Čoskoro bude spln! Ako sa aj mesiac znova napĺňa, napĺňa sa tiež túžba malej líšky - vyť na mesiac. Ideálne s vlkom. Áno, je to líška, a tak vyť na mesiac s vlkom je nepochopiteľná predstava. Lebo neprijímajú líšky medzi seba a skôr by ma zjedli, ako by ma medzi seba prijali. Som síce samotárske zviera, ale aj najväčší samotár raz zatúži niekam patriť. A líška takto zmýšľala už dlho o sebe: „Nepatrím nikam.“ Donedávna jej samota najväčšmi vyhovovala, no dnes už jej z toho bolo celkom clivo. A to najmä pri splne. Hoc bola tma, táto zázračná guľa všetko v lese osvetľovala celkom jasne. Aj líškine trápenia boli akési hlasnejšie.

„Verím, že aspoň jeden vlk sa nájde, čo má dobré uši a uvidí moju samotu. Vyslobodí ma z nej. Len partnera pre svoj samotársky život si želám nájsť.“

Možno by si mohla nájsť do tandemu nejakého „pána“ svojho druhu. No verte či nie, lišiaci ju najviac odpudzovali, to už by sa spojila radšej s rybou. Takto o lišiakoch často premýšľala a nedobrú mienku si v hlave robila: „Sú zákerní a prefíkaný, to mi prekáža najväčšmi. Keby svoje dary rozumne využívali, ale oni len pre seba a svoje záujmy konajú. Taká ja veru nie som! Chcem sa spájať s tým, čo mi je najviac vzdialené, čo mi je cudzie . Veru, spojenie vlka a líšky by ani človeku nenapadlo. No nie sú najkrajšie a najpevnejšie priateľstvá práve tie, ktoré vybočujú z normálu? Och, nájsť tak vlka pri splne a spolu vyť na odrážajúce sa slnko. To by bolo radosti. Dokiaľ však takého vlka nenájdem, musím sa učiť zavýjať sama.“

Ale čo je to vytie a odkiaľ pochádza? Sú to najťažšie trápenia kričané do odrazu svetla? Alebo túžby, ktoré ako želania sa snažia dostať do lúčov od odrážajúceho sa mŕtveho a tmavého kameňa? Chcela vyť. Aj tá malá líška chcela vyť to, čo v mysli a srdci si nosila, a či už to boli radosti a či smútok, nebolo pre ňu podstatné. Všetko to bolo jej a na svetlo to chcela dostať. Lenže kto je tak odvážny, aby sa do priameho slnka mohol pozrieť a predniesť svoje túžby či strachy najhlbšie? Ani človek toľko odvahy nemá, a čo ešte malá líška by sa do slnka priamo pozrela. Cez mesiac to však pôjde. Verila tomu, lebo aj vlci zakaždým toto robia takto. Ich vytie je ako báseň pre uši. No dnes nik neprednášal, a tak aj ušiam líšky bolo smutno. Preto svoje oči sa rozhodla zavrieť a zaspať. „Ráno nech vtáctvo ma prebudí svojou poéziou.“

Nadišlo ráno a malá líška takto k sebe hovorila:

„Dnes sa pokúsim vyť sama a nebudem viac dobiedzať do vlčej svorky. Aj keď slzy z neba padajú, ja neprepadnem sa smútku v sebe. Či nájdem a či nenájdem si druha, seba mám rovnako rada. Počuť svoje vlastné básne, tiež nemusí byť márnosťou pre moje uši. Už umáram sa veľa dní, a tak do súmraku mi je teraz hádam najdlhšie.“

Začali zapadať aj posledné lúče a zdalo sa, že aj vyššie sily si líšku obľúbili. Počuli jej zámery, že dnes to aj sama chce skúsiť. Pršať prestalo! Už si len potrebovala nájsť vhodné miesto, kde mesiac bude vidno najlepšie. „Kopec, vysoký kopec musím vyšliapať, ten čo je za potokom vedľa čistinky. Snáď sa mi pošťastí aj sily jedlom doplniť, keď už spánok bol pochabý.“ Hľa, hraboš na čistinke ju čakal. Ten čo hrabal vždy len k sebe aj sám zhynul nedávno. Posilnila sa malá líška a takto si pomyslela: „Svitá na lepšie časy? Možno. No isto svitá mesiac na oblohe a tak ponáhľať sa treba do vysoka.“ Cestička bola úzka a strmá, no zaraz bola na vrchole.

