Oceľové žezlo (recenzia)

Juraja Červenáka nikomu nemusíme predstavovať, vrhnime sa teda rovno na recenziu jeho prvej knihy z cyklu Bohatier.

Ako vraví text na konci knihy, ide o veľkolepú historickú „fantasy z čias Kyjevského kniežatstva, kedy na pozadí vojenských výprav kniežaťa Svjatoslava vznikla legenda o udatných bohatieroch“. Ako sa dozvedáme priamo zo zadnej strany obalu, lovci otrokov prepadnú dedinu Muromcov a unikne im iba miestny mrzák Iľja. Ten následne stretne troch tajomných pútnikov, ktorí ho zázračne vyliečia a on sa, plný neslýchanej sily, vydá na cestu za pomstou. „Osudy mladého bojovníka a ctižiadostivého vojvodcu (Svjatoslav, pozn.) sa čoskoro pretnú. Iľja, zvaný Muromec, sa pripojí k elitnej družine kniežacích bohatierov a zúčastní sa na najväčšej vojnovej výprave, akú tieto končiny zažili.“

Oceľové žezlo - Plagát - slovenské vydanie / Zdroj Disclaimer

Obálka slovenského vydania z vydavateľstva Artis Omnis

Znie to celkom dobre.

Ale nie je to dobré.

Juraj Červenák je pojem, jeden z mála slovenských fantasy spisovateľov, ktorých to živí, čiže, podľa medailóniku na záložke knihy – profesionál. Slovo profesionál je ale v tomto prípade veľmi ošemetné. Ono totiž neznamená iba niekoho, kto sa danou činnosťou živí, ale aj človeka, ktorý ju dokonale ovláda. Poznáte to príslovie: „Amatér robí tú istú vec, dokým ju nespraví dobre. Profesionál ju robí dovtedy, kým ju nedokáže urobiť zle.“ Nuž, Juraj Červenák sa bezpochyby blysol viacerými výbornými dielami, ale Oceľové žezlo medzi ne rozhodne nepatrí. Ak profesionáli nerobia chyby, potom Oceľové žezlo je dôkazom, že Juraj Červenák v tomto zmysle profesionálom nie je.

Je to totiž príšerne nudná a otravná kniha. Mal som problém ju dočítať, nútil som sa k tomu iba preto, lebo ma čakali iné knihy a chcel som ju mať čo najrýchlejšie za sebou. Jazyk je ťažkopádny, snaží sa byť akože dobový, ale táto snaha vyznieva kŕčovito, až umelo. Všetky postavy rozprávajú úplne rovnako, neexistuje jediná, ktorú by bolo možné odlíšiť podľa reči, a nepomáha tomu ani snaha vkladať postavám do úst zvolania, inšpirované ich vierou. Priam naopak, prečítať si pod sebou tri zvolania do boja, odlíšené iba vzývaným božstvom, je vyložene ubíjajúce.

Oceľové žezlo - Produkcia - autor Juraj Červenák / Zdroj Disclaimer

Autor knihy Juraj Červenák

Celkovo by dielu pomohlo nekompromisné škrtanie. Takmer na každej strane nájdeme haldu dejových odbočiek, úplne zbytočných detailov o každej hlúposti, polodstavcových opisov totálne nepodstatných (a po dvoch vetách už dostatočne opísaných!) scén alebo iných totálne spomaľujúcich faktorov. Čerešničkou na torte sú autorom opisované pocity postáv počas boja – niečo tak toporné som už dlho nečítal.

A nie je to jediný nešvar.

Postavy sa správajú šablónovito a plocho, čo je vyložene v kontraste s detailnými opismi ich prostredia a (často nechcene úsmevných) gest. Ich psychológia sa miestami obmedzuje na pudové reakcie na okolité podnety, čo je v poriadku, keď sa to stane uprostred boja, ale je to priam komické, keď ide o bežnú situáciu (Dinara a Bragi vs. Iľja). Postavy sa úplne bežne pred sebou vyťahujú priam škôlkarskym prekáraním, ktorému nepomáha ani neustále prítomná hrozba úplne prirodzeného - a preto napriek nemilosrdnosti a detailným opisom (áno, zas tie opisy) absolútne sterilného - násilia. Toto škôlkarstvo môže byť na mieste pri opise hádky napríklad dvoch sedliakov v krčme, avšak mimoriadne obťažuje, ak sa ponad hradby rozprávajú dvaja panovníci, či keď pravá ruka kniežaťa úplne nepochopiteľne počas oslavnej hostiny pred chlapmi podrýva vladárovu autoritu.

