Tam, kde sa stretáš so Smrťou

Zamkol som dvere na ambulancii a s povzdychom som sa o ne oprel. Už bolo dávno po desiatej, napriek tomu sa vonku nedalo dýchať.

Zotrel som si pot z čela a vykročil som chodníkom popri vysvietených výkladoch. Hodinky na ľavej ruke mi vibrovaním a spŕškou digitálnych konfiet ohlásili dvakrát dosiahnutý cieľ v počte krokov. Ako každý utorok.

Z ruksaku som vytiahol fľašku a s odporom som ju dopil. Voda bola teplá ako pitná kúra v piešťanských kúpeľoch. Nakrčil som tvár a zamieril som do večierky.

Bez zamyslenia som prešiel uličkou so sladkosťami a zastavil som sa pred chladiacim boxom s orosenými plechovkami piva. Dnešok bol znovu náročný a ja som netúžil po inom, ako spláchnuť pachuť všetkých tých výhovoriek niečím príjemnejšie horkým.

Zvolil som si sklenú fľašu s vycereným buldogom na etikete a zamieril som k pokladni. Zaplatil som a predavačka mi automaticky podala otvárač. Na moment som sa zahanbil, no pripomenul som si, že nie som žiaden pijan a to, že si človek po dvanástich hodinách práce dá jedno pivo, nie je žiaden hriech.

Poďakoval som a vykročil som smerom do parku. Kým som prekľučkoval známymi chodníčkami pivo, som takmer vypil. Mesto bolo nezvyčajne prázdne. Na cyklistickom chodníku sa nepreháňal žiaden nočný rekordér a na lavičkách sa nedružila zamilovaná mládež.

Prekvapivo studený vánok mi postrapatil vlasy a pohladil trapézy. Na krku i spotených rukách mi naskákali zimomriavky. Fľašku som položil na chodník a z batohu som vytiahol skrkvanú mikinu. Nemienil som riskovať spazmus krčných svalov či, nedajboh, neuritídu.

„Konečne sa stretávame, Gregor,“ ozval sa ľadový hlas.

Stuhol som zakliesnený v mikine. Rýchlo som ju na seba nasúkal a splašene sa poobzeral.

V tieni stromov stála tmavá silueta, ale nepripomínala žiadneho z bezdomovcov, ktorí ma tu už poznali po mene. Z toho množstva drobných, ktoré som im podaroval, by už vyskladali slušný majetok.

„Len poď bližšie, chlapče. Máš u mňa účet, ktorý treba splatiť,“ spod tmavého plášťa sa vystrela vychudnutá ruka a volala ma k sebe.

Zákutia môjho zjavne pripitého mozgu ma presviedčali, že osoba predo mnou je dementor. Zaspätkoval som a prevrhol som fľašku. Tá zarinčala o chodník, a kým sa kotúľala do trávy, uvedomil som si, že je prázdna.

„Doprdele,“ uľavil som si. Dnes mi to poriadne zapísalo, keď som videl preludy.

„Účty treba splácať,“ zatiahla halucinácia, akoby si môj výbuch zobrala osobne.

„Aha.“ Keď už mám vidiny, mohli byť aspoň pozitívnejšie. Poobzeral som sa vôkol seba. Nepotreboval som, aby na mňa niekto zavolal mestských. Park bol však stále prázdny a nezvyčajne tmavý.

„Musím priznať, že máš nervy z ocele,“ zamrmlala zhrbená postava v plášti a zaprela sa o akúsi palicu. Neušlo mi, že jedno rameno mala výrazne vyššie než to druhé. „Väčšinu z vás pri pohľade na mňa porazí skôr, než prehovorím.“

„Hm,“ prestúpil som z nohy na nohu, v snahe obísť výplod mojej fantázie. „A kto si myslíš, že si?“ Tá veta mi počas praxe v nemocniciach pomáhala nakloniť si pacientov na psychiatrických oddeleniach k spolupráci. Nenapadlo mi, že ju raz budem klásť vlastnému podvedomiu.

„Som Smrtka, ale identifikujem sa ako muž.“

Moje podvedomie si očividne zachovalo liberálne názory.

„A ty, Gregor, ma okrádaš o životy, ktoré sa mali už dávno skončiť.“

„Od rána do večera presviedčam ľudí, aby si sem-tam ponaťahovali vlastné ubolené hnáty a nepresedeli celý deň na zadku. Ak tu niekto niekoho o niečo okráda...“ Zmĺkol som. Vedel som, že moja práca má zmysel, ibaže v poslednej dobe som sa narobil viac ako ktorýkoľvek z mojich pacientov.

