Bolo to už sedem rokov, čo som býval v Londýne. Jedno z mojich nie najrozumnejšich životných rozhodnutí. Predtým som robil v Tatrách šéfkuchára v hoteli Kempinski, ale poznáte to. Západná kvalita a slovenské platy. V telke a na YouTube som frčal na Gordonovi, či Jamiem a trápne som si myslel, že ak sa vyseriem na Slovensko a priblížim sa – hoc len geograficky – k svojim hviezdam, stanem sa jedným z nich.

Výsledok? Sedem rokov ako pomocný kuchár v indickej reštike na Picadilly Circus, kde sa po mne vozí môj šéf. Dalo by sa to brať ako karmická záležitosť a splatenie historického morálneho dlhu – bieleho muža vykorisťuje počerný prisťahovalec z bývalej kolónie.

Emir, ktorý so mnou bývalej v robotníckej ubikácii a vozil ma z práce domov, sa pred týždňom vrátil domov. Po dlhšom čase som musel cestovať metrom. Ranná cesta prebehla fajn – vôbec si ju nepamätám (asi ranný autopilot) – čo je zrejme pozitívom. Nočná linka vraj býva iný hardcore a preto som nepohrdol pár panákmi na posilnenie, ktoré mi ponúkol kolega Dragan. Pre zmenu to nebola jeho štandardná rakija, ale domáci absint. Taký pravý, z paliny, viete, po ktorom by sa Angláni pol dňa prežehnávali.

Našťastie, do severovýchodného Londýna viedla priama linka, Picadilly line. Keď som nastúpil, prekvapilo ma, aký je spoj prázdny. V strede vozňa akurát postával chlap v uniforme strážnika a držal sa madla. Nemal som náladu debatovať a tak som sa ho nespýtal, prečo si nesadne. Namiesto neho som to urobil ja. Na sedadle som nahmatal noviny Metro, ktoré sa zadarmo rozdávali v staniciach podzemky a bolo dobrým zvykom nechať ich na sedadle pre ďalších cestujúcich. Na športovej strane som sa dočítal, že Arsenal zase prehral. Typické.

Zo zaujatia ma vyrušilo, keď na Covent Garden nastúpili dvaja mužíci, vysokí nie veľmi viac ako jeden meter. Oblečený mali zelený frak s krikľavofialovým lemovaním.

„Predstav si, že ten hajzel mi to chcel akože predať. Zobral moje prachy a potom zdrhol. Musel sa čudovať, keď sa mu dukáty doma vyparili, hi hi hi!“ smial sa ostrým hlasom ako ihličková tlačiareň a jeho náprotivok mu sekundoval. Bolo to zvláštne, ale po dvanástke, keď sa po vás vozí z Kalkaty, som tomu nevenoval prílišnú pozornosť a znova sa zaboril do športových noviniek.

Hneď na Kings Cross však nastúpila ďalšia podivná dvojica. Títo chlapi boli pre zmenu obrovití, zhrbení, s širokými očami, veľkým nosom a žltkastými zubmi. Rozprávali hrubým hlasom, ale napriek pôsobili dobrosrdečne. Začudoval som sa – najprv leprikóni, potom trolovia. To už je Comic Con?

„Tak čo, dáme odvetu?“ povedal starší z nich.

„Jasná vec!“

Jeden z nich vytiahol z vrecka mešec, otvoril a začal ním triasť. V momente odtiaľ vyletela žiara a na medzi kolenami oboch sa zjavila sveteľná šachovnica. Pozeral som ako puk – kde by takíto otrhanci prišli k takejto cool vecičke. Rozohrali si partičku, vtipkovali, nahlas sa smiali.

„Ty jeden podrazák, že to budeš hrať takto, ha?“ smial sa jeden z trolov a ťahal ťažkú vežu do prázdnej časti šachovnice, kde sa práve objavil tmavý oblak, akoby to bol kus skutočného nočného neba.

„Veď to ešte nevidíš, čo mám v talóne!“ odpovedal druhý, ktorý sa rozosmial tak nahlas, že sa z jeho hrdla vyvalil slabý, zamatový zvuk, ako keď hrubý kameň dopadne do jazera. Jeho prsty prešli cez šachovnicu, nechávajúc za sebou jemné iskrenie.

