Bol piatkový večer a Peter zas sledoval dav ľudí. Z vyvýšeného miesta barovej terasy mal dobrý prehľad o celom námestí. Dúfal, že dnes ju konečne nájde. „Dáte, si ešte niečo?“ pýtala sa čašníčka už druhýkrát, kým ju Peter zaregistroval. „Mhm … Ešte jednu kolu.“ odpovedal neprítomne, a keď mu bol donesený pohár, bol už zase stratený mysľou v spomienkach a pohľadom na námestie.

Celá posadnutosť začala u Petra zhruba pred rokom. Vracal sa neskoro v noci domov a v temnej uličke bol prepadnutý troma ledva dospelými chlapcami. Peter nebol hrdina, pod hrozbou troch nožov odovzdal mobil aj peňaženku a dúfal že odíde aspoň zdravý. No nestačilo to, a schytal zboku nečakaný úder do hlavy. Padal na zem a čakal ďalšie údery alebo kopance, ktoré ale neprišli. Dezorientovaný sa snažil rozhliadnuť okolo, keď ju zbadal. Dlhý, sýtočervený kabát, havranie vlasy až po pás a bledá tvár sa mu v tom momente vryli do pamäte. Žena s ľahkosťou držala chlapca za golier vo vzduchu a z vreciek mu vybrala Petrov mobil aj peňaženku. Položila oboje na zem a chlapec sa rozbehol za svojimi kumpánmi, ktorí už boli dávno za rohom. Peter nemo sledoval výjav, chcel žene poďakovať za záchranu, ako by sa jej mohol odvďačiť, ale vyšlo z neho iba: „K-k-kto si?“ Odpoveďou mu bol iba letný úsmev a žena sa rozbehla preč.

Nebyť hrče na hlave, na druhý deň ráno by ani neveril, že to nebol sen. „Kuriózny zážitok ale život išiel ďalej.“ hovoril si Peter. Nikomu sa o prepadnutí ni nezmienil.

„ … áno a zachránila ju nejaká žena v červenom.“ prepočul Peter rozhovor v preplnenom autobuse o pár týždňov. Neskôr zistil, že v miestnom podniku vraj žena v červenom kabáte vyviedla von skupinu opitých výtržníkov. Podobné príbehy sa objavovali postupne, vždy v tlmených konverzáciách. Jedno mali spoločné, vždy žena zabránila nejakému násiliu. Peter sa ju rozhodol nájsť a aspoň jej poriadne poďakovať za svoju záchranu.

Pár mesiacov zbieral Peter príbehy o tajomnej žene a zistil, že ju praktický vídať len neskoro v noci v centre mesta. Chodil tam pravidelne a dúfal, že na ňu narazí. Spoznať ju bolo ľahké v modernej šedej móde musí červený kabát svietiť veľmi zreteľne. Peter sa vrátil myšlienkami do prítomnosti. Bola už polnoc a bar zatváral. Ľudí bolo na ulici menej, Peter si myslel, že dnes zas neuspel. V tom na druhej strane námestia zbadal červenú šmuhu v tieni stromov. „To musí byť ona!“, pomyslel si Peter a rozbehol sa tým smerom. Natešený si pripravoval, čo žene povie aby tentokrát nezamrzol. Dobehol k stromom, kde videl kabát, ale nikto tam nebol. Jediná cesta odtiaľ bola úzka stará ulička, po ktorej sa teda vybral. Okolo neho sa rozprestrelo ticho na ktoré v strede mesta nebol zvyknutý. Petrovo nadšenie opadlo, keď začul mľaskavé zvuky. Urobil posledných pár krokov a zbadal ju.

Stála v svetle lampy a ústa boli zahryznuté do mužovho krku. Červený kabát vpíjal krv ktorá po nej tiekla. Žena zbadala Petra, vytrhla kus mäsa ktorý prehltla a venovala mu žiarivý úsmev plný ostrých zubov. Peter na nič nečakal a utekal preč. Dúfal, že aj dnes príde živý domov ...