Po oblohe sa pomaly posúvalo unavené slnko. Nezapršalo už vyše dvoch mesiacov, čo v lete znamenalo najbližší kontakt s peklom, ktorý si bežný človek vedel predstaviť.

To však neplatilo pre osadenstvo kancelárie stoštyridsaťjeden. Partia drsných detektívov, zvyknutých na tie najohavnejšie zverstvá. Teraz však čelili najťažšej skúške.

„No a čo tam budú jesť?“ spýtal sa tlstý Váňa, zatiaľ čo do seba tlačil tretí lepenák. Na stole pred sebou mal ešte menšiu armádu Horaliek, a maličký pomaranč. Pre vitamíny.

„Podľa mňa by to mali byť vegetariáni. Celé dni a noci starajúci sa o svoje rastlinky,“ odvetil krpatý Kuky, zatiaľ čo vrhal zamilované pohľady na svoju najnovšiu lásku, rastlinu Žanetu. Tú dostal od manželky k narodeninám, aj keď ešte stále presne nevedeli, čo je vlastne Žaneta zač. Jedno alebo bolo isté: chutili jej muchy.

„Na staré kolená robiť takéto hovadiny, že vás to aj baví,“ štengroval Burger, pripaľujúc si dvadsiatu piatu cigaretu toho dňa Bolo osem tridsať päť). „Keby ste sa radšej poriadnej roboty chytili, a nie zbytočne čas zabíjali,“ komentoval naďalej. Nanešťastie ho nebolo pre štósy spisov na jeho stole vidieť, takže jeho dobré rady vyšumeli do prázdna.

„Že sa do nich aj staráš. Aspoň nevymýšľajú,“ povedal Oto Hanzel, ani len nezdvihol pohľad od rozobranej pištole. Dnes sa neponáhľal, pomaly čistil každú jednu súčiastku.

„Nám ani neodpoviete?“ ozval sa opäť Burger a odložil niekoľko spisov na zem, aby videl na dvojicu, hrbiacu sa na počmáraným hárkom papiera.

Muži vyzerali ako polaroidné dvojičky. Jeden severan, druhý južan. V tvárach im bolo vidieť maximálne sústredenie.

„A ty čo furt otravuješ? Človeka na pokoji nenechá, rušiť ho budú, spať ho nenechajú. Prisám bohu sa dám preložiť,“ Krauz odvetil, z očí metal blesky. Z časti naoko, z časti skutočné.

„Nepotrebujeme my takých ignorantov, kompl. Však oni to ešte oľutujú,“ pokračoval Chosé, a položil parťákovi ruku na plece. „Ale zišiel by sa nám tu niekto s gramatickými schopnosťami. Alebo zase kodifikovali slovenčinu, a búrkový sa píše s mäkkým i?“

„Ty!“ podráždene zavrčal Krauz, ďalej ale nepokračoval. Dobre si bol vedomý toho, že drvivá väčšina dokumentov vyzerala ako Červené more. Od hanby ho zachraňovala iba autokorekcia. Vďaka ti, Microsoft Word 2007.

„Dajte to sem, vy diletanti,“ povedal Burger a načiahol sa za papierom.

Na oblohe plávali búrkové mraky, sťa poslovia Smrti samotnej. Z nich sa na zem znášali prúdy temnej vody, studenej ako Smrť sama.

„Dúfam, že nechceš slovo Smrť narvať do každej vety.“

„Edo, neprovokuj.“

Pod mohutným hradom, starým celé stáročia, stáli dve temné postavy-

„No a jak budeme vedieť kdo je kdo keď obidvaja sú temní?“

„Kurva. Dobrý postreh, Váňa.“

-stáli dve postavy. Jedna odetá v čiernom rubáši, zatiaľ čo druhá-

„Počuj kompl, nie je rubáš to, do čoho balia mŕtvoly?“

„Chosé má pravdu.“

„No ešte ty sa do toho montuj, trpaslík jeden!“

Muži mali na sebe zdobené varkoče. Na jednom sa vynímalo zlatavé slnko, druhé zas zdobil temný mesiac.

„Počuj Rišo, prečo majú cez seba vrkoče? To majú také dlhé vlasy?“

„To nie je vrkoč, ale varkoč, ty idiot!“

„A to je?“

„Taká handra, čo cez seba prehodíš, aby ťa vlastní vojaci nezapichli. Že?“

„Hej, niečo také, Oto.“

Vzduch bol priam nabitý elektrinou, muži sa navzájom prepaľovali pohľadmi.

„To do nich akože udrie blesk?“

„Prečo???“

„No šak vzduch keď je nabitý elektrinou, tak udrie blesk, nie?“

„Váňa, mlč.“

„Nastal čas mojej pomsty!“ mocne zvolal svetlý bojovník, a vytasil z pošvy meč.

„Kompl, my nepíšeme porno.“

„Čo už zase aj ty vymýšľaš?!?“

„No veď tá oná, pošva.“

„TO JE PUZDRO NA MEČ!“

„Nechajte ho chvíľu robiť, nech sa dakde dostaneme.“

„Vďaka Edo. A netrús mi sem popol.