„Či si to chceš priznať alebo nie, meníš životné dráhy. Zahrávaš sa s časom, ktorý ti nepatrí,“ postava naklonila hlavu na stranu. Kapucňa jej skĺzla a ja som o krok ustúpil. Z toho, čo som zazrel, som si bol istý, že nechcem vidieť zvyšok.

„P-prosím?“ vyjachtal som. Ak to bol skutočne iba prelud, tak naozaj desivý.

„Júlia Deverová – mala zomrieť pred dvoma rokmi. Teraz denne chodí s tými smiešnymi paličkami a snaží sa napraviť svoj vzťah s dcérou.“

Prekvapene som sa vystrel. Pani Deverová bola to jedna z tých pacientiek, na ktoré sa nedalo zabudnúť. Bola ten typ človeka, ktorý mal za každú cenu pravdu a trvalo mi celé mesiace, kým som ju donútil spochybniť jej zatvrdené názory. Komandovala ma viac ako ja ju, ale napokon sa po totálnej endoprotéze kolenného kĺbu rozchodila. Keď absolvovala všetky odporučené hodiny rehabilitácie, viac som o nej nepočul.

„Rovnako Jozef Stracho alebo Tibor Budaj. Obaja smerovali priamo do mojej náruče a teraz si veselo športujú,“ odfrkla si Smrť.

Šokovane som zažmurkal. Poznal som tie mená. Nadrel som sa s nimi viac, než by mi bolo milé.

„Odkiaľ to...“

Odmlčal som sa. Hlava mi určite podsúvala práve tie najkomplikovanejšie prípady. Tie, s ktorými som to takmer vzdal.

Nečakaný záblesk svetla ma donútil cúvnuť. Nebola to palica, o ktorú sa postava opierala, ale kosa, od ktorej sa odrazilo svetlo pouličných lámp.

Smrtka ju chytila oboma rukami a zavrčala: „Smrť nikdy nespí. Ešte sme neskončili, Gregor,“ a v prudkom poryve vetra zmizla.

*

Zívol som a niekoľkokrát som zažmurkal. Písmená na obrazovke sa mi zlievali do jednej čiernej šmuhy a dopísať rehabilitačný plán mi trvalo trikrát dlhšie než obvykle.

Pozrel som na hodinky. Mal som osem minút, kým dorazí ďalší pacient. Pretrel som si unavené oči a zložil som viečko z papierového pohára s matcha latte, ktoré som si priniesol z kaviarne oproti. Z hráškovozelenej peny na mňa hľadeli dva slušne rozvinuté sedacie svaly alebo to malo byť srdce?

Pričuchol som k nápoju a nakrčil som tvár. Svoje rozhodnutie vypiť denne menej káv, som mal rozhodne odložiť na zajtra.

Moja nočná halucinácia mi nedala spať a premýšľal som nad slovami, ktoré sformovalo moje pripité podvedomie. Zjavne nebolo rozumné denne ťahať dvanástky, dopovať sa kofeínom a nedostatok vody nahrádzať alkoholickými nápojmi. Šlo to so mnou trochu z kopca.

Vtom mi pípla správa. Pacient objednaný na štvrtú sa dnes nedostaví. Tak predsa len, budem mať trochu voľna.

Kým som popíjal nápoj, vydezinfikoval som použité pomôcky i polohovateľné lôžko a prehodil som cezeň čistú plachtu. Zo zrkadiel pred cvičebnou plochou som utrel prach a skontroloval termohrniec s rašelinovými vreckami.

Zo šatne vo vedľajšej miestnosti sa ozval šramot. Žeby sa pán Zápotocký predsa len ukázal?

„Pán Zápotocký? Ste to vy? Vyzlečte sa do spodnej bielizne a hneď som pri vás.“

Dopil som posledný hlt nápoja. Vyčkal som primeraný čas, za ktorý by sa mal muž v stredných rokoch s bolesťami chrbtice vyzliecť a otvoril som dvere na šatni.