Vo Finsbury parku nastúpili dve malé slečinky a ja som si pomyslel: Nech sa poseriem, keď toto nie sú víly.

„Vieš, že včera som videla ten nový kvet na lúke za mestom?“ spýtala sa jedna víla a jej oči sa rozžiarli.

„Áno, počula som o ňom. Je to presne ten, ktorý rastie len raz za sto rokov, keď je mesiac v splne,“ odpovedala druhá víla a zdvihla obočie, akoby to bolo niečo úplne obyčajné.

„Uhm, a keď naňho zavoláš, môžeš vidieť budúcnosť. Ale to len ak si dostatočne opatrná, aby si nevidela príliš veľa,“ dodala prvá víla, zľahka sa zasmiala. Naraz sa na chrbte jednej z víl objavili krídla a ona začala roztopašne poletovať po vozni. Vtedy ma oblial pot. Neviem, čo to Dragan páli za absint, ale dobre to píše.

Do mojej konečnej stanice Cockfosters zostávalo ešte osem zastávok a na každej ďalšej z nich nastúpili ďalšie neuveriteľné bytosti. Nekonečne dlhý had, miniatúrny obor, ľadový drak, mimozemšťan v pyžame, rohatá korytnačka a dúhový duch. Pri Oakwoode sme v metre odpálili úžasnú rave party a ja som dúfal, že tento sen nikdy neskončí.

Od ďalšieho týždňa som si zmenil šichtu na rannú a nikdy sa tento zážitok už neopakoval. Bol som presvedčený, že som si ho len vysníval, aby som zmiernil sklamanie zo samého seba a tej nahovno práce, ktoré mám. Až po mesiaci som mal opäť poobednú a v nočnom vlaku nazad som narazil na starých známych kamarátov. Bol to týždeň úžasných nočných žúriek a ja som si bol istý, že Draganovi by sa to tiež páčilo. On však svoju pracovnú frustráciu zaháňal gandžou a ja som plánoval mal tiež niečo iba svoje.

Vlak sa hnal podzemím a z petrolejových lámp kvapkalo modrasté svetlo. Víly sa smiali v rohu, duch tancoval nad šachovnicou a leprikóni si navzájom hrýzli klobúky. V tom ku mne pristúpil strážnik. Ten istý, čo sa vždy len ticho držal madla a nikdy si nesadol.

„Užívaš si to,“ povedal tlmeným hlasom. Prikývol som. „Asi jediná vec, čo mi tu fakt dáva zmysel.“

„Vieš, že nemusíš odísť.“

Otočil som sa naňho. Mal tmavé oči, z ktorých sa nedalo vyčítať nič, okrem nekonečného pokoja.

„Ako to myslíte?“ spýtal som sa.

„Tento svet... nie je sen. Ani výplod absintovej halucinácie. Je to možnosť. Úniková linka pre tých, čo stratili cestu. Ak chceš, môžeš tu zostať. Naveky. Vždy bude nejaká ďalšia zastávka. Ďalší večer. Ďalšia žúrka.“

Chvíľu som mlčal. V diaľke víla prelietala okolo hadieho muža, trolovia si dávali piatu odvetu a v rohu niekto rozohrával gitaru, čo znela ako hviezdna mapa.

„A čo bude s tým vonku?“ opýtal som sa nakoniec. „S prácou. So všetkým tým… čo mi nevyšlo?“

Strážnik sa usmial. Prvý raz. „To už nie je tvoj svet, ak sa tak rozhodneš.“

„A ak ráno vystúpim?“

„Zabudneš. Ako doteraz. A budeš čakať na ďalšiu noc, kedy sa sem náhodou vrátiš.“

Pozrel som sa na dvere vozňa. V diaľke svietil nápis Cockfosters – dve zastávky.

„A čo by si spravil ty?“ spýtal som sa.

Strážnik pokrčil plecami. „Ja som sa rozhodol pred dávnymi rokmi.“

A potom, skôr než som stihol čokoľvek povedať, vlak spomalil. Dvere sa otvorili. A ja som musel vybrať.