadal a podal Asherovi na otvorenej dlani dva drobné, čierne predmety. Jeden z nich si cudzinec vložil do ucha a povzbudivo sa usmial.

Musel som sa asi zblázniť, keď si od cudzích ľudí beriem neznámu techniku a skúšam ju na sebe. Pomyslel si a opatrne si oválnu vecičku vlažil do ucha a čakal. Nič sa nestalo.

Neznámy znovu začal niečo rozprávať, ale stále mu nebolo nerozumieť. Ukázal na Ashera a naznačil rozprávanie.

Chce odo mňa aby som hovoril? No, koniec koncov, som vedec, skúšať veci je mojou prácou.

„Tak, teraz mi rozumieš?“ spýtal sa, keď si vložil prístroj do ucha.

„Áno, už je to v poriadku,“ spokojne sa usmial cudzinec.

„Ako je to možné?“ nechápal náhlej zmene Asher.

„Vďaka prístroju čo máš v uchu. Je to UP – univerzálny prekladač. Používame ho na dorozumievanie sa s neznámymi druhmi na nových planétach. Je celkom spoľahlivý. V podstate dekóduje tvoj jazyk.“

„Ako to myslíš na nových planétach? Chceš povedať, že nie si odtiaľto?“

„Nie. S tímom sme leteli na planétu Proktos, ale niečo sa pokazilo a stroskotali sme. Ani neviem, kde nás to nakoniec vyhodilo. Preto potrebujem tvoju pomoc.“

Keď to Asher počul, od prekvapenia mu skoro spadla sánka. Keby tá nákaza nespôsobila, že mu znovu zrástli tkanivá a väzivá, pravdepodobne by mu odpadla doslova. V hlave mu začalo víriť tisíc otázok naraz. Ale nakoniec prevládla jeho empatická časť nad vedeckou.

„To ma mrzí. Neviem si ani predstaviť aké to je. My síce máme družice a teleskopy, ale osobne do vesmíru nelietame.“

„Prečo?“

„Naše telá by ten obrovský tlak pri štarte nevydržali. Jediný astronaut bol Junil Garstrong, ale nedopadol dobre. Naše telá sa rozsýpajú už aj pri normálnom tlaku a gravitácii,“ ledabolo mykol plecom.

„Čo tým myslíš, že sa rozpadáte?“

Skôr než stihol odpovedať, ozval sa za nimi hluk. Kráčal k nim smetiar a volal na nich. Možno sa len čudoval, prečo sa schovávajú za smetiakmi. Asher však spanikáril a jedinou jeho myšlienkou bolo dostať sa od neho čo najďalej. Stroskotanec z vesmíru zdieľal podobné pocity. Spoločne sa čo najrýchlejšie rozbehli na druhú stranu uličky. Zmäteného smetiara zanechali za sebou.

---

Zastavili až v opustenom sklade a skryli sa medzi prepravné kontajneri. Asher sa triasol na celom tele. Nevedel či od strachu alebo zhoršujúcej sa choroby. Jeho spoločník vedel svoje obavy lepšie skrývať. Rýchlo chytil dych a v duchu zhodnotil situáciu.

„Čo robíš?“ spýtal sa Asher, keď si všimol, že niečo ťuká do náramku na zápästí.

„Podávam hlásenie. Nefunguje mi síce komunikácia, ale až ma nájde niekto z mojich ľudí, bude vedieť, čo sa mi stalo.“

Asher sa stále tváril nechápavo

„Je to ako môj osobný denník.“

Nepovedal však, že ho zapisuje pre prípad, že by to neprežil a našli by len jeho telo. To už je len malý, nepodstatný detail.