Kráľovsky tu vždy prebýval jeden strom zelený, no dnes ho tu líška nenašla. Práve pod neho chcela postaviť svoje labky. S pod neho, by sa jej najlepšie vylo. No miesto stromu, jama na kopci ju čaká. Čo už!

Aj človek je hlúpi a vyťal to najdrahšie, len aby mu zima nebola. Hlavne že si teraz hovie v teple, a čo že nebude mať čo dýchať, triasť sa mu nechce od zimy, bude sa triasť strachom. O život. A možno ani v poslednej tme a odrážajúcom sa svetle nebude ochotný vystaviť sa trasu tela, tak radšej v teple pekla bude „odpočívať“. Len či v pokoji.

Líška však pokoj nájsť svoj chce už dnes, a tak vyť na mesiac musí sa naučiť sama. Dokonca aj bez prístrešia stromu. Dnes je pekelne chladná noc, a ani odrazu svetla nie to. Pršať možno prestalo, ale oblaky zahaľujú aj poslednú možnosť vidieť čosi. Takto líška znova zmýšľa: „Kto vie, že tam je, potrebuje ho vidieť, aby mohol vyť? Niekto možno nie, ale ja ak neuvidím, neuverím! Nevydám hlásku zo seba a zbytočne som šliapala cestu hore. Schúlim sa tu do jamy, snáď ma aspoň matka zem zahreje.“

Myšlienky ju však nenechajú spať. Hryzie ju zlé svedomie, že to vzdala pre svoju lenivosť? Neustále jej napadá len jedna a tá istá myšlienka: „Je aj moja myseľ tak vychytralá, že oklamem samú seba?“ Odoláva vlastnej lenivosti a nepohodliu zimy. Skúša to teda, lebo vie, že aj keď odraz svetla nevidno, je tam! Iúúúúúúúúúú. Iúúúúúúú. Aj líšku samú z toho bolia uši, aký že to vlk, by chcel vyť s ňou?

„Ani ja sa neviem počúvať. Ale na duši mi je lepšie, akosi ľahko. Ak zapchám si uši ja, môžu aj iní tak urobiť. Uľaviť si potrebujem a prekonať už lenivosť či hanbu. Iúúúúúúú. Iúúúúúú.“

Zvláštny škrekot začul malý vĺčik, čo sa s mamkou svojou lúčil, lebo už viac nedokázala čeliť zraneniam i zime. Nechala tu potuláčika napospas svojmu osudu, umrzla. A tak sa mláďatko vydalo za zvukom, ktorý jeho ušiam tak veľmi prekážal, až ho lákalo vidieť pôvodcu. Tesne pred vrcholom zastal a pozoroval i načúval. Bolo to zvláštne, počul myšlienky, no neboli jeho a na vôkol nik, iba malá líška sa snažila zavýjať. Akými ušami počuje slová, keď líška zavýja svojím skutočným hlasom? Myšlienky ho preľakli, lebo sa zdali byť jeho, no neboli. Uvedomil si, že s touto ijúkajúcou líškou má mnoho spoločného, aj keď ani jeden z nich nemusí vysloviť sa z hrdla. Keď to líška prestala skúšať, osmelil sa malý vĺčik a vyšiel z hustého lesa, smerom na úplný vrchol. Zbadala ho! Obaja ostali ako kamene. V priamke ich vzájomného pohľadu to bolo obom divné. Máme spoločné myšlienky?! Ako to, že počujem slová, ktoré sú moje a predsa nie sú? Zaradovali sa, ale strach bol silnejší, a tak vĺčik utiekol späť do hustého lesa. Našiel svoju chladnú mať a schúlil sa v túto ukrutnú zimu ešte na pár hodín k jej chladnúcemu telu. Líška sa už nesnažila vyť, lebo prúd myšlienok jej uzavrel hlas. Hoci ležala v jame, vykúrenej vlastnou snahou, spať nemohla. Ešte pred vychádzajúcim slnkom sa obaja pobrali ako tuláci lesom a celý ďalší mesiac nerobili nič, len jedli a spali, ale najmä premýšľali – navzájom o tom druhom.