V tej knihe totiž nefunguje takmer nič.

Násilia je veľa, ale neplní v podstate žiadnu podstatnú úlohu, a vylámané zuby, striekajúce mozgy a vzduchom rotujúce úlomky kostí veľmi rýchlo stratia na sile a stanú sa otravnou povinnou jazdou. Rozprávanie je „ukecané“, nudné a ťažkopádne, dialógy sú ako cez kopirák a po čase začnú otravovať, nadávky sa točia väčšinou okolo hovien a násilného sexu, čiže približne v polovici knihy im už chýba akákoľvek originalita. Všetky detaily každého vyrezávaného hrotu šípa, vrátane jeho materiálu a krátkeho pohľadu za pôvodom jeho výrobcu, čitateľa zaťažujú priam nepredstaviteľne a dej plynie trhane. Miestami sa v knihe venujeme polstranovým opisom, ale potom si odbijeme nejaký dejový zvrat ani nie za dve strany. Miestami si o vedľajšej postave povieme takmer všetko (okrem mena určite aj to, z akého je kmeňa a akého je náboženstva), ale hneď vzápätí si zobrazíme ďalšiu postavu, dejovo dôležitejšiu, iba ako princa Hassana, a jeho psychológiu obmedzíme na asi polstranové intermezzo o tom, ako nesúhlasil s rozhodnutím svojho otca… A tak.

Rozprávanie je z pohľadu vševedúcej tretej osoby, doslovnosť sa mieša s neustálymi (a teda opäť otravnými) náboženskými metaforami a celý dej je, až na malé odbočky, ktoré však nehrajú takmer nijakú rolu, úplne lineárny. Žiadne vedľajšie dejové línie, nijaké ich románové vrstvenie a splietanie do fascinujúcich slučiek. Iľja prežije útok, traja kamoši ho zbavia hrbu, on vystrelí za pomstou, potom sa pridá k vojsku, prejde s ním cez geograficky úplne dokonale (čiže totálne nudne) opísané územie, na konci samozrejme zažije záverečný epický súboj - a to je všetko. Jáj, a ešte dostane zázračnú zbroj a trikrát sa mu prisnije čudný pseudoveštecký sen, o ktorom nikto nevie nič, pretože je úplne nepodstatný a aj keď je dvakrát akože o niečom inom než o Smrti, tak sa všetky predpovedané udalosti aj tak skončia krvavým kúpeľom. Ako všetky udalosti v celej knihe, takže to vlastne ani nestojí za zmienku.

Iľja je celkovo pomerne zbytočný prvok. Okrem nadľudskej sily, ktorá je mu najužitočnejšia pri vyťahovaní voza z bačoriny, a zázračnej zbroje, ktorou ho autor ochránil pred zbytočnou a predčasnou smrťou, totiž Iľja do deja takmer nijako podstatne nezasiahne. Vlastne sa mu väčšinu času ani nevenujeme. V knihe je omnoho viac postáv, ktoré by mohli ašpirovať na rolu hlavného hrdinu, ale nijaká z nich nedostane toľko priestoru, aby si tento titul aj zaslúžila. Iľja by sa v tejto súťaži neumiestnil ani v prvej desiatke, nebyť toho, že mu autor dopomáha k účasti na zásadných dejových situáciách. A tak sa Iľja dostáva z jednej bitky do druhej, cestuje s novými kamošmi, dokonca aj „montage“ tréning absolvuje (aby sa nepovedalo), a pritom si takmer za nič z toho nemôže sám, všetko naňho akosi padá. V podstate iba nasleduje skutočné hlavné postavy na ich výprave, a popri tom možno sem-tam niekomu rozfaklí hlavu na dva kusy či zapichne kopiju do hrudného koša. To všetko sa samozrejme deje za neustáleho detailného opisu všetkých vetrom postrapatených „fúzov, vlasov, hrív, chocholov na prilbiciach, zdrapov plášťov a sukníc, potrhaných vlajok a konských chvostov na bunčukoch“ – strana 371 (v tom opise už chýbajú asi iba steblá trávy, kvietky na lúke, konáriky kríčkov a vetvy mocných stromov… ;-) ).