Náhle zmenil tému, „Inak, keď už hovoríme o osobných veciach, patrilo by sa, aby sme sa aj predstavili. Volám sa plukovník Thompson a som veliteľ výskumného tímu, ktorý skúma nové planéty.“

„Rád ťa spoznávam. Ja som doktor Asher, pracujem na miestnej univerzite ako mikrobiológ.“

Plukovník si ho skúmavo premeral, „Ako sa cítiš? Máš nezdravú farbu.“

„Myslím, že mám mierne zvýšenú teplotu, ale inak sa cítim celkom normálne,“ Asher sa už naozaj začínal cítiť lepšie. Uvedomoval si však, že vírus, ktorý ho napadol, pravdepodobne ovplyvňuje aj jeho úsudok. Prečo by inak utekal pred Shamom? Veď ho pozná, už roky im vynáša smeti.

Zo zamyslenia ho vytrhol nečakaný pohyb, v blízkosti jeho tváre. Plukovník zo svojho vaku vytiahol ďalšie zariadenie a teraz mu ním mieril na čelo. Bolo oválne, biele a ľahko sa mu zmestilo do dlane.

„Mne sa zdá tvoja teplota v poriadku. Možno by sa na teba mohol pozrieť náš lekár, keď ťa dostanem k môjmu tímu,“ zhodnotil, keď sa pozrel na displej zariadenia.

„To nebude potrebné. Majra sľúbila, že ma skontroluje. Ak som nakazený, ona určite nájde riešenie,“ hlas sa mu nečakane zachvel.

„Kto je Majra?“

„Moja kolegyňa z práce. Nedávno odhalila nový vírus. Mala toho veľa a preto som sa jej ponúkol, že jej pomôžem. Neviem či som sa nakazil v práci, alebo je už rozšírený aj v meste, ale dnes ráno som na sebe spozoroval prvé príznaky. Ihneď som jej zavolal. Ak existuje niekto, kto si s tým dokáže poradiť, tak jedine ona. Je úžasne inteligentná a odhodlaná, nevzdá sa kým nepríde na riešenie. Páči sa mi už od školy.“ Asher sa zarazil, uvedomujúc si, že sa zbytočne rozrozprával.

Plukovník sa len pousmial. Ale niečo mu nesedelo.

„Hovoríš, že tá tvoja Majra sa venuje výskumu vírusu? Ako dlho ho už skúma? Čo všetko zistila?“ zavalil Ashera otázkami.

„Venuje sa mu od začiatku. Ešte toho nezistila veľa, ale keď sa pred niekoľkými dňami objavili prvý nakazení...“

„Počkaj, pred dňami? Ako sa dokázala nákaza tak rýchlo rozšíriť po celom meste?“

„Pokiaľ viem, zatiaľ nie je až taká rozšírená. Počet nakazených síce stále pribúda, ale určite ešte nie sú všetci chorí. Prečo si to myslíš?“

Na prvý pohľad predsa pôsobili obyvatelia mesta nezdravo. Veď im len tak na ulici odpadávali končatiny. Videl som dokonca muža, ktorému pri zdvíhaní pracovnej aktovky odpadla ruka. Jednoducho zostala ležať spolu s taškou na zemi. Plukovník mal pocit, akoby sa ocitol v akomsi starom filme o zombíkoch, z dvadsiateho prvého storočia. Zatiaľ som si našťastie nevšimol žiadne známky agresivity.

„Všetci v meste pôsobia ako živé mŕtvoly. Dokonca aj ty sám si nezdravo bledý, máš jazvy na koži a začervenané oči. Necítiš sa v poslednej dobe inak?“ pokúsil sa mu to vysvetliť plukovník. Čo si nič nevšimol?

„No, áno, trochu. Ale ty máš predsa tiež príznaky ako nakazený.“

„Ale ja som úplne v poriadku,“ bránil sa plukovník, už celkom zmätený. „Naozaj? Takže pre ľudí z tvojej planéty je úplne bežné, že máte bledú a hladkú kožu? Mávate vysokú teplotu?“

Plukovník si prvých pár sekúnd nebol istý, či správne počul. Možno len UP-čko nesprávne preložilo slová. Nevedel ako má reagovať. Nakoniec sa rozhodol postupne odpovedať na jednotlivé otázky.

