Jik ako obyčajne stratil pojem o realite a úplne sa stratil vo svojej tvorbe. Výjavy ktoré mu prichádzali na myseľ sa pýtali von z hlavy na stránky jeho zošita. Čmáral si a čmáral až mu úplne došli nie len stránky ale aj uhlíky, ceruzky, perá a všetko čím sa dalo kresliť.

Bol unesený múzou a preto bol nesvoj, vždy keď niečo nebolo tak ako malo byť. No a teraz prišiel na to, že nemá ako pokračovať vo svojom tvorivom tranze.

Preto nervózny a duchom neprítomný, vzal svoju brašňu bez venovania pozornosti čomukoľvek inému a vybehol von do dažďa. Vlastne ani netušil aká bola hodina. Nie, že by na tom záležalo. Zoženie si materiál na kreslenie aj keby sa mal k obchodníkovi vlámať.

Bežal ulicami ako opitý tvorivým tranzom bez toho, aby vnímal kam skutočne beží. Pamäť ho matne navigovala k hlavnej ulici a trochu ďalej. Bola tma, takže len matne rozoznával okolo čoho beží.

Až sa ocitol v uličke ktorú celkom nespoznával. Mohlo to byť tým, že bola akási vyzdobená. A bolo tam veľa čudne odetých ľudí. Pomyslel si, že sa koná nejaká slávnosť, alebo niečo také.

Jeho zrak však upútali stánky s knihami. Rozhodol sa to risknúť a pribehol k nim. Mal obrovské šťastie, pretože tento umelecký stánok mal vystavené nie len knihy ale aj zápisníky, pergameny, brká a všetko možné čo sa spája s maľovaním.

Jik bol šťastím bez seba a len tak na seba nahádzal hneď niekoľko zápisníkov a ďalších písacích potrieb. Chvatne sa opýtal predavača: „Koľko?“

„Kam ten zhon mladý muž? Viete vy vôbec čo si kupujete?“

„Len mi prosím povedzte koľko. Mám veľa práce a málo času. Zaplatím vám čo si zažiadate len to nenaťahujte.“

Chlapík sa na Jika zadíval pohľadom ktorý prezrádzal, že uvažuje na tým, či mu vyhovie, alebo ho pošle kade ľahšie. Zaznela však obscénna suma a tá, mala vec rozhodnúť.

Jik hodil chlapovi mešec a veci si založil do brašne. Otočil sa a bez slova začal zrýchľovať naspäť domov. Predavač niečo povedal, mohol to byť dokonca krik. Ale Jik už bol preč. Nepočúval by ho ani keby tam stál prikovaný.

Po návrate domov začal okamžite ďalej pracovať. Mal zadanie or princa ktorý sa mu mal bohate odmeniť. Princ nikdy nebol mimo paláca a rád si čítal knihy. Hlavne rozprávky. Požiadal teda talentovaného umelca aby mu vyrobil ilustrácie k jeho obľúbeným príbehom.

Odmena mala byť nepredstaviteľne štedrá. Ale príbehy ktoré Jik ilustroval k nemu prehovárali. Samotná práca mu bola ako odmena.

Mal mnoho ilustrácií rozpracovaných všade naokolo. Ale bol čas začať prekresľovať finálne verzie do nového náčrtníka.

A tak sa do toho pustil. Rozbalil si nové písacie potreby a začal pracovať. Vybral si pre princa ten najkrajší náčrtník a najlepšie ilustrácie. Všetky tie kresby akoby ožívali priamo pred jeho očami. Žena v červenom. Výprava do temnoty. Džungle Smarakandu. Jeho vyobrazenia boli hodné samotných príbehov.

Ba viac. Povyšovali ich na novú úroveň. Keď bol hotový, ohlásil sa princovi ktorý si ho dal následne predvolať. Audiencia sa konala v paláci. Bohate zdobené sály, obrovské gobelíny viseli zo stien. Mramorové stĺpy akoby podopierali samotné nebesá.

„Vitaj milý umelec. Voláš sa Jik, že?“ oslovil ho princ.

„Áno pane. Je mi cťou vás opäť môcť vidieť.“ klaňal sa mu Jik.

