Rozparovač (Ripper: Letter From Hell), r. John E. Eyres, USA, 2001
Nevidel som veľa hororov, ale pri žiadnom som sa takto nenasmial. Neboli to nechcene smiešne situácie, ale predvídateľné ako koniec Esmeraldy po piatich minútach prvého dielu. No nesmejte sa, keď vidíte, aké stupídnosti robia budúce obete. Hneď úvodná scéna ‒ nočná naháňačka v daždi a zakopávanie o mŕtvoly spolužiakov ‒ ma zaujala: plno škrekotu, hluku, žiaden strach.
Moly Kellerová, ktorá ako jediná prežila vyvražďovačku na ostrove, sa po piatich rokoch prihlási na univerzite do kurzu o masových vrahoch. Zmenila účes, meno a samozrejme nikomu nepovie o svojej strašnej minulosti. Ani keď vrah opäť začne vyčíňať. Stala sa z nej samozrejme samotárka, pardon, individualistka, inteligentná a každému vidiaca až do žalúdka.
Študenti sa rozhodnú využiť vedomosti z kurzu a pátrať na vlastnú päsť po vrahovi, ktorý podrobne kopíruje slávneho Jacka Rozparovača. Čo iné im ostáva, keď prvé dve obete boli ich spolužiačky a zdá sa, že vrah ich všetkých pozná. Moly ako dobrovoľný krúžkový outsider najprv pátra na vlastnú päsť, ale nakoniec sa nechá presvedčiť k spolupráci, hlavne krásavcom Jasonom (nebojte sa, aj krásavci sú vhodná surovina pre masových vrahov).
Objaví sa hneď niekoľko podozrivých postáv. Dlhé zábery upozorňujú na tajomne zahľadeného a prisprostasto sa tváriaceho bývalého spolužiaka Moly zo strednej (aká náhoda), ktorý ju spoznal a vie o jej minulosti. Hlúpo sa tvári, hlúpo zomrie.

Profesor Kane (Bruce Payne) ), bývalý odborník na masových vrahov, ktorý po temnej skúsenosti s jedným z nich na tri roky zmizol a potom napísal knihu, v ktorej odhalil totožnosť Jacka Rozparovača. Alebo detektív Kelso (tiež ste si spomenuli na "Tie roky sedemdesiate" ?), ktorý sa skôr správa ako úchyl - po nociach sleduje Moly a vždy v momente záhadne zmizne. Za celý film sa nedozvieme jeho motiváciu. Jurgen Prochnow sa obzvlášť nepredviedol.
Neviem koľkokrát obete vrieskali na neviditeľného vraha: "čo odo mňa chcete?", ale to už určite nikdy nespočítam. Nespočítam ani chyby, kedy bol vrah na dvoch miestach zároveň a podobné nezmysly.
Myslím, že úplne postačí spomenúť zopár klasických klišé: "počujem čudné zvuky, asi je to vrah, idem za ním" alebo "idem sa hrozne pomaly dotknúť mŕtvoly, aby sa divák začal báť, a vôbec nič na mňa nemôže vybafnúť" alebo "vrahom je jeden z nás, ešteže čo, aby sme ostali spolu a strážili sa" a ešte jedna na záver - "my traja sme pravdepodobne obete 4,5 a 6, poďme spolu za daždivej noci v starom aute opraviť satelit na kopci" (ako keby sa za iného počasia ani nedalo zapichnúť zopár študentov).
Záver je ako klinec do hlavy ‒ prekvapí a nedáva zmysel.
Dám vám len dobrú radu ‒ nelezte do zaseknutej cirkulárky, určite sa zapne.