„U nás majú ľudia rôzne odtiene pokožky, ale mŕtvolne sivá medzi nich nepatrí. Priemerná teplota nášho tela sa pohybuje okolo tridsaťšesť stupňov. Pokiaľ klesne o stupeň menej, tak sme podchladení. No a rozhodne sa nezvykneme samovoľne rozpadávať.“

Asher pozorne počúval a prikyvoval, potom len ticho sedel. Potreboval spracovať nové informácie.

Zrazu sa prudko postavil. Vybral sa doľava, ale po pár krokoch si to rozmyslel a otočil sa doprava. Pritom si niečo veľmi rýchlo hovoril sám pre seba, že ani prekladač to nestíhal dešifrovať.

Nakoniec zastal pred plukovníkom.

„Ja chápem, že pochádzaš z inej planéty a teda by mali byť medzi nami nejaké rozdiely. Avšak neuvedomil som si, že budú až takéto zásadné.“

„Trochu spomaľ, o čom to hovoríš?“ plukovník sa cítil čím ďalej tým viac zmätene.

Asher mal na tvári nepríčetný výraz. Bolo na ňom vidieť, že nevie čo s rukami. Keby to nevídal u svojich vedeckých kolegov, myslel by si, že sa Asher zbláznil. Našťastie chápal, že pre vedca nemôže byť nič lepšie ako keď dostane materiál na skúmanie. Ashera pravdepodobne niečo napadlo, pretože sa rozbehol k východu zo skladu.

„Stoj! Kam ideš?“ zvolal za ním plukovník.

„Potrebujem jednu vec. Počkaj ma tu, hneď sa vrátim,“ zakričal ešte cez plece a bežal čo najrýchlejšie, v rámci svojich možností.

Po chvíli sa Asher vrátil. Priniesol so sebou aj teplomer z lekárničky, ktorá sa nachádza skoro na každom rohu ulice. Je užitočné mať vždy poruke kufrík prvej pomoci, keď niekto každú chvíľu stráca končatiny.

Tešil sa, ako vysvetlí svoju teóriu plukovníkovi. Thomson používa rôznu mimozemskú technológiu a hovorí samé zvláštne veci, ale teraz mu bude môcť aj Asher ukázať, čo vie. Zostal však zarazene stáť. Plukovník Thompson sa skláňal nad akýmsi telom.

„Čo sa mu stalo?“ rozbehol sa k ležiacemu smetiarovi.

„Musel som ho omráčiť.“

„Prečo?“

„Zaútočil na mňa. Len som sa bránil.“

„Ale on nie je nebezpečný. Nemusíš sa ho báť,“ snažil sa ho zastať Asher.

„Ja som ťa videl, aj ty sa ho bál. Ak teda nie je nebezpečný, prečo si teda pred ním utekal?“

„Zrejme ide o vedľajší sprievodný jav nákazy alebo o jej obranný mechanizmus.“

Plukovník takú odpoveď nečakal.

„Mám istú teóriu. Majra mi raz hovorila, že istá choroba, ktorá neprežije vo vode vnukne svojmu hostiteľovi strach z vody. Možno ma táto nákaza presviedča, že sa mám ostatných báť. Že sú pre mňa hrozbou. Ja viem, že by mi nikto z nich neublížil, poznám ich. Ale aj napriek tomu vždy dostanem strach, keď niekoho zbadám. Mám chuť bežať, akoby mi išlo o život,“ sklonil hlavu a zatváril sa zahanbene, „Najskôr preto som ušiel, keď prišla za mnou Majra a chcela mi pomôcť.“

Asherovi sa zdali jeho vlastné slová zvláštne. Mal však v čerstvej pamäti ten pocit, keď naposledy stretol Majru a jej kolegov. Prišli k nemu domov, keď im zavolal, že je pravdepodobne nakazený. Chceli ho len vyšetriť, ale on sa ich bál, akoby boli nejaké príšery a nie jeho priatelia a kolegovia z práce.

Potriasol hlavou, aby sa zbavil nepríjemných myšlienok, „To nie je teraz podstatné. Chcel som si niečo overiť.“

Asher si namieril teplomer na čelo. Po sekunde zapípal a na displeji sa objavilo oranžové číslo.