Mesiac si zastrel a nebolo ho vidno na oblohe. Líška bola tejto noci v najhlbšej svojej tme. Ani malý vĺčik, to nemal najľahšie. Zvažoval čo ďalej, či byť samotárom a či nájsť si svorku, od ktorej sa s mamou odlúčili. Vlastne ani nevedel prečo, nestihla mu nič vysvetliť. Ak však mama opustila svorku, mal by sa chcieť do nej vrátiť? Sám však dlho neprežije a vĺčik to dobre vedel, že malé potvorky zo zeme, mu na jedálničku dlho postačovať nebudú. Všetky ďalšie dni ho však trápila iná myšlienka: obraz líšky ktorú videl, a najmä počul. Vtedy, keď ani mesiac nebolo vidno na nebi. Vtedy, keď prišiel o svoju mamu.

Už skoro umieral od hladu, keď sa na nebi rozsvietila veľká guľa. Žiarila ako samotné slnko! Taký spln ani ľudia dávno nevideli. V tme sa tejto noci nič nemohlo schovať, tak blízko bol odraz svetla k zemi. Ako sa tak díval na mesiac, znova začul zvláštne kvílenie. Dobre vedel, že na tom istom vrchu, tú istú líšku nájde a ta sa tam pobral najrýchlejšie ako vedel. Čím bol bližšie, tým bol zvuk znesiteľnejší. Keď prišiel na samotný kopec, už sa nepreľakol lebo vedel, že myšlienky líšky budú aj v jeho hlave prúdiť. A tak sa aj stalo. Ani líška neostala zaskočená. Prefíkané zviera si vždy pripraví plán, a keby aj nie, rýchlo sa vie prispôsobiť. Nachystaných mala niekoľko otázok, ale hlas z hrdla k tomu nepoužila. Odpoveď bola jasná, tak zreteľná, že ani vlastné myšlienky sa jej nedarilo takto jednoducho počuť. „Áno, počujem ťa!“ znela vlčkova odpoveď. Obaja to vedeli, obaja to očakávali, a tak prekonali strach z neznámej situácie a vybrali sa jeden k druhému. Keď už boli na dotyk od seba, zastali. Obaja! Dívali sa a zhovárali, bez slov. Bol to čarovný okamih. Pre oboch. Obrovský mesiac im k tomu svietil nesmiernou silou a intenzitou. Obrátili svoje tváre k odrazu lúčov a spolu SPIEVALI....

V nasledujúci deň, prebrali sa vĺčik s líškou až na jasné poludnie. Slnko už bolo vysoko nad ich hlavami a ukrutne pálilo do jamy, v ktorej sa obaja mačkali celú noc. Mali k sebe naozaj blízko, a to nie len myšlienkami, ale aj srdcom. Mnohé ich ťažilo vo vnútornom svete, oboch sužoval rovnaký pocit samoty a oni to navzájom o sebe vedeli aj bez slov. Už dlho sa tak dobre nevyspali. Akoby im vzájomnosť poskytovala pocit bezpečia, a tak strácali nutkavosť všetko vôkol seba ovládať. Bol to hlboký spánok. Veď si ani nevšimli, že slnko poriadne hreje už zopár hodín. Pozreli sa na seba a bez slova pobrali sa z kopca do doliny. Boli ticho, ale predsa akoby sa rozprávali neustále. Líška presne vedela, aký osud stihol malého vĺčika, a že len nedávno o matku prišiel. Možno práve pre jeho neutíchajúci smútok, ktorý cítila ako svoj vlastný sa rozhodla prísť na miesto, kde ju vĺčik videl naposledy. Chcela mu dopriať dôstojnú rozlúčku, lebo sama už bola matkou a tiež sa dôstojne lúčila so svojim potomstvom, keď odchádzali na vlastnú cestu životom. Lenže toto bolo iné. Vĺčikova mama odišla z tohto sveta navždy, a predsa len, trochu priskoro. Je ťažké pre tak mladú dušu, vysporiadavať sa s takým údelom. Niekde v hĺbke mysle však bola vďačná, že sa tak stalo, lebo inak by za ňou na kopec nikdy neprišiel. Nikdy by sa nestretli a ona by ešte aj dnes nosila v sebe smútok z toho, že sa pokúša vyť na mesiac sama. Ale dnes sa jej zmenil celý svet. Akoby dnešné lúče slnka vypočuli jej včerajší prednes poézie. Akoby bola práve dnes, niekým úplne iným. A to vďaka vĺčkovi a aj tomu, že matka ho navždy opustila. Vĺčik presne vedel, čo sa derie líške hlavou. Aj keby chcela utajiť svoje myšlienky, nepodarilo by sa jej to. Ba práve naopak, tie myšlienky, ktoré by najradšej pred vĺčkom skryla sa mu akoby prvé zjavovali. Jasne na seba poukazovali, doslova kričali: „Aha, tu som, všimni si ma!“ Líška chcela od dnes žiť iný život, a to znamenalo, že práve dnes sa musí rozlúčiť s tým, čo bolo. Čo bolo včera a aj všetky dni predtým. Presne tak, ako aj malý vĺčik.