Z hrdla sa mi v momente vydral priškrtený výkrik a dvere som z reflexu zabuchol. V šatni na mňa nečakal pán Zápotocký, ale vychudnuté dokrútené telo obalené popolavou pokožkou. Z mŕtvolnej tváre na mňa hľadeli tmavé očné jamky a prázdna silueta nosa. Cez výrazné lícne kosti sa ťahali cípy tvárových svalov, ktoré spájali čeľusť a sánku. Nevyzerali však tak, ako som si ich pamätal z anatomických atlasov.

„Máš tu čudné zvyky, Gregor,“ poznamenala mŕtvola a kostnatou rukou zachytila dvere.

„Čo to... dopekla!“ vykríkol som a podvedome som zaspätkoval až k ordinačnému stolu. Latte v mojom žalúdku sa zrazilo a ja som pozrel na prázdny pohár vedľa mňa. Čo som to zas, dofrasa, vypil?

„Vravel som ti. Ešte som s tebou neskončil,“ dvere sa pomaličky otvorili a mne sa znovu naskytol pohľad na stvoru za nimi. Podvedome som zovrel okraj stola a očami som fixoval podivnú lebku, pretože to skrútené, asymetrické telo s minimom svalovej hmoty ma desilo ešte väčšmi. Odstávajúce kosti sa tlačili cez pokožku a ja som jasne videl každú spinu či tuber. Na niečo také mŕtve som naposledy hľadel v pitevni, kde sme sa na formaldehydom zakonzervovanej mŕtvole učili anatómiu tela.

„Čo odo mňa chceš?!“ hlas mi piskľavo poskočil.

„To, čo sme včera nedokončili, chlapče.“

„A prečo si dnes nahý?!“

„Takto si si ma vyžiadal,“ Smrtka na seba veľavýznamne ukázala.

„Navleč si aspoň toto!“ Neviem odkiaľ som nabral toľko odvahy. Z vlastnej skrinky som vybral jedny čierne trenky a hodil som ich Smrtke. Nezakryjú toho veľa, ale aspoň mi tá najzošúverenejšia časť zmizne z očí.

Smrtka zachytila trenky kosou a na moje prekvapenie si ich bez protestu začala navliekať. Až keď som ju sledoval, ako si zapretá o kosu neobratne navliekala spodky, mi docvaklo, že sa so mnou moje podvedomie nepohráva.

„Si skutočný,“ hlesol som a panika mi zachvátila vnútro.

„Považoval som ťa za bystrejšieho,“ poznamenala Smrtka a venovala mi mŕtvolný pohľad. „Poďme k jadru veci, kým ma znovu neodvolá práca,“ poklepkala po kose. „Predlžuješ životy ľuďom, ktorí už mali patriť mne. Meníš ich životné cesty. Prečo?“

Nezmohol som sa na viac ako na prihlúple zízanie.

„Tak?!“

„Robím len svoju prácu,“ vyjachtal som cez roztrasenú sánku.

„Aké rituály tu s nimi vykonávaš?“ Smrtka si premerala miestnosť ako chrám s posvätnými artefaktmi.

„Cvičím s nimi. Občas ich masírujem.“ Nakrčil som tvár. Každý fyzioterapeut neznášal to slovo.

„To je celé?“ Smrtka sa zahľadela na stôl s dierou na tvár.

„V podstate. Ak chceš môžem ti to ukázať. To rameno, ťa musí príšerne bolieť.“ Netušil som, prečo som to povedal. Musel som zošalieť. Moja diagnostická myseľ zostala zjavne jedinou príčetnou časťou a ja som si nemohol nevšimnúť, ako strnulo zviera kosu.

„Vraj bolieť! Ja necítim bolesť!“ rozohnila sa Smrtka a v očných dierach jej zaplápolali čierne plamene. „Je len trochu... Mŕtvejšie.“

Premeral som si ju od hlavy po päty. Všímal som si jej držanie tela, náznaky skrátených a oslabených svalov a rameno, ktoré očividne držala v ochrannom postavení. Rozsah pohybu v boľavom ramene som odhadoval maximálne na sto stupňov.

„Počas covidu toho bolo viac, než som čakal a so všetkými tými vojnami mi práce neubúda,“ zamrmlala.

„Ak mi to dovolíš, môžem sa ti na to pozrieť. Možno pochopíš, čo vlastne robím.“

Áno, definitívne som sa zbláznil.

Smrtka si ma premerala. Aspoň tak som to z jej dlhého mlčania usúdil. Hlavu naklonila na stranu a vyziabnutou rukou si pošúchala rameno.

„Dobre.“

Do čoho som sa to namočil?