„Ako som si myslel. Mám mierne zvýšenú teplotu.“

Potom prešiel k plukovníkovi a odmeral teplotu aj jemu. Thompson neprotestoval, sám bol zvedavý. Číslo na displeji bolo červené.

„S takouto vysokou teplotou by si nemal byť schopný fungovať. Ešte kúsok a tvoje bielkoviny v tele sa začnú denaturovať.“

Nameraná hodnota ho prekvapila. Nakoniec sa obrátil k bezvládnemu smetiarovi.

„Keď je už tu, aspoň to využijem,“ opatrne k nemu pristúpil. Teplomer zasvietil nazeleno. Asher si sťažka vzdychol. Takže jeho predpoklad je podľa všetkého správny.

„Keď sa nemýlim, znamenalo by to, že musíte čo najskôr odísť z tejto planéty.“

„Čože? Prečo?“

„Všetko ti vysvetlím. Najprv mi však povedz, vieš kde je zvyšok tvojho tímu?“ Asher sťažka hovoril, potil sa a v tvári bol červený, akoby práve zabehol maratón.

„Áno. Naša loď, ktorou sme sem prileteli by mala byť v lese za mestom. Ale neviem ako sa tam nepozorovane dostať.“

„Dobre. To nebude problém, poznám najrýchlejšiu cestu. Zoženiem ti nejaké oblečenie a masku na tvár, aby si nevytŕčal z davu. Čím skôr ťa tam dostanem, tým lepšie.“

---

Bežali hustým lesom. Slnko už postupne zapadalo a vytváralo v poraste zhluky tieňov. Asher sa podchvíľou strhával, čakajúc, že naňho niečo z tieňa vyskočí. Cítil ako v ňom rastie paranoja a paralyzujúci strach, ktoré ho oberali o silu a cenné sekundy. A navyše stúpajúca horúčka mu tiež nepridávala na rýchlosti. Nikdy nepatril k veľkým bežcom. Rovnako ako väčšina obyvateľov mal problémy už len s obyčajnou chôdzou. Teraz každou minútou čoraz viac zaostával za plukovníkom a zmocňoval sa ho nepokoj. Počul ako sa niekto prediera za nimi. Ťažkopádne kroky, nezrozumiteľné pokriky a blúdiace svetlo baterky naznačovalo, že ich niekto prenasleduje. Ako ich tu našli? Pokúsia sa im zabrániť v úteku?

Obavy ho rozptyľovali a tak sa nesústredil na svoje okolie. Zle stúpil, stratil rovnováhu a skotúľal sa z mierneho svahu. Listy a konáre drobných kríčkov ho šľahali do tváre a doudieral si ruky aj nohy. Keď konečne prestal padať skontroloval si zranenia. Za bežných okolností by po takom páde skončil v nemocnici na plastickej chirurgii. Ale táto nová koža bola očividne odolnejšia. Až na pár škrabancov a odrenín mu nič nebolo.

„Si v poriadku?“ s obavami nad ním stál Thompson.

„Áno. Vďaka. Len som zakopol,“ vďačne prijal podávanú ruku, „Musíme sa poponáhľať. Neviem ako, ale podarilo sa im zistiť kam ideme. Nesmú sa dostať až ku zvyšku tímu.“

Thompson sa nervózne obzeral na všetky strany, kým čakal na Ashera, ktorý sa snažil chytiť dych. „Možno by sa mi ich podarilo presvedčiť. Vysvetliť im, prečo musíte odletieť,“ Asher sa prehýbal v páse a prerývane dýchal.

Plukovník sa zarazil a venoval mu ďalší ustaraný pohľad. „Ako to myslíš, že musíte odletieť? Ty nepôjdeš s nami?“

Na odpoveď už nebol čas. Svetlá bateriek sa nebezpečne približovali.