A pritom si s prípravou pri písaní Oceľového žezla dal jeho autor zjavne toľko práce, až to doslova nie je pekné. Nepochybujem o tom, že všetky historické detaily sú presné. Všetky tie zvyky, božstvá, kmene, ľudia, výpravy, hradiská, osady, kone, postroje, záujmy mocností, ich nezhody, obchody, spojenectvá, súboje, vojny, oslavy, nápoje, strava, voľnočasové aktivity, viera, príbytky, šperky, ozdoby, spoločenské vrstvy, dĺžkové, objemové a hmotnostné miery, ich názory, pocity, predsudky, starosti, radosti, názvoslovie, geografia okolia, ich úroveň vzdelania, priemyslu, techniky, medicíny, dokonca aj ich spôsob vyprázdňovania, to všetko je určite opísané úplne bezchybne. A je to presne tak zbytočné a príšerne nudné, ako sa to zdá z tohto zoznamu. Nič z toho nemá literárnu kvalitu, sú to iba suché fakty. Ale ja si nechcem čítať encyklopédiu, ja si chcem čítať román. Nech je to pokojne zjednodušené, či dokonca romanticizované, ale nech to funguje.

Mayovky mám dodnes rád nie preto, lebo je v nich verne opísaný život osemnástich indiánskych kmeňov, ale preto, lebo je to dobré a napínavé čítanie, hoci romanticky skrášlené. Gemmellovu Tróju považujem za výbornú knižnú ságu nie preto, lebo sú v nej verne opísané zvyky Grékov a ich taktika na bojovom poli pred hradbami legendárneho mesta, ale preto, že notoricky známe postavy sú spracované nanovo, sú ľudské, živé a zaujímavé, dej sa splieta a rozplieta a za každým rohom číha na pozorného čitateľa nové vzrušujúce posolstvo, o ktorom sa dá premýšľať. Nie sú to nudné bábky, síce s menom a vierovyznaním, ale inak ploché ako lata, ktorým sa dejú nepredstaviteľne krvavé, a zároveň neuveriteľne nudné a repetitívne, peripetie. Sú to plastické, uveriteľné, prepracované bytosti, ktoré ožívajú na stránkach tých kníh a dejú sa im zaujímavé veci. A či vtedy používali štíty z dvojzložkového alebo viaczložkového bronzu, či boli tepané a zdobené, alebo jednoduché a účelné, je preboha hádam úplne jedno.

Oceľové žezlo nemá ako dielo zmysel svojej existencie. Ak by to bol iba historický román, možno by som privrel oko nad tými absurdne detailnými opismi. Ale ono je to akože aj fantasy, tak sú tam aj strigy, drak, akési vodné nymfy, asi osemdesiattisíc besov a duchov, čarodejníci a kúzla. Čiže celé to opisovanie je vlastne úplne zbytočné, lebo aj tak sa to všetko odohráva vo vymyslenej realite. Skutočný Svjatoslav draka nad hlavou letieť nikdy nevidel, tak prečo je také dôležité, že jeho románový opis sedí s historickými údajmi o ňom? No práve. Nie je to dôležité. Ako celá táto kniha. Nemá význam, posolstvo, hodnoty (možno okrem príslušnosti k družine, čo bol záverečný bromance moment jak má byť, pri ktorom aj šablónovito namosúrený starý medveď mal v očiach slzy, ako sa na správne klišé patrí). Je úplne prázdna.

Verdikt: Je to podľa mňa remeselne zle urobená, literárne odfláknutá kniha, bez akéhokoľvek kúska charizmy či nadhľadu, a neobstojí ani ako úvod do ságy, ani ako samostatný príbeh. Jej čítanie je utrpením a neviem si predstaviť, že by som si mal tak veľmi ubližovať, že by som to skúsil s jej pokračovaním. Wannabe silná a úderná veta, ktorou nás Červenák častuje na konci takmer každého odstavca, by teda znela:

Bohatier sa poriadne ani nenarodil, a už je mŕtvy.