Opatrne som pristúpil k Smrtke. Prezrel som si jej ruku v pokoji i vo všetkých smeroch. Rotácia a abdukcia boli výrazne obmedzené a bolestivé najmä v prednej časti ramena medzi humerusom a acromionom. Na odstávajúcej lopatke som nahmatal niekoľko bolestivých bodov a provokačné testy potvrdili môj predpoklad.

„Impigement syndróm,“ zamrmlal som.

„Čo je to za kliatbu?“

„Nič, s čím by sme si neporadili. Ľahni si,“ vyzval som ho a poklepkal som po lôžku.

Smrtka sa nehýbala.

„Hlava do diery,“ ukázal som na otvor v lôžku.

Smrtka si naveľa ľahla, podložil som jej nohy a rameno napolohoval do nebolestivej polohy. Na krčno-hrudnú oblasť som jej položil uterák a teplé rašelinové vrecko. Keď sa Smrtkino telo aspoň trochu rozohrialo, pustil som sa do uvoľňovania skrehnutých svalov.

Rutinná práca mi pomohla prekonať strach zo Smrti a ja som takmer zabudol, že mi pod rukami neleží človek. Kým však potrebovala pomôcť, nezáležalo na tom.

Prehmatal som každý sval v okolí lopatky a začal som uvoľňovať spúšťové body. Palec som oprel do napätej svaloviny a Smrtkou trhlo.

„Čo to?! Morere!“ zavrčala tlmeným hlasom.

Jemne som uvoľnil tlak.

„Je mi ľúto, ale táto časť nebude príjemná.“

„Čo sú to za čary?! Šimranie cítim až v lakti!“

„To je súčasťou terapie,“ odvetil som ospravedlňujúcim tónom a opatrne som nahmatal ďalší bod.

„Takže v tom je tvoj trik! Necháš smrteľníkov okúsiť večné utrpenie zaživa? Niet divu, že potom menia tie svoje prekliate životy!“ sykla Smrtka.

Striaslo ma. Smrtka vedela, čo nás po smrti čaká. Na jazyku ma zasvrbela otázka. Otvoril som ústa, ale v poslednom momente som sa zarazil.

Nechcel som to vedieť. Nie, naozaj.

„Prečo ťa tak hnevajú životy, ktoré sa ešte neskončili?“

„Lebo ujsť pred smrťou by nemalo byť jednoduché.“

Rozosmial som sa. „Ver mi, že to rozhodne jednoduché nebolo.“

„Prečo to robíš ty? Prečo pomáhaš ľuďom nezomrieť?“

„Netušil som, že im v tom pomáham. Iba som sa im snažil pomôcť žiť bez bolesti,“ priznal som.

„Vyberáš si na to podozrivo bolestivý spôsob,“ Smrtka pomykala lopatkou, ktorú som mobilizoval.

Uškrnul som sa, ale nepripomenul som jej, že ona predsa bolesť necíti.

„Verím, že smrť by mala mať hlbší význam ako len vypovedanie telesných funkcií. Obyčajné zlyhanie organizmu po tom, čo už neunesie všetko to zanedbávanie. Človek by mal využiť životné šance a dokončiť svoj príbeh. Ibaže mnohí sa zaseknú v bolestiach a stratia vôľu žiť skôr, než začnú.“ Bolo zvláštne to vysloviť nahlas. Pripomenúť si, prečo to vlastne robím. „Bolo to v minulosti iné?“ spýtal som sa.

„Nie. Ľudia sa vždy krčili pod ťarchou svojho utrpenia.“

„Aha,“ nedokázal som zamaskovať svoje sklamanie. „Posaď sa.“

Smrtka sa pozviechala do sedu. Na prepadnutej tvári mala tmavošedé otlačky od stola.

„Ale vždy sa našli ľudia, ktorí dokázali bolesť zniesť. Dokonca ju zaháňali aj u iných.“ Smrtkine prázdne očné jamky boli príliš blízko, aby som sa do nich dokázal pozrieť. Jej slová ma zasiahli viac, než som si chcel priznať.

„Budem ti mobilizovať rameno. Ak to bude,“ hľadal som vhodné slovo, „nepríjemné, upozorni ma na to.“

Smrtka nepohla ani brvou.

Považoval som to teda za súhlas. Zmobilizoval som kĺb a pridal som pár jednoduchých izometrických cvikov. Smrtka na mňa zízala ešte zlovestnejšie ako doteraz, ale spolupracovala. Keď som ju vyzval, aby upažila, prekvapenie som mohol čítať i z jej bezvýraznej tváre.

