Neskôr sa ktosi pýtal, čo bolo skôr – zhasnuté svetlá alebo automaticky zatiahnutá brzda? V tej chvíli na tom nezáležalo. - „Zachovajte pokoj!“ Rázny hlas prehlušil všetky stony aj nadávky. Vnútro vagóna vzápätí ožiarilo svetlo umelého silmarilu, ktorý začali príslušníci La Guardia Gondoria fasovať len pred pár mesiacmi a Slavomir bol prvým z nich. „Čo sa deje?!“ skríkol ktosi. „Zachovajte pokoj,“ zopakoval Slavomir, „idem to zistiť. Vyzerá to, že iba vypadla elektrina. „Idem s vami,“ napohľad mladá elfka vytiahla z dekoltu prívesok, len malý drahokam v tvare slzy, ktorý však vzápätí prežiaril všetky ostatné svetielka v dosahu. „To je...“ „Dedičstvo. Som Ae-... hovorte mi Ann.“ „Dúril,“ zahučal z druhej strany rozložitý trpaslík, „idem též. Této tunely...“ „Ste vyhĺbili vy, iste. Vieme, čo robia trpaslíci.“ „Ale neser, mladý, ja sem neni tunelár. Elektriku som tu tahal a na svojho tatka i jeho tatka ti odprisahám, že šicko bolo perfektne.“ „Potom prečo stojíme?“ nadhodila Ann akoby nič. - „Potom prečo stojíme?“ zopakoval Slavomir, no strojvodca len pokrčil plecami. V tej chvíli ho zaujímal len list athelasu na rozseknutom čele, ktorý Ann opatrne ovínala obväzom. „Ako ďaleko je na koniec tunela?“ skúsil to Slavomir inak. „Desať míľ k Rivendellskej strane.“ „Nejaká skratka? Vzduchové šachty?“ „Ti drbe, mladý? Víš jaká je hore kosa?“ „Trpaslík má pravdu,“ prisvedčila Ann, „na hrebeňoch Hmlistých hôr panuje večná zima, hoci kedysi vraj nebola. Náš svet sa mení.“ „To teda. Fajn, vy dvaja – pôjdete na koniec a dovediete pomoc.“ „Cože? S tú elfskú opicú mám jet? No zabudni, a ty čo budeš, mladý?“ „Moje miesto je tu,“ Slawomir si poklepal po nášivke na rukáve, „La Guardia Gondoria. Pomáhať a chrániť, kohokoľvek, kdekoľvek.“ „A kto ochráni mňa pred ním?“ Ann zvraštila tvár, až sa jej uši skrútili. „Len choď, chlapče,“ ozval sa strojvodca, „veď my s tým vlakom nikde neujdeme. - „Ann? Vidíš už niečo?“ skúsil Slawomir, keď nápis na stene ohlásil poslednú míľu k portálu. „Ani trpasličí prd,“ pokrútila hlavou a opäť rozžiarila prívesok. Vzápätí zvraštila tvár, keď sa jej rovno pod nosom jeden trpasličí prd takmer zhmotnil. „Pardon, slečinko, to víte, fazule od mojéj starej, to neni enem tak.“ „Vy... vy... naspäť ho neberieme, však, pane?“ obrátila sa k Slavomirovi. „Ťažko povedať. Uvidíme.“ - „Uvidíme? Ja teda nevidím ale že vubec nic,“ skonštatoval Dúril, „a to vám na svojeho tatka i jeho tatka odprisahám, že muj zrak je velice dobrý.“ „Ani ja nič nevidím,“ znepokojila sa Ann, „tým smerom predsa musí byť Rivendell.“ „Toho som sa obával,“ vzdychol Slavomir. „Čoho?“ „Nič ste nevideli, ale portál je vysoko v horách a sú tri hodiny popoludní. Slnko má byť tam,“ ukázal do tmy. „Slnko tam stále je,“ ozval sa za nimi neznámy hlas. Prudko sa obrátili. Postava v čiernom, s kapucňou na hlave a červeným okom Mordoru na retiazke okolo krku stála v ústí tunela. Oko Mordoru, uvedomil si Slavomir, dnes ho mali zaradiť na zoznam znakov extrémistických skupín, hneď vedľa Ur-rux-klanu či Nočných vrrrkov. „Čo potom...“ „Stále to nechápete? Hlupáci,“ postava sa rozosmiala, „prichádza nový vek. Vek temnoty!“Nie, pomyslel si Slavomir a pridal svetlo svojej napodobeniny silmarilu k tomu pravému. Bytosť sa stratila v tieni.

Stredozem však bude potreboval viac.