Dorazili na miesto, kde videl svoju mamu naposledy. Jej chladnúce telo ho zohrievalo v úkrutnej zime, ani nie mesiac dozadu. Vtedy, keď mesiac na oblohe ani nezasvietil pre husté oblaky. No predsa vedel vlk i líška, že práve ten spln, čo vidno nebolo, bol v ich živote najsilnejší. Bol to ten neviditeľný mesiac ktorý spojil ich životy, a hoci ho tej noci nebolo vidieť, bol tam a odrážal lúče slnka tak, ako to robí zakaždým. Len husté mračná nedovoľovali uvidieť jeho jas.

Líška sa rozhodla žiť v pravde svetla a vĺčkovi bolo jasné, že ak chce zostať s líškou, musí aj on tento sľub Slnku dať. Pozrel na nebo a videl, ako žiarivá guľa zapadá. Deň sa uchýlil ku koncu akosi rýchlo, ale to bolo tým, že dlho dnes vyspával pri hrejivom kožúšku líšky. Nebral ju však ako náhradnú mamu, to by bolo na míle vzdialené skutočnosti. Sám však nevedel určiť, ako to k tej líške vlastne cítil. Jedno však bolo zjavné obom, cítili pri sebe pocit, ktorý do tej doby nikdy inokedy necítili. Ani sa nepotrebovali jedlom posilniť a akoby intuitívne sa obaja rozhodli zotrvať celú noc na mieste, kde tento svet opustila Veľká Vlčica. Hoci tu jej telo už dávno nebolo, energiu jej lásky cítili obaja.

Ráno sa rozhodli, že si tu vytvoria svoj nový domov. Predsa len to bolo blízko na čistinku plnej hrabošov, tečúca voda tiež nebola ďaleko a na kopec to mali tak akurát. Pobývali tu niekoľko veľa týždňov, ba aj mesiacov. Celá zem dva razy obehla žiarivú guľu, kým sa znovu nevrátila na to isté miesto vo vesmíre, ako v osudnú noc, keď sa spoznali. Narastajúci mesiac naznačoval, že znova bude svietiť do tmy všetkou silou a aj chlad sa dostával pod kožúšky obom. Je to už dva roky čo sa poznajú a zdieľajú svoje životy. Obom po rozume chodili rovnaké myšlienky, lebo inak sa ani nedalo a za tie mesiace si už obaja zvykli. Zhodli sa v mysli a aj v srdci, že by si tento zimný spln predsa len zaslúžil nejaké špeciálne pomenovanie. Veď aj ľudia oslavujú svoje zoznámenia každý rok v rovnaký dátum, tak to hádam nebude také podivné, ak si pomenujú daný mesiac. Nevedeli sa však zhodnúť či volať daný mesiac „Vlčí“ a či „Líšči“. Každý chcel po svojom, každý, podľa seba. Vlk bol síce mladší, ale už dávno to nebol vĺčik a príroda je mocná čarodejka. Nemožno ju len tak oklamať - po svojom si robiť. Pud mu jasne velil, zober opraty do svojich rúk, si predsa veliteľom. Ty máš byť ten, čo bude rozkazovať. „Si alfou!“ mu neustále znelo v mysli. Líška, aj keď tieto myšlienky jasne počula a vedela o nich, nevyjadrovala sa a hrala hluchoslepú. Nechcela sa zmieriť s tým, že by sa mala vlkovi podvoliť, ale dohadovať sa jej tiež nechcelo. Ak by bola ochotná sa podvoliť, už dávno by si našla nejakého lišiaka. No sama nevedela, ako proti prírode bojovať. Každý mesiac posielala svoje sťažnosti slnku a verila, že raz jej mesiac prinesie odpoveď.