„Tak v tomto je tvoj trik? Pocapkáš ľudí tými nechutne teplými rukami a tá bolesť ich donúti oľutovať všetky svoje hriechy?“

Pousmial som sa. „Až takú moc nemám. Ale to rameno sa vcelku rozhýbalo, čo povieš?“

Smrtka poťažkala kosu a zahnala sa ňou.

Zamrazilo ma. Poryv mrazivého vetra mi vyrazil dych a na tele mi naskákali zimomriavky. Prisahal by som, že duša sa mi zadrapila do rebier a mne zostávalo iba modliť sa, aby mi hlava ešte zostala na krku.

„Dnes ťa nechám žiť,“ rozhodla sa. „Ale to rameno ešte nie je, ako bývalo.“

„Nerobím zázraky na počkanie,“ zamrmlal som, keď som si prehmatal krk a uistil sa, že zostal neporušený. „Objednám ťa na budúci týždeň. Medzitým cvič pohyby, ktoré sme si ukázali. A...“ ukázal som na kosu, „nepreťažuj ho.“

Chabé mimické svaly na Smrtkinej tvári sa zachveli a ja by som prisahal, že sa pousmiala.

*

Nástenné hodiny ukazovali šiestu. A ja som čakal na Smrť. Môj život zjavne závisel od mojej schopnosti zbaviť Smrtku bolesti v ramene.

Po spánku mi skĺzla kvapka potu. To čakanie ma ničilo viac ako samotná práca.

Z šatne sa ozval šuchot a dvere sa s vrzgotom otvorili. Nepamätám si, že by predtým vŕzgali.

Smrtka sa vystrela v celej svojej výške a boľavú ruku spolu s kosou opatrne prepchala dnu.

„Prišiel som, ako naša dohoda ustanovila.“

Pridvihol som obočie. Väčšina pacientov nebrala objednanie na daný termín až tak vážne.

„To som rád. A ako sa cítiš?“

„Do dvoch dní ma to rameno začalo znovu omínať,“ Smrtka na ukážku zamávala kosou.

„A cvičil si?“

Ticho.

„Dal si si pauzu od... ech... kosenia?“

Mrazivé ticho.

„Pozri, ja pre teba urobím, čo môžem, ale zvyšok je už na tebe,“ povzdychol som si. Ako to, že i Smrť mala ľudské neresti?

„Tak dobre,“ vstal som zo stoličky. „Odlož kosu a vyzleč si plášť. Znova ti to uvoľním a budeme cvičiť. A tentoraz trvám na tom, aby si si cviky zapamätal.“

Smrtka oprela kosu do rohu a rozviazala si plášť. Za moje spodky, ktoré jej stále prekrývali bedrá som bol vďačný. Ľahla si na lôžko a bez protestov si nechala vypodložiť telo a zahriať trapézy. Dnes mi uvoľňovanie mäkkých tkanív nezabralo toľko času a Smrtku som po dvadsiatich minútach posúril do sedu. Keďže bola celý čas ticho, upodozrieval som ju, že zaspala. Alebo hibernovala.

Keď sme sa pustili do cvičenia, nevôľa z nej takmer sálala.

„Pozri, ak to nebudeš robiť poriadne, nebude to mať zmysel,“ pokarhal som ju.

„Ešte ťa môžem zabiť a budem mať pokoj,“ odvrkla, ale svaly na ramene sa jej konečne napli v dostatočnej kontrakcii.

„Poslúž si, som zvedavý, či si nájdeš iného blázna, ktorý ti bude ochotný pomáhať.“

„Myslíš si, že máš nado mnou moc, človiečik?“

„Myslím si, že sa ti snažím pomôcť a ty sa mi vyhrážaš smrťou. Teraz si vezmi toto.“ Podal som jej teraband s najnižším odporom a ukázal som jej, ako ho má natiahnuť.

Na konci hodiny som jej názorne zopakoval všetky cviky a dôrazne som ju upozornil, že ak nebude cvičiť, na ďalšiu terapiu ani nemusí chodiť.

Smrtka pomykala voľnými ramenami ako Michael Jackson a zdrapila kosu. „Kde zoženiem taký prstenec?“ ukázala na žltú posilňovaciu gumu v mojich rukách.