Hodnotenie: 20

Juraj Červenák - Oceľové žezlo

Vydavateľstvo: Artis Omnis

Vydanie: prvé

Rok: 2017

ISBN: 978-80-89718-90-0


jurinko

Diskusia

Robert(Anonym)
Autor recenzie ocividne berie nejake drogy alebo cital inu knihu nez ja
21.09.2017

Tomislaw(Anonym)
Súhlasím s Robertom a navyše autor zdiskreditoval svoju recenziu na konci vetou: Mayovky mám dodnes rád nie preto, lebo je v nich verne opísaný život osemnástich indiánskych kmeňov... " Karl May ako historicky verná fikcia? to snáď nie.
21.09.2017

jurinko
Tomislaw, co sa tyka mojej recenzie, mozno by si mohol skusit aplikovat citanie s porozumenim ;-)
21.09.2017

Regis(Anonym)
Ok, každý má vlastný názor a vlastný vkus, preto vôbec nejdem riešiť väčšinu (tiež inak asi zbytočne rozsiahlej a sem tam repetitívnej) recenzie. Len poznamenám, že ak na recenzenta kniha pôsobí nudne a zbytočne rozsiahlo, je v tom v menšine.
Pristavím sa len pri poslednom odstavci - že s fantasy prvkami je detajlný opis reálii nezmysel. Dané tvrdenie je totiž nezmysel. Tak sa totiž stavia dobrá historická fantasy - do príbehu sa zasadí fantastický prvok/prvky ale zvyšok má (ideálne presne) sedieť s historickými reáliami. A to je to, čo fanúšikovia tohto žánru očakávajú. Takže nabudúce si treba takéto veci okolo zistiť ;-)
21.09.2017

jurinko
Ak to fanusikovia ocakavaju, je a o ich vec, nech si ocakaju, co chcu. Ja ale od akejkolvek beletrie v prvom rade ocakavam kvalitny literarny zazitok. Ak ma v druhom plane aj bonusy pre zasvatenych, v podobe napr. historickej presnosti, tak to moze byt iba plus. Ale Ocelove zezlo je literarne zla kniha, v ktorej historicka priprava autora prevazila nad vsetkym ostatnym. A preto o to viac biju do oci nezmyselne a samoucelne fantasy prvky.
22.09.2017

jurinko
je to ich vec* (mobil ;-) )
22.09.2017

Regis(Anonym)
Asi sa celkom nechápeme. Lebo ja ti to čo si napísal neberiem, ako vravím, každý má z knihy iný dojem a iné názory. Tie svoje si odôvodnil vecne a jasne, takže to je v poriadku. Preto som sa pozastavil len nad posledným odstavcom, ktorý nereflektuje na dielo a príbeh ako také, ale na mantinely žánru, v ktorom sú zbudované. To je napríklad ako by si išiel čítať červenú knižnicu a sťažoval si sa, že je tam moc romantiky, alebo vyčítal detektívke, že si sa páchateľa dozvedel až na konci knihy :-) len to som podotýkal
22.09.2017

jurinko
Ano, jasne. Len ono je vzdy na autorovi, co sa rozhodne napisat. Tu mi pridu tie fantasy prvky nasilu, akoby tam boli iba preto, ze tam byt musia. Ale nemusia, je to cisto autorova volba (a podla mna nestastna). Hovorim, byt to cistokrvny historicky roman, tak to mozno prekusnem lahsie. Hoci mozno aj nie, taka Napoleonova posledna laska od Maya je tiez dobrodruzno(-romanticky) historicak, a pritom sa neopisuje kazda kresadlova pistola, z ktorej sa tam vystreli...
22.09.2017

Marcus
Jurinko: Tlieskam ti. Na fb síce dlhé debaty nečítam, ale tú pod odkazom na tvoju recku som si prešiel celú (aj keď je možné, že mi niečo uniklo) a už dlho som sa tak nepobavil. Je zaujímavé ako ľudia, ktorí hovoria, že si neobjektívny, svoju neobjektivitu nevidia. :)
22.09.2017

jurinko
Kokso, najprv som nevedel, o com tocis (na FB scifi.sk je momentalne presne jeden komentar ;-) ), ale potom som to nasiel :-D No, co ti poviem, ja som taka hrozna attention whore, ze som tuto recku ani sam nikde nezdielal, a tak hrozne sa potrebujem odlisit od ostatnych recenzentov, ze som si pred napisanim vlastnej recky precital presne nula inych nazorov na tuto knihu :-) Ale sak dobre ;-) Kazdopadne, reakcia Dura Cervenaka bola super, je to makac! :-)
22.09.2017

Zostávajúci počet znakov:

(len pre registrovaných).

Registrovaný užívateľ
Login:
Heslo:
Zachovať prihlásenie po vypnutí prehliadača
Zaregistruj sa, a môžeš dostávať komentáre k témam a článkom, ktoré ťa zaujali.
Neregistrovaný užívateľ
Meno:
Email:
(nebude zverejnený)
Podmienky:
čítal som a súhlasím s podmienkami

Súvisiace objekty SFDB