Priznám sa, že českú verziu som nečítal. Zachytil som však spôsob, akým bola prijatá a ako potvrdila, že Juraj Červenák je jedným z najvýraznejších vývozných artiklov slovenskej fantastiky. Preto som veľmi rád, že sa mi naskytla možnosť po dlhej dobe dobehnúť zameškané a vďaka spolupráci scifi.sk s vydavateľstvom Artis Omnis mám to šťastie recenzovať tento román v jeho prvom slovenskom vydaní. Ako vždy, začnem samotnou knihou, nakoľko v dnešnom knižnom biznise už dávno neplatí, že kniha sa nemá súdiť podľa obalu.

Román vychádza v tvrdej väzbe, s plne ilustrovanou obálkou a pomerne bohatými ilustráciami vo vnútri. Väzba je dostatočne pevná a knižka vďaka nej vydrží aj horšie zaobchádzanie. Je teda ideálna na cesty či do batoha. Zalomenie a úroveň textu sú v podstate bezchybné a ilustrácie Michala Ivana sú vynikajúce. Román je vytlačený na hrubšom papieri, čo na jednej strane zvyšuje odolnosť knihy (listy sa netrhajú ani ich nie je možné omylom ohnúť), na druhej strane je však otáčanie stránok o čosi náročnejšie, najmä v druhej polovici príbehu. Stránky je treba prehýbať a väzbu „lámať“, aby sa listy neobracali naspäť. Je to však iba kozmetická vada a ani „zlomená“ väzba nestráca svoju pevnosť.

Samotný príbeh je pomerne krátky, má cca 250 strán, čo oproti iným (aj Červenákovým) románom naozaj nie je nejako veľa (možno aj to je dôvod, prečo vydavateľ zvolil hrubší papier a pridal do knižky ilustrácie). Napriek tomu je Sekera z bronzu, rúno zo zlata v podstate dvoma románmi v jednom. Prvá polovica pripomína svojou atmosférou Bivoja. Slovanské kmene s naozaj barbarskými zvykmi, vzývajúce svoje krvilačné božstvá, medzi sebou bojujú o územie, ako aj o jantárový poklad, okolo ktorého sa vlastne celý príbeh točí. V druhej polovici sa však atmosféra mení a doteraz iba naznačené staroveké grécke báje, s ich hrdinami a ľstivými bohmi, sa dostávajú do popredia natoľko, že hlavné postavy z prvej polovice sa stávajú štatistami, pešiakmi na omnoho väčšom bojisku. Samotný prerod je pomerne náhly, ako čitateľ som si preto musel zopár desiatok strán zvykať na to, že vlastne čítam akúsi úplne inú knihu, hoci väčšinou s rovnakými postavami ako na začiatku. Červenákova snaha o poľudštenie gréckych hrdinov je sympatická, ale nie je úplne dotiahnutá do konca. Chýbala mi v nej invencia a mnohovrstevnatosť, ktorú predvádza Gemmell v práci s postavami, keď napríklad píše o Tróji. Červenákovi Gréci sú v podstate rovnako plochými postavami ako v pôvodných eposoch, akurát zľahka „prepólovanými“ – pozitívni hrdinovia sú zrazu negatívni. Tézeus minotaura nezabil a Ariadna nebola žiadna sympatická hrdinka, ale zradkyňa, ktorá umožnila nepriateľom dobyť palác na Kréte. To isté Jáson, všetci argonauti, ba dokonca aj romantik Orfeus. Do istej miery to funguje, napríklad nový pohľad na minotaura je zaujímavý a omnoho realistickejší, než hovorí legenda. Napriek tomu sa v príbehu stále vyskytujú fantastické prvky: čarodejnice, rôzni bohovia, ich prisluhovači a veštice. Poľudštenie povier, ktoré sa viažu na hrdinov gréckych bájí, tak zastaví autor na polceste a ďalej už pokračuje podobná povera, akurát vyrozprávaná Červenákovským štýlom.

Ten štýl však vôbec nie je zlý. Astérios s dvojbritou sekerou miestami pripomína Drussa z Gemmellových príbehov, svet plný hierarchie, čarov, bojov a krvavých magických rituálov funguje, akcia je opísaná skvele a sem-tam dokonca niekto aj zomrie, aby si čitateľ nezačal myslieť, že vyslobodiť jantárový poklad z rúk slovanských zlodejov a následne gréckych hrdlorezov, posilnených čarodejnicou, je med lízať. Škoda však, že napriek tomu ma dej nevtiahol až tak, ako autor zamýšľal. Od začiatku je totiž jasné, že všetko dobre skončí. Gréci predsa prežiť musia, snáď autor nenechá napríklad Jásona zomrieť v nejakom všivavom slovanskom chlieve. Slovania sú zas „tí dobrí“, a dobro predsa musí zvíťaziť... Výsledkom je jazda, ktorá sa síce tvári strhujúco - nájsť stránku knihy, kde sa brutálne nebojuje alebo aspoň nespriadajú plány na ďalší brutálny boj, je celkom fuška - ale vlastne je iba pomerne prvoplánovým zabijakom času, s remízou v závere.

Sekera z bronzu, rúno zo zlata je príjemným spestrením jazdy vlakom alebo prostriedkom, ako na moment zabudnúť na svet okolo. Číta sa ľahko, plynule, úroveň spracovania knižky je výborná a Červenák je právom jeden z najlepších autorov fantastiky na Slovensku. Čitateľa tak nič neruší a môže sa nechať vtiahnuť do deja. Príbeh veštice Sýkorky, kniežaťa Sokola, záhadného bojovníka Astéria a trójskeho princa Podarka, ktorí sa spolu vydali nájsť ukradnutý poklad, je však jednohubka. So všetkými pozitívami a negatívami dobrej jednohubky. Krátkosť knižky nezačne nudiť a tempo deja je svižné ako zurčiaca horská bystrina. A tak vlastne vôbec nevadí, že tá „bystrina“ je v podstate pomerne plytká. Ak si chcete ochladiť členky po dlhej chôdzi, táto bystrina svoju úlohu splní dokonale. Ak sa však chcete ponoriť a odhaľovať krásy hlbočiny, budete musieť zamieriť inam.