„Rád ti ho požičiam,“ podal som Smrtke pomôcku na cvičenie a vyprevadil som ju z ambulancie päť minút pred koncom hodiny.

Nemohol som riskovať, že by ju zazrel niekto z mojich zvyčajných pacientov. Umrel by strachom.

*

Po niekoľkých ďalších hodinách som zistil, že Smrtka obľubuje čierny humor, bavlnené spodky a vyhrážanie sa smrťou je len obranný reflex. A keď opustila svoj laxný prístup k rehabilitácii, konečne sa jej uľavilo od bolesti, ktorú stále popierala.

„Vystri sa, spevni stred tela a nedvíhaj trapézy,“ poklepal som ju po napätom svale.

„To sa ti povie,“ zavrčala Smrtka zápoliaca s jednokilovou činkou. „Zhoríš v pekle so všetkými tebe podobnými šamanmi a čachrármi.“

„Skutočne existuje peklo?“ zamyslel som sa, neuvedomujúc si, že to hovorím nahlas.

„Áno,“ Smrtka ku mne otočila spotenú tvár.

Zamrazilo ma a hlavou mi preleteli všetky moje životné pochybenia.

„Je tu, v tejto ambulancii,“ na tvári sa jej roztiahol zlovestný úsmev.

„Myslíš si, že si vtipný, há?“ vyjachtal som cez stále zmeravené hrdlo. „Tak vieš, čo? Daj si ešte jednu sériu.“

„Nie som taký chmuľo, aby som ti vyzradil najväčší trik, ktorý drží človiečikov aspoň trochu na uzde. Aj tak sa hrdúsite viac než dosť,“ zavrčala Smrtka cez stisnuté zuby.

„A čo nebo?“

„Toho sa nikto nebojí.“

„Nie je lepšie motivovať ľudí skôr tými pozitívnejšími stránkami namiesto šírenia strachu z pekla?“

„To mi povedz ty,“ zamrmlala Smrtka a odhodila činky. „Čo ľuďom pomáha viac? Viera, že im pomôžeš a budú sa mať lepšie alebo strach, že ak nebudú cvičiť, tak sa ich bolesti zhoršia?“

„Touché,“ rozosmial som sa. Skutočne na tom niečo bolo. „Premeriam ti rozsahy pohybu,“ zamával som na Smrtku goniometrom a priložil som jej ho k ramennému kĺbu. „V každom smere plný rozsah. Takže ani strečing neflákaš.“

Smrtka prikývla, uterákom si zotrela pot z vyziabnutého hrudníka a oprela sa o lôžko.

Goniometerom som si poklepkával po prstoch a čakal som na verdikt. Smrtkino rameno bolo vyliečené, ale môj život zostával otázny.

„Tie trenky si určite nechaj, a keby sa ti bolesti vrátili, vieš, kde ma nájdeš. Teda ak...“ nevedel som, ako pokračovať. Radšej som zmĺkol.

„Odkedy som začal cvičiť, času na prácu mi ubudlo,“ rozhovorila sa Smrtka. „Väčšinou na druhú stranu prepúšťam iba tých, ktorých si tu sami povraždíte. Nechodím toľko po svete a sám životy neberiem. Naopak, sledujem tých, ktorých váhy sa nakláňajú a premýšľam, koho príbeh má ešte cenu. Kto z tých, čo nesú bolesť, má ešte nádej a kto z nich už tú hranicu prekročil.“

Smrtkin pohľad sa spojil s mojím.

„A čo moje váhy? Tiež sa nakláňajú?“ hlas mi poskočil.

„Boli naklonené, Gregor.“

Dolu chrbtom mi zliezli zimomriavky. Vždy som bol presvedčený, že uľavovať pacientom od bolesti je dôležité, ibaže po čase ma to začalo unavovať. Tápal som. No odkedy som rehabilitoval samotnú Smrť, znovu som pocítil nadšenie z dobre vykonanej práce. Nepotreboval som večer zakončiť s pivom, aby moja myseľ dokázala vypnúť. Naopak, cítil som, že to, čo robím, má zmysel.

Naše pohľady sa znovu stretli.

„Dnes nezomrieš, Gregor,“ vyhlásila Smrtka.

Uľavilo sa mi. Ibaže zrazu, som si nebol istý, kto vlastne komu pomohol.

Smrtka vstala a pošúchala si vnútornú stranu lakťa. „Myslím, že mi začína golfový lakeť.“

Usmial som sa.

„Objednám ťa na budúci týždeň.“