Dávnejšie, keď sa hovorilo o Ázii, ozývalo sa často spojenie "tajomný východ". Možno sme na to počas nastávajúcej globalizácie zabudli, ale o filmovom umení ázijského kontinentu to stále platí. Ak sa tam totiž niekto rozhodne natočiť strašidelný film, určite sa s tým nebude piplať. Aj keď sa Hollywood pokúša o dobré spracovanie hororu, zdá sa, že kinematografia Hong Kongu a Japonska to dokáže lepšie. Tento fakt stačí podložiť úspechom Ringu (Kruh) (1998) Hidea Nakatu alebo The Eye (Oko) (2003) Oxidea Panga.

Ázijské príbehy o duchoch majú prastarú tradíciu. Či sa jednalo o Kenjiho Mizoguchiho, Masakiho Kobayashiho alebo Stanleyho Kwana - všetci pracovali aj v tomto žánri bez toho, aby sa za to hanbili či považovali to za lacné. A práve Nakata a Pang postupujú v týchto šľapajách. Ringu sa dokonca dostal minulý rok do USA prestredníctvom réžie Gorea Verbinského, ktorého verzia The Ring vyzerá, akoby duchovia strašili v nesprávnom dome. Zvláštnosť Ringu spočíva v zrnitom obraze nahratom na videopásku, ktorá zabíja všetkých, ktorí mali to nešťastie ju vidieť. Koniec je znepokojujúci: aj keď je niekoľko postáv zachránených, sila ducha pásky nie je zlomená a ostáva byť stále hrozivá.

Hollywood je ešte stále neschopný dodať - česť výnimkám - svojim filmom správny apokaliptický podtón. A aj Verbinského viditeľná nervozita ohľadom dôsledku originálu spôsobila, že jeho remake je neporovnateľne oslabený. Taktiež sa do Hollywoodu chystá aj druhý film - The Eye. Citlivosť hollywoodskych producentov tu bude ešte viac pod škripcom, pretože film bratov Pangovcov rozpráva príbeh o tom, ako je to byť svedkom neopísateľných hrôz, zároveň ale nebyť schopný ich odvrátiť. Klimax nie je potom nič iné, ako spoveď o krutosti osudu v podaní nočnej mory na filmovom plátne. Hrdinka filmu, Mun (hrá ju Lee Sin-Je) je mladá slepá žena, ktorej prinavrátia zrak až transplantáty. Po chirurgickom zákroku ju začínajú prenasledovať aj obrazy rozličných hrôz. Vo filme nenájdeme priameho antagonistu či nepriateľa.

Duchovia v Ringu a The Eye sú špeciálnym výtvorom ázijskej kultúry a je ťažké ich zachytiť našou mysľou, ktorá vo svojom kultúrnom kontexte nechápe nepriateľa, ktorého nemožno vedome definovať alebo vidieť. Rozdiel spočíva v samotnom pristúpení k faktu, že "duchovia sú jednoducho medzi nami". V japonskej klasike napr. Kwaidan (Lafcadio Hearn, 1904) vyhrávajú prevažne duchovia v bojoch s ľuďmi. A ak opustia bojové pole, tak preto, že sa nudia alebo im to spôsobí pobavenie. Podobne napríklad "žena snehu" v Masakiho Kobayashiho verzii Kwaidanu z roku 1964.

Duhovia sú v ázijskej kultúre videní ako metafóra pre neotrasiteľnú prítomnosť minulosti a ich prítomnosť je vlastne každodenná. Preto aj objavenie sa ducha je pre Japonca/ku o niečo menej alarmujúcim než pre Európana. Pre nás by to bol číry šok.

Dúfajme teda, že si americký filmový priemysel dá pri remake-u The Eye záležať a ja sa už teraz teším na skvelý horor.