Krok za krokom sa približoval k cieľu. Kráčal unavene, nepozorne, umorený nekonečným putovaním. Nadvihol kapucňu svojho plášťa, aby sa presvedčil, že ešte stále nasleduje postavu pred sebou, a pritiahol si ho tesnejšie. Chladný vietor sa spúšťal v nárazoch zo skalnatých útesov po jeho ľavej strane a prenikal aj cez hustú tkaninu. Striaslo ho v kostiach. Cestička vytesaná do kameňa akoby nechcela nikdy skončiť.

„Žeby sa rozsypala!“ zahrešil so vzlykom, keď zakopol o ďalší ostrý kameň. Prisahal by, že počul chrupnutie. „Poslednýkrát, čo som si na seba ušil túto búdu. Žiadne ďalšie cesty.“ Vnútorne sa zaprisahal, že po tejto odíde, jedno, čo to spôsobí… ale to hovoril aj počas ich minulej a predminulej výpravy. Vedel, že nakoniec ho predsa len presvedčí vidina nových zistení, nepoznaných miest a neuveriteľných odhalení.

„Prestaň drkotať a radšej poriadne zdvíhaj tie tvoje pahýle,“ ozval sa melodický ženský hlas v jeho mysli. Bol príliš vyčerpaný, aby odpovedal rovnakým kúzlom. Povzdychol si teda len, pozbieral zvyšky síl a so zaťatými zubami a trápnym pocitom zrovnal svoje kroky.

V tom momente sa hmly pred dvojicou v zástupe rozdelili a spomedzi nich vystúpila do popredia najprv vysoká temná hmota akéhosi útesu, ktorá sa postupne vyjasnila do podoby ozrutnej veže opretej po dvoch stranách o vysoké hradby rovnako do výšok nebies siahajúcej pevnosti. Opadaný kameň, zvetrané steny či chýbajúce stĺpy v jej reliéfe naznačovali jej vek. Tmavé výklenky malých priezorov či diery v jej hradbách bez jediného hrejivého záblesku osvetlenia zvnútra hovorili o opustenosti tohto miesta. Vtedy si uvedomil, že už dva dni nezačul žiadne tvory. Ston vetra a pukot kamenia po ich krokmi boli jediné zvuky tejto pustatiny. Boli tu sami.

„Nestoj tam so spadnutou sánkou a pohni kostrou,“ hlas ozývajúci sa v jeho hlave bol plný energie a nákazlivého nadšenia, ktoré ho nabudilo. Kuľhavo sa rozbehol vpred.

„Myslím, že stačilo. Je to už štvrtý deň, čo blúdime touto temnotou! Ak tu niečo bolo, je to dávno preč. Všetci tu už boli pred nami. Nechali sme sa nabulíkať starou legendou. Hovoril som ti, že ten pustovník mal prázdno v gebuli, len čo sme ho stretli. Vraj tu nájdeme život! Nezmysel.“

„Vieš, aký máš problém? Si príliš nedočkavý. Všetko chceš hneď a zaraz, bez námahy. Ale tak veci nefungujú. Na plody práce treba počkať, kým dozrejú.“

Odfrkol. Mal dosť týchto poúčaní.

Obrátila sa k nemu. Magické svetlo vznášajúce sa nad jej hlavou ponorilo jej tvár v kapucni do temnoty a jeho oslepilo.

„Všimol si si vôbec, že sme pred chvíľou aktivovali jednu z pascí?“

Roztriasol sa. Nepobadal žiadnu zmenu v rozložení kameňa v stenách, nezačul žiadne mechanické stonanie spustených smrtonosných nástrojov, ktoré by z nich spravili dekoráciu týchto podzemných komnát, nepocítil žiaden záchvev magickej energie.

„Myslela som si,“ povzdychla.

„Akú pascu?“

„Veľmi dôvtipnú. A nadmieru prefíkanú. Aj ja som si všimla až jej efekt.“

„A ten je aký? Ja som necítil vôbec nič. Ak to aj malo nejaký dopad, tak to asi vôbec nefungovalo.“

„Zdá sa mi, že to fungovalo až veľmi dobre.“

„O čom to hovoríš? A daj to svetlo niekam inam, svieti mi rovno do tváre.“

Svetelná guľa zjemnila svoju intenzitu a pomaly sa presunula zhora nižšie, až sa ustálila na úrovni hrude rovno medzi nimi. Ako plávala priestorom, odhalila postupne tvár jeho spoločníčky… Na bielych kostiach jej líc sa pomaly formovali chumáčiky červenkastej hmoty. Kosti nad horným radom zubov sa začali pomazávať mladou vrstvou ďasna. V temných očniciach sa začali zrkadliť prvé náznaky formujúcich sa očí a za nimi mozgovej hmoty…

So zdesením roztvoril kutňu. Vnútrom kostry, ktorou bol, od kedy si pamätal, sa začínali vznášať akési chuchvalce pripomínajúce zárodky orgánov. Rebrá obaľovala jemná svetlá hmota. Okolo kĺbov sa začali formovať šľachy.

„Mňa snaď...“

„Myslím, že tomu pustovníkovi by si sa mal ospravedlniť…“