C. S. Lewis, blízky priateľ a rovesník J. R. R. Tolkiena, nám na Slovensku asi nebude veľmi známy. Jeho Kroniky Narnie, knihy fantastického sveta rozprávkových bytostí podmazané kresťanskou alegóriou sa k nám asi vzťahom ku komunistickému režimu nedostali... (Alebo som po nich iba ja v knižnici nesiahol?) Tak či tak, Lewis je ikonou svojej doby a každé decko na západe od nás vie, kto sú Lucy, Edmond, Susan a Peter - hlavné postavy prvej zo siedmich kníh Kroník Narnie. Krajiny, do ktorej nás túto sezónu zavedie film produkovaný pod značkou Disney a taktovkou Novozélandčana Andrewa Adamsona, nám známeho ako režiséra perfektných Shrekov.

Pracovať s animovanými postavičkami ale nie je to isté ako manipulácia s živými hercami. A tak je jasné, že Adamson ešte nezískal schopnosti a kompetencie, ktoré by mu umožnili natočiť dokonalý veľkofilm merítka, v akom by sa mala Narnia pohybovať. Poďme ale poporiadku... začíname totiž niekde v prostriedku druhej svetovej vojny...

Nemecké letectvo práve bombarduje Londýn. Rodina Pevensieových sa uteká ukryť do ich podzemného úkrytu v záhrade. Bomby padajú... a zanechávajú spúšť. V ľudských srdciach. Evakuácia Lucy, Edmonda, Susan a Petera na vidiek do stratenej osady na konci železničnej trate možno prináša vyslobodenie od vojnových hrôz, ale neznámy dom a prísna domovská pani MacReady nie je predsvesťou zaujímavo stráveného leta. Až do chvíle, keď pri hre na schovávačku narazí najmladšia Lucy na obrovský šatník plný kožuchov... a priechodu do čarovnej krajiny Narnia, v ktorej celkom náhodou stretne pana pána Tumnusa (nie, to nie je preklep, pán Tumnus je naozaj pan s kozími nohami a perfektnou hrou na flautu). Keď čoskoro ostatní súrodenci taktiež nasledujú Lucy, ocitnú sa nielen v krajine ich fantázie, ale aj uprostred vojny dobra a zla... Proti sebe tu totiž stoja Biela čarodejnica Jadis vládnuca snehu a ľadu (a la Snehová kráľovná) a právoplatný kráľ Narnie, lev Aslan.

Divákovi ale čoskoro svitá, koľko bije: Kritickým prvkom sú totiž detskí herci, okolo ktorých sa celý film točí. Hoci Peter (William Moseley) a Susan (Anna Popplewell) preberajú ako starší súrodenci zodpovednosť za Edmonda (Skandar Keynes) a Lucy (Georgie Henley), ich pater/mater-nalistický prístup bude pre mnohých príliš silnou kávou. A kedže ich herecký výkon nestojí za veľa, nevedia zaujať. Oproti tomu je práve najmladšia Lucy zlatým slnkom na striebornom plátne. Spolu s pánom Tumnusom (James McAvoy nám známy tiež ako Leto II. z Detí Duny v tejto postave jednoducho exceluje) tvoria dvojicu, ktorá v sebe skrýva čaro detskej fantastiky. Žiaľ, v krajine Narnie sú títo dvaja výnimkou. Dokonca ani Tilda Swinton (ktorá zažiarila ako archanjel Gabriel v Constantineovi) sa márne pasuje s postavou Bielej čarodejnice, v jej podaní táto vyznieva unudene, nezáživne a vôbec nie hrôzostrašne. Škoda.

Kroniky Narnie ale padajú pod inými polenami. Jedným z nich je napríklad silne presakujúca náboženská alegória kresťanstva, ktorá, hoci celkom dobre transformovaná do podoby detskej fantastiky, pôsobí príliš lineárne a predvídavo. Postava Edmonda v podobe Judáša ani tak nebije do očí, ako skutočnosť, že svojich súrodencov zapredá práve za kúsok lokumu (typická turecká sladkosť)! A ak je Aslan Ježiš Kristus, tak sa dá očakávať, že ho očakáva nielen tŕňová cesta a ponižovanie ale aj smrť. Z Lucy sa teda stáva Maria Magdaléna, ktorá ostáva pri hrobe a očakáva nad ránom jeho znovuzrodenie. Problémom nie je ani tak kresťanstvo samotné, ako jeho nefunkčnosť v niektorých momentoch. Ako príklad sa dá spomenúť práve situácia s Lucy pri Aslanovej mŕtvole, ktorá napriek odhodlaní Susan odísť, ostáva hladkať levovu mŕtvolu celú noc. Divák sa tak pýta prečo? Čerešňou na šľahačke je potom už iba "náhodné" stretnutie s Mikulášom (alebo Santa Clausom či Dedom Mrázom) rozdávajúcim darčeky. Namiesto plyšových hračiek totiž deti dostanú zbrane proti zlu. To, že sú ligotavé ešte nemení ich smrtonosný charakter.

Rozporuplnosť filmu nájdeme aj v nerovnosti emočného potenciálu niektorých scén. Zatiaľčo Disney silno potlačil všetky prejavy krvi (aby uchoval PG rating filmu), boj medzi armádou Bielej čarodejnice a Aslanovým vojskom vedeným Petrom, mení dovtedy rodinný film na krutý masaker plný násilia. V porovnaní s epicky monumentálnym Pánom prsteňov je Lev, šatník a čarodejnica iba slabým odvarom. V porovnaní s Harry Potterom nedosahuje jeho akčnosť a napätie tak potrebné k vtiahnutiu do deja. Výsledkom je dielo, ktoré chce patriť do zároveň jedného aj druhého žánru, no nakoniec nedosahuje ani jednu z potrebných kvalít. (Možno sme ale aj my ako diváci príliš rozmaznaní a nevieme, čo by sme si ešte priali...)

Skrátene sa dá povedať, že prvá z Kroník Narnie nedosahuje potenciál, ktorý sme po reklamnej kampani týchto rozmerov očakávali... Nepomohli jej žiaľ ani perfektné kostýmy a masky od WETA workshopu (výnimku medzi ktorými sú neskutočne neforemné šaty Bielej čarodejnice), úžasná novozélandská príroda či výborné špeciálne efekty (ktoré ale niekedy vystupujú príliš do popredia). Počkajme si na budúcu Narniu, ktorá nás dúfam presvedčí o inom.