„Sa nepotento.“

„Zlyháš!“ posmešne zvolal temný bojovník. „Nezastavili ma čary tvojich poskokov, ani zvody tvojich kurtizán! Zhynieš tu, a tvoj rod zhynie s tebou! Bohovia sú mi svedkami!“

„To musia furt kričať?“

„Kuky... To je pre budovanie atmosféry“

„No dóbre, ty náš Bořek Stavitel.“

Meče bojovníkov sa zrazili, až vytryskli iskry. Hore nad nimi zaburácal mohutný hrom, rezonujúci obom mužom v hrudiach. Vymieňali si úder za úderom, všetky však dokázali vykryť. Bojovali tak po mnohé hodiny, až im údy oťaželi a útoky sa spomalili.

„Ja ťa vidím, Chosé!“

„A čo odo mňa čakáš, keď píšeš o údoch?“

„Toto mi bol čert dlžen.“

Koniec prišiel nečakane rýchlo. Oba meče sa naraz zlomili, a tak sa zaborili bojovníkom do hrudí. Skonali jeden druhému v náručí práve v momente, kedy slnko vyšlo ponad mraky.

Kancelária sa ponorila do hrobového ticha. Bolo by počuť nie myší, ale muší prd. Ako prvý nazbieral dosť odvahy Burger. Rozvážne si zapálil ďalšiu cigaretu, ignorujúc päť predošlých v popolníku. Zhlboka nasal dym do pľúc, a pozrel sa Krauzovi do očí.

„To je všetko?“ spýtal sa ho hláskom nežným ako medík. Ani to však nestačilo na deeskaláciu.

„Ako všetko? Videl si, koľko sme sa s tým mordovali?“ oboril sa na neho Krauz.

„Sedemdesiat sedem minút,“ odvetil Hanzel, ktorý sa už opäť venoval čisteniu zbrane.

„A? Máme nejaký problém?“ spýtal sa Chosé a zaceril sa ako žralok modrý na korisť.

„No že za ten čas ste stihli napísať ledva jednu stranu. Malého zošita,“ podotkol Kuky, ktorý vzápätí predviedol svoje bleskurýchle reflexy, a Krauzova guma nad ním len neškode preletela, a odrazila sa od Váňovho pupku.

„Rišo, upokoj sa,“ povedal Burger a sadol si za stôl. Potom z jednej zo zásuviek vytiahol hárok čistého papiera, a začal čosi písať. „Ja ti dačo napíšem. Ty radšej bež zistiť, prečo nás Mayor ešte nezdrbal ako malých chlapcov.

Krauz už-už chcel čosi odvetiť, Chosé bol však rýchlejší. Schmatol ho za ruku ako horizontálna pracovníčka svojho ďalšieho zákazníka, a už ho ťahal cez dvere.

Samator cez priezor prilby pozeral na zamračenú oblohu. Akoby bola odrazom jeho duše, ťažká, smutná, a plná zloby. Posledný krát v ruke zovrel dreveného koníka, a pustil ho na zem. Už viac nepatril do jeho života, hoci ho sám vyrezal ani nie pol roka dozadu. Jeho srdce bolo plné len hnevu, už v ňom viac nebolo miesta pre lásku.

„Predsa si prišiel,“ ozval sa z diaľky Aedar. Jeho hlas sa dokázal niesť cez akýkoľvek hluk či zvuk. Vždy znel, akoby vám priamo šepkal do ucha.

„Neprišiel som sem rečniť,“ odvetil Samator, oči mu priam blčali.

Aedar len mykol plecami.

„Na konci života sa človeku žiada porozprávať sa, počuť svoj aj cudzí hlas.“

Samatora také reči vyviedli z miery. Až vtedy si všimol, že jeho protivník nemá na sebe ani kus brnenia, či zbraň. Oblečenú mal iba prostú tuniku, pozbavenú akýchkoľvek ozdôb.

Akoby bol už pripravený do hrobu.

„Ak si myslíš,“ skríkol mocne Samator, prehlušujúc búrku, „že ma toto divadlo ošiali, tak sa mýliš!“

„Dnes sa nehrám na nič. Už na to nemám čas. Blíži sa čas zomrieť druhý krát.“

„Čo to trepeš?“ okríkol ho opäť Samator, hlas mu však tentokrát zakolísal.

Aedar pomaly vykročil k nemu.

„Muži ako my umierame dva krát,“ odvetil, na tvári mu hral nesmelý, takmer chlapčenský úsmev. „Prvý krát, keď nám zoberú všetko, čo milujeme. Druhý krát, keď druhého zabijeme prvý krát. Ty si už prešiel prvou smrťou. Kedy nastane druhá... je na tebe.“

Samator sa takmer triasol od strachu. Iba s vypätím síl dokázal udržať hrot kopije namierený na Aedarovu hruď.

„Prestaň mi mútiť myseľ! A postav sa mi ako chlap!“

„Ako chceš,“ zašepkal Aedar, a nabodol sa na kopiju. Hrot ním prešiel hladko, ako maslom. Len čo vytryskla krv, jeho telo začalo neuveriteľne rýchlo starnúť. Hustá hriva čiernych vlasov sa v momente zmenila na šedivé chumáče. „Vydržal som tomu čeliť sto a jeden rokov. Koľko vydržíš ty, než zošalieš?“

Samator nevedel, čo odvetiť. O moment neskôr už však nebolo nikoho, kto by čakal na odpoveď.

„No Edo... veď ty si hotový spisovateľ! Čo nenapíšeš nejakú knihu? Iba si tu zbytočne kurvíš zdravie.“

Burger neodvetil. Premýšľal. Možno by to stálo za pokus. Ale o čom.

V tom im do okna narazil vtáčik.

Sýkorka.

Burger sa pousmial. A zapálil si ďalšiu cigaretu.