Namiesto toho, aby nás uviedol do situácie, sa prvá zo štyroch kníh (častí) tohto dielu sústreďuje na retrospektívne udalosti okolo úplne novej časti kontinentu s „úplne“ novými inteligentnými tvormi s úplne novými kultúrnymi štruktúrami. Erikson sa tak vyžíva v tom, čo ovláda najlepšie – tvorení sveta a populovaním ho inovatívnymi bytosťami. A áno, ide mu to veľmi dobre. Na druhej strane je čitateľ relatívne iritovaný vôbec zameraním tejto prvej časti knihy. Našťastie, príbeh Karsa Orlonga, mladého ctižiadostivého bojovníka, ktorý sa spolu so svojimi dvoma druhmi vyberá na expedíciu do legendárnych končín ľudských mláďat, nakoniec dostáva svoju vlastnú dôležitosť a pomáha nám pochopiť jeho neskorší vývin ako postavy. Vyzdvihnúť chcem najmä krásne opisy kultúrnych zvyklostí týchto archaických proto-barbarských kmeňov a zároveň – vzhľadom na to, že sa jedná o kvázi polobrov – ich lexiku, v ktorej napr. označujú ľudí na základe ich vzrastu ako „deti“. Erikson sa neunúva nejakým vysvetľovaním a preto ostávajú tieto milé odhalenia, že naozaj nejdú rozdrbávať lebky deťom ale „len“ ľudským dospelým bytostiam, na čitateľovi samotnom.

Až v druhej časti knihy dochádza k premosteniu k predchádzajúcim udalostiam v Ríši siedmych miest, prepojeniu známych postáv s tými, ktoré sme práve spoznali, a ozrejmeniu centrálnemu konfliktu medzi dvoma hlavnými antagonistkami tohto románu. Ak predtým fungoval Erikson na troch až štyroch paralelných dejových linkách, v tomto románe ich paralelne splieta skoro dvojciferný počet! (Ak môžem parafrázovať Londa Mollariho z Babylon 5: „Len blázon vedie vojnu na dvoch frontoch. Iba dedič trónu kráľovstva bláznov by viedol vojnu na dvanástich!“) Ako čitateľ som sa cítil presne takto a pritom, niektoré z nich sú úplne nepodstatné, pre hlavný dejový oblúk nemajú žiaden dopad a viac-menej sú použité na odhalenie určitých informácií z pozadia celého sveta alebo na uvedenie nových postáv a frakcií už na aj tak veľmi fragmentované divadelné dosky. V mori postáv a ich mien sa strácate. Ak náhodou nemáte možnosť čítať knihu jedným dychom (ja som ju čítal na trikrát počas celého roka), ťažko nadväzujete na predchádzajúce udalosti, miešajú sa vám ako miesta, tak ciele jednotlivých charakterov. Napriek tomu sa Erikson výrazne posunul v charakterizácii postáv a mnohé z nich sú jedinečné a silné. Nedostávajú ale toľko priestoru, koľko by si zaslúžili, aby sme ich pohnútky chápali lepšie. Mnohé z nich sú preto lacno preplácané úsiliami vyšších bytostí, ktorých finálne ciele my smrteľní čitatelia nevieme odhaliť.

Podobne ako v prechádzajúcich knihách, práve tieto detaily a odhalenia v niektorých momentoch si autor až príliš drží blízko tela a tak neviete niektoré situácie ako čitateľ pochopiť či zistiť ich dopad na ďalšie smerovanie epopeje. Knihe nepomohlo ani anti-klimaxové zakončenie, pri ktorom si autor dokonca pomohol nielen deus ex machina, ale úplne nepredvídateľným rozuzlením (ktoré vo svojej podstate síce malo legitímnu podstatu) a okrem toho tam ešte primiešal ďalšie úplne iné (totálne nepotrebné) bytosti, o ktorých sme doteraz vôbec nechyrovali. Mnohé predtým rozvíjané dejové linky úplne stratili opodstatnenie, detaily zanikli, mnohé postavy boli odstránené… ale konečne sme sa dočkali postupného odhaleniu hlavného zloducha celej ságy a jeho Domu reťazí (vzhľadom na to, že posledný diel sa nazýva The Crippled God / Zmrzačený boh) – aspoň tipujem.
House of Chains (Dom reťazí) je obrovská kniha rozštiepená ako samotná Kurald Emurlahn. Chcú sa jej zmocniť všetky dejové línie, ktorých je plná a všetky postavy, na nakoniec sa to nedarí žiadnej a nikomu. Ak sa ale vydáte na cestu po krokoch Malazských padlých, nemáte inú možnosť, len cez ňu prejsť.