„Myslím, že pre mňa niečo máš?“ princ sa šibalsky usmieval a nastavil ruku v geste očakávania.

„Ale iste pane, tu to je. Je tam..“

„Ššššššššš!“ umlčal ho princ. Dosť bolo rečí. Túžim vidieť čo si mi priniesol. Som od nadšenia v extáze.

Jik teda zmĺkol a čakal kým ho princ znova neosloví. Nechcel ho niečim uraziť.

„To je nádhera. Presne ako som si predstavoval, ale lepšie. Je to také skutočné,“ pochvaľoval princ umelcovú prácu. Prechádzal po sieni sem a tam a prudko listoval v náčrtníku.

Bol šťastím bez seba a preto aj Jik.

„Počuj umelec. Tá žena je naozaj krásna. Mohol by si mi ju nakresliť hneď tu na stenu?“ Jik bol v pomykove, isteže by to dokázal ale kresliť na stenu? Sám nevedel či by to šlo. Zdalo sa, že aj steny sú z mramoru.

Pozrel do svojej brašne či tam nenájde uhlík alebo nejaké farby. Našiel tam ale len malú krabičku. Niečo čo kúpil u toho starca ale ešte to nevybalil. Asi sa mu skryla v brašni. Vzal ju do ruky a otvoril. Nebol tam uhlík len zvláštna ceruzka.

Bola umeleckým dielom sama o sebe. Vzal ju do ruky a pocítil v nej mravenčenie. Pristúpil k stene a začal kresliť. Napočudovanie čo šlo ľahko. Ba lepšie ako na papier. Behom chvíľky bola na stene postava ženy ako živá. Vlastne vyzerala úplne živo.

Oboch ich zaskočila, keď odstúpila od steny. „To je úžasné,“ vykríkol princ. Pristúpil k nej a podal jej ruku. Žena v červenom plášti si dala dole kapucňu a ukázala im svoju plnú krásu. Princ bol očarený natoľko, že ju okamžite vzal do tanca. A to nehrala žiadna hudba.

Krútili sa uprostred sály a princ bol šťastím bez seba. „Viac, nakresli toho viac. Všetko to oživ!“

Jik poslúchol okamžite. Rozprávkové bytosti začali ožívať vo veľkej sieni. Hrdinovia z rozprávok, víly, exotické rastliny a plazy. Sieň začínala byť tesnejšia a tesnejšia. Pripomínala džungľu z konca sveta.

Princ bol však stále šťastný a Jik mu to nechcel pokaziť. Tak pokračoval. Nakreslil tigra, veľkého a majestátneho. Princ si ho všimol. Tiger bol postava z jeho najobľúbenejšej rozprávky. Hneď sa k nemu vydal, aby ho pohladil.

No tiger nebol priateľský, princa schmatol a roztrhal ho bez mihnutia oka. V sieni sa rozšírila panika. Vreskot a rev triasol sieňou. Tiger skákal od jedného oživeného nákresu k druhému a všetky ich trhal na kusy.

Jik sa bál ako nikdy v živote. Spadol na zem a plazil sa k stene. Dúfal, že si ho tiger nevšimne. No stal sa presný opak. Tiger sa k nemu pomaly približoval.

Jik sa pokúsil postaviť a utiecť. No čosi ho udrelo do chrbta a zhodilo na zem. Bolo to ťažké, ale hneď sa to stratilo. Jik čakal smrť, no nič sa nedialo. Prekvapený otvoril oči a zistil, že je v sále sám. No vlastne nie tak celkom. Bol tam princ. Ten však ležal na zemi v mláke z krvi. A v stave v akom bol, by nikoho nenapadlo, že by ešte mohol žiť.

Všetky nakreslené postavy ale boli preč. Ako to? Nemo sa spytoval Jik. Čosi spadlo na zem. Bola to tá jeho magická ceruzka. Bola zlomená.

Stál tam a hľadel na majestátnu sálu, krásnu a pokojnú. Sálu kde pred chvíľou stál len on sám a princ. Už stál len on sám.

Ba vlastne nie. Pretože do sály práve vošli stráže.