Obaja to cítili a obaja to vedeli, že tento mesiac, po dvoch rokoch od ich zoznámenia, bude iný, bude výnimočný. A veru bol. Už ako dorastal bolo zrejmé, že osvetľuje viac než inokedy. Aj zima bola nezvyčajne silná. Koho nehrial pocit zvnútra, ten isto musel umrznúť, mysleli si obaja. No nikdy to nepredniesli v slovách. Boli vďačný jeden druhému, že ich hreje vzájomná dôvera, to bol neuhasiteľný plameň, dokiaľ obaja v neho verili. Vlk spal noc pred splnom celkom tvrdo, ale líška spať veru nemohla. Vyšla z nory, dívala sa na skoro plný kruh a premýšľala. Aspoň v takýchto „osamelých“ chvíľach, mala myšlienky len pre seba.

Nik nemohol ani tušiť, kam si jej myseľ odbiehala. Nik nemohol ani tušiť, ako jej srdce plesalo. Len vlkovi sa v tú noc snívali akési zvláštne sny. No ráno sa ani na tie rozpomenúť nemohol. S vychádzajúcim slnkom mu bolo jasné iba jedno. Líška sa zmenila!

Nepočul viac nič z jej hlavy. Ďaleko mu bolo aj od jej srdca. Zrazu bol vlk vyľakaný a bezradný. Uvažoval, či ho líška predsa len neopustila, či sa nerozhodla len za seba sa vo svete postaviť. Toľko myšlienok mu behalo po rozume, no líška onemela a vzdialila sa mu. „Nepočuje ich? Alebo sa znova iba hrá, tá hluchoslepá líška prefíkaná?“

Cítil, že sa od seba vzdialili. Nikdy si neboli viac vzdialený, ako dnes, len jeden deň pred splnom. Malo to byť predsa krásne výročie. Mali sa dohodnúť na pomenovaní mesiaca. Mali si byť predsa bližší. A možno sa práve dnes dohodnú, že si každý pôjde svojou cestou po spoločných dvoch rokoch života. Vlk bol zrazu nesmelý. Ani dominovať viac nemal potrebu. Strach zahnal jeho pudy alfa samca tak hlboko, že nepočul a nevidel ani náznak dominantnosti. Skrotol! Zrazu vedel pomenovať, a rovnako aj zažiť kvalitu submisivity. „Len nech ma neopúšťa, čo si bez nej počnem?“ Vzdialila sa líška znova, aj so svojimi myšlienkami.

Tiež si potrebovala porozmýšľať o svojom. Akoby sa jej vyjasnilo. Zrazu bolo úplne zrejmé, čo sú iba jej myšlienky. Začala preto počítať, a to jej veru išlo vždy dobre. Len posledné dva roky nepraktikovala tieto zručnosti. Aj keď si dnes už nevedeli zdieľať myšlienky, obom bolo viac ako jasné, že obrovská priepasť medzi nimi bola. Pre oboch to bolo nové, nepoznané. Pre oboch to bolo desivé a predsa oslobodzujúce. Boli tu sami za seba, ako v tú noc, keď sa stretli. Všetky myšlienky mali každý pre seba a Slnko už pomaly zapadalo!

Obaja sa pobrali na kopec, ako každý mesiac. Išli síce spolu, no dnes predsa každý sám za seba. Sedeli si bok po boku, dívali sa na odrazy svetla, a ten kameň, ktorý odrážal svetlo bez svojho pričinenia, ich oboch rovnakou silou osvecoval. Hádam po prvý raz sa dnes odvážili pozrieť si do očí, obaja mali rovnakú zvesť od Svetla, doručenú cez kameň: „Bude to mesiac Vlkolíšky!“ povedali svorne. A stali sa svorkou v ktorej nedominuje vlk alebo líška, a stali sa jedným duchom i jedným telom. Ich osobné osobnosti akoby mali dovolenku. Ani jedna myseľ, ani jedna duša, len Vesmír sa v nich odrazil a naplnil ich spoločne. Ani matka príroda nemohla namietať. Veď kto by mohol takej sile odporovať? Keď tvorí sa niečo nové, vždy je to zázrak prichádzajúci z Vesmíru, a tak ani Matka Zem nenamieta plniť vôľu Vyššieho zámeru. V tú magickú noc sa spojilo to, čo myseľ pokladala za nespojiteľné, spojilo sa to, čo zem pokladala za nemožné! V tú noc prehovorilo na Zemi Slovo Pravdy!

V spojení aj zaspali... A čo ďalšie ráno? Aj Slnko vyšlo na západe, lebo na svet sa mala zrodiť prvá vlkolíška.