Dahlia Williams sa spolu so svojou dcérou Ceciliou presťahuje do lacnej štvrte v New Yorku. Na tomto mieste chce začať nový život po rozvode. Nová práca, nová škola pre Ceci, nový byt. To všetko vyzerá ale len na prvý pohľad ružovo. Stará stavba z päťdesiatych rokov sa pomaly rozpadáva, jej ex-manžel jej hrozí súdom o dieťa a ani Ceci nie je nadšená novou školou. Dahlia má ale aj vlastný problém: ako nechcené dieťa vie, aké to je vyrastať bez lásky... jej spoločníkmi sú častá migréna a prášky na upokojenie. Jej hrôzou nočné mory... a čoskoro aj problémy s vodným potrubím.

Počas posledných rokov sme zažili prepis - či pokus oň - nejedného ázijského hororu do našich zemepisných šírok a kultúrnych dĺžok. Či sa už jednalo o Kruh (Ringu) alebo Nenávisť (Grudge), nie je to inak ani v tomto prípade, kedy japonský originál Hidea Nakata nahradil hollywoodsky odvar priemernej kvality.

Zatiaľ čo sa nám pred kamerou krásne melancholická Jennifer Connellyová snaží vyťažiť zo scenára koľko sa len dá, je divákovi jasné, že sa snaží nadarmo. Nezáživnosť a šablónovitosť použitých nápadov nie je ničím prekvapivá, naopak, divák má pocit nekonečnej pustatiny, na ktorú ho scenárista Rafael Yglesias vysadil a režisér Walter Salles prikoval. Pomalosť rozvíjania príbehu sa nedá ospravedlniť ani dôvodom vytvorenia atmosféry. Tá, hoci obsahuje niekoľko decentných momentov (začiatok scény v práčovni, Cecilino správanie počas hodiny kreslenia v škole), je neúspešne zvládnutá a zakaždým necháva diváka v nejasnej situácii bez jasnej pointy. Ako výstrel z dela potom pôsobí prekvapivý koniec. Ten ale mizne rovnako rýchlo, ako prišiel. Škoda.

Ostatní herci - najmä mužského rodu - sú nevhodne obsadení, nezaujímaví a ich role v scenári by sa dali kľudne odstrániť bez toho, aby tým film akokoľvek trpel. Jedinou priemerne jasnou hviezdou je Ariel Gade sťa malá Ceci. A to aj tak len preto, že je to pekné dieťa. Na jej herecké kvality by som sa žiaľ nabudúce nespoliehal. Celkovo chýba filmu hra s charaktermi postáv. Sú pasívne, nemeniace sa, ich vývoj zastáva v potencionálnych náznakoch, ktorých premenu na skutky sa žiaľ nedočkáme - či sa už jedná o Dahliinu bezútešnú minulosť, jej starosť o Ceci, rozvodové konanie a súd o opateru dieťaťa, či dokonca zákernosť dieťaťa, ktoré si neuvedomuje následky svojho počínania.

Dokonca vizuálna jednofarebnosť filmu iba umocňuje nemastný-neslaný pocit, ktorý z neho divák už aj tak má. Hudba vám v ušiach určite nezostane. Možno sa nakoniec budete dokonca pýtať, či sme vôbec nejakú počuli.

Ak ste to teda ešte nepochopili: návšteva kina sa v tomto prípade neodporúča. Temná voda nemá čím zaujať. A možno nie je ani tak temná ako mútna... ja osobne si teda radšej počkám na niečo pravé hororové.