Museli sa dať znovu do behu aj keď im už nezostávalo veľa síl. Obrazovka v plukovníkových rukách im udávala približný smer, ale neustále blikala a vypadával jej signál. Mala ich priviesť k záchrannému modulu, ale čo ak tam nebude jeho posádka?

Prenasledovateľov sa im podarilo našťastie striasť. Plukovník náhodne menil smer a preliezal cez ťažko priechodné miesta. Možno tak chcel za sebou zahladiť stopy a znemožniť aby ich sledovali ale, pravdepodobne len blúdil. Slnko už medzitým zapadlo, keď sa konečne dostali na lúku. Thompson vytiahol zo svojho vaku ďalšie zariadenie, drobný ovládač. Mieril na rôzne časti lúky a ťukal s ním.

„Čo robíš?“

„Snažím sa zistiť kde je zaparkovaná loď. Malo by to vypnúť maskovanie, ale nič sa nedeje,“ hlas mal pokojný, avšak podľa toho ako rýchlo stláčal gombíky na prístroji sa zdalo, že začína panikáriť. Jeho tým by ho neopustil, no čo ak sa im niečo stalo? Netúžil zostať na planéte plnej zombíkov celkom sám.

„Pozri, čo je to?“ Asher upriamil plukovníkovu pozornosť na opačnú stranu lúky. Bola tam hromada polámaných konárov, kusov kôry a lístia. Akoby niekto dal na jedno miesto zvyšky po veternej kalamite, alebo chystal poriadne vysokú vatru. Thompson nechcel hromade venovať veľkú pozornosť, ale zrazu si uvedomil, že mu ten tvár niečo pripomína. Opatrne sa začal približovať.

Čím bol bližšie, tým viac mu hromada konárov pripomínala známy tvar. Kužeľ, na vrchu viac zaoblený a v základni užší. Často vtipkovali s kolegami, že lietajú vo vajíčku, ako také vesmírne kurence.

„Tech, Flora, to som ja Thompson!“ zvolal jasným hlasom, aby ho dobre počuli, nech už sa ukrývajú kdekoľvek. Pomaly zdvihol ruky nad hlavu, aby videli, že nie je ozbrojený a opatrne sa priblížil až takmer k ich vesmírnej lodi.

Z kríkov neďaleko kopy lístia, ktorá ukrývala ich loď sa ozval šuchot. Vyšiel odtiaľ muž v podobnom oblečení aké mal Thompson. Zbraňou mieril na plukovníka, ale keď ho spoznal, rýchlo ju sklopil a na tvári sa mu objavil úsmev plný úľavy. Žena za ním sa tvárila rovnako.

„Som rád, že ste v poriadku,“ z plukovníka konečne opadlo napätie, „Čo ste spravili s našou loďou? Prečo ste ju ukryli pod listy a konáre?“

„Pokazilo sa nám maskovanie, preto sme museli improvizovať a využiť všetko čo sme mali poruke,“ slova sa ujala Flora, tvárila sa spokojne, očividne hrdá na svoje dielo.

Plukovník uznanlivo pokýval hlavou.

„Kto s tebou prišiel? Je nakazený?“ Tech bol opatrnejší.

„Áno som,“ odpovedal popravde Asher.

Tech vydesene o krok ustúpil a namieril naňho.

„Prosím ťa, odlož tú zbraň. Je nakazený, ale inak ako si myslíš,“ plukovník sa snažil hovoriť upokojujúcim tónom, ale vedel, že ich tlačí čas a naliehavosť bolo cítiť aj v jeho hlase.

V diaľke sa ozvalo nezrozumiteľné volanie. Asher vedel, že volajú naňho, hľadajú ho a majú oňho strach. Napriek tomu mu tie zvuky pripadali desivé a vedel, že rovnako desivo znejú aj ostatným cudzincom.

„Priviedol sem ostatných nakazených!“

„Nemusíš sa báť, oni nie sú chorí. Zatiaľ,“ plukovník sa snažil upokojiť situáciu, ale Tech mu opäť skočil do reči.

„O čom to hovoríš, veď sme ich videli. Sivá, olupujúca sa koža, mŕtvolné oči a ešte k tomu končatiny, ktoré im len tak odpadávajú. Tak mi netvrď, že sú v poriadku!“

„Vlastne, áno. Čo si opísal je úplne bežný stav. Takto vyzerajú všetci,“ vmiešal sa do diskusie Asher. Mal pocit, že by mal niečo povedať.

„Ale ty si iný,“ ukázal naňho zbraňou, ale už ňou nemieril. „Prečo?“

„Tech, Flora, musíme čo najskôr odísť. Oni nám neublížia, ale svojou prítomnosťou my ohrozujeme ich!“ posledné slová skoro kričal.

Neveriacky na neho hľadeli.

„Áno, my sme ho nakazili. My sme roznášačmi choroby.“

Boli si vedomí svojej úlohy prieskumníkov ako aj skutočnosti, že nesmú zasahovať do života obyvateľov planét. Rozšírenie globálnej nákazy, by sa mohlo považovať za dosť veľký zásah. Členovia posádky sa na seba pozreli. Už nepotrebovali viac hovoriť. Bolo rozhodnuté.

---

K nočnej oblohe s hukotom stúpal vesmírny modul. Vzduch naplnil vôňou ozónu a spáleného lístia. Asher ho sledoval v nemom úžase, spolu s miernou dávkou závisti. Kiežby aj jeho ľudia mohli cestovať ku hviezdam. Možno raz, časom. Teraz sa musia vysporiadať s touto nákazou. Jeho horúčkou vysilená myseľ mu našepkávala, že možno ani nebudú potrebovať liečbu. Možno práve choroba je liek na ich problémy. Áno, zmenila ho, ale teraz je predsa odolnejší, ma pevnejšiu kožu a zrástlo mu kĺby takže mu neodpadávajú končatiny pri každom prudkom pohybe.

Lenže aký by to malo vplyv na tých, čo by sa nenakazili? Vždy keď ich zbadal cítil strach, ktorý prerastal do nutkania bojuj alebo uteč. Zatiaľ si vždy zvolil útek, ale čo ak nabudúce zaútočí? A podľa toho, čo hovorila Maira, podobné známky agresívneho správania sa prejavovali aj u ostatných nakazených. Týmto štýlom by sa z ich mierumilovnej planéty mohlo stať bojisko. To Asherovi nestojí za žiadne vylepšené fyzické vlastnosti.

Vyčerpane si sadol na najbližší kameň. Nevládal už kráčať, stáť a dúfal, že už ani bojovať. Videl v diaľke svetlá bateriek. Nepotrvá dlho a nájdu ho. Ak bude mať šťastie bude medzi nimi aj Majra.

Keď sa prvý vedci predrali spomedzi kríkov, raketa už žiarila na oblohe len ako drobná hviezda. Videl ako sa k nemu opatrne približujú. Nevedeli čo majú od neho čakať. Pre istotu mali oblečené biele, celotelové obleky, ktoré ich mali chrániť pred nákazou, ak by sa šírila vzduchom. Takže preto im tak dlho trvalo, kým ich dohnali. V kombinézach sa zle pohybuje aj za ideálnych podmienok, nie to ešte v neprístupnom teréne.

Asher mlčky sedel a vyhodnocoval svoju situáciu. Bolo ich desať. Našli ho. Chcú mu pomôcť. Ale aj tak ho stálo všetky pevnú vôľu, aby sa ovládol a nesnažil sa ujsť.

„Asher.“

Aj napriek maske, ktorá skresľovala zvuky, spoznal jej hlas. Dovolil jej, aby sa k nemu priblížila.

„Podaj mi ruku. Dám ti niečo na upokojenie, aby sme ťa mohli zobrať na univerzitu.“

Ruky sa mu triasli, keď mu pichla injekciu, ale aj napriek nutkaniu neutiekol. Stále si opakoval: Je tu Majra. Všetko je v poriadku. Chce mi pomôcť.

Stihol sa ešte na ňu usmiať, predtým než stratil vedomie.